Novinky a novinky

Katka a JardaMáme hneď dva typy noviniek. Tie prvé sú o tom, čo sa u nás dialo za posledné dva týždne – a bolo veru rušno – a tie druhé sú o tom, že aj keď sme už v Amerike čistého času o dosť viac než rok, stále narážame na veci, ktoré nás prekvapujú. Ale pekne poporiadku.

Minulý týždeň u nás strávili pár dní Katka a Jarda. Dali si rande v New Yorku – Katka priletela z Prahy, Jarda došoféroval z Chicaga. Popozerali hlavné turistické miesta, ktoré v New Yorku treba vidieť a pochválili, že máme pekný výhľad. Škoda je len to, že sme sa im veľmi nemohli venovať, lebo sme už obidvaja pracujúci, ale zase na druhej strane, nevideli sa už nejakú dobu a myslím, že im bolo dobre aj bez nás. Najbližšia návšteva budú Mišovi rodičia v máji a sme zvedaví, ako sa bude páčiť im.

Ako je to s mojou prácou? Robím s dátami. Áno, ja viem, že to je trochu všeobecné, takže bližšie. Predstavte si súdny proces ohľadom autorských práv, v ktorom figuruje nejaká spoločnosť. Súčasťou dôkazových materiálov sú napríklad e-mailové archívy zamestnancov tejto spoločnosti za posledných niekoľko rokov. A právnik chce teraz zistiť, či niektorý zo zamstnancov v niektorom zo svojich e-mailov (prípadne v prílohe niektorého e-mailu) nepísal niečo o daných autorských právach. Nevie, kto by to mohol byť, nevie, kedy to mohlo byť, nie je šanca, aby pozrel všetky e-maily a ich prílohy, niektoré môžu byť dokonca zaheslované. Doručí e-mailové archívy môjmu zamestnávateľovi. Naspať dostane databázu, v ktorej sú všetky e-maily a aj prílohy a môže v nej vyhľadávať podľa kľúčových slov a aj iných kritérií. Databáza obsahuje aj texty získané z .pdf súborov, z excelu, z wordu a podobne. Spoločnosť, pre ktorú robím ponúka aj všeličo iné, ale toto je príklad toho, čím sa zaoberá náš tím.

Dostanem do rúk harddisk, dvdčka, alebo ftp adresu, kde je zdoj dát a výstupom je databáza. Nie, neprepisujeme to ručne, ani nerobíme ctrl c, ctrl v. Prvý týždeň som mala nalieváreň, aby som sa naučila základy o softwéroch, ktoré teraz používam – stále mám množstvo hlúpych otázok. Neviem presne, na koľkých počítačoch robíme, ale na hlavu sú to desiatky. A tak sa učím o linuxe a databázach a presúvam a spracovávam gigabyty dát. Spýtajte sa neskôr, po prvých dvoch týždňoch to asi lepšie nevysvetlím.

Nevýhodou je, že robím od druhej poobede do jedenástej večer. Keď k tomu prirátam ešte dochádzanie, tak z voľného času mi značne ubudlo. Ale pozitívne je, že stále môžem chodiť plávať ráno, keď je bazén prázdny. Okrem toho, je to našťastie v bezpečnej časti Manhattanu, blízko zástavky metra do Hobokenu, ktoré chodí celú noc, takže sa mám ako dostať domov. Predsalen to nie je ideál, ale čo už. Darovanej práci na zuby nepozeraj, do konca júla nie je ďaleko, v auguste prázdniny a od septembra do školy.

O škole napíšem nabudúce, ale teraz ešte k tým druhým novinkám. Na účet mi prišla prvá výplata. Ale predtým trochu poblúdila. Keď som totiž vypisovala na príslušnom formulári číslo účtu, uviedla som (správne) moje číslo účtu, ale 9-miestny “kód banky” som opísala z Mišovej šekovej knižky (vlastnú Vínonemám, načo? a na výpise z účtu sa ten kód nepíše). Banku máme predsa rovnakú. Ale výplata nechodila. Zisťujem, čo sa deje. No čo by sa dialo? Zamestnávateľ poslal výplatu presne, kam som kázala. Ale “kód banky” pre Mišov účet nie je taký istý ako pre môj. Každý deň sa človek dozvie niečo nové. (Ešte šťastie, že sa tá výplata vrátila nedoručená. Keby pristála na cudzom účte, ktovie, či by som z nej niečo videla.)

Problém s výplatou sa poriešil. Problém s vínom nie. Jarda u nás v chladničke zabudol fľašu vína. Tak snáď ju nenecháme pokaziť. Dnes boli na večeru cestoviny = vhodná príležitosť. Nie sme zrovna nejakí pijani, ale skúsenosti s otváraním vína by boli. Nepomohlo. Mišo sa snažil asi 15 minút a fľaša odolala. Zátka sa ani nepohla. Tak neviem, či je to nejaká finta. Fľaša čaká neotvorená na svojho dobyvateľa. (Pili sme Becherovku s tonikom.)

Langoše

Dnes to bude niečo nezdravé. Mišo má smolu, že vyprážané nevarím – napriek tomu, že rezne má veľmi rád – ale na langoše bola udelená výnimka a z času na čas ma na ne ukecá.


1 kg múky
1/2 l mlieka
1 kyslá smotana
2 lyžičky cukru
50 g droždia
soľ
olej alebo masť
cesnak, syr, kečup

Zohrejeme mlieko, pridáme cukor, 2 lyžičky múky a droždie. Pripravíme múku, pridáme soľ a smotanu, prilejeme kvások. Vymiesime na hladké cesto a necháme zakryté kysnúť na teplom mieste asi 1 a 1/2 až 2 hodiny. Kúsky cesta potom rozťahujeme na veľkosť hrnca, v ktorom budeme vyprážať, popicháme vidličkou a smažíme z obidvoch strán do zlatista.

Potrieme cesnakom rozotretým so soľou a prípadne posypeme nastrúhaným syrom alebo natrieme smotanou alebo kečupom.

Sushi a sashimi

V rámci rozširovania obzorov a ochutnávania národných kuchýň sme sa raz s Mišom vybrali na sushi. Japonských reštaurácií je tu ako maku a sushi sa teší veľkej obľube, takže naše očakávania boli asi väčšie než mali byť.

sushisashimiAby sme mohli aj porovnávať, objednali sme si jeden tanier sushi a jeden sashimi. Človek neznalý veci si pomyslí, surová ryba ako surová ryba. Ale nie je to tak. Technicky vzaté, ani sushi nie je surová ryba. Sushi je vlastne pomenovanie pre octovú ryžu. A na nej už môže byť naukladané čokoľvek od surovej ryby cez chobotničky, zeleninu alebo mäso. Naopak sashimi je práve tá surová ryba, ku ktorej vám už ryžu nedonesú – iba wasabi (superštipľavý zelený chren, ktorý má vyštípať všetky prípadné baktérie v surovej rybe) a takú zvláštnu nastrúhanú reďkovku.

A také nám veru aj doniesli. No čo vám budem rozprávať. Aj sme to skoro zjedli, ale zhodli sme sa na tom, že už sa asi nevrátime. Ryby máme síce obidvaja radi, ale výrazne viac nám chutia tepelne upravené.

Metro v New Yorku

metro1Metro v New Yorku je iné ako v Prahe alebo vo Viedni. To, že je rozsiahlejšie sa dalo čakať. Aj to, že sú zastávky, kde by som večer sama nevystupovala. To, že keď sa človek pozorne zahľadí, vidí, ako cez koľajnice prebehujú potkany, už trochu menej. Ale to, že sa môže stať, že nastúpite do správneho vlaku, ale ten zrazu nestojí tam, kde má, alebo, čo je ešte zaujímavejšie, úplne zmení trasu, človekom, ktorý sa ponáhľa, môže trochu zamávať.

metro2Napriek tomu, že sa volá subway, asi 40% vedie nad zemou (prípadne na mostoch nad vodou). Má 23 liniek, 3 prípojné (shuttle) a vyše 460 zastávok. Vlaky sú v zásade dvoch druhov – expres alebo local. Ako hovoria už názvy, local je lokálny a stojí na každej zastávke, expres je rýchly a stojí len na niektorých. Potiaľto ľahké. Lenže vlaky sú väčšinou časť svojej cesty local a časť expres. Napríklad metro môže na Manhattane stáť všade, ale akonáhle príde do Queens, už stojí len na každej piatej zastávke. Navyše to, či (a kde) sú expres alebo local závisí aj od hodiny dňa alebo dňa v týždni.

A aj keď už máte úplne jasno v tom, že ako by sa v danej chvíli dané metro malo správať, vôbec nie je rarita, že zrazu sa len z reproduktorov ozve, že meníme route, namiesto pôvodnej trasy ideme inou. V tom lepšom prípade hláseniu rozumiete a ste schopní vydedukovať, či je výhodnejšie prestúpiť alebo či sa predsa len oplatí cestovať ďalej touto linkou. V tom horšom prípade sa vám prihovára napríklad černoška s takým brutálnym južanským prízvukom, že v jej prejave zachytávate len stopové prvky angličtiny a môžete akurát s napätím očakávať, kde najbližšie zastanete.

Nie je to však až také tragické, lebo v každom vozni je mapa so všetkými linkami a zastávky sú dobre značené, takže sa dá pomerne rýchlo zistiť, či človek ide dobre alebo nie. Navyše cestovné platí aj na prestupy, takže väčšinou nie je problém aj s prípadným vracaním sa o kúsok naspäť, ak to prešvihnete s expresom. Väčšinou preto, že niektoré malé zastávky vás predsa len najprv vyvedú na ulicu, keď sa snažíte prestúpiť na opačný smer a to znamená ďalší prechod cez turnikety. Opačným extrémom je napríklad Times Square, kde sa stretáva tuším 12 liniek a prestup môže byť pre nepripravenú dušu veľmi zaujímavý.

U nás je na metro – ako inak – najväčším odborníkom Mišo. Dokonca v práci absolvoval povinné školenie správania sa v prípade, že by sa musel pohybovať po koľajniciach. Školenie zahŕňalo nácvik vtláčania brucha v 30 centimetrových záchranných výklenkoch, keď okolo fičí metro a spodok dverí má na úrovni tváre stojaceho človeka. (Keby som to vedela dopredu, tak ho na to školenie asi ani nepustím.) Čo našťastie nezahŕňalo, ale čo funguje, je záchrana pod vlakom. V niektorých staniciach sú totiž koľajnice spravené špeciálnym spôsobom (vidno to aj na obrázku vpravo), tak, aby sa do jamy medzi pražcami zmestil človek, ak by už nestíhal ujsť pred prichádzajúcim vlakom. Že to funguje, sa Newyorčania presvedčili pomerne nedávno, keď na koľajnice spadol muž, ktorý mal pravdepodobne záchvat. Druhý muž ho zachránil tým, že ho priľahol a obidvaja prežili, aj keď ponad nich prešlo metro – už nestihlo zabrzdiť.

Nedávnou novinkou je, že po 60tich rokoch sa bude stavať nová linka – T. Má ísť popod druhú avenue a predpokladaný čas stavby je 13 rokov. Obyvatelia druhej avenue sa môžu tešiť, že budú mať blízko zastávky, ale zase na druhej strane práce na povrchu sú povolené od siedmej ráno do desiatej večer a tunel v hĺbke zhruba 25 metrov sa bude raziť 24/7, takže v najbližších rokoch tam budú mať pomerne rušno. Túto linku už dvakrát začali stavať, ale neúspešne (v rokoch 1925 a 1972), tak snáď im to do tretice vyjde.

Aj keď metro (najmä v lete) smrdí, aj keď je na nástupištiach v lete na nevydržanie teplo (vozne sú klimatizované), aj keď je niekedy preplnené (v roku 2006 premerne 5 miliónov pasažierov denne), stále je to najdostupnejší a v drvivej väčšine prípadov aj najrýchlejší spôsob prepravy v New Yorku.

O obličkách a slobode

Amerikou nedávno preletela správa, že Ralph Anderson, senátor Južnej Karolíny, podáva návrh zákona, ktorý by dovolil väzňom skrátenie času vo väzení, ak darujú kostnú dreň alebo obličku.

Ako vlastne ten návrh vyzerá? Na stránke predložených návrhov vidno, že Anderson doteraz predložil tri. Prvý hovorí, že väzňovi bude možné odpustiť až do 60 dní za darovanie kostnej drene. Druhý hovorí, že väzňom bude možné odpustiť až 180 dní za hodnotný alebo humanitárny čin. A tretí hovorí, že väzňom majú byť poskytnuté informácie a možnosť dobrovoľne darovať orgány, tkanivá alebo kostnú dreň.

Je dosť pravdepodobné, že tento návrh neprejde, lebo ako kritici upozorňujú, podľa federálneho zákona je nelegálne dávať darcom orgánov “valuable consideration” – hodnotnú odmenu/protihodnotu. Právnici sa ešte budú určite biť o to, či odpustenie času vo väzení je “valuable consideration”. Podľa mňa však otázka znie, dá sa toto nazvať inak ako kupovanie slobody? A 180 dní stojí jednu obličku?

Namiesto toho, aby riešili otázku ako z väzení namiestno trestných zariadení robiť nápravné zariadenia, vymýšľajú možnosti “vykúpenia”. Anderson hovorí, že on len nechce, aby ľudia zomierali kvôli nedostatku darcov. Ale koľko ľudí zomiera denne pri dopravných nehodách? A koľko z nich by mohlo po smrti darovať svoje orgány, keby o tom predtým rozmýšľali, povedali svojej rodine, nechali si rozhodnutie poznačiť na vodičák… Zvyšovanie počtu darcov sa dá dosiahnúť zvyšovaním povedomia širokej verejnosti o tomto probléme. A nie kupčením s ľuďmi, ktorí by mali riešiť úplne iné problémy.

O starých mamách a demokracii

You can bomb the world into pieces but you cannot bomb it into peace, spieva Michael Franti.

Americká armáda má na Times Square náborové centrum. 19. marca to budú 4 roky odvtedy, ako začala invázia do Iraku. Tento týždeň hneď vedľa náborového centra členky Granny Peace Brigade čítajú nahlas od rána do večera mená Američanov a Iračanov, ktorí tam za ten čas zomreli.

grannies Kto sú to Granny Peace Brigade? 18 žien vo veku 51 až 91 rokov sa 17. októbra 2005 pokúsilo prihlásiť do armády namiesto svojich detí a vnúčat, ktoré nechceli nechať v Iraku zbytočne zomrieť. To sa im nepodarilo a navyše ich predviedli na policajnú stanicu. Boli zadržané a čakal ich súd. Ten však rozhodol v ich prospech a potvrdil tak právo na nenásilný protest. Odvtedy zorganizovali protestných akcií niekoľko a najnovšia je práve tá súčasná na mieste, kde v roku 2005 začínali.

Veľa Američanov už dávno nie je spokojných s touto vojnou. Niektorí idú ešte ďalej – Lee Feinstein, jeden z expertov na americkú zahraničnú politiku, dokonca hovorí, že úspechom bude, ak sa Američanom podarí Irak zanechať v lepšom stave ako ho našli. Môže to však vôbec byť lepší stav, ak zvážime mŕtvych (odhady sú od približne 60,000 podľa Iraq Body Count Project po 650,000 podľa Second Lancet Survey; na Americkej strane vyše 3,000 mŕtvych), utečencov (OSN odhaduje, že krajinu od roku 2003 opustili 2 milióny Iračanov – približne 7% obyvateľstva), vyplienené mestá? V národnej knižnici v Bagdade zhoreli pri invázii tisícky starovekých rukopisov, zbierky národného múzea sú rozkradnuté alebo zničené… Životy a históriu tam Američania nevrátia a naozaj neviem, čo lepšie by mohli ponúknuť.

Hovoria, že demokraciu. Už dávno prestalo ísť o zbrane hromadného ničenia a hlavným motívom sa stalo práve nastolenie demokracie. Ale čo ak demokracia nie je tým nejlepším riešením pre túto krajinu? Netvrdím, že situácia, ktorá bola v Iraku pred príchodom Američanov, bola dobrá. Ale snažiť sa násilím “zvonku” presadiť slobodný režim, hocijaký režim, v krajine, kde je náboženstvo neoddeliteľnou súčasťou štátneho zriadenia, už z princípu nemôže fungovať. A kto sme my – alebo Američania – aby sme povedali, že demokracia je to jediné správne zriadenie pre všetkých? Podľa môjho názoru, je správne pre tých, ktorí si ho zvolia.

Na záver ešte zopár čísel. Výdavky štátneho rozpočtu na Slovensku za rok 2006 boli približne 320 miliárd slovenských korún. Výdavky USA v roku 2006 len na vojnu v Iraku sa odhadujú na 100 milárd dolárov (celkové výdavky od začiatku invázie doteraz – na približne 360 miliárd dolárov).  Myslím si, že ak by naozaj chceli pomôcť Iraku, tie peniaze doňho mohli investovať iným spôsobom.

Cheesecake

Tento recept je na jeden z mojich najobľúbenejších amerických koláčov.Cheesecake

na “kôrku”:
asi 2 šálky Honey Maid Graham Crackers rozmrvených na omrvinky (15 ks)
1/2 šálky cukru
1 stick (110g) rozpusteného masla
1/4 čajovej lyžičky soli

na plnku:
5 balíčkov (každý 8oz) Philadelphia Cream Cheese
1 a 1/2 šálky cukru
1 čajová lyžička vanilkového extraktu
3 polievkové lyžice múky
na jemno nastrúhaná kôra z jedného (organického) citróna
5 vajíčok
1 žĺtko

navrch:
ovocie alebo kompót alebo brusnicovú omáčku

Zmiešame omrvinky, cukru, maslo a soľ a prstami túto zmes roztlačíme na spodok a steny asi 30cm kruhovej formy. Dáme do mraziaka. Zapneme rúru na maximum (u mňa 550F). Zmiešame cream cheese s cukrom, múkou, vanilkou a citrónovou kôrou. Potom po jednom pridávame vajíčka – ak používame ručný mixér, tak nastavíme na nízku rýchlosť a miešame iba kým nie sú rozmiešané. Zmes vylejeme na vychladené cesto.

Pečieme najprv 12 minút na najsilnejšom (vtedy napuchne) a potom asi hodinu pri 200F/100C. Necháme pomaly chladnúť. Vychladnutý necháme ešte aspoň 4 hodiny v chladničke. Podávame s ovocím (ideálne jahodami alebo čučoriedkami), (čerešňovým) kompótom alebo brusnicovou omáčkou.

Ako si ma práca našla

Konečne. Od budúceho pondelka mám prácu. A nie je to tým, že by som sa doteraz nesnažila. Len to hľadanie bolo rozhodne iné, než som predpokladala. Moje očakávania, s ktorými som prišla zo Slovenska, sa ukázali dosť naivné. Myslela som si, že jednoducho 3 mesiace počkám na pracovné povolenie a potom predsa nebude problém zamestnať sa v 8-miliónovom meste s mierou nezamestnanosti okolo 5%. Ukázalo sa, že som sa mýlila aj v predpokladoch aj v záveroch.

Prvý problém bolo samotné pracovné povolenie. Je pravda, že mám víza, ktoré mi takéto povolenie zaručujú. Je pravda aj to, že príslušný úrad má povinnosť moju žiadosť o povolenie vybaviť do 90 dní. A podľa toho, čo sa píše na ich webe, ak nie sú schopní tak učiniť, miestna pobočka mi má vydať dočasné povolenie platné, kým sa nerozhodne o mojej žiadosti. A v praxi? Trvalo mesiac, kým príslušná pani u Mišovho zamestnávateľa moju žiadosť pripravila a 12. septembra ju podala. Hneď som sa prihlásila na automatickú notifikáciu o stave mojej žiadosti. 90 dní sa nič nedialo. Tak som začala robiť paniku.

Išla som na miestnu pobočku, že zistím, čo sa bude dať a požiadam o dočasné povolenie. Vyhodili ma od dverí. Na vstup potrebujem časenku. Že chcem len informácie? Aj na tie potrebujem časenku. Tak som si spravila časenku. Ale nepochodila som ani na druhej návšteve. Pani nemá prístup k mojej žiadosti. Ani niekto iný na pobočke nemá. Nie, ani dočasné povolenie mi nevydá. Také vôbec neexistuje. To ona nevie, čo sa píše na internete, ale oni tu žiadne povelenia nevydávajú – ani tie regulárne a ona mi hovorí, že dočasné nie sú, čo som ju nepočula. Môže mi pomôcť ešte s niečím iným? Poslednú vetu už hovorila tónom “Nechám Ťa vyviesť z budovy”.

Nevadí, budem volať. Veď sme v Amerike, veľa vecí sa dá vybaviť po telefóne. Volám do strediska, kam odišla moja žiadosť. Po 15 minútovom boji s automatickým systémom, ktorý ma uisťoval, že k mojej žiadosti nie sú novšie informácie ako tie, ktoré mi sprostedkovali pomocou e-notifikácie, konečne hovorím so živým človekom. Áno, je to viac ako 90 dní. Dostali ste predvolanie na snímanie biometrických údajov? Nie? Tak ja to nahodím ako chybu do systému a zadám požiadavku na predvolanie. Že kedy to bude? No, ak to nepríde do 45 dní, tak znovu zavolajte. Dočasné povolenie? To vám predsa dajú na lokálnej pobočke, to my nerobíme. Že nedali? Chcete sa sťažovať? Píšete si číslo? Može mi ešte s niečím pomôcť?

Frustrovaná volám na číslo, ktoré mi dal. Ozve sa mi záznamník na Department of Homeland Security, ktorý mi povie, že keď zaznie signál, mám zanechať svoju sťažnosť. Odsekol ma asi po minúte, počas ktorej som stihla uviesť iba kontakt na seba a začala vysvetľovať, v čom je problém. Lampáreň.

Rozhodnutá kontaktovať slovenskú ambasádu, ak nevyjde tento pokus, píšem e-mail. Vysvetľujem, čo sa stalo, ešte viac to, čo sa nestalo a čo chcem aby zariadili, nech sa stane. Posielam do strediska. Odpoveď na mail nikdy neprišla. Po pár dňoch však prišla notifikácia, že moju žiadosť schválili a mám očakávať kartu. Biometrické údaje netreba. Neviem, čo zabralo. Možno nič z toho, čo som urobila. Ktovie… povolenie  prišlo 6. januára.

Vďaka tomu mi ušla prvá pracovná príležitosť. Prešla som síce prvým pohovorom, ale keďže očakávané povolenie neprichádzalo, oni nemohli čakať. Ľutujú, ale musia si vybrať iného kandidáta. Nevadí, prvá ponuka prišla rýchlo, teraz keď už mám povolenie, budem sa ešte viac hlásiť a niečo čoskoro nájdem. Druhý chybný predpoklad.

Aj keď pracovných ponúk je veľa, uchádzačov je rádovo viac. V prostredí s minimálnymi alebo žiadnymi výpovednými lehotami sa o pracovné ponuky často uchádzajú aj ľudia, ktorí pracujú. Jedni preto, že skúšajú, či nájdu niečo lepšie, jedni preto, aby neprišli o skúsenosti, ako sa robia pohovory. Môj známy, Phil, mi povedal, že mám rátať približne 1000 odpovedí denne na ponuku, ktorú nájdem na internete. Mám vraj 30 sekúnd na to, aby môj životopis zaujal. Inak nikdy viac neuvidí svetlo sveta. (Neveríte? Tu o tom píše aj iný recruiter.)

Tak nakupujem “odbornú literatúru” a vzdelávam sa:
Resumes That Knock Them Dead
Cover Letters That Knock Them Dead
Interviews For Dummies
101 Great Answers to Toughest Interview Questions
101 Smart Questions to Ask on Your Interview
Prepisujem životopis – niekoľkokrát – a posielam ho na kritiku Philovi. Niečo o problematike vie, lebo zamestnanie menil niekoľkokrát a množstvo ľudí aj sám najal. Medzitým odpovedám na inzeráty a po stovke už prestávam počítať. Výsledky takmer žiadne. Zopár odmietnutí, zopár pohovorov po telefóne, jeden osobný, kde mi naznačili, že som prekvalifikovaná. 90% je bez akejkoľvek odozvy.

Idem aj na jobfair, kde síce je vyše 30 zamestnávateľov, ale len rada do budovy je na celý blok medzi ôsmou a deviatou avenue (stovky ľudí) a ďalšie pred každým stánkom. Niektoré som aj vystála, ale čo z toho, keď zamestnávatelia neponúkajú konkrétne pozície, ale si len viac-menej robia reklamu.

S Philovou pomocou prepisujem životopis, k odpovediam na inzeráty pripájam novšie verzie. Ešte stále nie som ochotná ísť robiť čašníčku alebo pomocnú kuchynskú silu do niektorej z reštaurácií, ktoré majú nápis “Help Wanted”. Ale pýtam sa v knižnici, nie nepotrebujú ani dobrovoľníkov. Mišovi leziem na nervy, lebo mám z toho celého zlú náladu. Už dávno nejde o peniaze, chcem len niekde robiť s ľuďmi, robiť niečo zmysluplné.

Sľubný pohovor po telefóne, ale keď vysvitne, že nie som Američanka a nemám ani zelenú kartu, začínajú mi ďakovať za môj čas. Vysvetľujem, že mám povolenie pracovať pre akéhokoľvek zamestnávateľa okrem armády, polície, FBI a podobných. Nepomáha, oni vraj takýchto nemôžu zamestnať. Vzdávam to, lebo viem, že to čo hovorí nie je pravda a majú jednoducho obavy zo zamestnania cudzinca. Hlásim sa za plavčíka na miestnej plavárni. Pristanem na to, že musím začať ako dobrovoľník. Pristávam aj na to, že si budem musieť zaplatiť kurz.

A potom mi v piatok zavolá nejaký chlapík. Že našiel môj životopis na internete (na jednej zo stránok podobných slovenskej profesii), že či mám záujem? A môžem prísť na pohovor už v pondelok (včera) ráno? V úžase skladám telefón, lebo toto je prvý raz, čo sa mi ozval niekto, komu som sa predtým neozvala ja na inzerát.

V pondelok prichádzam o 20 minút skôr, lebo po predchádzajúcich skúsenostiach predpokladám, že mi dajú vyplniť nejakú application. Dali, riadne podrobnú, 20 minút mi nestačilo. Najprv pohovor s personalistkou. Keď nenachádza dôvod prečo ma vyhodiť, dostávam 30 minút na test, ktorý zisťuje, čo som schopná pomocou fiktívnych príkazov získať z fiktívnej databázy. Priebežne prichádzajú ďalší uchádzači. Mňa si vyzdvihne technický manažér na ďalší pohovor. Odchádzam celkom spokojná, ale postupne ma začínajú prepadať pochybosti, čo všetko som mohla povedať lepšie, čo som nemusela povedať vôbec… Povedal, že sa rozhodne ešte dnes a výsledok mi oznámi recruiter, ktorý ma v piatok kontaktoval. Poučená “odbornou literatúrou” posielam personalistke aj manažérovi poďakovanie za interview, zopakujem svoje najväčšie tromfy a pridám ďalší argument na ich najväčšie námietky. Recruiter zavolal až o pol siedmej večer. Že má dobré správy.

Dnes som vypísala všetky papierovačky, v pondelok mi začína školenie.

Najviac ma na tom fascinuje, že dlhá snaha neprinášala vpodstate žiadne výsledky a teraz sa to zbehlo veľmi rýchlo. Držte palce, nech tam rovnako rýchlo neskončím.

Great Falls of the Passaic River

Viete, kde sú druhé najväčšie vodopády (po Niagarských) na východnom pobreží Spojených Štátov? Ani ja som nevedela. Ale sú v New Jersey na rieke Passaic a sú 23m vysoké. Nie je to ani veľmi ďaleko od nás a keď sme rozmýšľali, kam by sme sa vybrali na výlet s Luciou a Martinom, vyšli nám z toho práve tieto vodopády. Našli sme ich v polozamrznutom stave, ale práve to bolo veľmi pekné. Kto by povedal, že uprostred všetkej tej zástavby sa v New Jersey nájde niečo takéto? Aj keď to na tých obrázkoch nevidno, vodopády sú uprostred mestečka. Škoda je len to, že voda má dosť zeleno-špinavý nádych.

The Pirate Queen

Pamätáte si Riverdance? Tých Írov, čo stepujú? Pridajte k tomu ešte muzikál a vyjde vám, na čo sme sa boli včera pozrieť. A bola to paráda.

Pirate QueenUž keď sme prichádzali, Empire State Building svietila na zeleno, ale nie, nemalo to nič spoločné s Írmi ale s istou organizáciou na ochranu životného prostredia, ktorá mala nejakú akciu. Do divadla sme prišli netušiac, čo nás čaká, lebo predstavenie je nové, v New Yorku ho začali hrať len predvčerom a príbeh sme nepoznali. Ale prekvapenie stálo za to. Ak si chcete pozrieť, krátke propagačné video, tak tu.

Empire State BuildingPríbeh o Írke Grace O’Malley, ktorá skutočne žila v 16. storočí a bojovala za svoj klan, síce upravili a dali mu sladký happyend, ale to je asi to jediné, čo sa mu dá tomuto predstaveniu vytknúť. Írska hudba naživo, časť účinkujúcich boli írski tranečníci a speváci (aj z Riverdance), dokonca jedno skladbu spievali v starom keltskom jazyku. Bolo to živé, chytľavé a ľudia sedeli naklonení dopredu a počúvali ako v tranze – vrátane mňa. Prvé, čo som spravila, keď som sa vrátila domov, začala som hľadať na internete cdčko. Ale vyzerá, že si naň budem musieť ešte počkať.

Zase sme raz k niečomu prišli, ani sme nevedeli ako. V novinách bol totiž kupón na lístky za štvrtinu ceny a tak sme ich kúpili, že niečo si teda pozrieme a našli sme toto. Nemôžem povedať, že by som mala za sebou nejaké závratné množstvo muzikálov, ale niečo som už (naživo alebo v telke) videla – Kleopatra, Dracula, Jozef a jeho zázračný čarovný plášť, Fantóm opery, Jesus Christ Superstar. Ťažko sa porovnáva neporovnateľné a každý z nich bol iný, ale pre mňa osobne teraz Pirátska kráľovná suverénne vedie. Vrelo odporúčam.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...