Costa Rica – III diel

Našou poslednou zastávkou v Kostarike bol národný park Manuel Antonio. Videli ste film pláž? Tak tak nejako to tam vyzeralo (len s krabmi a bez žralokov).

Manuel Antonio je na pobreží Tichého oceánu a mestečko Quepos, ktoré je pred jeho bránami, má pláže s lehátkami, predavačmi suvenírov, drinkov, ananásov a všetkým, čo k tomu patrí. Ale v parku nie je nič z toho, len chodníky v džungli, opice na stromoch, veľké jašterice, ktoré vyzerajú (a chodia) ako malé dinosaury a krásne pláže. Najprv sme trochu chodili po džungli, obzerali pichľavé stromy a výhľady z útesov, ale potom sme našli našu pláž.

Nebolo úplne jednoduché sa na ňu dostať, lebo bolo treba zísť najprv strmým chodníkom z džungle, preliezť cez pobrežné skaly a potom ešte asi pol kilometra po pláži. Ale stálo to za to. Behali po nej takí malí oranžoví krabi (Mišo ich dosť naháňal, ale boli rýchlejší… tak potom chytal také chodiace mušličky). Celá pláž bola posiata malými pieskovými guličkami. Najprv sme nevedeli, čo to má byť, ale potom sme si všimli, že tí oranžoví šrotovali mokrý piesok a nechávali ho za sebou v tých guličkách. Neviem, či z neho cucali vodu, soľ alebo nejaké živiny, ale bola zábava ich pozorovať.

Kúsok ďalej si pláž vychutnával ešte jeden mladý americký párik. Keď sa však vybrali preč, zistili, že to tak ľahko nepôjde. Pláž a skaly, po ktorých sme prišli, boli zaplavené, lebo medzitým prišiel príliv. Voda ďalej stúpala a my sme len posúvali veci vyššie. Tiež by sme sa už boli pobrali, ale po pláži to nešlo a plávať sme nemohli. Nebolo to síce ďaleko, ale mali sme foťák, peňaženky a moje papiere s úlohou do školy, ktoré som zobrala v optimistickej predstave, ako sa mi bude fajn robiť na pláži.

Tak sme sa zoznámili s Američanmi (obaja učitelia na základnej škole v Las Vegas), zistili, že aj im sa zdá, že maximálny príliv mal byť okolo druhej, ale voda akosi stále neustupuje a rozhodli sme sa spraviť pokus o prechod džungľou. Mysleli sme si, že predsa vylezieme kúsok do kopca a potom si to strihneme smerom k chodníku, po ktorom sme prišli. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že to bola veľmi naivná nádej. Je pravda, že kúsok sme vyšli, ale naša celková výbava bol jeden vreckový nožík a džungľa bola hustá. Spravili sme asi 50 metrov za pol hodinu.

Neostávalo nám nič iné, len sa pekne vrátiť na pláž, počkať, kým voda trochu ustúpi, a prenášať batohy nad hlavou. Park o štvrtej zatvárajú, takže keď sme sa pred šiestou vracali, nestretávali sme nikoho (iba podivné zvieratá, ktoré boli veľké ako zajac, ale vyzerali ako potkan bez chvosta). Zastavili sme sa ešte na jednej pláži na západ slnka a tam nás načapal strážnik. Škaredo sa na nás pozeral a poklepkával si po hodinkách, ale myslím, že sme neboli ani prví, ani poslední oneskorenci, ktorým sa takéto niečo prihodilo.

Mišo zahlásil, že si berie nie jedno, ale hneď dve ponaučenia: nelez na krásnu pláž, keď nevieš ako chodí príliv; a nesnaž sa liezť džungľou bez chodníka alebo mačety. Mysleli sme si, že úspešný návrat oslávime nejakým drinkom, ale to nešlo, lebo bary boli kvôli veľkej noci zatvorené. Tak sme popíjali husté ovocné koktaily a na ďalší deň už smer San Jose a New York.

Na záver ešte zopár videí tých utekajúcich mušlí a krabov:

Autoshow a Flowershow

autoV Javits Centre sa raz ročne koná autosalón a minulý rok sme ho zmeškali, takže v piatok Mišo zavelil, že ideme. Mňa to síce až tak neťahalo, ale vraj tam nemôže ísť sám, lebo kto by ho v tých fárach fotil?

flowersMotali sme sa tam asi 3 hodiny a autá sme stretli asi všetky (niektoré z nich na obrázkoch tu). Pozitívne bolo, že tie najdrahšie modely a prototypy boli síce len na očumovanie, ale do ostatných sa väčšinou dalo aj sadnúť.

Mňa tam zaujali tri veci: auto z filmu Flintstonovci, nová móda vyklápacích dvier, ktorú bolo vidieť u viacerých značiek a autá bez kľučiek na dverách (alebo so superinteligentnými kľučkami, ktoré sa schovávajú do dvier a vykuknú na dotyk). Mišovi sa najviac páčilo v oddelení Porsche.

Cestou domov sme išli okolo Macy’s a zistili, že už je opäť čas kvetinových výkladov. Zopár tohtoročných obrázkov tu, minuloročné tu. A dve videá:

Costa Rica – II diel

Z Tortugera sme sa pobrali do vnútrozemia k sopke Arenal. Arenal síce nevybuchuje, ale aktívna je dosť – dymí, pľuje  a vyteká z nej láva. Smola je len to, že my sme žiadnu aktivitu nevideli. Strávili sme pod ňou dva dni a po celý čas okrem asi 15tich minút bola zahalená v oblakoch.

Ľudia pod sopkou vedia, ako to chodí a tak pre turistov, ktorí nemajú to šťastie, aby videli prskajúcu sopku, pripravili kopu iných aktivít. My sme sa vybrali na výlet na visiace mosty a do horúcich prameňov. Mosty sú súčasťou chodníka, ktorý vedie cez dažďový prales. Môžem potvrdiť, že to bol aj dažďový aj prales. Chodník bol jasne viditeľný a mimo neho sa v podstate ani ísť nedalo, lebo porast bol hustý a terén kopcovitý. A samozrejme pršalo. Prvý dážď spadol rýchlo a skoro sme ho ani nepocítili a potom to na nás postupne kvapkalo zo stromov, keď zafúkal vietor.

Na niečo bol ten dážď však dobrý – keď začalo pršať, začali škriekať opice. Ani jednu sme tam síce nevideli, ale počuli sme ich dosť. Verím tomu, že sa to tam zverami hemží, ale my sme okrem pár operencov nevieli nič. Nemali sme ďalekohľad, sprievodcu ani trénované oko, ale prechádzku – a mosty obzvlášť – sme si vychutnali. Mosty sú oceľové, kývu sa, najvyšší je vo výške vyše 90m a je z nich pekný výhľad.

Odtiaľ sme sa vybrali do kúpeľov. Magma totiž zohrieva potoky, ktoré vyvierajú na úpätí sopky a na dvoch z nich stoja kúpele Tabacon. Voda mala vyše 40 stupňov, takže sa v nej nedalo robiť nič, len posedávať, ale bolo to veľmi príjemné. Najprv som sa trochu bála, že to tam bude preľudnené, keď som videla, aké davy ľudí tam mieria, ale rezort je to veľký a maximálny počet návštevníkov dodržiavajú, takže ľudí sme síce stretávali, ale dali sa nájsť aj opustené vodopády.

Keď sme boli poriadne vykúpaní, tak nás chceli ešte najesť, ale do mňa sa nič okrem polievky a ovocia nezmestilo. Akosi boli tie kúpele viac únavné, ako chodenie po mostoch. Tu je ešte zopár videí aj z jedného aj z druhého:

Niečo, čo sme chceli vyskúšať, ale nevyskúšali, je canopy/zipline. Človek letí dolu kopcom cez džungľu zavesený na lane. Trochu tarzanovité, ale Miša to asi práve preto obzvlášť lákalo. Mysleli sme si, že vyskúšame nejakú takú dráhu v Manuel Antoniu (národný park na pacifickom pobreží), kam sme putovali z Arenalu, ale tam sa nám podarilo uväzniť sa na pláži, takže nič z toho. (O tej pláži nabudúce)

Ryža a anglická slovná zásoba

Tip na jednu zaujímavú stránku – volá sa ryža zadarmo a testuje anglickú slovnú zásobu. Ako tieto sve veci spolu súvisia? Na stránke sa ukáže anglické slovíčko a zo štyroch odpovedí treba vybrať tú, ktorá najlepšie vystihuje význam (dobrá príprava na Toefl alebo GRE). Po správnej odpovedi príde ťažšia otázka, po nesprávnej ľahšia. A kde je tá ryža?

Stránku prevádzkuje nezisková organizácia, ktorá za každú správnu odpoveď daruje 20 zrniek ryže na World Food Program OSN. Samozrejme sa naskytá otázka, prečo tú ryžu nedajú rovno a potrebujú na to nejaký kvíz na anglické slovíčka? Lebo nedarujú svoje peniaze, ale peniaze, ktoré dostanú za inzeráty, ktoré sa zobrazujú na stránke. Tie však nie sú príliš výrazné alebo otravné, takže celkovo taká fajn stránka.

Costa Rica – I diel

Minulý týždeň sme mali jarné prázdniny a aj keď sme pôvodne plánovali výlet snehového charakteru, nakoniec sme išli do Kostariky. Ukázalo sa, že to bol dobrý výber – krajina je to krásna, čistá a pomerne bezpečná. Ak sa chcete pozrieť, kadiaľ sme chodili, tak tu, ak chcete vidiet, čo sme tam videli, tak tu a ak chcete vedieť, ako bolo, tak čítajte ďalej.

Začalo sa to tak trochu nepríjemne, až sme mali pocit, že niekto asi nechce, aby sme na tento výlet išli. Vstávali sme niečo po tretej, aby sme stíhali let o siedmej. To že električky o takom čase nechodia, sme vedeli a objednali sme si hobokenský taxík. Lenže nás nenapadlo, že keď nechodia električky, tak je zamknutý aj priechod na zástavku, cez ktorú sme chceli prejsť do Hobokenu. Tak voláme do taxislužby, nech pre nás prídu hore do Union City. Je to síce trochu obchádzka, ale nemalo by to trvať (obzvlášť nie v noci) viac než nejakých 10 minút. Po 20tich a ďalšom telefonáte sme začali byť nervózni a keď ten náš neprichádzal, tak sme jednoducho zamávali na taxík, ktorý práve išiel okolo. Samozrejme, keď sme nastúpili, tak sa zjavil aj ten “náš” a škaredo sa na nás pozeral, ale to sme už fičali na stanicu Pathu.

Ten vlak, ktorý sme chceli stihnúť, sme kvôli taxíkom asi o minútu zmeškali a počkali sme si pol hodinu na ďalší. To už sme sa vzdali myšlienky pokračovať z Manhattanu na letisko metrom a rovno sme zobrali ďalší taxík. Na letisko se dorazili síce načas, ale problémy tým neskončili. Nastúpili sme do malého liedadla, ktoré nás malo odviesť do Philadelphie a čakali. Najprv dlho dlho nič a potom nám oznámili, že Philadephia je zavretá, nepríjma ani nevysiela žiadne lety, že ďalšie “okno na odlet” máme o hodinu, dovtedy budeme čakať a uvidíme, či o tú hodinu budeme môcť odletieť. Lietadlo aj s nami na palube odrolovalo niekam na parkovisko a čakali sme. Skúsili sme poslať dve sms do Googlu, jednu s číslom tohto letu a jednu s číslom toho nadväzujúceho. Odpovede hovorili, že obidva sú načas. Po hodine sme vzlietli a keď sme došli do Philadelphie, tam sa všetci tvárili akože nič. Doteraz nám nie je jasné, o čom to hodinové čakanie bolo.

Našťastie nás – a ďalších asi desiatich spolucestujúcich – lietadlo z Philadelphie do San Jose počkalo a vtedy sa nám naozaj začala dovolenka. Preleteli sme ponad Kajmanské ostrovy, Kubu (aj keď som bola v domnení, že tadiaľ americké lietadlá nemôžu) a Nikaraguu a pristáli sme v hlavnom meste Kostariky. Prvýkrát v živote sa nám stalo, že nás niekto čakal na letisku s cedulkou s menom.

Kostarika je rozlohou aj počtom obyvateľov len o trošku menšia ako Slovensko, ale približne 3 zo 4.5 milióna obyvateľov žijú v San Jose.  Múzeum zlata, ktoré sme chceli vidieť už bolo zatvorené, ale prešli sme sa aspoň po hlavnej ulici a tržnici. Chceli sme vyskúšať nejaké typické jedlo, ale na hlavnej ulici nemali žiadne reštaurácie. Keď som sa pýtala španielsky hovoriaceho policajta na nejakú reštauráciu, spokojný, že nám môže pomôcť, nám ukázal McDonald. Keď som povedala, že radšej niečo kostarické, odnavigoval nás do blízkej sody (soda je v Kostarike niečo medzi kaviarňou a neformálnou reštauráciou). Tam tiež nikto nevedel po anglicky, ale podarilo sa mi objednať dva mliečne koktaily, krevety s banánmi a hovädzinu s yukou a banánmi. Mišo si ešte večer pil Pina Coladu priamo z ananásu a ukázalo sa, že bolo dobre, že s tým nepočkal do nášho návratu do San Jose o týždeň neskôr, lebo vtedy bola veľká noc a všetky bary (a obchody) boli zavreté.

Na druhý deň zavčasu ráno sme opustili civilizáciu a vybrali sme sa na miesto, ktoré ani Google nenájde na mape – do národného parku Tortugero. Nevedú tam dokonca ani žiadne cesty, takže po hrboľatej ceste autobusom, zástavke na banánovej farme a obhliadke obrovského chrobáka, sme prestúpili na loď a pokračovali hodinu a pol po kanáloch v džungli. Tortugero je od slova tortuga – korytnačka po španielsky, pretože park sa nachádza na brehu mora a je to jedno z mála miest, kam ešte chodia veľké korytnačky znášať vajcia. V júli a auguste, keď prichádzajú, je vstup na pláž zakázaný.  

Nebola síce sezóna korytnačiek, ale zverov sme videli dosť: kajmana (takého malého krokodíla), opice, denných aj nočných vtákov, žaby, jašterice. Okrem žiab sme všetkých pozorovali z loďky, lebo džungľa je tu príliš hustá (a chránená) na pešiu turistiku. Niektoré kanály sú prírodné, niektoré sú prekopané, ale sama bez navigačného systému by som sa tam túlať nechcela. Čo sa týka plávania, veľmi sme si nazaplávali. V mori sme sa len vyšpliechali vo vlnách, lebo plávanie neodporúčajú kvôli silným prúdom a v riečnych kanáloch zase plávajú kajmany.

A počasie? Hovorili nám, že majú práve obdobie sucha. Na karibskom pobreží nám pršalo asi päť krát denne – také krátke silné lejaky ako naplno pustená sprcha. Nejako veľmi to však nevadilo, lebo mokrí sme boli aj keď nepršalo – vlhké podnebie. Jedna taká krátka búrka, ktorá sa vypršala, kým sme sa stihli naobedovať:

O sopke Arenal a národnom parku na pacifickom pobreží nabudúce…

Semafór

Nie je mi úplne jasné, ako ten môj chlap spravil vodičák (a to dokonca dvakrát – raz na Slovensku a raz tu), keď doteraz nevie, v akom poradí sú farby na semafóre. Namiešal mi drink, povedal, že semafór a keď som poznamenala, že mi to poradie farieb akosi nehrá, tak mi poradil, nech obrátim pohár. A tak som obrátila. Chutilo.

Ako sa taký semafór mieša? Potrebujeme:

pomarančový džús
vodku (Smirnoff Lime)
niečo modré (Blue Raspberry Mix)
niečo červené (Cranberry Twist Mix)

Nalejeme džús do pohára a po nožíku opatrne dolejeme červené (aby sa nepremiešalo). V inom pohári zmiešame vodku s modrým a opatrne nalejeme navrch džúsu. A drink je na svete.

Chápete rozdiel medzi dolárom a centom?

… alebo matematika naša každodenná.

Veľké spoločnosti budú mať asi vždy problém so zotrvačnosťou, ale obávam sa, že v tomto prípade nejde len o zotrvačnosť. Verizon je v USA jeden z veľkých mobilných operátorov a v decembri sa mu podarila naozaj perla.

Chlapík má v USA od Verizonu predplatené dátové služby. Platí mesačný paušál za neobmedzený prenos a nesleduje ako sa pohybujú ceny za kb. Ale jedného dňa ide do Kanady a volá do Verizonu, aby zistil, koľko bude platiť tam. Povedia mu 0.002 centu za kb. Chlapíkovi sa to zdá výborná cena, dokonca až tak dobrá, že sa mu to nechce veriť a preto sa pýta telefonickej operátorky, či je to naozaj správna cena a keď to operátorka potvrdí, poprosí ju, či by nemohla spraviť záznam do jeho konta, že toto je cena, ktorú mu Verizon dáva. Operátorka poznačí.

Po návrate z Kanady chlapíkovi príde účet. Minul niečo cez 35000kb a má zaplatiť niečo cez $70. Chlapíkovi je presne jasné, čo sa stalo. Keby bola cena 0.002 centu, tak by jeho účet bol 70 centov. Ale cena bola v skutočnosti $0.002 a preto má platiť $70. Volá preto do Verizonu. Tam mu však dokola opakujú, že cena za kb je naozaj 0.002 centu, áno, vidia poznámku v jeho konte, že toto je presne cena, ktorú mu dali, ale čo nevedia pochopiť je to, že prečo sa mu jeho účet nezdá správny. Veď nech si zoberie kalkulačku, naťuká 0.002 centu, vynásobí 35000kb a vyjde mu 70 dolárov.

Chlapík trpezlivo skúša vysvetľovať, že výsledok, ktorý takto dostane je v centoch a nie v dolároch. Zamestnanec Verizonu nechápe. Chlapík to skúša z iného konca: Uznávate, že je rozdiel medzi dolárom a centom? Áno, zamestnanec uznáva. Medzi pol dolárom a pol centom? A tak ďalej, ale k výsledku sa nedopracujú, lebo zamestnanec dookola tvrdí, že sadzba je 0.002 centu a jeho účet je $70.

Chlapík si pýta k telefónu niekoho iného a rozhovor začne nahrávať. Nejaký čas bola k dispozícii aj nahrávka a naozaj stála za to. Nepochodí v nej ani s ďalším zamestnancom, pre ktorého je 0.002 centu to isté ako 0.002 dolára, ani s manažérkou, ktorá povie, že predsa niečo také ako 0.002 dolára ani neexistuje.

Po rozhovore s piatimi ľuďmi vo Verizone, z ktorých ani jeden nevidí, kde je problém, chlapík píše. V prvej odpovedi mu zopakujú, že zamestnanci mu povedali správnu cenu, ale kvôli nedorozumeniu v komunikácii mu znižujú účet o polovicu. Clapík odpovedá, znovu vysvetľuje a neodpustí si komentár: “If you have any problems understanding this, please leverage someone from your accounting department to help you understand it, as I’m sure they know the difference between dollars and cents.”V druhej odpovedi si Verizon síce neuzná chybu, ale povedia, že sadzba je $0.002/kb a že účet nemusí platiť. Neskôr sa ukázalo, že tento chlapík nebol jediný s takýmto problémom a napriek tomu, že Verizon vraj inštruoval svojich zamestnancov, aká je správna sadzba, keď tam niekto o pár dni volal, stále to bolo 0.002 centov za kb.

Najvtipnejšie mi na tom je to, že Verizon si dal ochrannú známku na svoje motto:

Worry Free Guarantee®
If you ever have a problem, it becomes our problem the first time you call.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...