Ako nám spadol strop

To že Američania stavajú papierové domy sme vedeli. To, že sa nám začne rozpadávať ten náš – ktorý koniec koncov má aj tehlové steny – sme však nečakali.

Včera ráno sa vyhrabeme z postele, že ideme na plaváreň – tento týždeň robíme rovnako – a kým ja v kúpeľni balím uteráky a chémiu, Mišo sa vyberie postlať. A potom už len rachot. Utekám pozrieť, že čo sa deje a v spálni taká menšia polovica stropu na posteli a na zemi. Čumeli sme obidvaja.

K horným susedom ešte nevidíme, ale kým sme vypratali veci zo spálne, vrátane postele, a pobrali sa do práce (z plavárne už nič nebolo), spadli ďalšie dva kusy.

Potom prišli takí dvaja, čo na to pozreli odborným okom a povedali, že toto sa opraviť nedá, že mesia strhnúť aj tú druhú polovicu a urobiť to celé nanovo. A že im to bude trvať týždeň.

Tak kempujeme v obývačke a bolo by to aj celkom vtipné, keby nás zajtra nemali prísť pozrieť Kika s Feldom (tí to už vedia) a budúci týždeň malá Camille z Colorada (tá to ešte nevie). Dúfam, že si to ani jedni ani druhí nerozmyslia (nakoniec, Feldo tu má gitaru a Cami už má aj letenky aj lístky na muzikál), ale horšie sa to načasovať už asi nedalo.

Mišo zahlásil, že keď sa raz odtiaľto odsťahujeme, tak to už bude celkom bývateľný byt po tom, ako sme nechali opraviť zatekajúcu sprchu, vypratať neporiadok z dvora, očistili tehlovú stenu a teraz bude nový spálňový strop.

Žaby

zabamZase sme raz neodolali a vybrali sme sa do American Museum of Natural History. Mali dve nové výstavy – jedna bola draci, jednorožce a morské panny, kde ponúkali aj vysvetlenia, čo mohlo viesť ľudí k tomu, aby na také verili… celkom zaujímavé. A druhá bola žaby. Po hadoch, motýľoch a pavúkoch to už bola štvrtá živá v poradí a ja som ešte stále neprišla na to, kam tie zvery potom dávajú, keď si ich už všetci pozrú. Sa ich budem musieť nabudúce opýtať.

Fascinuje ma hlavne to, že tam už pomaly chodíme ako na klavír a ešte stále sme to tam nevideli všetko…

Long Beach

V sobotu sme sa vybrali k moru. Hodinku vlakom na Long Island a pár blokov od konečnej stanice majú ozajstnú pláž.

Pripiekli sme sa do ružova, ešte teraz sa z toho spamätávame, ale stálo to za to. Piesok,  mušle, čajky, vlny…  veľa sme toho nenakúpali, lebo voda bola studenááá, ale užili sme si parádny “dovolenkový” deň. Našli sa však aj odvážlivci, ktorí do vody išli. V zásade sa delili na dve skupiny. Prvá boli vyšportovaní mladí muži, ktorí v rámci balenia do chrumkava upečených babeniek ladným behom so surfom pod pazuchou širokým oblúkom mierili do vĺn. Pomerne rýchlo sa však vracali, keď zistili, že voda je ľadová a vlny síce robia dojem, ale na surfovanie ešte nestačia.

Druhá skupina boli otužilci, ktorí si išli “zaplávať”. To v praxi znamená postaviť sa do vody (niekde medzi hĺbkou po pás a hĺbkou po plecia) a hádzať sa do vĺn. Akonáhle niekto prejavil nejaký náznak, že by nebodaj chcel plávať, plavčík na brehu pohotovo začal pískať na píšťalku a rukami znázorňovať veterný mlyn. Budem musieť zistiť, kde majú more, v ktorom sa môže plávať…


Zvláštne objednávky

Som si donedávna myslela, že takí americkí zablúdilci ako my sú pre svojich známych dobrí z dvoch dôvodov – na prespanie/výlet v New Yorku a na kúpu elektroniky, ktorá sa tu ešte stále oplatí. Ukázalo sa však, že naše spektrum je omnoho širšie.

Nedávno sme dostali tri zaujímavé objednávky. Najprv písal kamarát, že či sem môže poslať gitaru. Že sa po ňu cestou na Slovensko zastaví a že by mu to uľahčilo život, lebo by ju nemusel trepať so sebou po štátoch. Nuž a onedlho mi prišla “škatuľka” a v nej nablýskaný kufrík. Mišo čumel.

Potom píše mladý skateboardista, či si môže objednať nejaké oblečenie a topánky. Uznávam, že oblečenie a topánky sa tu dajú výhodne nakúpiť a ak tu je človek na návšteve, tak sa oplatí vyraziť do obchodov, ale nemyslela som si, že až natoľko, aby si to niekto nechal posielať na Slovensko. Omyl. Zjavne skateboarďákom ich špeciality za to stoja. A tak som začala ukecávať toho gitarového, že či mu k tej gitare ešte môžem niečo pribaliť.

Do tretice zaujímavostí prišla prosba o knižky. To je samo o sebe ok a nebola prvá, ale kórejské slovníky? Tak ale, kto chcem kam, pomôžme mu tam, objednávam slovníky, prihadzujem kórejské frázy – potom bude poštovné zadarmo – a o pár dní sú tu aj tie.

Som zvedavá, kto nás čím prekvapí nabudúce…

Les Miserables

Hneď úvodom odkaz pre naše budúce návštevy, toto si nerobíme reklamu, len sa chceme podeliť o zážitok.

Keď sme tu totiž mali tri týždne Mišových rodičov, tak okrem návštevy turistických miest sme ich predsa nemohli pustiť domov bez toho, aby sme ich zobrali na Broadway na muzikál. Aj sme chvíľu vyberali, čo by to malo byť. Chceli sme niečo, čo má známy príbeh, lebo predsa len nie všetci hovoríme a rozumieme plynule po anglicky. Vyhrali to bedári – Les Miserables.

Bol to síce trochu nezvyk, že sme išli na predstavenie na druhú poobede (vzhľadom na naše rozhádzané pracovné dni, synchronizácia nie je úplne jednoduchá a boli sme radi, že sme našli nejaký prienik my navzájom a ešte navyše aj s divadlom), ale veľmi sa nám páčilo. Aspoň teda mne osobne – ostatní nech sa vyjadria. A pre tých, čo tam neboli, niekoľko ukážok tu.

Podobne ako pri Fantómovi opery a Pirátskej kráľovnej, aj tu sa im podarilo veľmi zaujímavo vyriešiť scénu, vrátane bojov na barikádach. Hudba bola – ako inak – naživo a mala v sebe taký marseillaisovský nádych (by ma zaujímalo, či som to dobre vyspelovala; tí čo viete po francúzsky, nezbite ma). Koniec taký ako v knižke – nepáčil sa mi už tam, mala som dojem, akoby Hugovi došla fantázia – ale celkový dojem veľmi dobrý.

Nuž, a keď sme skončili, akurát čas večere, pobrali sme sa do neďalekej thajskej reštaurácie. Ako obvykle, chlapi vsadili na istotu a baby experimentovali (moja bola tá ryba na banánovom liste a Mišova mamina si dala morské potvory).

P.S. Ja už mám aj vybraté, čo by som chcela vidieť nabudúce, len ešte musím niekoho ukecať.

Washington DC

capitolPo Niagarských vodopádoch sme sa vybrali do Washingtonu. Tentokrát už nie autom, lebo s parkovanim by to bolo asi komplikované, ale autobusom. Po Washingtone sme sa prepravovali metrom, ktoré bolo po New Yorkských kobkách príjemnou zmenou. Trochu sme to neodhadli s bývaním, lebo sme sa ubytovali na konečnej modrého metra (to je už Virginia), čím sme si pripravili dosť dlhé dochádzanie, ale zvládli sme to.

reflectionWashington ako taký nás trochu prekvapil. Tak nejako európsky sme očakávali niečo trávnaté, zakvitnuté, čisté a načančané. Namiesto toho sme našli mesto, ktoré sa síce pasuje za hlavné mesto sveta, ale trávniky majú do anglických ďaleko a jazierka plné rias sa síce páčia húfom husí a kačiek, ale návštevníkom už menej (dnes by veru aj tá Forrestova Gumpova kočka zaváhala, či skočí do Reflection Pool). Husi a kačky navyše štedro značkujú aj priľahlé oblasti, takže niekedy to bol slalom.

Svojím podielom prispejú aj ľudia. Tak nejako to vyšlo, že sme vo Washingtone boli na Memorial Day, čo je sviatok amerických padlých. Cez mesto sa prehnali veteráni na motorkách. (Tu sa bavíme o desiatkach tisícov motorkárov patriacich do združenia Rolling Thunder, ktorí takýmto spôsobom už 20 rokov upozorňujú na problém POW/MIA = prisoners of war/missing in action.) K tomu problém nájsť o deviatej večer reštauráciu, ktorá nie je ani zatvorená, ani príliš drahá (áno, priznávam, už sme rozmaznaní New Yorkom kde metro jazdí celú noc a najesť za prijateľnú cenu sa dá aj o tretej ráno). Celkový dojem bol rozpačitý.

Pozreli sme si Pentagon (samozrejme len zvonku a fotiť sa aj tak nesmelo – tú dieru po lietadle zamurovali, ale vidno, kde bola), Capitol (tiež len zvonku, lebo vzhľadom na sviatok neboli tento víkend turistické prehliadky), Washington Monument, Reflection Pool (to je ten bazénik, kam skočila Gumpova kočka), Lincolnov pamätník, Biely dom a Arlingtonský cintorín (tam majú pochovaných skoro 300,000 padlých vojakov a veteránov, vyše 20 pribúda každý deň). Krátke video “plávajúcej” čestnej stráže pri pomníku neznámeho vojaka:

Čo sa ale vo Washingtone naozaj oplatí vidieť sú múzeá, ktoré patria do Smithsonian Institution. Lemujú po obidvoch stranách National Mall. My sme sa vybrali do National Air and Space Museum (múzeum letectva a vesmíru), kde sme si pozreli všeličo od pôvodného lietadla bratov Wrigtovcov a Gagarinovho skafandra, cez ruské záchody pre kozmonautov (pre dievčatá a pre chlapcov) a lunárny modul po Imax 3D o ISS (a bolo to naozaj 3D) a Enterprise. Druhá polovica tohto múzea je pri letisku Dullus, kde majú aj lietadlové aj vesmírne hangáre. Tu mladý Picard videl prvýkrát nadsvetelnú loď. Vidím to tak, že ešte prídeme, lebo sme nestihli ani len toto jedno múzeum pozrieť poriadne, čaká nás ešte to na Dullus aj niektoré ďalšie na National Mall.

Ak niekoho zaujíma vstupné – neplatí sa (iba za ten Imax). Je to preto, že Smithsonian Institution bola založená z dedičstva britského vedca Jamesa Smithsona (ktorý mimochodom v Amerike nikdy nebol), aby “zvyšovala a šírila poznanie medzi ľuďmi”. Dnes si čiastočne na seba zarába sama (obchody, časopis) a čiastočne ju financuje americká vláda.

Neodolali sme ani botanicke záhradej – niektoré pekné obrázky tu – a odtiaľ rovno na stanicu a naspäť do New Yorku. Mišo to zhodnotil celkom výstižne: Washington je mesto úradníkov, pamätníkov a múzeí; v New Yorku to žije.

Niagarské vodopády

Dlho tu nič nepribudlo, ale nie je to tým, že by nebolo o čom. Skôr nebolo kedy. Mali sme návštevu zo Slovenska a bolo ich treba povláčiť kade-tade. Keď prejavili záujem ísť pozrieť Niagarské vodopády, veľmi nás prehovárať nemuseli. Požičali sme si auto a vybrali sme sa 400 míľ na severozápad. Je pravda, že sme sa najprv chvíľu motali, kým sa nám podarilo nabehnúť na správnu dialnicu – ono to tu v New Yorku ani s mapou a google inštrukciami nie je úplne triviálne, ale podarilo sa. Mišo a jeho mamina sa striedali za volantom. Mne Mišo povedal, že som jeho drahá – lebo za vodiča pod 25 rokov by sme museli platiť vyššie poplatky v požičovni. Do Buffala (asi 15 míľ od vodopádov) sme dorazili podvečer.

Mysleli sme si, že sa ešte okúpeme v bazéne, ale bazén rekonštruovali, takže nič z toho. Na druhú stranu, nemysleli sme si, že pôjdeme do baru, ale keď sme dostali “poukazy” na dva koktaily, no necháme ich tam? A dva pre štyroch bolo málo…

Na druhý deň sme sa pobrali rovno k vodopádom. Fotogaléria, ktorú my skoro vôbec nešpatíme, je tu. Niagara sa mi zdala dosť plytká rieka, ale zato pomerne rýchla. Hneď na úvod sme si povedali, že si vodopády pozrieme z blízka a vybrali sme sa na plavbu loďou. Vyfasovali sme modré pršiplášte a išlo sa. Tým pršiplášťom sa veľmi nečudujte – napriek tomu, že bol slnečný deň, pod vodopádmi fúkalo a pršalo, takže tí, čo sa dávno nesprchovali, dostali príležitosť to napraviť. Celkom sme ocenili, že sme ich mali.

No čo budem hovoriť, veľa vody. S hukotom padá dolu asi 50 metrov. Napadlo nás, či je možné, aby niekto prežil takýto pád. Zhodli sme sa, že asi nie – hlavne vzhľadom na množstvo skál dolu – ale ukázalo sa že sme sa mýlili, čo sa týka Horseshoe Falls. (Oni sú tie vodopády dvoje: American Falls a Horseshoe Falls. Oddeľuje ich ostrov v rieke.) Pre prípadných záujemcov poznamenávam, že dnes sa to neoplatí, lebo aj keď prežijete, dostanete pokutu. V roku 1901 prežila pád 63-ročná učiteľka. Vybrala sa v sude, ktorý sama navrhla. Strelená, nie?

V júli 1960 prežil 7-ročný chlapec so záchrannou vestou. Ten sa nevybral sám. Miestny chlapík zobral jeho aj jeho sestru člnkovať na rieku. Lenže pokazil sa im motor a čln sa v perejách prevrátil. Chlapík pád neprežil a jeho telo vyplávalo až po štyroch dňoch. 17-ročnú sestru vytiahli  dvaja chlapi z brehu, lebo ju unášalo blízko kraja a vládala ešte plávať. Malý Roger Woodward mal obrovské šťastie. Pád prežil a dolu ho vytiahli na palubu turistickej vyhliadkovej lode Maid of the Mist. Tak sa volala aj tá, ktorou sme sa plavili my. Rieka však nie je pokojná ani pod vodopádmi. V roku 1883 sa pri pokuse preplávať ju utopil Matthew Webb – prvý človek, ktorému sa podarilo preplávať La Manche.

Naše plány neboli až také odvážne. Stačila nám plavba loďou a prechádzka na Hurricane Deck – to bola naozaj kvalitná sprcha. Počkali sme si aj na večerné nasvietenie. To si predstavte obrovské reflektory na kanadskej strane ako svietia na tie vodopády a z času na čas zmenia farbu. Mišo v siedmom nebi šantil so statívom a mne drkotali zuby, lebo napriek letnému počasiu bola pri rieke po zotmení kosa.

Na záver ešte niekoľko videí:

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...