Dva muzikály

Úplne, úplne iné, ale obidva veľmi dobré. Na Levieho Kráľa sme sa boli pozrieť pár dní po dovolenke a na Color Purple včera s Borkou. Leví kráľ bol rozprávkový, farebný, veľkovýpravný a Color Purple južansko, gospelovo smutná.

Čo sa týka spevu, tak tým okrem opičej šamanky v levom kráľovi nikto neohúri, ale veľký potlesk si vyslúžili bubny a to, akým spôsobom boli znázornené všetky zvieratá. Žirafy na chodúľoch, poskakujúce antilopy, elegantné levice a dokonca aj slony a nosorožec. Maskéri majú každý večer asi čo robiť, ale výsledok je výborný. Veď sa pozrite sami:

Ako sa dalo čakať, na levieho kráľa sa prišlo pozrieť aj veľa detí. Na Color Purple naopak žiadne, lebo príbeh je to smutný, humor drsný, výprava pomerne skromná, angličtina ťahavá černošská ale zato spev vynikajúci.
http://www.youtube.com/watch?v=4iddyQh3z9k
Popularite Color Purple pomáhajú dve veci. Jednak ju pochválila Oprah (pre tých, ktorí len matne tušia, kto to je, je to dáma s vlastnou talkshow, časopisom a vplyvom na masy. Keď Oprah povie, že sa jej páčila nejaká knižka, tá sa hneď začne vo veľkom predávať a za chvíľu je z nej bestseller) a jednak v ňom hrá Fantasia – americká superstar z roku 2004. Ani jedno z toho však muzikálu na kvalite neuberá (Fatasia – áno, naozaj sa tak volá – jej dokonca pridáva), takže ak by sa ma niekto spýtal na odporúčanie, toto by bolo jednoznačné áno.

Elán a Genesis

… alebo ako sme boli na dvoch koncertoch. Nie, nie naraz, len to tak vyšlo, že krátko po sebe. Na Elán sme išli minulý piatok do Carnegie Hall. Nebolo to síce až také, ako písali noviny, ale bolo to dosť dobré. Carnegie Hall je známa koncertná sieň, aj keď sa väčšinou spája s vážnou hudbou. Koluje napríklad vtip, ako sa raz na ulici blízko Carnegie Hall okoloidúci spýtal klaviristu Rubinsteina, ako sa dostane do Carnegie Hall. A na to mu Rubinstein povedal: “Practice, practice, practice.” (Cvičiť, cvičiť, cvičiť.) Elánisti vraj cvičili dva mesiace.

Do hlavnej sály sa zmestí asi 2800 ľudí a aj keď sa nezaplnila úplne, lístky boli vypredané už nejakú dobu dopredu. Poschádzali sa Slováci a Česi nielen z New Yorku, ale kde-tu sa vyskytli aj nejakí Američania. Nuž a potom prišiel Elán. Nazvučení boli veľmi dobre, lebo aj keď sme sedeli dosť vpredu, neboli sme “ohučaní”, ale to je asi viac spôsobené pravidlami Carnegie Hall ako Elánom samotným (pamätáme koncert na Seneckých jazerách), lebo tá povoľuje len určitú hlasitosť.

Zaujímavé bolo, že so sebou priniesli aj tri huslistky (vraj aby sa bolo aj na čo pozerať), ktoré oživili niektoré pesničky, a gitaristu Henryho Tótha, ktorý bol naozaj výborný. Okrem novej pesničky Búrka hrali samé staré známe, takže publikum spievalo. Zaujímavé bolo, že zo stoličiek ľudí zdvihla Stužková – každý si asi zaspomínal – a tým sa začali ťažké časy pre uvádzačov. Tí dovtedy ešte sem-tam upozorňovali ľudí na zákaz fotenia, ale potom už fotil jednoducho každý (okrem nás). Uličky medzi sedadlami sa zaplnili, všetci stáli a uvádzači len čumeli (spolu s takými men in black s nenápadnými sluchátkami v ušiach, ktorí stáli pod pódiom, tvárili sa nebezpečne a vyzerali ako z filmu).

Trochu divná bola prestávka uprostred, keď všetci zložili nástroje a bez nejakého komentára odišli (ináč, gitár bolo na pódiu spolu 10 a 10 bolo aj ľudí vrátane huslistiek). Na konci ďalšie prekvapenie pre uvádzačov, ktorí už otvárali dvere a ľudia ešte vytlieskali Elán po tretí krát (to v Amerike asi veľmi obvyklé nie je. Jeden prídavok a ide sa domov). Celkový dojem dobrý, ale ten hodinový potlesk, o ktorom písali v slovenských novinách, som si nevšimla.

Nuž a predvčerom sme sa vybrali na Genesis do Madison Square Garden. To bolo úplne iné kafe. V hale sedelo asi 12tisíc ľudí (my úplne navrchu), basy také, že sa miestami otriasala podlaha. Veľa sme toho ani nenaspievali, ale tak ako ma na Eláne dostal gitarista, tak tu bubeník. Teda lepšie povedané to, čo predviedol Phil Collins spolu s Chesterom Thomsonom, aj samo o sebe stálo za lístok. K tomu kopa svetiel, projekcie a ohňostroj na záver (plus jeden prídavok)… taký vydarený koncert.

Tie bubny som našla iba z Dusseldorfu spred dvoch mesiacov, ale takto nejako to vyzeralo:
http://www.youtube.com/watch?v=_haueq5gQUU

Roadtrip – VI diel

… alebo koniec nášho výletu. Posledný národný park, ktorý sme navštívili, bol Death Valley – Údolie smrti. Nebolo úplne mŕtve, ale takmer. To je miesto, kam sa chodí s plnou nádržou benzínu a zásobou vody. A najlepšie cez sezónu, ktorú majú v zime, lebo v lete pobyt vonku nie je veľmi príjemný. Ale na druhej strane, našli sme tam aj bazén a palmy (a benzín dvakrát tak drahý ako normálne).

Čo je na Death Valley zaujímavé, je to, že sa tu na pomerne malej ploche (aj keď je to jeden z najväčších národných parkov) nachádza niekoľko veľmi zvláštnych úkazov. Je tu Badwater Basinslaná planina 80m pod morom, farebné skaly, ktoré vyzerajú, akoby len tak niekto rozhadzoval kúsok farby sem, kúsok tam (napríklad umelcova paleta), pieskové duny, zvláštne násypy, kráter sopky alebo skaly, ktoré sa sami hýbu.

Nie, to si nevymýšľam. Naozaj je tam miesto, ktoré sa volá Racetrack – pretekárska dráha – kde si pomaly putujú skaly po vyprahnutej planine. Väčšina z nich sa pohne tak raz za dva-tri roky a ich stopa ostane viditeľná nejaké tri-štyri roky, ale zatiaľ nikto nevidel ani jednu v akcii. Dokonca sme v návštevníckom centre videli kreslený vtip, ako v noci korytnačky tie kamene ťahajú z miesta na miesto.

Ale napriek tomu, že sme sa na Racetrack chceli ísť pozrieť, neodvážili sme sa. V lete sa tam totiž neodporúča ísť vôbec a v zime len s náhonom 4×4 a vysokým podvozkom. V lete je zem taká horúca, že to jednoducho pneumatiky nevydržia a prasknú. Presne toto sa stalo jednej rodine v lete 2006. Napriek tomu, že cez deň ostali v tieni auta a vybrali sa pešo naspäť až v noci (teplota stále nad 30 stupňnov Celzia ale prešli vyše 18 míľ), tak to takmer neprežili. Ich jediné šťastie bolo, že ráno stretli ďalších bláznov, ktorí tam smerovali a tí ich odviezli naspäť do civilizácie. Rangeri by ich boli našli po týždni a sami by pešo nedošli. Že prečo nevolali pomoc? Nielen v Death Valley ale v národných parkoch všeobecne je pokrytie takmer žiadne.

Takže návštevu putujúcich skál sme vynechali úplne, ale aj na tých miestach, kde sme sa zastavili, sme vychádzali z auta len na krátko. Celé to bolo ako z nejakého fantastického filmu. Nuž a odtiaľ naše putovanie viedlo do Sin City (Las Vegas). Hneď na úvod musím povedať, že to nebol môj nápad. To len môj drahý zahlásil, že musíme ísť rozbiť bank do kasína. Ale nakoniec sa ukázalo, že to nebola až taká hrozná zastávka.

V kasíne sme síce nevyhrali (teda trochu áno, ale potom sme zase prehrali, takže celková bilancia bola -$2, aspoň budeme mať šťastie v láske), ale sme sa napráskali do prasknutia v all-you-can-eat reštaurácii aj na večeru aj na raňajky za symbolickú cenu, načapovali najlacnejší benzín za celú cestu (zjavne sa tunajší podnikatelia spoliehajú na to, že čo turisti neminú na jedlo, hotel a benzín, to prehrajú v kasíne) a pozreli spievajúcu fontánu a výpredaj vo Victoria’s Secret.

Jedna ponuka, ktorú sme však nevyužili, bola slečna na izbu. Nie, že by nám ich neboli ponúkali, stačí krátka prechádzka po stripe – to je tá hlavná ulica s naväčšími hotelmi a kasínami – a človek si môže vybrať zo všetkých možných veľkostí, tvarov a farieb (Pričom policajti sa len prechádzajú obďaleč a tvária sa akože nič. Prostitúcia je síce v Nevade povolená, ale len v “okresoch” (counties) pod 400tisíc obyvateľov (vie mi niekto vysvetliť zmysel takéhoto kritéria?), čo Vegas už dávno prekročilo), ale sa nám zdalo, že si asi vystačíme sami.

Prezývka Sin City sa naozaj hodí, lebo človek s dostatočným množstvom preňazí si môže kúpiť takmer čokoľvek. A aj ten, kto nemá toľko peňazí – to akože my – môže navštíviť Eiffelovku, Brooklyn Bridge (ako doma) a podobne. Ráno sme sa vymotali a cestou do Phoenixu ešte zastavili pozrieť Hoover Dam. Vody nemali veľa, ale turistov áno. Mišo tam chvíľku zmätene pobehoval, lebo hľadal hraničnú čiaru Arizona/Nevada, ktorú si pamätal z nejakého filmu, a oni tam mali len tabuľku. Tak sme pookukovali horu betónu a cestu, ktorú tam stavajú na vysokých stĺpoch (by som chcela vidieť, ako tam budú dávať ten stredný diel) a potom už len rovnou čiarou do hotela pri letisku vo Phoenixe.

Bola som celkom rada, keď sme sa ráno zbavili toho malého modrého čuda, lebo za tých pár dní, čo sme v ňom jazdili, mu stihlo prasknúť čelné sklo a podozrivo z neho kvapkala voda (čo sme dúfali, že bol len dôsledok klimatizácie). Celkový dojem? Paráda! Je pravda, že nám tri týždne potulovania sa stačilo a do púštnych parkov sa tak skoro (ak ešte niekedy vôbec) nechystáme, ale inak by som pokojne išla zas.

Roadtrip – V diel

A tak sme ostali sami s malým modrým škaredým autom a pobrali sme sa do Californie. Prvou zástavkou bol národný park Joshua Tree. Joshuovníky sú také zvláštne juky. Aj keď tak celkom nevyzerajú, mne pripomínajú Truffuly z knižky Lorax od Dr. Seussa. Ako teda vyzerajú? Sú také nohaté, rukaté, zaujímavé… nechali sa nimi išpirovať aj U2.

Pôvodný plán bol taký, že niekde v kempe pod joshuovníkmi prespíme. Ale teplota neklesala a toto je miesto, kde sa stretávajú dve púšte. Jedna suchá a horúca a jedna ešte suchšia a ešte horúcejšia. Tak sme si pozreli juky, kaktusovú záhradu a išli ďalej hľadať motel s klimatizáciou.

Na druhý deň sa ukázalo, že California môže byť aj pekná, keď sme cestou do ďalšieho parku prechádzali sadmi pomarančovníkov, pistáciovníkov a kadejakými inými. Aj sme sa na jednej takej farme zastavili a nakúpili ovocie, oriešky a med. Mišo zahlásil, že taký sad by teda bral. A potom už stupák skoro 2000m do Sequoia and Kings Canyon National Park.

Toto bolo jediné miesto za celú dovolenku, kde nám bolo večer aj chladno – vítaná zmena. Ďalšia zaujímavosť bola, že každé kempovacie miesto malo “protimedvediu skrinku” – ukotvenú a s rafinovanou kľučkou – do ktorej sme dali všetky potraviny, hygienické potreby a smeti, ktoré sme zatiaľ nemali príležitosť vyhodiť. Aj keď sme medveďa nestretli, vraj sú častými návštevníkmi. Alebo lepšie povedané, sú tam doma, takže takéto opatrenia sú namieste. Ale asi vám je jasné, že sme tam neprišli ani pre zimu, ani pre medvede.

Sekvoje sú úžasné. A tie lesy tam vyzerali ako z rozprávky. Áno, je pravda, že po dvoch týždňoch v púšti by ma potešil každý les, ale toto bolo dokonalé. A že aké veľké sú sekvoje? Veľké. A ťažko sa objímajú. Sú aj celkom staré – ten najstarší má 3200 rokov. Ale šišky a semienka majú maličké (tá veľká je z borovice). Drevo majú mäkké a vlastne vôbec nevyzerá ako drevo. Skôr ako namačkaná vláknina a práve to im pomáha prežívať požiare. Skoro všetky, čo sme videli, mali nejaké obhoreniny. Poviete si, že ako dobre, že je táto oblasť chránená, veď predsa National Park Service (Rangeri) sa postarajú, aby tam už žiadne požiare neboli. Ale to by tam už potom neboli žiadne nové sekvoje. Oni totiž tie šišky zhadzujú zatvorené a jedine teplo z požiaru ich vysuší natoľko, aby sa otvorili a vysypali semiačka. Takže sekvoje tie ohne potrebujú. Preto ich rangeri z času na čas kontrolovane zapália.

Asi najnavštevovanejšou sekvojou v celom parku je Tunnel Log, kde sa všetci fotia ako jazdia cez strom. Populárny je aj Tharp’s Log, v ktorom sa jeden chovateľ dobytka uytoval. No a samozrejme generáli Sherman a Grant. Vyliezli sme aj na dve skaly – na Moro Rock (parádny výhľad) a ku Sliding Rock. Mt Whitney (najvyšší kopec v USA ak nerátame Aliašku) sme odtiaľto síce nevideli, napriek tomu, že do Sequoia National Park patrí, ale obzreli sme si ho o pár dní neskôr, keď sme sa vracali po druhej strane Sierry Nevady.

Nuž a potom (s povinným nákupom na ovocnej farme) smer Yosemite. Na Glacier Point je to asi 15 míľová slepá zachádzka, ale vrelo odporúčam. Bola to naša prvá zastávka v parku a výhľad na údolie je odtiaľ neskutočný. Potom sme prešli okolo známeho útesu El Capitan, okolo vodopádu Bridal Vail, bleskovo navštívili potraviny a zaliezli sme spať, lebo nás čakal náročný deň. Musím priznať, že sme boli varovaní dopredu. Kika a Feldo tento výlet spravili pár týždňov pred nami a hovorili, že to nie je sranda. Ale povedali sme si, že skúsime aj my.

A  kam sme išli? Na Half Dome – na tú zrezanú skalu, čo ju tak parádne bolo vidieť z vyhliadky na Glacier Point. Vyrazili sme okolo pol siedmej ráno, strihli si to po Mist Trail – ten chodník dostal meno oprávnene, lebo ide veľmi blízko vodopádu Vernal Fall a na jar je vhodné si zobrať so sebou pršiplášť (alebo ísť po dlhšom ale suchom chodniku Muir Trail). Na konci leta tam už sprcha nebýva, takže sme boli mokrí akurát tak od potu. Potom ďalší vodopád – Nevada Falls – a potom kusisko pod skalu. Tam sme si sadli a čumeli. Posledný úsek sa ide strmo po hladkej skale len za pomoci natiahnutých oceľových lán. To sme síce vedeli dopredu, ale naživo to vyzerá ináč. Ale povedali sme si, že to aspoň skúsime, keď sme sa už dotrepali skoro 10 kilometrov až tam.

Aj sme vyliezli, aj výhľad sme si užili, ale druhý raz ma tam už nikto nedostane. Nejde o pľuzgiere, ktoré sa mi spravili na rukách, ako som sa veľmi držala toho lana (áno, mala som si zobrať rukavice), ale ten pohľad dolu bol pre mňa o dosť strašidelnejší ako na Angels Landing a už ten bol scary. Cesta dolu bola ešte horšia ako cesta hore (premávka je obojsmerná, takže sa treba vyhýbať tým, čo ešte len lezú hore) a skvelý pocit bol zase sadnúť si dolu a dívať sa na tie oceľové laná zospodu. Po pár hodinách (a kilometroch) sme hotoví dorazili do kempu, ešte vyhrabali poslednú silu na sprchu a spali ako v oleji. Ani tu sme nemali medvediu návštevu (našťastie), ale jedného sme videli v diaľke.

Do Yosemite sa však ešte niekedy budeme musieť vrátiť, lebo tam je ešte veľa zaujímavého na chodenie, ale už bol čas pobrať sa zase ďalej. Chceli sme totiž ešte stihnúť Death Valley a Las Vegas.

US Open

Tak tam sme sa chceli ísť pozrieť. Lenže minulý týždeň (keď boli ešte lístky za prístupnú cenu) sa nám nepodarilo časovo zosynchronizovať a teraz cez víkend, keď aj bol čas a aj sa hrali zaujímavé zápasy, zase bola problém cena. Tak sme si len trochu obzreli Flushing Meadows a poprechádzali sa v parku.

Musím priznať, že ja som mala takú naivnú predstavu, že aj keď sa nedostaneme na žiadny zápas, aspoň obzrieme areál. Ale kdeže. Bez lístkov sa tam nedá vôbec dostať, takže len zdiaľky. Ale môj drahý sa vyhráža, že na budúci rok už aj zvnútra, tak som zvedavá. Čo ma ale trochu sklamalo je to, že dievčatá juniorky vyhrala Slovenka a slovenské televízne športové správy sa akosi neobťažovali to spomenúť (hlavne že ukázali futbalistov plávajúcich na seneckom trávniku). Čo už.

Ale skúsili sme tam šťastie a tipli sme si, koľko loptičiek je v guli na obrázku (povedzte mi, či dobre). Kto sa trafí najbližie, ten vyhráva dve letenky prvou triedou kamkoľvek, kam lieta Continental. Nie, že by sme si mysleli, že vyhráme… ale zase také letenky, no snáď by sme už s nimi niečo vymysleli.

Roadtrip – IV diel

Monument Valley to sú tie skaly z reklamy na Marlboro. Ale nielen tie zvláštne rukavice, aj kopa iných, lenže pokiaľ tam idete s predstavou romantickej pešej turistiky, tak to radšej ani nechoďte. Územie patrí Navajom a podobne ako vo Four Corners, aj tu sú na peniaze turistov dôkladne pripravení. Po zaplatení vstupného môžete ísť buď sami na 17 míľovú vyhliadkovú jazdu, alebo si objednať výlet u nich (autom, na koňoch alebo pešo).

My sme sa vybrali sami a aj keď sa 17 míľ nezdá veľa, cesta nám trvala pomerne dlho. Je pravda, že sme často zastavovali a obdivovali, ale cesta samotná je kľukatá, hrboľatá a nevyasfaltovaná, takže naša priemerná rýchlosť ostala hlboko pod 20mph. Auto si to našťastie odnieslo len, čo sa týka prachu. Skaly sú zaujímavé hlavne tým, že vyzerajú akoby vyrastali úplne z ničoho a to takmer kolmo. Podobne ako v Bryce Canyone, aj tu je to spôsobené tým, že sa najprv usadili “sypkejšie” horniny a až potom tie “tuhé”, ktoré, keď praskajú alebo sa lámu, tak práve v tom zvislom smere.

Navajovia v Monument Valley aj žijú a prechádzali sme okolo obydlí so zatarasenými príjazdovými cestičkami (aby náhodou turistov nenapadlo prísť na návštevu) a tabuľkami so zákazom fotografovania. Aby bolo jasno, títo ľudia žijú v oblasti, kde voda tečie po zemi len prvých 5 minút po veľmi zriedkavej búrke. Verím tomu, že dnes tam už asi majú natiahnuté potrubie (v návštevníckom centre zjavne bolo, takže to pravdepodobne potiahli aj tých pár kilometrov ďalej), lenže to potrubie asi nebude veľmi staré.

Iná zaujímavá vec o Navajoch je to, že im vďačia Američania za kódovanie správ počas niekoľkých vojen. Najznámejší boli Windtalkers počas druhej svetovej vojny, ale už počas prvej a neskôr aj cez Kórejskú a začiatok Vietnamskej pracovali Indiáni pre armádu a šifrovali správy. Slová Navajo jazyka zodpovedali písmenám (jednému písmenu bolo priradených viac slov) a niektorým často používaným slovám v angličtine. Dnes by už takáto šifra neobstála, ale vtedy sa ukázala dosť účinná, lebo nikto ich jazyk nepoznal.

Auto sme umyli v búrke cestou odtiaľ (ale iba z jednej strany, lebo odtiaľ pršalo) a namerili sme si to do Canyonu de Chelly. Na výber sme mali dva kempy. Prvý bol hneď na začiatku kaňonu, nebol plný, bol zadarmo a mal dokonca stromy (áno! v miestnych kempoch nie sú problémy so záchodmi a toaleťákom – tie sú všade – ale nájsť v púšti kemp so serióznymi stromami nie je vôbec jednoduché). Aj by sme tam rovno boli ostali, ale mali sme info, že druhý kemp ponúka bývanie v indiánskych hoganoch, tak sme to chceli ísť skúsiť tam. Hogany sme našli (mali aj wifi internet), ale cena sa nám zdala vysoká, tak sme sa vrátili do toho prvého. Už pri stavaní stanov sme pochopili, že prečo bol taký prázdny (a zadarmo?). Komáre boli neznesiteľné. Nepomáhali ani mikiny, ani repelent, a tak sme ešte za svetla zaliezli do stanov. Ráno sme sa bleskovo zbalili a raňajkový piknik rozbalili až pri návštevníckom centre, kde sa už dalo existovať.

Tam sa chalani vyplašili, keď začali čítať letáky o West Nile Virus, ktorý vraj komáre môžu prenášať. Ale našťastie sa u nás nič neprejavilo (doteraz), tak snáď to tie naše komáre nemali. Zišli sme dole do kaňonu pozrieť staré pueblo v skalnej stene a potom sme sa pobrali smerom na juh do ďalšieho národného parku. Posunuli sme si hodinky, lebo Arizona (a Havaj) nepoužíva letný čas (vraj nepotrebujú ďalšiu hodinu slnka a hicu počas pracovnej doby), ale Indiáni ho používajú, takže po odchode z indiánskych území sme sa museli napraviť zase naspäť.

V skamenelom lese – Petrified Forest – sme sa pozreli kadiaľ kedysi viedla slávna Route 66 (tadiaľ, kde sú tie telefónne stĺpy na obrázku), ktorá spájala Chicago a západné pobrežie – a je to tá, čo sa po nej premávali autíčka vo filme Cars. No ale hlavne sme tam išli kvôli skamenelému drevu. Sú to stromy z čias dinosaurov (ktorých mimochodom v parku tiež dodnes nacházajú), ktoré sa zachovali preto, že sa v nich postupne usádzala silica a hoci nahrádzala pôvodné drevo, zachovávala si jeho štruktúru. Farbu dostala podľa rôznych oxidov železa a magnézia a tak dnes si tam chodia ľudia obzerať takéto stromo-kamene.

Odtiaľ smer Phoenix (a bazén večer v hoteli) a tým sa výlet skončil pre Renču a Ľuboša (oni asi budú hovoriť, že neskončil, lebo ich čakala ešte vyše 24-hodinová cesta domov; a ešte raz veľké dík za spoločnosť). Vysadili sme ich ráno na letisku, vymenili auto za také malé modré škaredé a ak chcete vedieť, čo bolo potom, tak čítajte nabudúce.

Roadtrip – III diel

…nevylialo. Predpoveď a campground host (dôchodca, ktorý celé leto kempuje v danom kempe v obytnom prívese a odpovedá na otázky zvedavých turistov – takto by som vedela predstaviť svoj dôchodok) síce povedali, že “30% chance of thunderstorm” – vtedy keď sa už blýskalo a možno aj lialo všade dookola Arches – ale vzhľadom na to, že priemerne tam v auguste spadne celkovo ani nie 2cm vody, nemali sme to šťasie/smolu.

Ľuboš ráno zahlásil, že sprcha a káva sú mu prednejšie ako nejaké oblúky a vybral sa do neďalekého mestečka Moab. Boli sme mu však vďační, lebo okrem sprchy sa zastavil aj v potravinách. My ostatní sme išli na výlet do diablovej záhrady (Devil’s Garden), podľa ktorej bol pomenovaný aj náš kemp. Prvá časť chodníka bola upravená a motalo sa po nej kopu turistov, ale ďalej sa chodník postupne vyprázdnil a neskôr úplne stratil, takže sme sa orientovali len podľa kamenných pyramídiek, ktoré označovali, kam máme ísť.

A tak sme si pozreli Landscape Arch, Wall Arch (update August 2008: tento spadol), Partition Arch, Double O Arch, Private Arch a iné. Všetky tieto oblúky vznikli preto, že sa v tejto oblasti najprv usadili ľahko rozpustné horniny s vysokým obsahom solí a až neskôr tie tvrdšie a menej rozpustné. Vplyvom erózie sa potom ľahšie zvetrávajú spodné vrstvy a vznikajú oblúky. Za oblúk v Arches považujú každú dieru veľkú aspoň tri stopy (skoro meter) a takých tam majú vyše 2000 (najväčší z nich je Landscape Arch – cca 100m).

Poobede nás čakala zaslúžená siesta, ale trochu nám ju pokazili mravce, ktorým sme sa asi zdali veľmi chutní (a ani omrvinkové manévre na odpútanie pozornosti neboli veľmi úspešné). A tak sme sa zase vybrali preč, tentokrát pozrieť asi najviac fotografovaný oblúk v celom parku – Delicate Arch. Bolo to trochu ako z dažďa pod odkvap, lebo tam nás pre zmenu prenasledovali malé chrobáčiky, ktoré sa nápadne podobali na mandelínky a radi liezli pod tričko, ale keď sme vyšli na skalu, po ktorej viedol chodník, tak sme sa ich zbavili. Posledná časť viedla po asi 200m dlhej a meter širokej rímse a za zákrutou sa objavil oblúk.

Mysleli sme si, že nafotíme romantický západ slnka, ale nepodarilo sa. Nie že by slnko nezapadalo, ale bolo oblačno, tak ho nebolo vidieť. O zábavu sa však postarali japonskí dôchodcovia, ktorí sa posadili do oblúka a vychutnávali si tamojší výhľad. Na tom by nebolo nič zlé, ale keď neodchádzali ani po 15tich minútach, ľudia, ktorí si chceli odfotiť oblúk bez nich, začali na nich pokrikovať. Japonci buď nerozumeli, alebo im to prišlo vtipné, ale kempovali v oblúku ďalej. Keď sa napokon (za potlesku všetkých ostatných) zdvihli, tak to len na chvíľu, aby privítali ďalšieho spolucestovateľa, ktorý dorazil oneskorene a veselo sa k nim pridal. Čo už.

Spomeniem ešte skalu, ktorú by nemal minúť žiadny návštevník parku – Balanced Rock. Váži asi 3500 ton, a bude to poriadny rachot, keď jedného dňa spadne. V noci zase blýskavica bez dažďa a ráno sme pokračovali do Mesa Verde. Mesa Verde v preklade (zo španielčiny) znamená zelený stôl, čo je meno podľa náhornej plošiny, ktorá schováva údolia so skalnými prevismi. Tu si indiáni kmeňa Anazasi (pueblan ancestors – puebloví predkovia) v 12tom a 13tom storočí stavali svoje obydlia. Jedno z nich – Cliff Palace – Je považované za najväčšie pueblo na území Ameriky.

Dodnes nie je jasné, prečo ich všetky koncom trinásteho storočia opustili, aj keď dohadov je, samozrejme, veľa. Archeologické práce v parku stále nie sú dokončené a v posledných rokoch im “napomohli” tri veľké požiare, ktoré odkryli vyše 600 nových nálezísk. My sme si zblízka obzreli Spruce Tree House, ktorý je voľne prístupný po celý rok (niektoré nie sú prístupné vôbec, niektoré len časť roka a za niektoré sa platí).

Nuž a potom Four Corners – jediné miesto v USA, kde sa stretávajú 4 štáty (Arizona, Colorado, Utah a Nové Mexiko). Patrí indiánom, ktorí sem pozývajú bilboardami už zďaleka a ryžujú $3 na osobu za to, aby sa človek odfotil a samozrejme, navštívil ich stánky s občerstvením a suvenírmi. Keď sme už pri občerstvení, Navajovia majú ako jednu zo svojich špecialít fried bread. Je to sladký langoš a jedáva sa s medom – nezvyklé a stačí raz.

Na území Navajov sme ešte navštívili Monument Valley… ale o tom nabudúce.

Roadtrip – II diel

Ako som už písala minule, do Národného Parku Zion sme prichádzali za súmraku. Prešli sme tunelom, kľukatými serpentínami a pohľadali svoje miesto v kempe. Až na druhý deň ráno sme sa začali obzerať, že kam sme sa to vlastne dostali. Slovo “zion” pochádza zo starej hebrejčiny a znamená útočisko. Národný Park Zion je zelené údolie chránené strmými skalami.

Po nie veľmi úspešnej výprave do mestečka Springdale za hranicou parku (čo nebol prekvapujúci výsledok vzhľadom na fakt, že bola nedeľa a jediné schopné potraviny sme minuli) sme sa vybrali na výlet. Tento nám odporučili Kika s Feldom a veľmi sa nám páčil, ale (ako tvrdí aj turistický sprievodca pre Zion) naozaj nie je vhodný pre ľudí, ktorí majú strach z výšok. Prvú hodinku cesty je všetko v pohode, strmý ale vyasfaltovaný chodník vás dovedie na Scouts’ Lookout – skautskú vyhliadku. Potom to začne byť adrenalínové. Chodník miestami len pol metra široký, strmý zráz na jednu aj na druhú stranu a na pomoc reťaze. A akože sa to táto skala volá? Angels Landing – pristávajú tam anjeli.

Ak vás napadla tá istá otázka ako aj mňa – koľko ľudí im odtiaľ spadlo a či s tým nejako súvisí aj názov skaly – tak National Park Service hovorí, že od roku 1983 spadlo dolu 6 ľudí, naposledy v juni tohto roku. Čo sa týka mena, to sa vraj uchytilo v roku 1916, keď reverend Frederick Fisher skúmal Zion a pri pohľade na tento monolit vyhlásil: “only an angel could land on it” – tam by mohol pristáť iba anjel. No, čo vám viac budem rozprávať. Smrť v očiach, ale vyliezli sme a zo šikmej striešky sme obdivovali parádny výhľad.

Cestou odtiaľ sme sa zastavili ešte pri Emerald Pool – Smaragdovom Jazierku – ktoré vyzeralo ako polovyschnutá žaburina a vodopád, ktorý mal doňho vtekať, sme museli chvíľku hľadať. Raz darmo, koniec augusta vodopádom v púštnych oblastiach nepraje. Kika s Feldom nám ešte odporúčali výlet do Narrows – Úžiny, kde treba hikovať v úzkom kaňone proti prúdu Virgin River (áno, chápete to správne, treba ísť po kolená až po pás vo vode), ale mali sme iné plány a okrem toho sme si prečítali aktuálne povodňové varovanie (počas búrky Narrows nie sú práve ideálnym miestom na pobyt) a pobrali sme sa o dom ďalej.

Cesta Utahom viedla cez kamenné planiny – a tým nemyslím nejaký rozsypaný štrk, ale takmer jednoliate kamenné podložie – cez horský priesmyk a cez ďalšie dva národné parky. V prvom z nich – Bryce Canyon – sme robili takú americkú turistiku: povozili sme sa autom po vyhliadkových bodoch, kde sme vystúpili, pofotili a išli ďalej. Áno, je to trošku škoda, lebo aj tu sa dajú robiť pekné výlety (k Thorovmu kladivu alebo do ríše víl a iné), ale chcelo by to viac času, a tak sme len na krátkej prechádzke poobdivovali hoodoos – to sú tie zvláštne kamenné stĺpiky, ktorých tam bolo neúrekom – a zamierili do Capitol Reef.

Capitol Reef je okrem parádneho skalného útesu zaujímavý dvoma praktickými vecami. Jedna je to, že je to jeden z mála národných parkov, kde sa neplatí vstupné a druhá je to, že sa v ňom nachádza dedinka Fruita s ovocnými sadmi, ktoré tu koncom 19teho storočia nasadili Mormoni. Tí tam už nie sú, ale jablkové, hruškové, čerešňové, marhuľové a broskyňové sady tam ostali. Trochu smola bola, že sme tam dorazili v “jablkovej sezóne” (a nie napríklad broskyňovej alebo čerešňovej), ale to nás neodradilo od toho aby sa v jednom sade nezastavili. Je to taká samoobsluha, naoberali sme si jablká a za tie, čo sme odnášali, dali nejaké peniaze do kasičky pri bránke (za tie, čo sa vám podarí zjesť priamo tam, sa neplatí).

A potom už smer Arches. Cestou sme predbehli búrku a nielenže sme v Arches zase stavali stany po tme, ale tentokrát aj v poriadnom vetre a bleskoch a len sme tak rozmýšľali, či sa to na nás niekedy nad ránom vyleje. Ale o tom nabudúce…

Roadtrip – I diel

… alebo naša dovolenka 2007. Vybrali sme sa na tri týždne a skoro 4000 míľ do národných parkov na juhozápade USA. Prvú časť výletu sme spravili s Renčou a Ľubošom a potom sme sa ešte pár dní túlali sami. Ak chcete vidieť, že kde vlastne, tak klik sem a ak chcete vidieť obrázky, tak hľadajte tu.

Z New Yorku sme vyrážali zavčasu ráno, lebo sme mali nabitý program. Náš prvý cieľ bol Grand Canyon. Áno, v Grand Canyne sme už boli, ale pre veľký úspech a aby sme ho ukázali aj Renči a Ľubošovi a aby sme navštívili aj Havasu vodopády, ku ktorým sa nám pred štyrmi rokmi dostať nepodarilo, sme tam zamierili znovu.

Po prílete do Phoenixu sme si požičali auto a odviezli sa na Havasupai Hilltop. Pokiaľ sa niekedy budete chystať na teto výlet, dajte si pozor na to, že v Seligmane (65 míľ od Hilltopu, plus treba rátať tých istých 65 naspäť) je posledný benzín – a čo sa týka cien, využívajú fakt, že sú poslední. Na Hilltope sme odparkovali auto, vyrazili pešo dolu a dostali psa. Najprv sme si mysleli, že možno patrí k niektorému z indiánov, ktorí boli hore pri heliporte, ale išiel s nami celú cestu až do kempu a netváril sa, že by ho niekto čakal doma.

Cesta dolu bola veľmi pekná, ale do indiánskej dediny Supai sme dorazili za súmraku a čakali nás ešte dve míle do kempu. Čo sme videli v dedine, nás obralo aj o zvyšky ilúzií, čo sme o indiánoch mali. Domy s klimatizáciou a televízormi (za nimi mulice a kone so žriebätkami), kopa odpadkov okolo kontainerov. Indiáni sa na Winnetoua podobali len farbou kože a väčšinou boli trochu pri tele. No a potom sa zotmelo a nevideli sme nič.

Do kempu sme pokračovali po tme za pomoci Faradayovej baterky (to je tá, čo ju treba triasť aby svietila). To by samo o sebe bolo v pohode, ale kým sme prešli dedinou, začali nás otravovať psi a neboli to veru domáci mazlíčkovia. Ten náš sprievodný sa prestal o nás zaujímať, keď začalo ísť do tuhého a niekam sa odpratal a tak si s nimi musel poradiť Ľuboš. Uťahaní sme sa doťapkali do kempu a zhodli sa na tom, že myšlienka nebrať stany, ktorá sa za svetla hore zdala veľmi lákavá, sa tu dolu po tme s nie práve priateľskými psami naokolo nezdala taký dobrý nápad. Nič sa však už nedalo robiť, rozložili sme karimatky na celty, dali batohy do stredu a spali, ako sa dalo.

Ráno sme sa vybrali k vodopádu, okolo ktorého sme síce večer prešli, ale sme ho len počuli a nevideli. A ostali sme čumieť. Voda neskutočne modrá vďaka vápencovému podložiu. Napriek tomu, že nebolo ani sedem hodín, si niektorí z nás išli zaplávať (a niektorí fotili obrázky ako z dovolenky pri mori). Tak sme pochopili, prečo sa indiáni usadili práve tu. Je to oáza uprostred púšte. Nuž a po raňajkách (rybičková konzerva s hnusným sladkým chlebom) nás čakala cesta hore.

Pointa turistiky v Grand Canyone je nechodiť, keď páli slnko. Čo je skoro stále. Predchádzajúci deň sme išli podvečver, takže bolo už celkom príjemne, ale teraz, kým sme sa vyhrabali hore, bolo už skoro poludnie a my sme došli s vyplazenými jazykmi. Dorazili sme Gatorádu (energetický drink s elektrolytmi na nahradenie solí, ktoré sme vypotili) a Ľuboš sa začal vypytovať, že prečo sme sem nešli pred tými štyrmi rokmi a museli sme sem dotiahnuť aj jeho…

Nasadli sme do auta a odviezli sa do národného parku Grand Canyon (len na objasnenie, Havasu vodopády sú tiež v Grand Canyone ale v časti, ktorá patrí do indiánskej rezervácie), kde nás už čakal kemp bez psov a sprchy.

Nuž a čo by sme ďalší deň robili? Predsa nebudeme len tak sedieť hore, doobeda sme sa trochu poprechádzali a pofotili a poobede išli zase dolu. Na cestu dole sme si vybrali South Kaibab trail (približne 7 míľ) s parádnymi výhľadmi a mostom cez rieku Colorado, ktorá bola tentokrát podľa svojho mena naozaj červená. Cieľom bol Phantom Ranch, pretože tam sme mali rezervované miesto v kempe (kvôli teplotám a namáhavým chodníkom sa neodporúča ísť dolu k rieke a späť v jeden deň).

Tentoraz sa nám podarilo doraziť ešte za svetla a opláchnuť sa v teplom potoku Bright Angel Creek. Večer sme sa vybrali na rangerské rozprávanie a dozvedeli sa niečo o kondoroch. (Neobišlo sa to bez hľadania škorpiónov pomocou UV lampy a Renča bola rada, že tentoraz zobrali s Ľubošom aspoň vnútorný stan.

Asi je jasné, čo sme robili ráno. Vybrali sme sa po vyše 9 míľovom Bright Angel traili zase hore. Tento však má tú výhodu, že má po ceste pitnú vodu v Indian Gardens (teplomer na obrázku – okolo deviatej ráno), 3 mile resthouse a 1.5 mile resthouse. Či už vďaka tomu, že sme mali dosť vody alebo preto, že sme už boli trochu aklimatizovaní, ale vyliezli sme hore vo väčšej pohode ako dva dni predtým z Havasu.

A pobrali sme sa ďalej. Zástavka na obedo-večeru v Cameron Trading Post (veľa dobrého jedla za dobrú cenu). Okolo Glen Canyon Dam, ktorá zadržuje Lake Powell, aby nezalialo Grand Canyon až do Zionu.  Len to akosi zase tak vyšlo, že stany sme stavali už po tme…  to be continued.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...