Boundary Waters

PohodaKam treba ísť, keď chcete vidieť losa, medveďa, loona, orla, pľuzgierovú žabu a myš? Jedna možnosť je zoologocká záhrada. Lepšia je BWCA.

Začalo to taxíkom na letisko o piatej ráno. Už sme v ňom sedeli a boli na pol ceste, keď sme si spomenuli, že foťák ostal na nabíjačke. Nevrátili sme sa naspäť, lebo by sme jednak preplatili taxík a jednak riskovali nestihnutie lietadla. Ale neboli sme sami so začínajúcou sklerózou, Marek ako jediný z výpravy svoj záznamník na obrázky nezabudol. A vďaka mu za to.

Doleteli sme do Minneapolis a odtiaľ sme pokračovali na sever skoro 5 hodín. Naším cieľom bola BWCAW = Boundary Waters Canoe Area Wilderness. Boundary Waters znamená hraničné vody (pre tých, ktorí si nie sú istí: hovoríme o hraniciach s Kanadou) a Canoe Area celkom vystihuje fakt, že v tejto oblasti sa prakticky nedá robiť pešia turistika. Na prepravu sa používajú kanojky, ktoré treba prenášať cez portage – chodníčky prepájajúce jednotlivé jazerá (ľadovcového pôvodu). A Wilderness? Divočina. To, že tam nie je tam signál, ešte veľa nehovorí, ale to, že sa tam nechodí bez kompasu a/alebo GPS už o niečom svedčí. Nesmejte sa! Keď už človek pádluje po treťom/štvrtom jazere, tak zmysel pre orientáciu dostáva riadne zabrať a keď sa stratí, tak tam môže blúdiť veľmi dlho. Ľudí sme síce zopár stretli ale nie veľa (vstup je limitovaný).

Hneď prvý deň sme stretli aj medveďa. Jednoducho vyšiel z lesa, vošiel do vody a začal plávať. My sme prestali veslovať a len sme sa dívali. Bol asi 20 metrov pred nami a zaplával také 4 metre, ale potom si nás všimol, obrátil sa a išiel naspäť. O medveďoch sme boli poučení aj v rámci “teoretickej prípravy”, kde sme sa dozvedeli nielen to, že máme na noc vešať batoh s jedlom na strom tak, aby bol 4 m nad zemou a dať doňho aj zubné pasty (!), ale aj to, že každá záchranná akcia je na náklady zachránených a prítomnosť medveďa v tábore ešte nie je dôvod na záchranu. Druhá vec je, že sa o tom medveďovi v našom tábore nemajú tí záchranári ako dozvedieť. Takže vlastných medveďov si máme riešiť sami: byť pokojní, robiť rámus a oni vraj odídu. Miestne medvede sa navyše vedia šplhať na stromy a plávať, preto ani kempovanie na ostrove nie je zárukou, že medveď nepríde. V každom prípade, tento náš sa bál viac ako my a zmizol skôr, ako sme mohli urobiť obrázok.

Keď sme si podvečer vybrali miesto na táborenie a začali vykladat veci, tak sme si všimli, že z našej strany jazera vyplávali dva losy – matka s mláďaťom. Asi sme ich vyplašili, lebo skočili do vody kúsok od nás a plávali na druhú stranu jazera. My sme sa “zabývali”, čo okrem iného znamenalo aj zavesenie hojdacej siete, a na ďalší deň sme išli už len s jedným batohom. Výrazne sa nám uľavilo na portagoch a prešli sme zhruba 20 km. Čo sa týka jazier, tie boli rôzne: niektoré úplne krištáľovo čisté a niektoré naopak nútili človeka k zamysleniu, či sa mu chce do nich vstúpiť. To, kde sme kempovali, bolo našťaste čisté, a slúžilo nám aj ako zdroj pitnej vody. Najprv sme ju filtrovali (filter bol na konci výletu celý špinavý) a následne prevárali. Asi to stačilo, lebo nikomu nič nebolo (ale preventívne sme po večeroch dezinfikovali alkoholom).

Partia to bola vtipná. Za mláďatá Marek, Mišo a ja, za poameričtených Slovákov Zolo, ktorý s rozcuchanými vlasmi a skvelým humorom pripomína profesora, a Palo, ktorý je neskutočne nerozhodný. Už rok si kupuje auto, lebo si nevie vybrať, aké vlastne chce. My sme mu pomáhali riešiť problémy typu: Koľko ponožiek si mám zobrať? A mám si dať tričko s dlhým rukávom alebo s krátkym? A keď ma bolí krk, môžem ho mať zlomený? A keby mi vyskočila platnička, to by ma bolelo viac, nie? A môžem piť kávu na boľavý žalúdok? A čaj? A mám do loďky nastúpiť z tejto strany alebo radšej z tej druhej? A môžem mať termošok, keď skočím do vody namiesto toho, aby som sa najprv postupne ochladil? A nemám sa teda ochladiť? Alebo radšej skočím? Ak potrebujete vymyslieť 10 možných odpovedí na áno/nie otázku, spýtajte sa Pala. Za podpaľačov superaktívnych sme mali Číňana Ganga, ktorý sa však čínskeho občianstva musel vzdať, keď prijal rakúske (Čína dvojité nepovoľuje) a za vedúceho výpravy Christiana – šéfa skoro všetkých vyššie spomínaných.

A zhrnutie? Počasie bolo okrem prvého dňa parádne (áno, aj sme sa kúpali, používali krém na opaľovanie a tak), čo výrazne prospelo celej akcii. Ja som si vyskúšala aj kormidlovanie vzadu, ale pomerne rýchlo som sa dožadovala preloženia – keby ma tam vzadu niekto sledoval, tak by povedal, že máme opitého námorníka, lebo len veľmi zriedka sme išli rovno. Úraz sme mali iba jeden a aj to v posledný deň – Zolo sa porezal vreckovým nožíkom (príliš ostrým v dôsledku nedostatočného používania = 2krát za posledný rok). Rana bola pomerne dlhá a hlboká, preto sme sa cestou späť zastavili v najbližšej Emergency Room. Tam si s ňou poradili veľmi elegantne a namiesto zašitia (čo sme všetci očakávali) mu ju jednoducho zalepili – nie, tým nemyslím “prelepili náplasťou” ale “tie dve strany, kde sa to otváralo, k sebe niečím prilepili”. A my sme čumeli.

V Minneapolis, kam sme dorazili niečo po jednej v noci, nás čakalo nepríjemné prekvapenie v podobe zrušenej hotelovej rezervácie, ale nakoniec nás predsa len prichýlili a zavčas ráno exportovali na letisko. Po pristátí v New Yorku nám vzduch pripadal, ako keď prídete z Tatier do Bratislavy a niekto vám navyše hodí do tváre použitý mokrý uterák. Celkový dojem je však 1* a vrelo odporúčam.
Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...