Flatland – A Romance of Many Dimensions

By Edwin A. Abbott, 1884, 144 pages, full text, amazon
As we can read in the introduction to Flatland:

Here is a stirring avdenture in pure mathematics, a fantasy of strange spaces peopled by geometrical figures; geometrical figures that think and speak and have all too human emotions. This is no trifling tale of science fiction … it is written with subtle artistry. Start it and you will fall under its spell.

Even though this book was written more than hundred years ago, it could have been written yesterday and you would never know. Well, maybe you would, because an author writing today would probably weigh words more when talking about women and minorities. In the world of Flatland, inhabited by squares, circles and other 2D geometrical figures, women are straight lines (both dangerous and inferior to anybody else) and regularity is highly priced (anybody irregular is either destroyed or lives at the lower end of society). What might have been a sad irony 100 years ago in Britain would most likely be a misunderstood statement in today’s America.

Apart from that, this short book is a delight. At the beginning you learn what is it like to live in this flat world and then you follow a square in his adventure of discovering other dimensions. As you see him struggle with accepting the third dimension, you cannot help drawing parallels and thinking about the fourth one.

Even though this book is filled with words like geometry, dimension and equilateral, it is still highly readable and non-mathematicians can enjoy it at least as much as mathematicians can, maybe even more. If you would like a short preview, here is a trailer from the movie based on this story:

Spiaca krásavica

Včera sme boli v metropolitnej opere. Trošku škoda, že nie na operu, ale aj to možno niekedy pride.  Vybrali sme sa na balet, lebo sme mali lístky za nazbierané body na kreditke.

Čo ma potešilo, že konečne divadlo, kam sa ľudia aj slušne oblečú. Doteraz sme chodili len na muzikály a raz do takej malej opery, ale tie mali všetky spoločné to, že ľudia tam v pohode prišli aj v rifliach a tričku. Nie že by som si nejako veľmi potrpela na snobské oblečenie (koniec koncov s mojimi jednými slušnými šatami by som ďaleko nezašla), ale tak nejako sa mi zdá, že do divadla sa treba trošku “nahodiť” (asi ešte pozostatok z literárno-dramatického krúžku za mladých čias, ktorý viedol Vladimír Šupka a okrem prednesu, jazykolamov a výroby bábok nám do hlavy súkal aj iné veci). A tu, čuduj sa svete, vysvitlo, že aj Američania sa vedia do divadla pekne obliecť.


Čo sa týka baletu, Mišo skonštatoval, že to predčilo očakávania, lebo si myslel, že sa bude nudiť, ale nakoniec sa to dalo pozerať (teraz mi tu kritizuje, že vraj sme neboli na Spiacu krásavicu, ale na Šípovú Ruženku, ale mám taký dojem, že to by si mal ísť vybaviť s Čajkovským). Ale pravdu má v tom, že pozerateľné to bolo, len tak trochu americky načančané. Je síce fakt, že jediný iný balet, ktorý som videla, bol Rómeo a Júlia v SND v Bratislave, takže nie som práve povolaná na kritiku, ale tak nejako sa mi zdalo, že pantomíma, projekcie a herci, ktorí netancujú, do baletu nepatria. (Prezdobené kulisy sú odpustiteľné, keďže išlo o rozprávku).

Ale celkový dojem bol dobrý a užili sme si fajn večer. Na záver ešte zopár vtipných inštrukcií z playbillu:

– Páni, ak musíte chrápať, prosíme, zariaďte, aby vedľa vás sedela osoba s ostrými lakťami.
– Pospevovanie je zločin, ktorý sa takmer dá odpustiť, keďže ho ľudia často páchajú podvedome, ale nikdy si nepospevujte spolu s orchestrom – hudobníci vašu pomoc naozaj nepotrebujú.
– Nikdy neodchádzajte pred prestávkou, pokiaľ nie ste ranení a veľmi nekrvácate. Môže sa síce stať, že ste do krvi unudení, ale uisťujem vás, že vaši susedia nie sú.
– Oblečte sa primerane príležitosti, je rozdiel medzi “casual” a “catastrophic”.

Dobré správy

Tá prvá je naozaj dobrá. Včera nám povedali výsledky kvalifikačných skúšok, ktoré sme robili minulý týždeň. Sú to prvé dve z troch, ktoré mi treba (tú tretiu budem robiť v januári).

A tá dobrá správa je, že si ich nebudem musieť zopakovať v auguste. Jedna z nich bola síce LTT (= len tak tak), ale aj tak dobre. (Ešte vysvetlivky: možné hodnotenia boli tri: A = pass, B = fail, ale dosť toho vedel, F = fail).

Tá druhá správa je aj dobrá aj nie dobrá. Dobrá preto, že nám americký prezident posiela $1200 ako daňový bonus. Nie dobrá preto, lebo podobne ako Ficove predvianočné dôchodkové bonusy, širokým masám v konečnom dôsledku aj tak nepomôže. Celé je to totiž trochu pritiahnuté za vlasy. Bonus schválili kvôli tomu, aby naštartoval spotrebu v čase krízy spôsobenej kreditnými problémami. To však predpokladá, že ľudia peniaze minú a nepoužijú na splatenie svojich podlžností.

A odkiaľ na to ujo Krík zobral peniaze? No odkiaľ asi… máme pár mesiacov do nového prezidenta a novej vlády, tak si ich jednoducho požičal a so zvýšeným schodkom rozpočtu nech si už poradí niekto iný. Po nás potopa…

Tak ale šek im vrátiť nepôjdeme.

Kto k nám prišiel z Kanady

… moji spolužiaci z gympla – Rado a Juro. Ich miestom prechodného pobytu je Vancouver, ale na východné pobrežie Štátov sa vybrali na konferencie. Najprv jedna vo Washingtone a potom druhá niekde vo Vermonte. Medzitým pár dní času a New York po ceste.

Na dovalenie sa, si nemohli vybrať menej vhodný čas – prišli o pol druhej v noci pred mojou druhou kvalifikačnou skúškou. Tým pádom sa pripravili o uvítací výbor na stanici a ja som namiesto nočného stepovania niekde na Port Authority Bus Terminali, ešte robila posledné opakovanie. Ale ukazuje sa, že Kanaďania sú šikovní, trafili k nám aj sami, napriek tomu, že som im (neúmyselne) kázala vystúpiť o zastávku vedľa.

Ale druhý deň som zistila, že nie všetky moje inštrukce si vzali k srdcu, lebo sa išli pozrieť na sochu slobody, ale napriek varovaniu si dopredu nekúpili lístky dovnútra. A na mieste to už nešlo. Ale aj tak sa pomotali po prisťahovaleskom múzeu na Ellis Island a okolo sochy na ostrove slobody. Prišli len trochu sklamaní z toho, že ten New York nevyzerá ta ako si ho predstavovali. Tak sme im vysvetlili, že zatiaľ ešte v New Yorku neboli, že to bolo Jersey.

V piatok a sobotu sme sa motali už spolu. Pekne klasicky World Trade Center (ešte stále sa hrabú v jame… hotoví majú byť až 2012), Wall Street (kde unudení strážnici pred Stock Exchange robili Stašovi rožky, keď sa chcel fotiť), parčík pred City Hall (kde mi nedalo neodfotiť jedno krásne dieťa), Brooklyn Bridge a Staten Island Ferry. Na počudovanie, bývame tu síce už skoro dva roky, ale kompou na Staten Island som predtým ešte nešla (a pritom je zadarmo…). Tak ale teraz bol zjavne ten správny čas, a po polhodinovej plavbe sme vystúpili v najjužnejšom borough.

Trošku sme sa tam prešli po pobreží, natrafili na pamätník obetiam padnutých dvojičiek, ktorý som ja zjavne nepochopila. Mne totiž pripomínal dve padajúce budovy nasmerované na Manhattan presne tam, kde kedysi dvojičky stáli. Ale ako som sa dočítala na informačnej tabuli, podľa autora to boli dve obálky nesúce sa vetrom, na počesť toho, že ľudia aj v dnešnej dobe elektronickej komunikácie ešte stále posielajú papierové pozdravy. Tak neviem… moderné umenie asi fakt nie je pre mňa.

V sobotu sa už s nami motal aj Mišo a to sme zamierli do Soho (odtiaľ ten drevený bicykel), Chinatownu (odtiaľ jahody a čerešne, ktoré sme potom jedli na skale v Central Parku) a do búrky na Times Square.  Nachodili sme sa statočne, ale bolo fajn – okrem momentov, keď bolo treba robiť Stašovi fotodokumentáciu. Má totiž vždy presnú predstavu, ako má na danom mieste dôkazový materiál vyzerať a neprestane, kým ho nedostane.

Okrem toho, ako majú vyzerať jeho fotky, vie Juro aj to, kde má byť umiestnená moja mikrovlnka (určite nie tam, kde je, lebo tam mu zavadzia), ako mám otáčať obrázky v počítači (určite nie tak, ako to robím, lebo to robím neprakticky), že príbory (a koniec koncov veľa iných vecí v kuchyni) mám na divných miestach a že divné je aj mať domácnosť bez televízora… ale vie aj to, ako sa pečie chleba a rožky, Tak som pozorne sledovala a spravím niekedy ďalší pokus (že ďakujem).

A ak to vyzerá, že píšem len o Jurovi, je to tým, že jeho je všade plno… ale Rado ho občasne dopĺňa svojským humorom, takže spolu sú taká zohratá dvojka. Teraz sa už obaja chystajú naspäť do Európy – jeden sa bude sťahovať do Pariža a druhý do Lausanne. A ja som len zvedavá, kto k nám zavíta najbližšie…

Hic

Na nevydržanie je vonku… Takto v Newarku:

temperature

A takto v New Yorku:

temperature2

Jeden muzikál a jeden film

spamalotTento článok chce byť reklama a antireklama. Reklama (+ vrelé odporúčanie) na muzikál Spamalot a antireklama na jeden film.

francuziMinulý týždeň Mišo spravil skúšku na certifikát a ja som mala meniny, tak sme zhodnotili, že to je dobrá príležitosť ísť trošku oslavovať a vybrali sme sa na muzikál. Spamalot si robí srandu zo všetkého – z kráľa Artuša a Kamelotu, z iných muzikálov, z angličanov, z francúzov, z gayov, z moru, z kresťanov, zo židov, zo seba a zo všetkého ostatného. Bavili sme sa.

A film? … pointa bola, že chlapík vraždil ľudí pomocou internetu. Ako sa to dá? Metódy nejdem popisovať, ale založené boli na web stránke a jej návševnosti – čím viac návštevníkov, tým rýchlejšie človek zomieral. A všetko sa streamovalo live. FBI to síce vyšetrovali, ale veľmi im to nešlo a stránku nevedeli zrušiť. Nedá sa povedať, že by to skončilo happyendom, poviem len, že chlapíka dostali. Ale…

Čo mi na tom vadí, sú dve veci (a okrem nich ešte brutálne vraždy, na ktoré som sa nemohla dívať). Prvá je to, že (v tom filme) ľudia stránku pozerali aj keď vedeli, že je to naozaj a že tým, že pozerajú, urýchľujú niekoho smrť. Netrúfam si ani odhadnúť, koľko ľudí by pozeralo, keby to bolo naozaj, ale bojím sa, že veľa, čiste zo zvedavosti. A druhá veľmi znepokojujúca myšlienka je tá, že tento film nebol sci-fi. Ja osobne by som nevystopovateľnú stránku urobiť nevedela, ale to, čo robil chlapík vo filme (nepíšem vrah, lebo vrahov tam okrem neho bolo ďalších pár miliónov ľudí) nepotrebovalo žiadne technológie budúcnosti. Šikovný počítačový guru by to mohol spraviť dnes. Prečo potom niekto urobí film, kde dá návod ako?

Na záver radšej na veselšiu nôtu – vráťme sa ešte k Spamalotu:

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...