Miesto, ktoré mi učarovalo

O Grand Canyone sa píše ťažko. Je to tak trochu, ako keby ste chceli vysvetliť chuť orieškovej zmrzliny niekomu, kto nielenže nevie, aká je to oriešková, ale zmrzlinu ešte vôbec neochutnal.

… vzduch je úplne rozpálený, sú už štyri hodiny poobede, ale jediná vec, čo sa dá robiť, kým sa aspoň trochu neochladí, je sadnúť si do potoka

… to, že stan nebudeme potrebovať sme vedeli, tak sme ho so sebou zbytočne neniesli. Hore sme však mohli nechať aj spacáky. Je polnoc, 30 stupňov Celzia, práve som sa rozhodla, že spať budem len v plavkách. Stále príliš teplo, tak sa odchádzam namočiť do potoka. Nad vodou poletujú netopiere. Práve tam je totiž najväčšia šanca, že nájdu svoju neskorú večeru. Keď ticho ležím, vidím nájazdy netopierov asi meter nad sebou. Ja pre nich nie som zaujímavá, zaspávam…

… jaskyňa. Približujeme sa na rafte. Z diaľky vyzerá malá, pretože si človek len ťažko uvedomuje veľkosť steny. Keď vystúpime, prekvapí nás, aká je obrovská. Kedysi tu žili indiáni a ešte dnes dýcha tajomstvom. Je tu príjemný chládok a fantastická ozvena. Raz ročne sa tu koná husľový koncert. Zažiť a umrieť…

… tie farby pri západe slnka. Ani ich netreba fotiť, lebo vám doma neuveria, že to nie je počítačovo prikrášlené. Niektorí hovoria, že rána sú ešte krajšie, ale nesúhlasím. Rána majú ružovo-modro-studený nádych, ktorý sa mi k tomuto miestu nehodí. Naopak, oranžovo-teplé farby ho večer dotvárajú. Cez deň pozeranie niekedy až bolí, pretože je príliš veľa slniečka. Vtedy sa aj všetky tie farby asi odchádzajú schovať niekde do chládku a ostanú tam len také nejaké vyblednuté, ktoré sa inokedy hanbia ukázať…

… kempujeme na brehu rieky. Tu nie je žiadny plytký bočný potok, tak večernú hygienu odchádzame spáchať k samotnému Coloradu. Do hlavného prúdu si netrúfam, ale v zátoke sa ponáram až po krk. Je ľadová. Okamžite sa mi rozklepú zuby, zmodrajú mi pery a v tomto momente Mišo prichádza k rozhodnutiu, že jemu stačí umyť si len nohy. Všade okolo je horúci večer, len rieka asi za rohom vyteká zo studeného kohútika…

… obrátená turistika. Najprv človek zíde dolu, užije si výlet a až na koniec ho čaká výstup. 1,600 výškových metrov je aj samo o sebe celkom dosť a keď sa k tomu pridajú ešte serpentíny, páliaci vzduch a zapáchajúci chodník, po ktorom ráno prešli mulice, cesta sa stáva nekonečnou. Máme šťastie, že na tomto chodníku (jednom z mála) je natiahnutá voda. Obaja ideme rýchlosťou asi liter za hodinu a keby sme ju mali všetku niesť so sebou, výrazne by nám to sťažilo náklad. Vietor išiel niekam na dovolenku. Kedy sa už tie skaly zmenia z červených na biele? To už budeme skoro hore. Žiadny tieň, len ďalšia zákruta…

… škorpióny pod UV lampou svietia. Nie, UV lampu sme nemali so sebou, ale keď sme sa spýtali rangerky, že ako to vlastne s tými škorpiónmi je, povedala, že ju už poštípali trikrát. Že si zoberie lampu a nejakého nám nájde. Išla na istotu. Starí známi. Našla asi troch. Máme si len ráno vyklepať topánky prv, než si ich obujeme…

… po daždi pochopíme, prečo je Colorado Červená rieka. Grand Canyon sa osprchoval, zmyl zo seba červený prach a doteraz modrá sa mení na hnedú. Zmena sa udiala v priebehu pol hodiny. Podobne Little Colorado. Keď sme sa dívali z helikoptéry, bolo modro-biele, len taká stužka vinúca sa pomezi skaly. Keď sme ho videli z okraja Canyonu cestou do Monument Valley, bolo po daždi. Teraz, keď sa plavíme okolo, je hnedé a husté, Mišo má problém vytiahnuť z neho nohu…

… tie skaly na dne Canyonu sú staré dve milardy rokov. Tu nemusíte kopať niekde hlboko, aby ste sa ich mohli dotknúť. Rieka tú prácu urobila za vás. Staršie odkryté a voľne dostupné sa dajú nájsť len na jednom mieste na svete, v Grónsku (3.7 miliardy rokov). Ten pocit pominuteľnosti…

… vedela by som hodiny voňať tunajšie borovice. Tie veľké s popraskanou kôrou. Zo škár v kôre vyvoniava zmes vanilky a karamelu. Asi tam vnútri nejakí škriatkovia celý rok pečú vianočné koláčiky, inak si to neviem vysvetliť…

…  vysoko nad nami letí kondor. Sadne si na vrchol skaly, ktorá je pre nás teraz horizontom. A pritom dobre vieme, že keď tam o pár hodín pešo vystúpame, ocitneme sa na plošine, z ktorej je to ešte aspoň toľko isto, kým budeme úplne hore. Možno je to dobre, že nemôžeme vidieť celý Canyon naraz. Človek len ťažko chápe tieto rozmery. Áno, viem vám ich všetky vyčísliť (pamätám si ich odvtedy, ako som tam pracovala na recepcii v hoteli a toto bola jedna z najčastejších otázok), ale to nepomôže. Ten pocit keď sa človek postaví na okraj, pozrie sa dolu – a tým dolu myslím rovno dolu – vidí kľukatiaci sa chodník, ktorý sa zrazu stráca, lebo klesá o ďalšiu skalnatú vrstvu nižšie, a tú už zhora nevidno. Kto po tom chodníku aspoň kúsok nezišiel, v Grand Canyone ani nebol…

… ak sa na nejaké miesto hodia slová “ako z iného sveta”, toto je to miesto. Výhľady, ktoré sa nezunujú. Už keď som tu bola prvýkrát, povedala som, že sa ešte vrátim. Toto leto sa chystám už na tretiu návštevu. Možno je to naopak. Možno bývam tam a všade inde som na výlete…

Toho človeka by som na orieškovú zmrzlinu pozvala. Nič iné sa nedá spraviť ani s Grand Canyonom.

One comment

Leave a Reply to Víkendové surfovanie « life in progress Cancel reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.