Ani veveričky už nie sú to, čo bývali

… alebo Ako som o ilúzie prišla.

Kým som neprišla do Ameriky, veverička pre mňa bola milé zvieratko, ktoré človek pri troche šťastia uvidí niekde v lese. Z tejto ilúzie ma vyviedol pobyt v Grand Canyone. Potvory – veverice – sú tam chránené, je ich veľa, vôbec sa neboja a prídu k ľuďom na pár centimetrov. Tvária sa milo, turisti ochkajú a s nadšením si ich fotia. Niektorí dodržiavajú tabuľe s nápismi nekŕmiť, iní nie. A práve ten druhý druh turistov spôsobil, že potvory sa naučili.

Keď som tam robila na recepcii (Bright Angel Lodge), prišla raz z terasy mamička so synom, že či nemáme náplasť a nejakú dezinfekciu, lebo malého chlapca jediaceho bagel veverička v snahe dostať sa k jedlu pohrýzla. (Lekárničku sme síce vzadu mali, ale poučená hotelovými predpismi a paranojou prítomného nadriadeného som ich odkázala na miestne Medical Center. To vraj preto, lebo v prípade, že by som poskytla zdravotnú pomoc a chlapcovi sa pohorší, nemôžeme riskovať, že zažalujú hotel. Only in America.)

Alebo keď sme sa vybrali na prvý výlet do Canyonu, zišli sme dolu k rieke, našli miesto na táborenie pri potoku (Bright Angel Creek), zhodili sme batohy a išli sme sa ochladiť do vody. Mohlo to byť 10 minút, kým sme sa vrátili a Mišov batoh bol prehryzený. Veverica prehrýzla aj sáčok s chlebom, ktorý bol v batohu a veselo si pochutnávala. Odvtedy sme už brali vážne upozornenia o tom, že potraviny treba hneď umiestniť do plechových krabíc.

Čo z toho vyplýva? Že veverice sú v Canyone nebezpečnejšie ako štrkáče alebo škorpióny – jedni aj druhí nás nechali na pokoji. A veverice tu? Tiež ich je veľa a vôbec to nie sú tie milé zvieratká, ako si ich pamätám zo Slovenska. Motajú sa po stromoch, stĺpoch elektrického vedenia, v našej minizáhradke za domom. A čo je najhoršie, vyzerajú tak nejako potkanoidne.

Ja len pevne verím, že mi podobné sklamanie raz nepripravia delfíny.

Ešte raz čínsky nový rok

Číňania oslavujú nový rok dva týždne (tento rok od 18. februára do 4. marca), je s tým spojených množstvo akcií, ale jedna z najnavštevovanejších je New Years Parade – pochod cez čínsku štvrť. Nemohli sme si to nechať ujsť.


Ajka sa pýtala, že či sme nejako zaťažení na Číňanov, keď už minule sme sa boli pozrieť na ich oslavy v botanickej záhrade. To ani nevedela, že sme pred týždňom boli pozerať ohňostroj (ale nič sme nevideli, lebo sme čakali na nábreží v Hobokene a svetlice nevyleteli až nad mrakodrapy, ktoré nám zakrývajú Chinatown). Ale nie sme. Lenže zvedavosť nedá pokoj a keď sme takéto ešte naživo nevideli a teraz sa to dá… no budeme sedieť doma?

Asi nemusím hovoriť, že to bola masová akcia. Len účastníkov sprievodu bolo vyše 5,000 – celý sme ho od zimy ani nevydržali pozerať. Všade červená farba pre šťastie, draci, balóny, bubny a činely a neskutočné množstvo papierových konfiet. Tie vystreľovali do vzduchu ako svetlice a potom chytali papieriky pre šťastie. Po skončení to vyzeralo ako v parku na jeseň, keď sa človek brodí v napadanom lístí.

Trochu sme sa pomotali aj v Chinatown a natrafili sme na rybí trh. Okrem rýb (živých, mŕtvych aj sušených) tu predávali aj také lahôdky ako živé žaby (veľké asi 15 cm) – ľudia si ich sami naberali z vedier do sáčkov, korytnačky (aj 25 cm) alebo sépie. Áno, sme mäkkí, nič také sme nekúpili (iba lososa a krevety), ale ak nejaký labužník bude mať chuť na žabie stehienka, tak už aspoň viem, kam ho pošlem.

Central Park a NY Marathon

Central Park (klik na obrázky) je jedno z tých miest, ktoré človek pri návšteve New Yorku nemôže vynechať. Ani zďaleka to nie je najväčší park na svete, aj keď svojou veľkosťou – približne 1 km x 4 km – je väčší ako Monako alebo Vatikán, ale 25 miliónov návštevníkov ročne si príde jednoducho pozrieť oázu uprostred betónovej džungle. (Pst, jeho hodnota je vraj 529 miliárd dolárov.)

A čo také sa tu dá vidieť? Napríklad v nedeľu kopa ľudí, ktorí sa prídu vyvenčiť. V lete si požičajú loďky a zapracú celé jazierko (to malé zelené v spodnej časti). Alebo “krasokorčuľovanie” na kolieskových korčuliach (v zime aj na ľadových). Strawberry Fields, kde je pred domom Johna Lennona na pamiatku mozaika s nápisom “Imagine”. Veľmi veľa bežcov (dokonca až tak, že na chodníku okolo rezervoára Jacquiline Kennedyovej – to je to veľké modré) je značka, ktorým smerom majú bežať, lebo to býva pomerne husté.

Keď už sme pri tých bežcoch… V Central Parku končí New York Marathon. Keď som sa tam bola v novembri pozrieť, zanechalo to vo mne naozaj dojem: 38 tisíc bežcov, dva a pol milióna divákov. Nebola šanca dostať sa úplne ku cieľu, tak som stála pol míle pred koncom. Víťazi, ani bežci ako Lance Armstrong alebo El Guerrouj neboli tí najzaujímavejší. Čo teda? Keď dorazilo hlavné pole neprofesionálov, keď niektorí ledva kráčali, dvaja bežci tlačili vozíčkara, ktorý do toho krútil tými svojimi kolesami, beznohý chlapík sediaci na skateboarde a odrážajúci sa lyžiarskymi rukavicami od zeme, žena, ktorá pred dvoma rokmi bola paralyzovaná v kóme… všetka česť. Jediný spôsob, ako by som ja zabehla maratón, je na kolieskových korčuliach a tu beží 80ročná pani. Bežci mali popísané po rukách, po nohách, po tričkách svoje mená a všetci ich povzbudzovali. Naozaj zážitok.

Tento maratón môže bežat hocikto. Štartujú samozrejme profesionálni bežci, ale všetci ostatní pošlú prihlášku a poplatok (pre Američanov niečo cez $100, pre Neameričanov skoro $200). Tento rok prišlo cez 90,000 prihlášok. Koncom jari je lotéria a kto vyhrá, má príležitosť prísť vypľuť dušu. Kto nie je vyžrebovaný, može sa bez poplatku prihlásiť ďalší rok a ak nie je vybratý tri roky po sebe, tak štvrtý rok automaticky môže štartovať. (Jarda, ak sa prihlásiš, budem Ti robiť fanclub.) Štartuje sa na troch miestach na Staten Islande. Tieto tri trasy sa spájaju na 8. míli, aby sa predišlo zápche v úvode. Prví idú vozíčkari, potom štartujú ženy a nakoniec muži. Ale počas pretekov sa to aj tak všetko pomieša. Trasa vedie cez všetkých päť veľkých štvrtí v NY (Staten Island, Brooklyn, Queens, Bronx a Manhattan).

Vonku niečo málo nad nulou, bežali väčšinou v kraťasoch a tričkách. Aj keď sa našli dvaja, ktorí boli komplet v oblekoch s motýlikmi pod bradou, ale v teniskách a po skončení ich rad radom balili do takých alumíniových fólii. Takže potom bolo z diaľky vidno, ako od cieľa kráčajú húfy v týchto fóliách na určené miesto, kde sa mohli stretnúť s rodinami a priateľmi. To sa Vám možno zdá trochu divné, ale nie je. Na tom mieste boli dokonca rodiny zoradené podľa abecedy (podľa priezviska svojho bežca), lebo v tej mase ľudí by sa inak nenašli. Áno, masová akcia… New York, New York.

Pokojne môžem tehotnieť

Zahlásil mi dnes doktor na pravidelnej prehliadke. Vôbec sa nemám báť o ploché brucho, vraj mi dá vizitku na svoju bývalú pacientku, ktorá sa špecializuje na cvičenia s tehotnými a potehotnými dámami. Odchádzala som začudovaná.

kocikyRaz za čas sa patrí ísť na kontrolu a keďže tu nepoznám zatiaľ nikoho natoľko dobre, aby som si pýtala referencie tohto druhu, spoľahla som sa na internet. Zobrala som zoznam lekárov, ktorých schvaľuje naša poisťovňa a hľadala, čo o nich píšu pacientky. Bolo z čoho preberať – Hoboken je mesto s najväčším počtom kočíkov na obyvateľa, aké poznám, a tomu zjavne zodpovedá aj počet gynekológov. Tak som si vybrala a objednala sa.

Prvé dve prekvapenia  ma čakali už v čakárni. Namiesto letákov o liekoch a náučných plagátikov tam boli fotoalbumy plné bábätiek, ktorým tento lekár pomohol na svet. Mamičky – čakateľky sa nad nimi nadšene rozplývali. Pozoruhodné bolo aj to, že z desiatich čakajúcich boli štyria páni, sprevádzajúci svoje polovičky (a nekončili v čakárni).

Po nevyhnutných papierovačkách si ma zobrala jedna zo sestričiek do doktorovej kancelárie a vyplnila dotazník o mojej zdravotnej histórii. Bolo počuť, ako doktor na chvíľu vyšiel na chodbu a pýta sa inej sestričky:

– Where do I go now? (Kam teraz?)

Nie, doktor nebol ani nový ani senilný, ale vyšetrovne mal tri a všetko dokonale fičalo, takže keď skončil v jednej z nich, ďalšia pacientka ho už čakala buď pripravená na diskusiu v kancelárii alebo na vyšetrenie v inej vyšetrovni. Celá ordinácia nebola nijako honosná, ale jeho časom sa tu zjavne neplytvalo. Napriek tomu sa nikam neponáhľal, zavtipkoval a povypytoval sa na všetko možné.

A predpis? Načo? Keď bude treba, my zavoláme do lekárne, vy si to len vyzdvihnete. Keby som mala jedným slovom opísať celú moju návštevu – hladko.

Americký $

Kde si môžete kúpiť $25 za $35.95? Alebo v akcii $250 za $319.95? No predsa v americkej mincovni.

mincabankovkaAj keď sa Američania už dvakrát pokúšali zaviesť jednodolárové mince, neujali sa. Pred štvrťstoročím vydali mincu s podobizňou Susan B. Anthony – bojovníčky za práva žien. Bola to malá strieborná minca, ktorá vyzerala podobne ako dnešný štvrťdolár a mincovni ich ostali milióny nepoužitých. V roku 2000 urobili druhý pokus – vydali zlatý dolár s podobizňou Scarawagey – šošonskej Indiánky, ktorá pomohla expedícii Lewisa a Clarka (prvá americká expedícia od pobrežia k pobrežiu a späť). Tiež sa veľmi neujala a doteraz skladujú milióny vo Federal Reserve Bank. Pre Američanov je jednodolárová bankovka asi príliš veľký symbol na to, aby sa ho len tak vzdali. Uvidíme, či obstojí aj do tretice.

Po veľkom úspechu štvrťdolárov, ktoré sa v posledných rokoch postupne vydávali so symbolmi jednotlivých štátov únie, kongres rozhodol, že skúsia niečo podobné aj s jednodolárovými mincami. Každý štvrťrok vydajú novú, ktorá bude mať na jednej strane prezidenta a na druhej Sochu Slobody. Prezidenti pôjdu postupne, v poradí v akom úradovali a zatiaľ to vychádza tak, že 38. bude Gerald Ford v roku 2016. Pravidlá totiž hovoria, že sa na minci nemôže objaviť prezident alebo bývalý prezident, ktorý ešte žije. Ako prvý bol vydaný 15. februára George Washington.

Napriek tomu, že zatiaľ prejavujú najväčší záujem zberatelia, minca je legálnym platidlom, bude sa dať použiť aj v automatoch a parkovacích hodinách a mincovňa dúfa, že jej prostredníctvom sa opäť navráti trochu zašlá sláva mincovníctva (a časom ušetria na nákladoch na tlač jednodolárových bankoviek). Oproti predošlým dvom pokusom má tento tretí asi najväčšiu šancu postupne zlomiť konzervatívnych odporcov dolárových mincí. Len či potom nebudeme mať príliš ťažké peňaženky?

Cesnakové krevety

Minule Mišo kúpil krabie mäso, že či z toho niečo spravím na večeru. Zjedli sme, ale veľký zázrak to nebol. Druhý pokus s morskými potvorami však dopadol natoľko dobre, že sa s vami podelím o recept.

Cesnakové krevety400g olúpaných kreviet (surových alebo varených)
trochu masla
3-4 strúčky cesnaku
petržlenová vňať
posekané mandle
citrónová alebo limetková šťava
soľ

Ak sú krevety surové, treba ich na masle opekať približne 5 minút (kým nezružovejú), ak sú už varené, stačí krátko zohriať. Pridáme rozpučený cesnak (kopu cesnaku 🙂 ), petržlenovú vňať, mandle a šťavu z polovice citróna alebo limetky. Soli len tak trošku. A treba sa do toho hneď pustiť. Klik na obrázok pre výsledok. Jedine príloha by sa viac hodila ryža, ale ryže a cestovín sme v poslednom čase pojedli dosť, tak v záujme pestrosti dnes vyšli zemiaky. Toto množstvo je tak pre dvoch.

Týmto asi recepty na morských švábov nekončia, lebo môj drahý kúpil balenie vážiace kilo a pol, takže niečo bude treba spraviť aj s tými ostatnými…

Ako je to so snehom

Musím vyvrátiť klebety. Keď Jojka v správach povie, že v Amerike dosť sneží, Markíza to upresní, že v New Yorku miestami napadli tri metre a niekto zo Slovenska sa ma potom spýta, že či už sme zasypaní, tak sa mu zdá trochu divné, keď poviem, že nie. Ale…

NYPozrite sa na to takto. Štát New York je rozlohou veľký ako tri Slovenská. Z toho mesto New York je pri mori (na ľavom konci toho červeného ostrovčeka. Zvyšok štátu sa sťažuje, že práve kvôli tomuto mestu má veľké dane). A my bývame síce na hranici s New Yorkom, ale v New Jersey (to som vyfarbila zelenou, menšie dane). Takže, keď sa povie, že niekde v New Yorku sneží, tak to s veľkou pravdepodobnosťou nie je u nás.

Je pravda, že tá snehová metelica, o ktorej sa hovorilo, bola poriadna. Zomrelo 29 ľudí (spolu USA a Kanada), väčšinou pri autonehodách. Tie tri metre, to asi Markíza skomolila tri stopy, lebo pokiaľ viem, tak najviac snehu spadlo vo Vermonte – približne meter. My sme síce nejaký sneh dostali (kliknite si na obrázok – vidno tam našu ulicu), ale štrajchlo nás to len okrajovo. Zato sme však dostali viac než zaslúženú dávku vetra. Zaujímavé je však to, že začalo snežiť na hodinu presne podľa predpovede počasia.

Sneh na Bloomfield StNew York City si z tejto Valentínskej búrky pamätá hlavne dve veci. Prvá sú parkovacie pokuty. Ide totiž o to, že parkovanie v noci sa riadi inými pravidlami ako parkovanie cez deň. A dobrým zvykom je, že po nočnom snežení mesto prižmúri oči, dá ľuďom čas si vyhrabať autá a nepokutuje hneď od rána. Ale vo štvrtok – ráno po metelici – sa žiadne prižmúrenie očí nekonalo, najprv prešli snežné pluhy, ktoré autá poriadne zahrabali, a hneď po nich policajti. Pokuty padali jedna radosť (vraj okolo 4,000). Po množstve sťažností sa Mayor (“primátor”) rozhodol, že tie pokuty predsalen zruší.

Druhá, ešte menej príjemná spomienka ostane pasažierom nízko-nákladovej leteckej spoločnosti Jet Blue, ktorá má základňu na JFK. Táto od stredy zrušila vyše 860 letov (z toho 260 tento víkend, keď je už počasie celkom príjemné) a v stredu nechala 9 lietadiel aj s 600 pasažiermi sedieť na odletových dráhach Kennedyho letiska, niektoré vyše 10 hodín. Časť z nich nemohla odletieť kvôli zlému počasiu a ostatné po pristátí nemohli dôjsť k terminálu, údajne kvôli tomu, že všetky brány boli obsadené. Pasažierov nechali bez jedla a vysvetlenia na dohľad letiska. Jet Blue nie je len taká nejaká maličká spoločnosť – na JFK je to najväčší prepravca – a takáto reklama im môže dosť poškodiť. Uvidíme.

Toľko k nášmu snehu.

Harlem Globetrotters

ŠtadiónHneď na úvod veľká vďaka Kike a Feldovi, od ktorých sme dostali lístky. Sme vďační aj za to, že sme sedeli síce nízko, ale nie úplne pri hracej ploche, lebo tam diváci skončili mokrí. Bola to viac show ako basket a treba uznať, že show naozaj spravili.

HalaMišo mi vysvetlil, prečo americké športy – futbal, basketbal, baseball – majú toľko prestávok. Aby trvali dlho. Aby sa Američania stihli dostaviť a najesť. Keď totiž Globetrotteri o siedmej začínali, Madison Square Garden bola poloprázdna (má skoro 20,000 miest). Trvalo polovicu “zápasu”, kým sa zaplnila. To však bol polčas, tak sa samozrejme všetci vybrali do bufetov a zase sa vracali späť. Binec, ktorý tam ostal, keď sme odchádzali, spomínať radšej ani nejdem.

Nezaobišlo sa to bez americkej hymny, speváckej súťaže, rôznych súťaží pre deti (najlepší bolii dvaja malí chlapci, ktorí súťažili, kto si skôr oblečie basketbalový dres a topánky rozhádzané po palubovke a dá kôš – tie kraťasy im boli až po päty a v teniskách (lode asi číslo 15) vyzerali komicky).

Globetrotteri, samozrejme, vyhrali, ich súpermi boli New York Nationals a spolu predviedli zopár parádnych kúskov. Mňa prekvapilo, keď som sa dozvedela, že tento tím začal už v roku 1926 v Chicagu. Volali sa Harlem Globetrotters aj napriek tomu, že prvý zápas v Harleme hrali až v roku 1968. Z tohto tímu pochádzli aj prví čierni basketbalisti, ktorých najali do profesionálnych tímov. A boli to práve Globetrotteri, ktorých pozývali robiť show pred profesionálnymi zápasmi, keď NBA strácala popularitu v 60tych a 70tych rokoch.

Ako to vlastne začalo? V jednom zápase v roku 1939, keď Globetrotteri viedli 112 ku 5, začali sa hráči jednoducho baviť a priamo počas zápasu predvádzať, čo všetko s loptou dokážu. Odvtedy sa z toho stala tradícia. Keď sa mi podarilo dosiahnuť bezpečný 10 až 15 bodový náskok, pustili sa do svojich kúskov: nezvyčajné strely, prihrávky od svojich alebo súperových tiel a všeličo iné.

Bolo to rýchle, vtipné a divácky vďačné, len to skončilo tak akosi do stratena. Po nabitej show, keď sa odpočítali posledné sekundy, bez nejakého bombastického kúsku na záver jednoducho oznámili, že bude nasledovať polhodinová autogramiáda. Toto ma inak zaujalo už v divadle, kde to bolo ešte vypuklejšie ako tu. Američania jednoducho, keď sa blíži koniec, začnú sa obliekať a s poslednou sekundou odchádzajú. Možno preto sú tie konce také stratené.

Ale ak niekedy budete mať príležitosť, choďte sa pozrieť. Dovtedy ponúkam niečo na ukážku tu:

… “Everybody get somebody, I got mine,” kričí Showtime na svoj tím a bráni rozhodcu…

… “Now, why did you pass me the ball?” pýta sa rozhodca Globetrottera a ten odpovedá: ” ‘Cause you were wide open.” …

Veľký maskot:

Malý maskot:

Dvaja:

Super G:

Salto:

Traja, Super G a trampolína:

A ešte niečo o nich:

 

Fantóm opery

In sleep he sang to me, in dreams he came, the voice which calls to me and speaks my name, and do I dream again? For now I find, the Phantom of the opera is there, inside my mind… Toto som si pospevovala včera cestou v metre a Mišo ešte dnes pol dňa. Asi sa nám fantóm naozaj dostal do hlavy.

MaskaZačalo sa to čudným komplimentom. Mišo povedal, že som ako Tefal. Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, čo tým myslí, lebo moje znalosti reklamy sú len povrchné. To, že som zobrala lístky a foťák, bral ako samozrejmosť, ale trochu ho prekvapilo, že som nezabudla ani na jeho okuliare. Myslím na všetko.

Vybrali sme sa na Fantóma opery do Majestic Theatre. Tento muzikál sa tu hrá už vyše 15 rokov šesť večerov v týždni. Po skončení nám došlo, že by polovicu divadla museli komplet prestavať, keby v ňom chceli hrať niečo iné (čo pri neutíchajúcom záujme asi nehrozí veľmi skoro). Scéna je totiž postavená práve pre tento muzikál a to takmer dokonale. Pamätáte si ako to začína? Dražbou v schátranom divadle so spadnutým lustrom, ktoré sa zrazu vráti v čase do obdobia svojej najväčšej slávy. Presne tak to začalo aj tu. A tá premena divadla späť na nové bola naozaj pôsobivá, vrátane dvíhania obrovského lustra, ktorý prešiel len pár desiatok centimetrov nad hlavami divákov prv, než vystúpal k stropu.

Ja som bola zvedavá, ako sa vysporiadajú s podzemnými scénami, ale klobúk dolu. Namiesto dlhého schodišťa poslúžil pohyblivý mostík a jazero, na ktorom člnkovali, vyzeralo skoro ako voda. Ale buď bolo javisko deravé ako sitko alebo to bola parádna ilúzia, ale tie stovky sviečok, ktoré sa zrazu vynorili z vody (rozumej pary) mi vyrazili dych. Podobne aj veľké zrkadlo, do ktorého sa speváčka pozerala, odrážala sa v ňom jej izba a zároveň bolo vidieť fantóma stojaceho za ním.

Alebo jej milý, keď ju bežal zachrániť, zoskočil zo schodišťa (rozumej pohyblivého mostíka) rovnými nohami dolu letel asi dva metre, čo sme videli a ladne pokračoval niekam dalej ako Alenka do ríše divov. Ja viem, asi by som sa mala skôr vyjadriť k tomu, ako sa mi páčilo predstavenie po hudobnej stránke, ale nemôžem si pomôcť, tie plynulé zmeny kulís (rozumej nielen výmena stoličiek ale komplet zmena scény počas deja) a zaujímavé triky predstaveniu veľmi pomohli.

Páčilo sa mi aj to, že o väčšinu hudby sa postaral živý orchester schovaný pod javiskom. Dirigent mal stupienok tak na medziposchodí, aby mohol dirigovať a zároveň vidieť, čo sa deje na scéne. Akustika dokonalá, speváci spevaví (zvládali aj operné časti), predstavenie pôsobivé – vrátane bleskov, lietajúcih svetlíc, lustra padajúceho na divákov, ktorý si to až na poslednú chvíľu rozmyslel a pristanál na javisku, a prekvapujúceho konca. Nie, nekončí to úplne ako vo filme, ale neprezradím. Čo ak náhodou niekedy zavítate, nemôžem vám pokaziť prekvapenie.

Ale aby som sa toľko nerozplývala, je mi načim aj trochu skritizovať. Prečo keď mi môžu zobrať kabát do šatne v slovenskom divadle (a americkom múzeu), tak tu ho musím mať dve hodiny na kolenách? A prečo musí byť všetko tak veľmi načančané? Viem, dej sa odohráva v opere, ale keď počet dekoračných zlatých anjelikov prekročí desiatku, je čas sa nad niečím zamyslieť. Keby tí, ktorí vyrábali dekorácie a kostýmy, použili zhruba tretinu všetkých ozdôb, tak by to bolo len jemne prehnané. Asi to celé najlepšie vystihuje jedno slovo: spectacular.

Otázkou ostáva, či to tých spevákov ešte baví…

Lunárny nový rok

Počasie tomu síce nenasvedčuje, ale predsalen niekde v New Yorku dozrievajú mandarinky a kvitnú orchidee. Zrejme vás neprekvapí, keď poviem, že v botanickej záhrade. Pôvodne sme si mysleli, že si ju pôjdeme obzrieť niekedy v apríli, lebo je známa japonským festivalom kvitnúcich čerešní, ale keď sme zistili, že v nej Číňania, Kórejci a Vietnamci oslavujú lunárny nový rok (jarný festival), tak sme ju boli navštíviť minulú sobotu.

Istým spôsobom mi to pripomínalo gospelovú súťaž, ktorú sme boli pozrieť predchádzajúci víkend – tam totiž väčšina obecenstva bola čierna, len kde tu nejaký biely zvedavec. Podobne tu, väčšina návštevníkov ak aj nebola z Číny, tak aspoň z nejakej ázijskej krajiny a my, čo nemáme šikmé oči, sme tvorili málopočetnú menšinu.


Vonku, samozrejme, zima, takže jazierka boli všetky zamrznuté, ale vnútri v skleníkoch sme našli zopár zaujímavostí.

Okrem toho spomínaného mandarinkovníka, napríklad bonsaje. Jeden z nich práve kvitol a tešil sa nielen zo súkromného výklenku ale aj neutíchajúcej pozornosti fotoaparátov. Alebo austrálske čudá. By ma zaujímalo, ako rastú voľne v prírode (nejaké hinty, Mirečku?), pretože tu obrastali drevené kocky naplnené hlinou visiace zo stropu. Áno, ten opis je trochu divný, kliknite si na obrázok, uvidíte. Dozvedeli sme sa len toľko, že počas svojho života sa nedotknú zeme.

Samotná oslava lunárneho nového roku sa niesla v červenej farbe. Odštartovali ju kórejskí bubeníci, ktorí však nemali až taký úspech ako mladé čínske tanečnice, ktoré prišli po nich. Tie miestami tancovali, miestami hrali divadlo a predviedli aj tú chôdzu, kde máte pocit, akoby stáli na skateboarde, ktorý niekto ťahá za šnúrku. Hneď vedľa bol trh kvetov – v Číne, Kórei a vo Vietname veria, že živé kvety prinesú šťastie do nového roku, preto sa tu dali (dosť draho) nakúpiť napríklad voňavé broskyňové kvety alebo malé citrusové stromčeky.

Okrem toho, samozrejme, sprievodné dielne pre deti (výroba papierových kvetov a skladanie origami) a pre dospelých (kaligrafia). Nemohli chýbať ani špeciality čínskej, kórejskej a vietnamskej kuchyne, ale tie sme neochutnali, lebo v malej kaviarni bol príliš veľký nátresk. Celé tak trochu po americky, ale napriek tomu to pôsobilo veľmi sympatickým dojmom. Už teraz sa teším na japonskú slávnosť čerešní.

Kórejskí bubeníci (tradičné kórejské Gil Nori):

Čínske tanečnice:

Iné čínske tanečnice:

 

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...