Koniec semestra, Vianoce a iné

Posledný mesiac ubehol veľmi rýchlo, tak len v skratke, čo sa dialo: Skončil nám (úspešne) semester, v rámci prípravy na Vianoce sme sa (poniektorí) boli korčuľovať v Bryant Parku (ostatní popíjali jablčný mušt v neďalekej pekárni) a všetci sme potom skončili u nás. Potom ešte zabaliť darčeky (a jeden kufor), rozmraziť lietadlo a už sme leteli.

Na Slovensku sme pred Vianocami stihli ešte návštevu americkej ambasády, ale aj keď sa na nás tvárili veľmi milo, nepodarilo sa nám vybaviť to, čo sme potrebovali. Skúsime zase o rok.

Vianoce boli skvelé, so všetkým, čo k nim patrí (teda až na sneh, ktorý sa v Senci dva týždne omeškal) a po nich sme sa pobrali na pár dní aj do Rosiny. Tam sme našli aj ten sneh a aj sme si trochu zašportovali – chlapi boli dvakrát lyžovať, baby dvakrát na plavárni a spolu dvakrát na squash (ten ale môjmu drahému išiel ťažko, lebo sa nenašiel nikto s dostatočne veľkou nohou, kto by mu mohol požičať tenisky).

Okrem športovania sme ešte pokecali s kopu rodiny a známych a u Renči a Ľuboša sme boli naberať ich rodičovské dojmy. Treba povedať, že v držaní mimina máme ešte medzery, ale dotrénujeme na vlastnom a kým prídeme zase na Slovensko, tak už budeme profíci. Bejby dostalo aj kopu darčekov, takže do štátov sa vraciame asi ešte viac nabalení ako sme pred Vianocami došli (presnejšie povedané tretina z nás a dve tretiny batožiny už úspešne docestovali a zvyšok pôjde o pár dní – v tomto prípade nie škola, ale práca volá, takže Miško musel odcestovať skôr ako ja).

Ale včera sa aj on presvedčil, že maminka nekecá a že naozaj nám bejby už kope. Vo štvrtok pôjdeme na druhý ultrazvuk (a budúci týždeň na kontrolu), tak budú aj nejaké obrázky zvnútra.

Beyond The Blue Event Horizon

By Frederik Pohl, 2000, 336 pages, amazon

This book is the second one in the (sci-fi) Heechee saga (preceded by Gateway). Even though it is quite self-contained and can be read separately, I would not recommend doing that. In fact, I would not recommend the book at all, read the Gateway instead.

Why? Not quite sure, it just doesn’t feel right, as it often happens with the sequels to very good books. It reads easily, so it might be good for some light entertainment, but if you’re looking for some good science fiction, this is not it. The best part of the book is the epilogue wraps it up:

The evidence was sure. It was not the sort of evidence that only Heechee could read. If any of their experiments did attain civilization and science, they would see it too. The anisotropic nature of the 3K cosmic background radiation, showing an inexplicable “drift”. (Human beings had learned to read that, if not to understand it.) The physical theory that suggested such fundamental numbers as made the life possible in the first place could be changed. (Human being had learned to understand that, but not to be sure it was true.) The subtle clues from distant galaxies that showed their rate of expansion was slowing down, had already for some of them begun to reverse. This was the point of human capability of observation – yet; but only perhaps by a matter of years or decades.

When it became clear to Heechee not only that the universe might be destroyed in order to rebuild it – but that Someone was actually doing it – they were appalled…

Tretia kontrola (16t)

bruskoTak sme sa boli v pondelok všetci traja zase ukázať doktorovi. Chvíľu sme sa bavili, že komu budú brať krv, ale vyšlo to znovu na mňa. Okrem toho klasika: moč, tlak, počúvanie tepu bábätka (stále paráda), váženie… ale mám také podozrenie, že majú pokazenú váhu, lebo do objemu priberáme statočne (musím už ísť pohľadať nejaké nohavice, ktoré aj zapnem), ale váha ukazuje iba jednu libru (cca pol kila) navyše (a aj to boli asi aj tak ešte tie Thanksgivingové krémeše). Tak najbližšie v januári, keď sa vrátime zo Slovenska.

Thanksgiving v Minneapolis

Tak sme si na pár dní oddýchli, vypadli zo sivého Jersey a navštívili časť slovenského obyvateľstva v Minneapolis. Zopár pekných obrázkov tu.

Leteli sme v stredu večer a nestačili sme sa čudovať – letisko takmer prázdne, rady na bezpečnostnú kontrolu žiadne, doleteli sme skoro o hodinu skôr (ale zákon zachovania problémov platí, schytali sme to cestou naspäť). V Minneapolis sme sa nasťahovali k Palinovi, kde už bivakoval aj Marek.

Marek došiel zo Slovenska a vybrali sa s Palinom a Zolom na pred-thanksgivingovú dovolenku do Dominikánskej Republiky, presne do toho hotela, kde sme my boli na svadobnej ceste pred dvoma rokmi (veľa sa tam nezmenilo). Mne len bolo do smiechu, keď som si predstavila, ako oni traja prišli na check-in (do jednej izby) v hoteli, kam zvyčajne chodia zaľúbené páriky. Čo ale mali smolu, počasie im neprialo, takže vôbec nevyzerali na to, že by sa práve vrátili z Karibiku.

Humor a frflanie ich však neopúšťali, takže sme si oboje užili nasledujúce štyri dni. Trošku sme pochodili Minneapolis, St Paul a okolie, trošku sme vymrzli (áno viem, to že bolo mierne pod nulou sa ani zďaleka nechytá na tých -30, ktoré ich čakajú niekedy vo februári, ale nám, kvetinkám z New Yorku, to bolo tak akurát) a na deň vďakyvzdania sme sa (ako sa patrí) obžrali až po uši.

Vtedy sme totiž navštívili rodinku Jakubovie, kde sme okrem skvelej polievky a tradičného moriaka dostali aj krémeše (chystám sa vyskúšať ich aj u nás). Vygúľať sa od nich sme boli schopní až kus po polnoci, takže sme mali dosť času pokecať o radostiach a strastiach vychovávania slovensko-amerických detí. Slovensko-amerických preto, že Táňa a Marián sa pred pár rokmi prisťahovali aj s dvoma deťmi, teraz majú o jedno viac, ale v istom zmysle sú všetky tri Američania. Neviem si veru predstaviť, ako by sa presadili naspäť do slovenských škôl. Zaujímavé je aj to, že rodičia na nich rozprávajú po slovensky, ale odpovede prichádzajú v angličtine. Moja predstava o vychovaní dvojjazyčného krpca začína pokrivkávať.

Celkovo to bol parádny výlet, posledný deň sme mali aj trošku snehu, len škoda toho 4-hodinového meškania lietadla do New Yorku a toho, že sme sa nestretli s Kikou a Feldom. Takéto krátke prázdniny by sme mali robiť každý mesiac.

Pushed

By Jennifer Block, 2007, 336 pages, amazon

The Painful Truth About Childbirth and Modern Maternity Care

This book is not an easy reading. It brings tears and fear. Not of childbirth, but of US hospitals. Belongs to the same category as the movie The Business of Being Born. Why is it so scary? Because it tells stories of women who had perfect uncomplicated pregnancies and ended up pushed into unwanted Cesarian sections. Of women who wanted VBAC (Vaginal Birth After Cesarian) with their second (or later) babies and were not allowed to have them. Of midwives who should be taking care of majority of pregnancies, leaving the complicated cases to obstetricians, but instead they are being prosecuted in some states.

These are not just some stories collected during family reunion, Mrs Block is a journalist who has done her reaserch well. Yes, the book is one-sided and biased, but presents facts, cites resources and gives opinions of obstetricians. Her basic concern is  that

What’s best for women is best for babies. And what’s best for women and babies is minimally invasive births that are physically, emotionally, and socially supported. This is not the experience that most women have. In the age of evidence-based medicine, women need to know that standard American maternity care is not primarily driven by their health and well-being or by the health and well-being of their babies. Care is constrained and determined by liability and financial concerns, by a provider’s licensing regulations and malpractice insurer. The evidence often has nothing to do with it.

And continues on:

… less than 2% of American women received “optimal maternity care” that consists of these six basic aspects, all of which are well supported by the best evidence-based medicine:
1. Labor begins spontaneously
2. Women have freedom of movement during labor.
3. Interventions are medically justified rather than routine.
4. Women have continuous emotional and physical support.
5. Pushing occurs in any position but flat-on-back.
6. Mother and baby are not separated.
In other words, 98% of women received sub-optimal care.

Is this asking for too much? Isn’t it interesting that childbirth is the only hospital event (I intentionaly don’t write procedure) for which the women (I intentionally don’t write patients) bring their own lists of things (birth plans) that they do not want to have done to them? Scary!

Useless Arithmetic

By Orrin H. Pilkey & Linda Pilkey-Jarvis, 2006, 221 pages, amazon

Or why environmental scientists can’t predict the future?

The answer given by the authors is simple. Because the scientists are trying to find exact answers to quantitative questions using models in which many parameters and interactions are still unknown. They demonstrate this using various examples from fishing industry, sea-level rising, weather prediction to very interesting one about  nuclear waste depository. They also suggest a remedy – ask qualitative questions and adapt the models on the go.

I heard about this book in one of our regular Friday Applied Math Colloquium talks. The speaker criticised it a lot (that’s what made me read it actually). Now I understand why. The book contains no mathematical models (except for the very brief appendix), but slowly describes them and points out their weaknesses. So far so good, makes reader aware that not everyting can be modelled and even when modelling things that can be, one should be extremely careful about the assumptions and reliability of the answers.

However, the undertone of the book (which was also so offensive to our colloquium speaker) is that you can’t model anything. I doubt this is what the authors had in mind, but it can be felt. Another drawback of the book is that it is extremely “slow” and you have the feeling that you are reading the same argument over and over again.

Would I recommend it? Maybe just skim over it in the library (and read the passage on Yucca Mountain nuclear waste storage). The best words you’ll find in the book, don’t even come from the authors, but from C. S. Lewis:

We all want progress, but progress means getting nearer to the place you want to be. And if you have taken the wrong turn, then to go forward does not get you any nearer. If you are on the wrong road, progress means doing an about-turn and walking back to the right road. And in that case the man who turns back the soonest is the most progressive man.

Bejby (1. ultrazvuk)

My sme sa už dnes zoznámili, zoznámte sa aj vy. Boli sme sa pozrieť, ako sa má naše bejby. Vyzerá, že ok, len sa asi nudí, lebo si stále špáralo v nose (alebo v ústach, ťažko povedať).


Náš doktor nemá ultrazvuk priamo v ordinácii, tak na “first trimester screening” nás poslal do nemocnice v Hobokene. Najprv kopa byrokracie, lebo v nemocnici sme ešte neboli, tak sa nás vypytovali na všetko možné aj nemožné. Ale nakoniec nás onáramkovali a poslali hore.

A čo je to prvotrimestrové vyšetrenie? Je to kombinácia utrazvuku a krvného testu medzi 11. a 13. týždňom, keď sa hľadajú genetické chyby. Na ultrazvuku pozerajú hlavne dve veci: či má bejby nos (nasal bone) a tekutinu za krkom (nuchal translucency – po slovensky sa to vraj povie, šijové prejasnenie, ale ja som veru toto slovné spojenie predtým nepočula). Tak nos máme, tekutiny len trošku (čo je vraj dobre, lebo to znamená nízke riziko Downovho syndrómu), krv si zobrali. Oficiálne výsledky budú, keď pôjdeme najbližšie na kontrolu.

Celkovo sa mi zdá, že takéto testovanie je trošku divné, lebo aj keď by boli výsledky zlé, tak to ešte nemusí nič znamenať (teda v prípade chýbajúceho nosa už asi áno, ale tá tekutina za krkom…). A potom čo? Doktori síce odporučia ďalšie testy, ako je napríklad odber plodovej vody, ale podľa mňa tieto vôbec nemajú význam, pokiaľ mamička nie je rozhodnutá, že v prípade zlých výsledkov tehotenstvo ukončí (lebo nech by zistili čokoľvek, liečiť to nevedia).

Tak ale nech si oni pozerajú, čo chcú, my sme si pozreli, čo sme chceli vidieť my. Druhý krát pôjdeme začiatkom januára.

Bringing Down the House

By Ben Mezrich, 2002, 257 pages, partial text, amazon

Even tough the book boasts that this is “The Inside Story of Six MIT Students Who Took Vegas for Millions” and was listed in the non-fiction list when it became a bestseller, large portion of it is indeed fiction. But even knowing this it is a very catchy reading.

“So you guys cheat at cards?” “Absolutely not. We don’t alter any of the rules or … the nature of the game. We use our brains to take advantage of arbitrage opportunities. Blackjack is beatable – so we beat it. We beat the hell out if it.”

Yes, there was an MIT Blackjack Team. Yes, they counted cards. Yes, they made money out of it. That’s what’s true and what the story is based on. Most of the rest is just the fantasy of the author. But a very entertaining fantasy that brings you to the world of MIT and Boston on one hand and shiny, “double layer” world of casinos and Vegas on the other.

Last year there was also a movie made, but it is as far from the book as the book is from the true story.

Nové sedenie

SedačkaTak sme sa dočkali. Vymenili sme našu sedačku lavičkovitého typu za nové sedenie. Nebolo to jednoduché, lebo môj drahý veľmi nevyznáva princíp “vymeň starú za novú”, ale keď tá stará už doslúžila, tak veľmi na výber nebolo.

Keď ho ešte ukecám na garniže so závesmi, tak to v našej obývačke bude vyzerať ako – v obývačke.

Zvolili nám prezidenta

Tak už vieme, kto bude americkým prezidentom od 20teho januára. Po maratónskej kampani nám to včera Američania povedali. Nie, že by bol Obama to najlepšie, čo nás mohlo postretnúť, ale horšie ako Bush to hádam nebude a vyhli sme sa aj veteránovi McCainovi s pani Palinovou (voči ktorej som naozaj zaujatá), tak uvidíme, čo sa zmení a či sa zmení.

Oplatí sa pozrieť si obidva prejavy. Obama ten svoj ukončil takmer ako kázeň a mne pripomínal Martina Luthera Kinga. Nie že by na tom bolo niečo zlé, ale viac by sa mi páčilo, keby dojmom ktorý ostane, bol ten jeho samotný prísľub zmeny a plány do budúcnosti, ako oslava toho, kam sa až černoch môže dostať. Je škoda, že sa to ani dnes ešte neberie za samozrejmosť a je na to upriamá toľká pozornosť.

Na druhú stranu McCain predniesol prejav, ktorému sa toho veľa vytknúť nedá. Jedine ak to, že keby takto vyzerali jeho prejavy počas kampane (plus keby mu to nekazila pani Palinová a jeho vlastná nerozhodnosť, ako sa vyjadrovať o Bushovej administratíve), tak mohol dopadnúť lepšie.

A čo na to Slovensko? Sme.sk vyhlásilo výsledky ešte pred BBC a New York Times, keď ešte polovica volebných miestností bola otvorená a počítanie v plnom prúde – asi sa redaktorom nechcelo ponocovať, tak to tam švacli, že už je to jasné a išli spať. A nášmu slovenskému pánovi premiérovi sú výsledky ukradnuté, lebo “chlieb z toho lacnejší nebude”.

Jednu vec by sme ale predsalen Američanom závidieť mali – volebnú účasť. Tu je zaujímavý obrázok z posledného čísla National Geographic, ktorý ukazuje volebnú účasť zoradenú podľa krajín. Netreba sa úplne nechať zmiasť napríklad americkým číslom, pretože “registered voters” neznamená “dospelá populácia”. Tá je asi 220 miliónov a voliť včera išlo (rekordných) 122. Stále je to však o dosť vyššia účasť, ako sme videli posledných párkrát na Slovensku.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...