Banánovo-ovsené cookies

Minule som písala o Mišových obľúbených cookies, tak dnes pre zmenu o mojich. Je to taká high-energy cestovná verzia. Mali sme ich so sebou aj minulý týždeň na výlete. A musím povedať, že chutia lepšie ako vyzerajú.

Cookies2 a 1/2 šálky múky
1/2 lyžičky sódy bikarbóny / prášok do pečiva
1/2 šálky oleja
1 vajce
2 šálky ovsených vločiek
1/2 lyžičky soli
1 lyžička škorice
2 popučené zrelé banány
1 šálka cukru
1/2 šálky nasekaných orechov

Premiešame múku so sódou bikarbónou, soľou a škoricou. Vymiešame cukor s olejom a pridáme vajíčko. Potom pridáme banány, ovsené vločky a múčnu zmes. Na záver primiešame orechy (cesto je dosť husté). Lyžičkou robíme kôpky na nevymastený plech a pečieme pri 180C asi 15 minút.

Mišo už asi vyrástol

Ako som na to prišla? Keď ešte chodil so školy a popritom brigádoval, tak hovoril, že keď nastúpi do prvého zamestnania, tak si z prvej výplaty kúpi parádne hodinky. Nastúpil, prvá výplata prišla, aj odišla a hodiniek nikde.

Pred dvoma rokmi v lete sme boli v Ženeve. Bola síce nedeľa a všetko zatvorené, ale pamätám si, ako sme stáli pred výkladom Tissotu a ako mi hovoril, že také si kúpi, keď bude veľký. Do minulej soboty nič. A potom zrazu kúpil dvoje. Nie, nebude ich striedať, ani nosiť naraz… asi som poslúchala, lebo jedny sa ušli mne. Na porovnanie obrázok predtým a potom:

Len si nie som celkom istá, či už naozaj vyrástol, alebo ich kúpil preto, že na tých starých sa mu pokazil remienok.

Ako sa čerešniam nechce kvitnúť

Raz sme už v Brooklynskej botanickej záhrade boli a vtedy sme sa dozvedeli, že určite musíme prísť ešte v apríli na japonskú slávnosť čerešní – Sakura Matsuri. Apríl prešiel, my sme pravidelne sledovali stránku, kde zverejňujú, ako na tom čerešne práve sú, a včera sme sa tam vybrali. Čerešniam sa však akosi nechcelo, väčšina bola ešte len obsypaná pukmi… asi ich pôjdem pozrieť ešte o týždeň – aspoň tam nebude toľko ľudí. Snáď dovtedy rozkvitnú. Cesta tam však aj tak stála za to. Magnólie, tulipány a vyvaľovanie sa v tráve nám to vynahradili. Pozrite fotogalériu.

Skoro ako v Malej Fatre

… alebo ako sme išli po Apalačskom chodníku. Od Kačky a Hynka sme dostali knižku Billa Brysona: Appalačská stezka (v origináli A Walk in the Woods). Je to vyše 2000 míľ dlhý chodník vedúci z Georgie do Maine (alebo naopak – záleží na uhle pohľadu). Áno, sú ľudia (aj Američania), ktorí po ňom chodia. A áno, sú ľudia, ktorí ho za niekoľko mesiacov celý prejdu. Náš cieľ bol skromnejší. Po tom, čo sme si prečítali knižku (celkom vtipnú a pritom poučnú), sme si povedali, že pôjdeme pozrieť aspoň ten kúsok, ktorý vedie cez New Jersey. A príležitosť sa naskytla minulú nedeľu, keď konečne jar zavítala aj k nám, na východné pobrežie Ameriky. Tak sme sa vybrali aj s Luciou a Martinom do Delaware Water Gap.

Miestami to pripomínalo Malú Fatru a pohľad na Váh zo Starého Strečna. Len sme prišli príliš zavčasu a väčšina stromov sa ešte túlala niekde v teplých krajinách a nestihli sa vrátiť naspäť, kde si nechali prezimovať drevo. Tak na nás dosť pražilo a trošku sme sa aj pripiekli, ale spravili sme pekný okruh. Vyšli sme na Mt Tammany (uznávam, malý kopec, okolo 500m nad morom, ale veľké nemáme a sme radi, že máme vôbec nejaké), oditiaľ k Sunfish Pond a odtiaľ naspäť po Appalačskom chodníku.

Vtipný bol úsek, ktorý sme išli pori potoku a chodník ho križoval niekoľkokrát tam a naspäť. Potok široký 2-4 metre, mostíky samozrejme nikde, len kamene, ktoré niekde viac a niekde menej ponúkali možnosť preskákania. A pritom to nevyzeralo, že by ten chodník bol takto spravený z nedostatku miesta na jednom alebo druhom brehu. Asi na spestrenie cesty hikerom.

Dobrá bol aj pumpa, ktorú sme na záver našli na parkovisku. Na vysvetlenie musím dodať, že Američania majú všade takzvané water fountains. Stlačíš gombík a strieka voda, piješ rovno odtiaľ. Tak tu bola tiež, len s tým rozdielom, že gombíka nikde a bolo treba pumpovať. Pozrite sami:

Manželstvo z iného sveta

Jeden z mojich kolegov v práci, ktorý nastúpil len krátko predo mnou, je z Pakistanu. Odivaja žijeme v Amerike, robíme tú istú prácu, on je ženatý, ja som vydatá – hneď niekoľko vecí, ktoré máme spoločné. A pritom naše svety sú úplne iné.

Naša debata začala jeden deň pri večeri. Porozprával, ako sa v Pakistane zaľúbil do jedného dievčaťa. Ale rodičia ju vydali za iného a on odišiel do Ameriky. Zdalo sa mu však, že by bolo fajn sa oženiť a keďže nemôže mať tú, ktorú chcel, povedal rodičom, nech mu nejakú vhodnú nájdu. Keď našli a všetko dohodli, Syed cestoval pred troma mesiacmi do Pakistanu na svadbu. Ženatý sa vrátil do New Yorku, ale manželka bude v Pakistane čakať ešte niekoľko mesiacov na vybavenie všetkých dokladov, kým za ním bude môcť prísť. Keď príde, bude s ním bývať v domácnosti, kde teraz žijú štyria – on, jeho mama, jeho brat a bratova žena.

Pýta sa ma, čo sa mi na tom nezdá… vraj je to zvykom, že synovia bývajú s matkou a nevesty sa prisťahujú. Hovorím, že to nie je to, čo sa mi na tom najviac nezdá (aj keď predstava zdieľania domácnosti s ďalšími dvoma ženami nie je môj ideál). Čo tým myslím, že som si svojho manžela vybrala sama? To sa jemu nezdá dobre.

Iný deň, iný rozhovor. Čo bude Syedova žena robiť, keď príde? Čo by robila, bude doma pomáhať mame. A nebude sa chcieť zamestnať? Veď ja som sa už po pár mesiacoch skoro škrabala po stenách, keď som musela čakať na pracovné povolenie a keď sa mi nedarilo nájsť prácu. To on nevie, ale aj keby chcela, tak on jej povie, že nechce, aby robila. Že prečo? No lebo to predsa vrhá zlé svetlo naňho, že ju on nie je schopný uživiť, tak ona musí robiť. A on ju je schopný uživiť, takže ona nemusí. To, že ja robím preto, že chcem a nie preto, že by ma Mišo nedokázal uživiť, mi neverí a myslí si, že ho len touto výhovorkou kryjem.

Iný deň, iný rozhovor. To všetci na Slovensku hovoria takou dobrou angličtinou ako ja? Hovorím, že Slovensko je malá krajina a nikto vo svete po slovensky nehovorí, tak sa musíme učiť cudzie jazyky, ale že mojej angličtine výrazne pomohol rok, ktorý som strávila v Colorade ako exchange student – výmenný študent. Skoro mu oči vypadli z jamôk. Čože? On to videl v Simpsonovcoch, ale myslel si, že si robia srandu, keď tam vymenili dve deti a tie potom žili život toho druhého. On nemal ani šajnu, že sa to deje aj naozaj. A tak vysvetľujem, že som nežila život nikoho iného, že do našej rodiny dokonca nikto neprišiel, že tá výmena nie je jeden za jedného ale jednoducho výmena študentov z rôznych krajín. Nie som si celkom istá, či mi uveril.

Fascinujúce je to, že nám obidvom pripadá to, čo ten druhý rozpráva, úplne neskutočné a myslím, že ani jeden z nás by nemenil. Určite sa s vami podelím, ak niekedy zistím, čo si myslí o bikinách.

Test na tuberkulózu

Sľúbila som, že napíšem niečo o očkovaniach, tak tu to je. Na školu treba doručiť tlačivo potvrdené od lekára, kde vidno očkovania a záznam z nedávnej zdravotnej prehliadky. Keby som bola na Slovansku, tak to urobím tak, ako všetci ostatní slovenskí grad študenti – zájdem za svojou lekárkou a nechám si papier vypísať. Čo ale spraviť tu?

Nechala som si poslať svoju slovenskú kartu a objednala sa k lekárovi na prehliadku, že ho nejako ukecám aj na tie očkovania. Ukázalo sa, že to nebude až také ťažké, ako som sa obávala (asi som sa tvárila dostatočne suverénne a niektoré očkovania boli dokonca zaznamenané čitateľne v takej forme, že aj americko-indický lekár pochopil). Zaujímavé to začalo byť, keď prišla na rad kolonka o tuberkulóze. To, že som ju nemala pred siedmymi rokmi, keď som išla na študijný pobyt do Colorada, nezavážilo, lebo škola chce výsledky najviac rok staré.

Spravili mi teda kožný test – v praxi to znamenalo injekciu tuberkulinu. Pokiaľ však človek bol proti tuberkulóze niekedy zaočkovaný, môže mať tento test pozitívny výsledok, aj keď tuberkulózu nemá. Presne to bol aj môj prípad. Zo slovenskej karty sa mi nepodarilo zistiť, či som také očkovanie mala (ale pokojne to mohlo byť jedno z tých neidentifikovaných, kde je síce dátum, ale nie je tam napísané, aké je to očkovanie … bolo by to také zaťažujúce, keby doktori a sestričky písali informácie do karty tak, aby ich po nich mohol ešte niekto čítať a použiť?), takže som lekárovi jednoducho povedala, že neviem. Injekciu mi pichli a kázali prísť o dva dni ukázať reakciu.

Príchádzam o dva dni. Venovať sa mi bude len sestrička, lebo na zaznamenanie reakcie predsa nebudeme zaťažovať doktora. Sestrička mi prechádza prstom po predlaktí. Nie je si istá. Hovorí, že asi negatívne. Alebo predsa niečo cíti? Pre istotu zavolá doktora. Doktor prichádza aj s praktikantkou. Tiež mi prstom prechádza po predlaktí. Asi 10krát. Potom so zavretými očami. Nakoniec zahlási, že tam je pozitívna reakcia a že musím ísť na roentgen hrudníka. Káže praktikantke, nech si aj ona skúsi, ale tá sa mi ruky len letmo dotkne, ako by sa bála, že odo mňa tú tuberkulózu chytí.

Odkedy sa doktor vyjadril, sestrička je samá aktivita. Dostávam odporúčanie na roentgen a príkaz objednať sa na budúci týždeň. Pýtam sa, či nestačí tie výsledky prísť predebatovať o 4 týždne, keď som objednaná z iného dôvodu a mohla by som všetko vybaviť pri jednej návšteve. Ako odpoveď dostanem razantné nie, lebo že tuberkulózu predsa treba liečiť (pritom ona sama mi pred pár minútami hovorila, že všetko ok, jej sa to zdá negatívne a zrazu mám tuberkulózu, ktorú treba budúci týždeň liečiť). Nasleduje protiotázka, že ako dlho už som v Amerike (s podtónom typu, koľko ľudí som už stihla nakaziť).

Na rádiológii som bola krátko. Nebolo sa treba dopredu objednať, jednoducho som prišla, po piatich minútach ma zobrali do malej šatne, kde sa mám prezliecť do papierovej košieľky a zamknúť si veci. Prístroj vyzeral ako zo Star Treku a vôbec sa nepodobal na starožitnosť, ktorou mi na Slovensku robili snímky pred prvou cestou do Colorada. Mladá laborantka spravila dva obrázky, pred ktorými mi starostivo uviazala tieniaci pás okolo bokov. Na moju otázku, aké silné je tam žiarenie, odpovedala, že slabé, že asi také ako na bezpečnostnej kontrole na letisku. Čo nie je zrovna povzbudzujúce, nech sa na to človek pozerá z ľubovoľnej strany, ale nekomentovala som. Buď sú obidve naozaj slabé, ale potom prečo tak starostlivo kontrolovala, či mi tieniaci pás zakrýva podbruško? Alebo nie sú až také slabé, ale potom to s tými letiskovými kontrolami nie je celkom ok (a prečo sa o zdravie mojich budúcich detí nestarajú aj tam?).

Žiadne dramatické rozuzlenie nebude, tuberkulózu nemám (iba krivú chrbticu, ale to sme vedeli…). Všetky papierovačky som poslala do školy a dúfam, že im tam nič nebude chýbať.

Na záver ešte jedna zaujímavosť. Tým, že som si vybrala NJIT, na ostatné školy som dala vedieť, že ďakujem za ponuku, ale neprosím. Na Stevens Institute of Technology som napísala, že mi je ľúto, ale keďže mi nedali Teaching Assistantship, z finančných dôvodov musím ich ponuku odmietnuť. Do dvoch hodín som mala v schránke e-mail, ktorý hovoril, že sa im uvoľnila jedna pozícia a či by som ich Teaching Assistantship prijala, keby mi ho ponúkli? Zaujímavé, nie? Pripadá mi to, akoby počkali, či si to zaplatím sama (bavíme sa o vyše $800 za kredit a kreditov za semester treba približne 12) a keď nie, tak ponúkneme… povedala som, že neskoro.

Začiatok cesty k PhD

Minule som napísala niečo o práci a otázky som dostala o škole. Tak teda na vysvetlenie. To, že ideme do Ameriky sme sa rozhodli minulý rok na jar a to už bolo neskoro podať prihlášky, aby som mohla začať od minulého septembra – školy majú termíny okolo konca roka. Celá tá príprava prihlášok je aj tak zdĺhavý proces.

Začalo to testami: TOEFL – aby uverili, že viem po anglicky, GRE (Graduate Records Examination) – povinný test pre všetkých, ktorý chcú ísť na PhD štúdium a GRE Math – matematický test. Všetky tieto testy prevádzkuje jedna spoločnosť (po celom svete), aby boli výsledky jednotné a porovnateľné a priamo ich posiela na školy. Objednať sa na obidva GRE nebol problém, ale keď som hľadala cez ich stránku, tak som nevedela nájsť žiadny voľný termín na TOELF v New Yorku od septembra do decembra. Volám na zákaznícky servis, že či majú problém s databázou a dozvedám sa, že nie, len všetky termíny vo všetkých strediskách sú obsadené (a nebolo ich málo), a že si budem musieť nájsť nejaké iné stredisko.

Tak som našla jedno v zapadnutom mestečku v New Jersey a skoro dve hodiny tam cestovala. Test samotný nebol ťažký, len rozprávacia časť bola nepríjemná, lebo odpovede bolo treba nahovoriť v krátkych časových úsekoch na mikrofón a test naraz robilo v jednej miestnosti asi 15 ľudí. GRE už bol náročnejší, lebo očakáva angličtinu na vyššej úrovni. Matematickú/kvantitatívnu časť však nemá ťažkú, len som prišla o šancu dostať $250. Pripravujú totiž zmeny tej kvantitatívnej časti a test obsahoval aj dobrovoľnú “výskumnú sekciu” na kalibráciu obtiažnosti úloh. Aby motivovali ľudí, ponúkli peňažnú odmenu tým, ktorí odpovedia relatívne najlepšie v porovnaní so svojím skutočným kvantitatívnym skóre. Len v mojom prípade to už lepšie nešlo. Lepšie sa však určite dali napísať eseje – ešte šťastie, že nejdem študovať literatúru. A najväčšie problémy som mala s GRE Math testom. Trval síce takmer tri hodiny, ale mala som pocit, že ešte hodinu by som tam mala čo robiť.

Testami to len začalo. Popri čakaní na výsledky som začala zháňať odporúčania a písať Statement. Statement je približne dvojstranová esej, v ktorej sa má človek predstaviť prijímacej komisii, vysvetliť, prečo chce študovať práve na tejto škole, prečo majú zobrať práve jeho a zanechať dojem  – niečo podľa čoho si ho komisia zpamätá spomedzi haldy uchádzačov. Prepísala som ho niekoľkokrát, poslala na kontrolu ľuďom, ktorí tiež majú so Statmentami nejaké skúsenosti a Elliottovcom do Colorada, nech aj dostanem aj americký pohľad na vec.

Hlásila som sa na 4 školy v dennej dochádzkovej vzdialenosti, ktoré robia aplikovanú matiku. Na dve z nich som sa bola pozrieť aj osobne a myslím, že práve to zavážilo ako ten spomínaný “dojem”, podľa ktorého si ma zapamätali – tá, čo si nás prišla osobne obzrieť (to nie je samozrejmé ani u Američanov, lebo sa často hlásia na školy v úplne inej časti krajiny).

Kým sme odišli na Vianoce na Slovensko, poslala som všetky prihlášky. Vo februári začali chodiť odpovede. Na New Jersey Institute of Technology, kde majú len aplikovanú matematiku (s teoretikmi spolupracujú, ale študovať ich posielajú na Rutgers University) sa venujú sa aj biomatematike a numerike, čomu by som sa chcela venovať aj ja. Sem ma zobrali aj so štipkom a ich ponuku som prijala. Stevens Institute of Technology, ktorý máme tu za rohom v Hobokene, je súkromná škola a zobrať ma síce zobrali, lenže štipendiá nedávajú a Teaching Assistantship som nedostala. Navyše ich matematický department nie je až taký dobrý ako na NJIT. Z New York University mi povedali, že na PhD ma nezoberú, ale radi ma privítajú ma Master’s štúdiu – čo pre mňa už nie je zaujímavé. Columbia sa ešte neozvala – ale už to nič neovplyvní.

Takže od septembra začínam na NJIT v Newarku. O dojmy z potvrdzovania povinných očkovaní, ktoré si škola (ale to by bolo v každej škole) vyžaduje, sa podelím nabudúce.

R2D2

Hviezdne vojny oslavujú 30 rokov a americká pošta sa rozhodla tiež zablahoželať. Približne o mesiac vyjdu známky na túto tému (Didi, ak chceš, niečo Ti pošlem.), ale R2D2 sa objavuje v uliciach už dnes.

Pre tých, ktorí o Galaktickom Impériu a Rebeloch nemajú veľmi prehľad, rýchly úvod do problematiky: R2D2 je robot, jeden z tých dobrých, veľa toho nenahovorí, a keď aj hej, tak mu rozumie, len C3P0. Ale naše poštové schránky sa mu začínajú podobať – porovnajte sami:

May the Force be with you.

Kvetinová show

V New Yorku to na jar ešte veľmi nevyzerá. Zase máme v noci pod nulou a cez deň spadne zopár snehových vločiek. Bez ohľadu na to však v Macy’s minulý víkend jar náležite privítali. Že, čo je to Macy’s a ako vítali? Jemne povedané, Macy’s je pomerne drahý obchod so všetkým možným. Na Herald Square (tam väčšinou vystupujeme z metra cestou z Hobokenu) má svoj najvä荹í obchodný dom a minulý víkend začala ich Flower Parade – kvetinová slávnosť.

Tu viac pomôžu obrázky ako nejaké popisy, takže si poklikajte, nech vidíte, o čom to tu básnim. Pár slov na vysvetlenie však treba. Macy’s naozaj nie je lacný obchod – topánky za $700 od Luisa Vittona, diamantové šperky na objednávku, obrovský obchoďák blízko Empire State Building, kde sú ceny nehnuteľností niekedy vyššie ako budovy samotné, výklady s menovkami “umelcov”, ktorí ich aranžovali (nie, nakupovať som tam nebola). A tak si môžu dovoliť svoju každoročnú jesennú prehliadku veľkých balónov, rozprávkové vianočné výklady, pred ktorými stoja ľudia v rade, aby si ich mohli pozrieť, a jarnú kvetinovú slávnosť.

Pôsobivé sú už samotné výklady, kde naaranžovali figurínam šaty zo živých kvetov. (Fotky nie sú ideálne, lebo sa v nich zrkadlí ulica, ale robili sme, čo sa dalo.) Keď návštevník vojde dovnútra, privítajú ho dve žirafy a zebra. Kvety sú rozdelené na “oddelenia” podľa oblasti pôvodu – dajú sa tu nájsť ázijské, austrálske, africké – alebo druhu – kaktusy, palmy, ružové kríky. Všade množstvo kvetov a zelene. (Dobre, nie úplne všade, vyšli z sme aj na prvé z tuším ôsmych poschodí a tam už nemali, ale aj to množstvo na prízemí bolo ohromujúce.)

Čo ma na tom najviac fascinuje je to, že ako im napríklad v tom výklade vydržia tie kvety dva týždne? Tie na podlahe sú zasadené, ale čo tie, ktoré majú figuríny na sebe? A nechcela by som byť človekom, ktorý to má všetko po záverečnej popolievať.

PS Úplne off topic, ale nedá mi nespomenúť… Jeden deň cestou do práce, keď som prechádzala práve okolo týchto výkladov, som stretla pani, ktorá si na vodítku viedla prasa a to prasa malo sukničku. Vtedy som foťák so sebou nemala, ale skoro mi oči vypadli (nie, nenatáčal sa tam film ani reklama). New York, New York.

Zo zákulisia metra v New Yorku

píše Mišo:

Robím systémového administrátora. V dnešných časoch pomerne bežná práca, ale systém, s ktorým pracujem nie je bežný – riadi metro v New Yorku.

Už dávnejšie ma zaujímalo, ako to asi vyzerá v zákulisí veľkého letiska alebo metra vo veľkomeste. Dostal som príležitosť zistiť to. Túto prácu už robím niečo vyše roka a myslím, že toto je jedno z takých miest, kde nehrozí stereotyp.

Keď som prvý krát prišiel do riadiaceho centra, bol som ohromený. To, čo som tam videl, spravilo na mňa dosť silný dojem. Miestnosť veľká ako niekoľko telocviční zakončená veľkou polkruhovou videostenou. Na tejto stene je schématicky načrtnutá koľajová sieť aj s ikonami vlakov, ktoré sa obnovujú v reálnom čase. Pred stenou sedí niekoľko radov dispečerov, ktorí dozerajú na to, aby všetko fungovalo, ako má. Ja dozerám na to, aby oni mali na čo dozerať. Mám na starosti beh servrov, to, aby všetci mali užívateľské účty a prístup ku veciam, ku ktorým ho potrebuju. Okrem toho dozerám aj na počítače, ktoré sú priamo v staniciach metra a práve tam pravidelne vznikajú rôzne neuveriteľné situácie.

Minule napríklad volala dispečerka z jednej stanice, že sa nemôže nahlásiť do systému. Tak som preveril jej užívateľský účet. Prihlasovacie meno aj heslo boli v poriadku. Rozmýšľam, v čom môže byť problém a pýtam sa jej, ako píše svoje (číselné) heslo. Odpoveď ma na chvíľku nechala v nemom úžase. Používa tie klávesy, ktoré majú pred číslom písmeno F, lebo sa jej marí, že tak im kázali na školení. Tie nie sú dobré? To by potom mohol byť dôvod, prečo sa nikto nevie prihlásit z tohto počítača do systému. Čo dodať? Áno, mohol.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...