Svadobná cesta

Na plážiTá naša nenasledovala hneď po svadbe. Jednak z technických príčin (približne 6,000 km medzi mnou a mojím manželom) a jednak z “pracovných” dôvodov (chcela som najprv spraviť testy potrebné k prihláškam na americké univerzity). Preto november. Prečo Dominikánska Republika? No nesplňte mu sen, keď to vyzerá na more, slnko a kokteily.

Ak si pamatáte na zabudnutý foťák cestou do divočiny, tak teraz sme si dali pozor a zobrali ho aj s nabíjacím káblom. Ale neboli by sme to my, keby sme niečo nezabudli. Nechali sme doma kábel na prepojenie foťáku s notebookom a 256mb karta sa môjmu drahému zdala málo, takže sme potom museli riešiť, ako dostať obrázky do počítača.

Z domu sme odchádzali o tretej ráno vzhľadom na skvelý let krátko po šiestej a o budíček sa nám postarala bezpečnostná služba na letisku (JFK). Keď sa nás totiž jeden z nich spýtal, že kam letíme, povedali sme Punta Cana. A to bola chyba, pretože to nebol priamy let a my, neprebudení, sme si nevedeli rýchlo spomenúť, kde máme medzipristátie => hneď sme boli podozrivé osoby. Pri check-ine nam označili lístky troma s-kami (to sme ešte netušili, čo sa deje), a keď sme vystáli radu na bezpečnostnú prehliadku, pani nás poslala vedľa. Tam sa nám venovali štyria ľudia a dôkladne nás prevetrali. Vcelku rýchlo sme sa prebrali. To medzipristátie bolo v Charlotte (Severná Karolína), kde mali v prevádzke len jednu dráhu. Fungovalo to tak, že na striedačku jedno lietadlo pristálo, jedno odletelo (áno, aj nás napadla tá myšlienka, že ak si to niektoré dve vhodne nenačasujú a pobozkajú sa na tej dráhe, tak to bude celkom rachot). Tým sa, samozrejme, vytvorila rada.

Letisko v Punta Cani bolo veľmi vtipné. Žiadne okná (načo?), iba otvorené budovy pokryté palmovými listami. Hotel príjemný s peknou záhradou a plameniakmi. Tie väčšinou cez deň spali s hlavami schovanými niekde v chrbtovom perí a v noci potom kvákali. Čo ale nechápem, ako držia rovnováhu (hlavne keď spia) na jednej špajdľovitej nohe?

Hotel mal 5 bazénov (pre ľudí + jeden pre plameniaky), z ktorých sa Mišovi najviac pozdával ten so swim-up barom. Skúšali sme rôzne kokteily (najlepšie boli ovocné). Inak banány sme do seba tlačili vo všetkých možných podobách: v banánových kokteiloch, v polievke,  pečené, dusené v medovej omáčke (strááášne dobré) a samozrejme, čerstvé. Chutili inak, ako tie čo kupujeme/te v obchode.

Aby sme vytriasli to, čo sme pojedli, tak sme veľa plávali, požičiavali si kanojku – asi 500m od brehu bola koralová bariéra, kde sa lámali veľké vlny. Boli sme sa tam na kanojke pozrieť (tam sa nesmelo plávať), ale netrúfli sme si ísť veľmi blízko, lebo tam keby nás zalialo, tak nás poriadne otrieska. Hrali sme tenis, (ja som konečne skúsila vodný aerobik a bola to dosť sranda) a trochu sme sa učili tancovať salsu a merengue.

Hotel bol úplne mimo všetkého, tak sme prejavili túžbu ísť sa pozrieť aj niekde inde. Tip, ktorý sme mali z internetu, bol ostrov Saona. Tam boli presne tie pláže, ktoré si predstavíte, keď sa povie Karibik. Okrem Saony všade ponúkali výlety na koňoch, na štvorkolkách a podobne, ale my sme zahlásili, že chceme ísť do Santo Dominga (hlavné mesto Dominikánskej Republiky, asi 3 hodiny autom). S takým niečím sa zrejme nestretávali často a tvárili sa, že  musia  zistit čo a ako. Teoreticky sme si mohli požičať auto a ísť sami, ale to bolo v praxi neuskutočniteľné hneď z dvoch dôvodov. Do Santo Dominga by sme trafili, ale tam by sme boli hneď stratení. Mesto má cez 2 milióny obyvateľov (celá DR rozlohou veľká ako Slovensko má skoro 9 miliónov), kľukaté uličky a slumy – mali sme pocit, že dokonca ani sprievodca, čo išiel s nami, si nebol miestami istý. A druhý dôvod je dominikánske šoférovanie. Ak aj v Dominikánskej Republike existujú nejaké dopravné predpisy, tak miestni akosi necítia potrebu sa nimi riadiť. Na križovatke sa trúbením a kývaním dohodnú, kto ide kam, v pohode predbiehajú, aj keď ide oproti auto a tie tri vedľa seba sa potom len tak tak minú (to sme zažili niekoľkokrát). Nečudo, že každé auto je viac či menej ťuknuté. Navyše majú veľmi veľa motoriek (dokonca aj motorky-taxíky), ktoré s kľudom vôjdu autu do cesty a nestarajú sa, či vodič stihne zabrzdiť, tieto motorky jazdia aj v noci bez akéhokoľvek svetla a videli sme aj niekoľko takých, kde boli za sebou posadené 3-4 deti, ktoré nielenže nemali prilby, ale najstaršie malo tak 10-12 rokov! Scary.

Nakoniec sme však našli predavača, s ktorým sme sa dohodli. Keď sme sa v stanovený deň ráno dostavili, zistili sme, že ideme autom len my dvaja plus jeden domáci. Na moju obozretnú otázku, či náš sprievodca hovorí po anglicky, sa chlapík predstavil a uistil že hej, tak sme do toho išli. Neskôr však vysvitlo, že jeho angličtina je zhruba na takej úrovni ako moja španielčina, čo znamená ani nie 100 slov a 5 základných fráz, takže naša komunikácia bola veľmi jednoduchá a obsahovala aj gestá a výrazy tváre. Okrem toho sme nadobudli dojem, že celé tieto výlety má pod palcom akási miestna mafia, lebo v oboch prípadoch (Saona aj Santo Domingo), dostal predavač len preddavok a hlavnú sumu skasíroval tretí chlapík. Celé to bolo trochu pochybné, ale ak sme do Santo Dominga chceli ísť, nemali sme veľa iných možností.

Stálo to za to. Náš mafián (vyzral približne tak ako Rudynko z Mafstory, ibaže viac do hneda) nás najprv zobral do jedného múzea. Aj sa nám snažil dopredu vysvetliť, že o čo ide, ale nepochopili sme. Na mieste vysvitlo, ze je to maják/múzeum objavov Faro de Colon (= Columbov maják). Pozrieli sme si expozície o geografických objavoch jednotlivých národov sveta, samozrejme s dôrazom na objavenie Ameriky. Ono totiž Dominikánska Republika spolu s Haiti zdieľajú ostrov, ktorý navštívil Columbus na svojej prvej ceste ako jeden z prvých a nazval ho Hispaniola. Columbus po štyroch cestách zomrel v Španielsku, ale jeho syn (v tom čase guvernér Santo Dominga) si dal doviezť jeho pozostatky a uložil ich v kostole. Lenže mesto bolo niekoľkokrát dobyté (vrátane mesačnej vlády Angličana Drakea) a Columbus bol niekoľkokrát prevážaný (vrátane pobytu na Cube) a nakoniec vraj skončil opäť v Španielsku. Avšak v Santo Domingu sa našla truhla s nápisom Cristobal Colon, v ktorej sú úlomky kostí. O ich pravosti sú Dominikánci presvedčení (ale nebudú riskovať overenie) a truhla aj s obsahom sa nachádza práve v tomto múzeu aj s čestnou strážou.

Ďalšia zastávka bola v malom národnom parku. Volal sa Tri oči, lebo tam boli štyri jaskynné jazierka. Ak sa Vám tá predchádzajúca veta zdá divná, je to v poriadku. Pôvodne sa totiž vedelo len o troch jazierkach (tie sú z časti pod holým nebom a z časti v jaskyniach, ale keď sa preplavili cez jedno z nich a preskúmali jaskyňu za ním, objavili tam štvrté. Dnes je tam “kompa” na ručný pohon, ktorou sa dá dostať do jaskyne a k štvrtému jazierku. Čo sa týka obyvateľstva, našli sme tam kopu netopierov, jednu korytnačku a jašterice, ktoré vyzerali ako malé dinosaury. A ak sa nám dovtedy zdalo, že v celej Dominikánskej Republike je vlhký vzduch, tak tu bol tekutý. Keď sme vyšli von, boli sme úplne mokrí.

Veľmi rýchlo sme si pozreli pomník nezávislosti, a potom sme sa prešli po “obchodnej” ulici. Chceli sme vidiet aj trh, ale ten sme prešli len v aute. Ešte aj keď som chcela fotiť cez otvorené okno, tak ma náš mafián varoval, nech sa dávam pozor na foťák, lebo mi ho vytrhnú. Je to výrazný kontrast. Tam, kde sú turisti a v cetre starého mesta (colonial city) to vyzeralo dobre, ale akonáhle sa človek dostal mimo, tak bolo vidieť všade chudobu. A ešte horšie to bolo na vidieku, čo sme videli po ceste. Pokiaľ sme to mali možnosť posúdiť, tak ceny sú tam plus mínus ako na Slovensku – benzín, oblečenie, topánky (samozrejme, nie v hotelových obchodíkoch ale v Santo Domingu), ale zárobky (aj keď nám to spočiatku nechcel nikto povedať) majú o dosť nižšie. Minimálna mzda sa pohybuje okolo $100-$150 (záleží od sektora/povolania) na mesiac, priemerná je okolo $300. Na záver sme si ešte pozreli katedrálu, prvú na americkom kontinente, a zamierili naspäť. Ja som si vydýchla, keď sme sa vrátili, lebo mi miestami nebolo všetko celkom jedno. Keby sa ten náš mafián niekam vyparil, kým sme si my niečo pozerali, tak sme vcelku nahratí.

Na turistov sa Dominikánci pozerajú s takou zmesou závisti a túžby podojiť. Pre nich je kazdý turista boháč. My sme prišli vyzbrojení znalosťami z internetu, že ak nám domáci povie cenu, máme sa jednat a v žiadnom prípade nezaplatiť viac, ako je jeho prvá cena delená tromi. Skutočnosť nás aj tak prekvapila. Všade sa Vám snažia nieco predať. Oficiálnu hotelovú pláž dokonca strážili (nielen) pred obchodníkmi, aby mali turisti pokoj. Ak išli do obchodíkov z vlastnej vôle, ich vec, ale obchodníci nesmeli za nimi. Okrem dvoch dní v týždni, keď mali povolené rozložit stánky priamo v areáli hotela. Tam potom odchytávali okoloidúcich turistov so svojím klasickým “Hola, Amigo!”. Ak sme si nič nekúpili, brali to ako osobnú urážku. Pýtali sa, že nech im povieme, čo sa nám z ich tovaru páči. Ak človek povedal, ze sa mu niečo páči, hneď to brali, že kupuje, len sa treba ešte zjednat na cene. A poviete im, že sa vám nepáči nič? Ale, amigo, to je predsa ručná práca, pravá Dominikánska Republika.

Mišo mi zakázal hovoriť po anglicky (po španielsky som mala dovolené), lebo akonáhle predavači začuli čo len náznak amerického prízvuku, hneď nahodili vysoké ceny. Mamajuanu (národný bylinkový alkohol, ktorú sme doniesli rodičom ako suvenír) sme kúpili za $10, zatiaľčo pôvodná cena bola $45. Kým sme sa jednali, vedľastojaci Nemci zaplatili za tri podobné fľašky $160. Predavač nám potom s veľkým úškrnom predal za $10, nakázal, že ak sa niekto spýta, tak sme kúpili za $45, ukázal doláre v ruke a povedal, že sme mu s tými Nemcami priniesli šťastie. On bude kamoš, a namiesto nás ošklbe ďalších Nemcov a Američanov. Títo predavači sa rozhodne nemali zle. Výledok bol taký, že nielen my, ale takmer všetci turisti, sme sa im snažili širokým oblúkom vyhýbať.

Zhrnutie do jednej vety? Dobre bolo, ale stačilo.

PS Jááj a takmer som zabudla. Nechala som si zapliesť kopu vrkôčikov – veľmi sa mi to páčilo, len som si potom musela natierať krémom na opaľovanie aj cestičky vo vlasoch.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...