Svadobná cesta

Na plážiTá naša nenasledovala hneď po svadbe. Jednak z technických príčin (približne 6,000 km medzi mnou a mojím manželom) a jednak z “pracovných” dôvodov (chcela som najprv spraviť testy potrebné k prihláškam na americké univerzity). Preto november. Prečo Dominikánska Republika? No nesplňte mu sen, keď to vyzerá na more, slnko a kokteily.

Ak si pamatáte na zabudnutý foťák cestou do divočiny, tak teraz sme si dali pozor a zobrali ho aj s nabíjacím káblom. Ale neboli by sme to my, keby sme niečo nezabudli. Nechali sme doma kábel na prepojenie foťáku s notebookom a 256mb karta sa môjmu drahému zdala málo, takže sme potom museli riešiť, ako dostať obrázky do počítača.

Z domu sme odchádzali o tretej ráno vzhľadom na skvelý let krátko po šiestej a o budíček sa nám postarala bezpečnostná služba na letisku (JFK). Keď sa nás totiž jeden z nich spýtal, že kam letíme, povedali sme Punta Cana. A to bola chyba, pretože to nebol priamy let a my, neprebudení, sme si nevedeli rýchlo spomenúť, kde máme medzipristátie => hneď sme boli podozrivé osoby. Pri check-ine nam označili lístky troma s-kami (to sme ešte netušili, čo sa deje), a keď sme vystáli radu na bezpečnostnú prehliadku, pani nás poslala vedľa. Tam sa nám venovali štyria ľudia a dôkladne nás prevetrali. Vcelku rýchlo sme sa prebrali. To medzipristátie bolo v Charlotte (Severná Karolína), kde mali v prevádzke len jednu dráhu. Fungovalo to tak, že na striedačku jedno lietadlo pristálo, jedno odletelo (áno, aj nás napadla tá myšlienka, že ak si to niektoré dve vhodne nenačasujú a pobozkajú sa na tej dráhe, tak to bude celkom rachot). Tým sa, samozrejme, vytvorila rada.

Letisko v Punta Cani bolo veľmi vtipné. Žiadne okná (načo?), iba otvorené budovy pokryté palmovými listami. Hotel príjemný s peknou záhradou a plameniakmi. Tie väčšinou cez deň spali s hlavami schovanými niekde v chrbtovom perí a v noci potom kvákali. Čo ale nechápem, ako držia rovnováhu (hlavne keď spia) na jednej špajdľovitej nohe?

Hotel mal 5 bazénov (pre ľudí + jeden pre plameniaky), z ktorých sa Mišovi najviac pozdával ten so swim-up barom. Skúšali sme rôzne kokteily (najlepšie boli ovocné). Inak banány sme do seba tlačili vo všetkých možných podobách: v banánových kokteiloch, v polievke,  pečené, dusené v medovej omáčke (strááášne dobré) a samozrejme, čerstvé. Chutili inak, ako tie čo kupujeme/te v obchode.

Aby sme vytriasli to, čo sme pojedli, tak sme veľa plávali, požičiavali si kanojku – asi 500m od brehu bola koralová bariéra, kde sa lámali veľké vlny. Boli sme sa tam na kanojke pozrieť (tam sa nesmelo plávať), ale netrúfli sme si ísť veľmi blízko, lebo tam keby nás zalialo, tak nás poriadne otrieska. Hrali sme tenis, (ja som konečne skúsila vodný aerobik a bola to dosť sranda) a trochu sme sa učili tancovať salsu a merengue.

Hotel bol úplne mimo všetkého, tak sme prejavili túžbu ísť sa pozrieť aj niekde inde. Tip, ktorý sme mali z internetu, bol ostrov Saona. Tam boli presne tie pláže, ktoré si predstavíte, keď sa povie Karibik. Okrem Saony všade ponúkali výlety na koňoch, na štvorkolkách a podobne, ale my sme zahlásili, že chceme ísť do Santo Dominga (hlavné mesto Dominikánskej Republiky, asi 3 hodiny autom). S takým niečím sa zrejme nestretávali často a tvárili sa, že  musia  zistit čo a ako. Teoreticky sme si mohli požičať auto a ísť sami, ale to bolo v praxi neuskutočniteľné hneď z dvoch dôvodov. Do Santo Dominga by sme trafili, ale tam by sme boli hneď stratení. Mesto má cez 2 milióny obyvateľov (celá DR rozlohou veľká ako Slovensko má skoro 9 miliónov), kľukaté uličky a slumy – mali sme pocit, že dokonca ani sprievodca, čo išiel s nami, si nebol miestami istý. A druhý dôvod je dominikánske šoférovanie. Ak aj v Dominikánskej Republike existujú nejaké dopravné predpisy, tak miestni akosi necítia potrebu sa nimi riadiť. Na križovatke sa trúbením a kývaním dohodnú, kto ide kam, v pohode predbiehajú, aj keď ide oproti auto a tie tri vedľa seba sa potom len tak tak minú (to sme zažili niekoľkokrát). Nečudo, že každé auto je viac či menej ťuknuté. Navyše majú veľmi veľa motoriek (dokonca aj motorky-taxíky), ktoré s kľudom vôjdu autu do cesty a nestarajú sa, či vodič stihne zabrzdiť, tieto motorky jazdia aj v noci bez akéhokoľvek svetla a videli sme aj niekoľko takých, kde boli za sebou posadené 3-4 deti, ktoré nielenže nemali prilby, ale najstaršie malo tak 10-12 rokov! Scary.

Nakoniec sme však našli predavača, s ktorým sme sa dohodli. Keď sme sa v stanovený deň ráno dostavili, zistili sme, že ideme autom len my dvaja plus jeden domáci. Na moju obozretnú otázku, či náš sprievodca hovorí po anglicky, sa chlapík predstavil a uistil že hej, tak sme do toho išli. Neskôr však vysvitlo, že jeho angličtina je zhruba na takej úrovni ako moja španielčina, čo znamená ani nie 100 slov a 5 základných fráz, takže naša komunikácia bola veľmi jednoduchá a obsahovala aj gestá a výrazy tváre. Okrem toho sme nadobudli dojem, že celé tieto výlety má pod palcom akási miestna mafia, lebo v oboch prípadoch (Saona aj Santo Domingo), dostal predavač len preddavok a hlavnú sumu skasíroval tretí chlapík. Celé to bolo trochu pochybné, ale ak sme do Santo Dominga chceli ísť, nemali sme veľa iných možností.

Stálo to za to. Náš mafián (vyzral približne tak ako Rudynko z Mafstory, ibaže viac do hneda) nás najprv zobral do jedného múzea. Aj sa nám snažil dopredu vysvetliť, že o čo ide, ale nepochopili sme. Na mieste vysvitlo, ze je to maják/múzeum objavov Faro de Colon (= Columbov maják). Pozrieli sme si expozície o geografických objavoch jednotlivých národov sveta, samozrejme s dôrazom na objavenie Ameriky. Ono totiž Dominikánska Republika spolu s Haiti zdieľajú ostrov, ktorý navštívil Columbus na svojej prvej ceste ako jeden z prvých a nazval ho Hispaniola. Columbus po štyroch cestách zomrel v Španielsku, ale jeho syn (v tom čase guvernér Santo Dominga) si dal doviezť jeho pozostatky a uložil ich v kostole. Lenže mesto bolo niekoľkokrát dobyté (vrátane mesačnej vlády Angličana Drakea) a Columbus bol niekoľkokrát prevážaný (vrátane pobytu na Cube) a nakoniec vraj skončil opäť v Španielsku. Avšak v Santo Domingu sa našla truhla s nápisom Cristobal Colon, v ktorej sú úlomky kostí. O ich pravosti sú Dominikánci presvedčení (ale nebudú riskovať overenie) a truhla aj s obsahom sa nachádza práve v tomto múzeu aj s čestnou strážou.

Ďalšia zastávka bola v malom národnom parku. Volal sa Tri oči, lebo tam boli štyri jaskynné jazierka. Ak sa Vám tá predchádzajúca veta zdá divná, je to v poriadku. Pôvodne sa totiž vedelo len o troch jazierkach (tie sú z časti pod holým nebom a z časti v jaskyniach, ale keď sa preplavili cez jedno z nich a preskúmali jaskyňu za ním, objavili tam štvrté. Dnes je tam “kompa” na ručný pohon, ktorou sa dá dostať do jaskyne a k štvrtému jazierku. Čo sa týka obyvateľstva, našli sme tam kopu netopierov, jednu korytnačku a jašterice, ktoré vyzerali ako malé dinosaury. A ak sa nám dovtedy zdalo, že v celej Dominikánskej Republike je vlhký vzduch, tak tu bol tekutý. Keď sme vyšli von, boli sme úplne mokrí.

Veľmi rýchlo sme si pozreli pomník nezávislosti, a potom sme sa prešli po “obchodnej” ulici. Chceli sme vidiet aj trh, ale ten sme prešli len v aute. Ešte aj keď som chcela fotiť cez otvorené okno, tak ma náš mafián varoval, nech sa dávam pozor na foťák, lebo mi ho vytrhnú. Je to výrazný kontrast. Tam, kde sú turisti a v cetre starého mesta (colonial city) to vyzeralo dobre, ale akonáhle sa človek dostal mimo, tak bolo vidieť všade chudobu. A ešte horšie to bolo na vidieku, čo sme videli po ceste. Pokiaľ sme to mali možnosť posúdiť, tak ceny sú tam plus mínus ako na Slovensku – benzín, oblečenie, topánky (samozrejme, nie v hotelových obchodíkoch ale v Santo Domingu), ale zárobky (aj keď nám to spočiatku nechcel nikto povedať) majú o dosť nižšie. Minimálna mzda sa pohybuje okolo $100-$150 (záleží od sektora/povolania) na mesiac, priemerná je okolo $300. Na záver sme si ešte pozreli katedrálu, prvú na americkom kontinente, a zamierili naspäť. Ja som si vydýchla, keď sme sa vrátili, lebo mi miestami nebolo všetko celkom jedno. Keby sa ten náš mafián niekam vyparil, kým sme si my niečo pozerali, tak sme vcelku nahratí.

Na turistov sa Dominikánci pozerajú s takou zmesou závisti a túžby podojiť. Pre nich je kazdý turista boháč. My sme prišli vyzbrojení znalosťami z internetu, že ak nám domáci povie cenu, máme sa jednat a v žiadnom prípade nezaplatiť viac, ako je jeho prvá cena delená tromi. Skutočnosť nás aj tak prekvapila. Všade sa Vám snažia nieco predať. Oficiálnu hotelovú pláž dokonca strážili (nielen) pred obchodníkmi, aby mali turisti pokoj. Ak išli do obchodíkov z vlastnej vôle, ich vec, ale obchodníci nesmeli za nimi. Okrem dvoch dní v týždni, keď mali povolené rozložit stánky priamo v areáli hotela. Tam potom odchytávali okoloidúcich turistov so svojím klasickým “Hola, Amigo!”. Ak sme si nič nekúpili, brali to ako osobnú urážku. Pýtali sa, že nech im povieme, čo sa nám z ich tovaru páči. Ak človek povedal, ze sa mu niečo páči, hneď to brali, že kupuje, len sa treba ešte zjednat na cene. A poviete im, že sa vám nepáči nič? Ale, amigo, to je predsa ručná práca, pravá Dominikánska Republika.

Mišo mi zakázal hovoriť po anglicky (po španielsky som mala dovolené), lebo akonáhle predavači začuli čo len náznak amerického prízvuku, hneď nahodili vysoké ceny. Mamajuanu (národný bylinkový alkohol, ktorú sme doniesli rodičom ako suvenír) sme kúpili za $10, zatiaľčo pôvodná cena bola $45. Kým sme sa jednali, vedľastojaci Nemci zaplatili za tri podobné fľašky $160. Predavač nám potom s veľkým úškrnom predal za $10, nakázal, že ak sa niekto spýta, tak sme kúpili za $45, ukázal doláre v ruke a povedal, že sme mu s tými Nemcami priniesli šťastie. On bude kamoš, a namiesto nás ošklbe ďalších Nemcov a Američanov. Títo predavači sa rozhodne nemali zle. Výledok bol taký, že nielen my, ale takmer všetci turisti, sme sa im snažili širokým oblúkom vyhýbať.

Zhrnutie do jednej vety? Dobre bolo, ale stačilo.

PS Jááj a takmer som zabudla. Nechala som si zapliesť kopu vrkôčikov – veľmi sa mi to páčilo, len som si potom musela natierať krémom na opaľovanie aj cestičky vo vlasoch.

Ellis Island a Socha Slobody

Pri našej prvej návšteve New Yorku (presnejšie prvých dvoch, v lete 2003) sme nemali veľa času a boli sme trochu vyplašení z návštevy veľkomesta, takže sme sa na Ellis Island ani na Sochu Slobody neboli pozrieť. Na počudovanie, aj keď sme sa sem presťahovali, tak nám trvalo niekoľko mesiacov, kým sme ju išli navštíviť.
Pôvodne sme síce plánovali dva nezávislé výlety, ale vykľul sa z toho jeden. Povedali sme si, že sa ideme pozrieť na Ellis Island, kde je dnes prisťahovalecké múzeum, ale kedysi (1892-1954) tadiaľ prichádzali imigranti do USA. Odviezli sme sa do Liberty State Park, odkiaľ na tento ostrov ide most. To “odviezli sme sa” treba chápať trochu obrazne, lebo nemajúc so sebou mapu sme z električky tak intuitívne vystúpili na zastávke, ktorá sa volala Liberty State Park a asi 20 minút išli ešte pešo, kým sme sa do toho parku dostali. Park je vcelku veľký, takže ďalších 20 minút nám trvalo, kým sme prišli k mostu. Cestou sme išli okolo prístavu kompy, ktorá na Ellis Island dopravuje turistov, ale povedali sme si, že v pohode môžeme ísť pešo, veď to nie je až tak ďaleko. Keď sme prišli k mostu, Ujo Závorový nám povedal, že to je len pre personál a zásobovanie. Mohlo nás to hneď napadnúť! Veď ktorý normálny Američan by išiel do múzea (alebo hocikam) pešo? Tak sme sa obrátili a pobrali naspäť ku kompe. Mišo to skvelo okomentoval, že veď predsa to, že sme manželia, ešte neznamená, že už nemôžeme spolu chodiť.

V prístave kompy nás trochu zmiatol cenník, ktorý uvádzal cenu na Ellis Island + Sochu Slobody a ešte cenu Ellis Island + Sochu Slobody + audio sprievodca. Predavač lístkov nám potom vysvetlil, že kompa ide na oba ostrovy (sú veľmi blízko seba) a že veď predsa na tom druhom nemusíme vystúpiť, keď tam nechceme ísť. Poučil nás aj o tom, že platí sa vlastne len za kompu a ostrovy sú bezplatné (to prisťahovalecké múzeum a socha). V tomto momente sa z plánovaných dvoch výletov stal jeden.

Ešte pred vstupom na kompu sme museli prejsť bezpečnostnou prehliadkou ako na letisku. Aj keď neviem, ako je to možné, ale Ellis Island patrí obidvom štátom: New York a New Jersey – a nie je to na spôsob Haiti a Dominikánskej Republiky, že by cezeň viedla hranica. Ďalej ma prekvapilo, prisťahovalci vlastne nepristávali priamo na tomto ostrove, je totiž dosť malý (0.13 štvorcového kilometra) a nemá prístav pre veľké záoceánske lode. Tie preplávali okolo Sochy Slobody, zakotvili pri Manhattane, cestujúcich z prvej a druhej triedy imigrační úradníci vybavili priamo na palube a tí výstúpili, zatiaľčo všetci ostatní nastúpili do člnov a boli prevezení na tento ostrov. Ak mali štastie, mohli ich vybaviť za jeden deň. Najdlhší registrovaný pobyt bol štyri roky (nakoniec tomu dievčaťu vstup aj tak zamietli). Celkovo tadiaľto prešlo vyše 12 miliónov imigrantov a z toho zhruba 2% boli zamietnutí. Dnes približne každý štvrtý Američan môže vystopovať nejakého svojho predka, ktorý tadiaľto prešiel.

Zamietnutí sa museli vrátiť na náklady lodnej spoločnosti, ktorá ich priviezla. Rovnako lodné spoločnosti hradili výdavky za ubytovanie a stravu tých, ktorí na ostrove čakali. Preto je celkom pochopiteľné, že lodné spoločnosti si svoj “predvýber” robili už pri predaji lístkov. Jeden z dôvodov zamietnutia mohol byť zdravotný – každý musel prejsť dôkladnou lekárskou prehliadkou, dokonca robili akési inteligenčné testy (jednoduchá verzia tangramov, alebo vkladanie drevených útvarov do príslušných otvorov, alebo opakovanie jednoduchých pohybov podľa nákresu). Jazykové testy neboli, prešli aj ľudia, ktoríi po anglicky vôbec nevedeli. Na ostrove pracovali tlmočníci – skorší prisťahovalci, ktorí pomáhali novým pri výsluchoch u imigračných úradníkov. Obmedzenie prišlo niekedy v roku 1924, kedy USA schválili zákon, ktorý stanovil horné limity na počet prisťahovalcov (odvtedy viackrát zmenené ale platné dodnes).

Ľudia sem neprichadzáli ani tak kvôli sebe a slobode, ako skôr kvôli deťom a príležitosti. Zaujal nás aj jeden z citátov na stene. Taliansky prisťahovalec hovoril, že sem prišiel za vidinou chodníkov dláždených zlatom, ale zistil, že chodníky nielenže nie sú dláždené zlatom, oni nie sú dláždené vôbec a od neho sa očakáva, že ich bude dláždiť. To že tadiaľto prešli naozaj všetky možné národnosti, bolo dobre vidno aj podľa vystavených exponátov: v oddelení starých pasov sme našli aj jeden československý, kroje dánske, ukrajinské, čínske, všelijaké… Nestihli sme pozrieť úplne všetko, lebo nás už čakala kompa na Liberty Island k Soche Slobody.

Kedysi (do roku 1916) sa dalo vyjsť až cez ruku ku fakli. To potom zrušili a chodilo sa do koruny na hlave. Ale po septembri 2001 sa Američania rozhodli, že aj to je pre sochu velké riziko, a preto sa odvtedy chodí len do podstavca a vnútornú konštrukciu si človek môže pozrieť len zospodu cez sklo s hlavou vyvrátenou dozadu. Najnovšie klebety však hovoria, že v marci tohto roku má Senát hlasovať o znovusprístupnení vnútra sochy. Po absolvovaní ďalšej – ešte prísnejšej – prehladky sme sa pobrali do podstavca. Tam hneď pri vstupe bola pôvodná fakľa, ktorú vymenili pred 20timi rokmi. Story, ktorá sa k tomu viaže, stojí za to. Istý Francúz (Bartholdi) navrhol sochu. Tá mala fakľu takú istú ako zvyšok sochy, čiže medenú. Keď Američania sochu dostali, rozhodli sa, že predsa musí plniť aj nejakú užitočnú funkciu (aby bol niekto ochotný sa o ňu starať), tak ju pridelili Rade Majákov. No ale čo chce Rada Majákov? No predsa majáky! Do fakle navŕtali diery, zaviedli elektrinu, namontovali žiarovky a zo Sochy Slobody sa stal prvý elektrický maják na svete.

Problém bol ale v tom, že vydávala veľmi slabé svetlo a lodiam veľmi nepomáhala. Preto navŕtali ďalšie diery a pridali silnejšie žiarovky. Tento postup opakovali zhruba 20 rokov. Vtedy už tých dier bolo celkom dosť a napriek tomu svetlo dávala len mizivé. Tak zavolali chlapika, menom Gutzon Borglum (to je ten, ktorý navrhol Mt. Rushmore Monument – tie štyri obrovské prezidentské hlavy vytesané do skaly), nech niečo vymyslí. Vymyslel. Povedal, že fakľa už vyzerá ako ementál a že to nie je veľmi pekné, takže odtiaľ jednoducho vyrezal celé štvorce medi  tak, aby zostali len rámčeky, ktoré vyplnit tabličkami skla. Zrazu socha dávala svetlo!

Vznikli však tri nové problémy. Prvý bol, že miatla vtáky. Svietila jasno a vtáky do nej v noci v plnej rýchlosti narážali. Ráno potom bolo treba zbierať z fakle a okolia tie, ktoré to neprežili (rekord za jednu noc bol vraj 13,000!). Druhý problém bol, že zatekala, lebo sklenené tabličky nedoliehali, a to znamenalo, že hrdzavela aj zvnútra – vrátane železných výstuží, ktoré držali pohromade medené pláty. A treti, nielenže sa narušila estetika (oheň na fakli už vyzeral viac ako čajník, než ako plamene), ale aj statika a hrozilo, ze do dvadsiatich rokov fakľa spadne a spôsobí kolaps celej sochy. Tak vystrojili národnú zbierku. Ľudia sa poskladali a z vyzbieraných peňazí vymenili železné výstuže za výstuže z nehrdzavejúcej ocele a úplne vymenili fakľu. Novú vytvorili podľa pôvodného návrhu, celú z medi, bez otvorov a pozlátili ju 24-karátovým zlatom. Tá tam je od roku 1986 (sochu postavili v roku 1886) dodnes. A tak konečne po 100 rokoch Spojené Štáty pochopili, že socha nemá byť maják a aký bol pôvodný autorov zámer.

Celkovo ten autorov zámer tiež stojí za zmienku. Podľa mňa mal ten chlap po návšteve Egypta a čítaní historických kníh nejakú úchylku. On si totiž povedal, že navrhne niečo ako Rhodský Kolos. A vymyslel maják, ktorý mal stáť nad Suezským prieplavom (všimnite si tú podobu!). To mu síce neprešlo, ale nevzdával sa a pri príležitosti oslavy stého výročia Deklarácie nezávislosti navrhol Američanom to, čo navrhol. Aj tento návrh prešiel viacerými pracovnými verziami, kým dospel k dnešnej podobe. Oslovil jedného francúzskeho konštruktéra, aby mu pomohl s technickým prevedením (socha totiž nie je veľmi vyvážená a na tom mieste, kde je, dosť fúka). Ten navrhol, že ju môžu celú vyplniť  pieskom, aby jej dodali stabilitu – čím by sa v nej, samozrejme, nedalo chodiť. Konštruktér však zomrel. Preto Bartholdi oslovil iného konštruktéra, dovtedy neznámeho Eifella. Ten navrhol dutú sochu so schodišťom, ktoré tam je dodnes. Táto práca sa mu zrejme natoľko zapáčila, že si potom navrhol svoju vlastnú vežu.

Symboly slobody, ktoré socha má, sú: fakľa – tá má osvetľovať slobodný svet, tabuľa s dátumom (vyhlásenie nezávislosti USA) a zlomené reťaze pri nohách. Sedem tŕňov koruny má predstavovať sedem svetadielov. Vnútri v podstavci je múzeum, kde sa človek dozvie, prečo a ako vznikala, a to je podľa môjho názoru najzaujímavejšia časť celej sochy. Tým, že sa nedá vyjsť až hore, tak človek nemá ten pocit veľkoleposti a sochu samotnú veľmi nevidno, lebo jej stojíte pri nohách.

Dolu sa uz ide pešo. Vonku sme sa ešte boli okolo nej prejsť. Celkovo sa mi však zdá, že lepšou časťou toho výletu bol Ellis Island a aj na Liberty Island bolo lepšie to múzeum, ako samotná socha. Ale treba vidieť (ako povedal Mišo, by sa nám všetci smiali, keby sme prišli domov a povedali, že sme síce bývali pár rokov v NY, ale na soche slobody sme neboli ;)).

Boundary Waters

PohodaKam treba ísť, keď chcete vidieť losa, medveďa, loona, orla, pľuzgierovú žabu a myš? Jedna možnosť je zoologocká záhrada. Lepšia je BWCA.

Začalo to taxíkom na letisko o piatej ráno. Už sme v ňom sedeli a boli na pol ceste, keď sme si spomenuli, že foťák ostal na nabíjačke. Nevrátili sme sa naspäť, lebo by sme jednak preplatili taxík a jednak riskovali nestihnutie lietadla. Ale neboli sme sami so začínajúcou sklerózou, Marek ako jediný z výpravy svoj záznamník na obrázky nezabudol. A vďaka mu za to.

Doleteli sme do Minneapolis a odtiaľ sme pokračovali na sever skoro 5 hodín. Naším cieľom bola BWCAW = Boundary Waters Canoe Area Wilderness. Boundary Waters znamená hraničné vody (pre tých, ktorí si nie sú istí: hovoríme o hraniciach s Kanadou) a Canoe Area celkom vystihuje fakt, že v tejto oblasti sa prakticky nedá robiť pešia turistika. Na prepravu sa používajú kanojky, ktoré treba prenášať cez portage – chodníčky prepájajúce jednotlivé jazerá (ľadovcového pôvodu). A Wilderness? Divočina. To, že tam nie je tam signál, ešte veľa nehovorí, ale to, že sa tam nechodí bez kompasu a/alebo GPS už o niečom svedčí. Nesmejte sa! Keď už človek pádluje po treťom/štvrtom jazere, tak zmysel pre orientáciu dostáva riadne zabrať a keď sa stratí, tak tam môže blúdiť veľmi dlho. Ľudí sme síce zopár stretli ale nie veľa (vstup je limitovaný).

Hneď prvý deň sme stretli aj medveďa. Jednoducho vyšiel z lesa, vošiel do vody a začal plávať. My sme prestali veslovať a len sme sa dívali. Bol asi 20 metrov pred nami a zaplával také 4 metre, ale potom si nás všimol, obrátil sa a išiel naspäť. O medveďoch sme boli poučení aj v rámci “teoretickej prípravy”, kde sme sa dozvedeli nielen to, že máme na noc vešať batoh s jedlom na strom tak, aby bol 4 m nad zemou a dať doňho aj zubné pasty (!), ale aj to, že každá záchranná akcia je na náklady zachránených a prítomnosť medveďa v tábore ešte nie je dôvod na záchranu. Druhá vec je, že sa o tom medveďovi v našom tábore nemajú tí záchranári ako dozvedieť. Takže vlastných medveďov si máme riešiť sami: byť pokojní, robiť rámus a oni vraj odídu. Miestne medvede sa navyše vedia šplhať na stromy a plávať, preto ani kempovanie na ostrove nie je zárukou, že medveď nepríde. V každom prípade, tento náš sa bál viac ako my a zmizol skôr, ako sme mohli urobiť obrázok.

Keď sme si podvečer vybrali miesto na táborenie a začali vykladat veci, tak sme si všimli, že z našej strany jazera vyplávali dva losy – matka s mláďaťom. Asi sme ich vyplašili, lebo skočili do vody kúsok od nás a plávali na druhú stranu jazera. My sme sa “zabývali”, čo okrem iného znamenalo aj zavesenie hojdacej siete, a na ďalší deň sme išli už len s jedným batohom. Výrazne sa nám uľavilo na portagoch a prešli sme zhruba 20 km. Čo sa týka jazier, tie boli rôzne: niektoré úplne krištáľovo čisté a niektoré naopak nútili človeka k zamysleniu, či sa mu chce do nich vstúpiť. To, kde sme kempovali, bolo našťaste čisté, a slúžilo nám aj ako zdroj pitnej vody. Najprv sme ju filtrovali (filter bol na konci výletu celý špinavý) a následne prevárali. Asi to stačilo, lebo nikomu nič nebolo (ale preventívne sme po večeroch dezinfikovali alkoholom).

Partia to bola vtipná. Za mláďatá Marek, Mišo a ja, za poameričtených Slovákov Zolo, ktorý s rozcuchanými vlasmi a skvelým humorom pripomína profesora, a Palo, ktorý je neskutočne nerozhodný. Už rok si kupuje auto, lebo si nevie vybrať, aké vlastne chce. My sme mu pomáhali riešiť problémy typu: Koľko ponožiek si mám zobrať? A mám si dať tričko s dlhým rukávom alebo s krátkym? A keď ma bolí krk, môžem ho mať zlomený? A keby mi vyskočila platnička, to by ma bolelo viac, nie? A môžem piť kávu na boľavý žalúdok? A čaj? A mám do loďky nastúpiť z tejto strany alebo radšej z tej druhej? A môžem mať termošok, keď skočím do vody namiesto toho, aby som sa najprv postupne ochladil? A nemám sa teda ochladiť? Alebo radšej skočím? Ak potrebujete vymyslieť 10 možných odpovedí na áno/nie otázku, spýtajte sa Pala. Za podpaľačov superaktívnych sme mali Číňana Ganga, ktorý sa však čínskeho občianstva musel vzdať, keď prijal rakúske (Čína dvojité nepovoľuje) a za vedúceho výpravy Christiana – šéfa skoro všetkých vyššie spomínaných.

A zhrnutie? Počasie bolo okrem prvého dňa parádne (áno, aj sme sa kúpali, používali krém na opaľovanie a tak), čo výrazne prospelo celej akcii. Ja som si vyskúšala aj kormidlovanie vzadu, ale pomerne rýchlo som sa dožadovala preloženia – keby ma tam vzadu niekto sledoval, tak by povedal, že máme opitého námorníka, lebo len veľmi zriedka sme išli rovno. Úraz sme mali iba jeden a aj to v posledný deň – Zolo sa porezal vreckovým nožíkom (príliš ostrým v dôsledku nedostatočného používania = 2krát za posledný rok). Rana bola pomerne dlhá a hlboká, preto sme sa cestou späť zastavili v najbližšej Emergency Room. Tam si s ňou poradili veľmi elegantne a namiesto zašitia (čo sme všetci očakávali) mu ju jednoducho zalepili – nie, tým nemyslím “prelepili náplasťou” ale “tie dve strany, kde sa to otváralo, k sebe niečím prilepili”. A my sme čumeli.

V Minneapolis, kam sme dorazili niečo po jednej v noci, nás čakalo nepríjemné prekvapenie v podobe zrušenej hotelovej rezervácie, ale nakoniec nás predsa len prichýlili a zavčas ráno exportovali na letisko. Po pristátí v New Yorku nám vzduch pripadal, ako keď prídete z Tatier do Bratislavy a niekto vám navyše hodí do tváre použitý mokrý uterák. Celkový dojem je však 1* a vrelo odporúčam.
Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...