Pod vodou

O Havaji som toho už popísala dosť, ale čerešničku som si nechala na záver. Nie sme síce žiadni potápači (akurát že vieme plávať a vyzbrojili sme sa okuliarmi s trubicou), ale to, čo sme videli pod vodou, prekonalo naše očakávania.

Ešte na úvod varovanie, čo sa týka kvality obrázkov – áno, viem, že niektoré sú rozmazané, niektoré sú odrezané, na niektorých sa len horko-ťažko dá rozoznať nejaký objekt a všetky sú príliš modré. Ale to bude tým, že doteraz som pod vodou nikdy nefotila, všetky tie potvory plávali rýchlo, foťák bol amatérsky jednorazový a výsledok skenovaný z papiera do počítača. Ak vás ani toto varovanie neodradí, tak si pozrite aspoň kúsok z toho, čo sme videli.

Potápať sme sa boli na všetkých troch ostrovoch. Havaj je skvelý v tom, že človek nemusí špeciálne vyhľadávať miesta na šnorchlovanie, niekedy naozaj stačí len zájsť na koniec pláže, plávať popri skalách a obdivovať farebné koraly a ryby ako v akváriu. Niektoré miesta sú však predsalen lepšie ako iné.

Na Oahu je takým miestom Hanauma Bay – pozostatok sopečného krátera. Ľudí je tam pomerne veľa, lebo tam chodí autobus a dá sa tam samozrejme dostať aj autom, ale záliv je veľký a keď človek zapláva kúsok ďalej, tak môže sledovať súkromný prirodopisný film. Treba však počkať na príliv, lebo počas odlivu sa nedajú dobre preplávať najbližšie koralové útesy.

Na Maui je skvelým miestom kráter Molokini. Tam sme išli katamaranom The Pride of Maui, ktorej kapitán (a zároveň hlavný barman) zo začiatku machroval, že vie šoférovať aj nohami, ale cestou naspäť do prístavu Maalaea, keď fúkalo tak, že sme si museli držať klobúky a vlny špliechali aj na hornú palubu, už držal kormidlo obidvoma rukami. Molokini sú tiež pomerne turisticky obľúbené, ale tým, že sa tam dá dostať iba po vode, trošku menej dostupné. A je tam úžasná viditeľnosť – čiastočne je to tým, že kráter je akýmsi štítom, ktorý chráni svoj záliv pred vlnami a vetrom a čiastočne preto, že tam nie je žiadna pláž, ktorej piesok by bol aj vo vode. A tak sme čumeli…

Nuž, a na Veľkom Ostrove je mojím tipom Kealakekua Bay – záliv v ktorom Havajci zabili kapitána Cooka (dnes tam stojí biely pamätník). Tam sa dá ísť buď po vode alebo po zemi (zhruba hodinová cesta pešo), ale deň predtým, ako sme chceli ísť, výdatne pršalo a chodník nám neodporúčali, lebo je vraj blatistý a čiastočne podmytý (a chceli zarobiť na kajakoch). Ja som síce hovorila, že tú jednu míľu aj doplávam, ale môj drahý požičal ten kajak. A tak sme pádlovali naprieč zálivom a na druhej strane pozorovali ryby. Voda bola taká čistá, že sa dali fotiť aj zhora. Tento záliv je navyše známy tým, že sú v ňom veľmi často delfíni – akrobati (spinner dolphins), ale keď sme tam boli my, tak mali asi dovolenku.

Zo všetkých morských obyvateľov, boli podľa mňa suverénne najlepšie koytnačky. Sú chránené a ľudí sa neboja, takže niekedy priplávali aj na pol metra a vyzerajú tak skvelo, že to chce trošku sebazaprenia, aby k nim človek nenatiahol ruku. Ale akékoľvek obťažovanie korytnačiek je trestné, takže som ich len obzerala a (dosť neúspešne) fotila.

Vpodstate všetko, čo sme videli pod vodou, sme videli aj v akváriu – Maui Ocean Center, kde sa chvália tým, že to, čo ukazujú, všetko pochádza z havajských vôd a veľa druhov nežije nikde inde na svete, ale v mori je to aj tak lepšie.

Hawaii – Maui

Našou poslednou zastávkou bol ostrov Maui – ostrov slnka – a na ňom národný park Haleakala – dom slnka. A tam sa nám stalo to, čo väčšina ľudí pri návšteve Havaja nečaká – bola nám zima.

Na Maui sa totiž dá autom vystúpať od mora do 3000m približne za 1.5 hodiny. My sme kempovali sme vo výške 2130m v Hosmer Grove Campground (nad ránom bolo okolo nuly) a aj keď sme boli na chlad pripravení, po dvoch týždňoch vyhrievania na slniečku to bola zmena. Vtipné bolo pozorovať na vrchole turistov, ktorí sa doviezli na krátky výlet zo svojho rezortu – napríklad pani v plavkách a priesvitnej bielej tunike ledva po zadok, trasúca sa vystupuje z auta, cvaká obrázok a odchádza.

Naplánovali sme si celodenný výlet, ktorý začínal na vrchole kopca. Odtiaľ chodník schádzal dolu do údolia s krátermi a na záver serpentínami hore na plošinu a posledné dve míle dolu do kempu. Jediný háčik bol v tom, ako sa dostať hore na vrchol. Mohli sme sa síce odviezť, ale to by sme skončili poobede v kempe bez auta.

Tak som si vyhliadla sympatickú rodinku, ktorá tiež kempovala v Hosmer Grove, a spýtala som sa, či by nás  neodviezli. Súhlasili, a ráno nás vysadili pri začiatku chodníka. Keď sme vystupovali, tak sme od chlapíka dostali vizitku a keď som sa neskôr pozerala na internet, tak som zistila, že to bol pomerne známy havajský fotograf. Obrázky robí síce také photoshopovo-gýčové, ale jeho hula tanečnice visia v reštauráciách, hoteloch a všetkých darčekových obchodoch.

Napriek tomu, že ráno to tak vôbec nevyzeralo (začínali sme v oblakoch a daždi), výlet sa nám veľmi páčil. Pomerne rýchlo sa vyčasilo a výhľady boli parádne. Mne sa najviac páčili farby – išli sme cez miesta, ktoré vyzerali, ako keby niekto rozsypal piesok rôznych farieb (všetko to boli zvetrané horniny sopečného pôvodu). Popri serpentínach smerom hore zase rástli zeleno-červené paprade. Jediná nudná časť boli tie posledné dve míle do kempu.

A prečo sa Haleakala volá dom slnka? Lebo keď človek ráno pozoruje z vrcholu východ slnka, má ako na dlani celé sopečné údolie (alebo vatovú vrstvu oblakov). To sme si nemohli nechať ujsť, a tak sme sa na ďalší deň (vstávali sme ešte v hlbokej tme) vybrali pozerať mrazivý východ slnka. Tým nám už zimy stačilo a presunuli sme sa kempu Kipahulu, ktorý bol tiež v tomto národnom parku, ale z druhej strany sopky, na brehu mora.

Strašidelná však bola cesta k nemu (road to Hana a ďalej do Oheo Gulch). Cesta je to síce pekná, po útesoch, popri vodopádoch, s výhľadmi a zaujímavými odbočkami (Garden of Eden – Rajská záhrada, park Wainapanapa, …), ale často široká len na jedno auto, so zákrutami do ktorých vôbec nevidno a mostami, pri ktorých človeku nie je všetko jedno.

Cesta však stála za to, lebo kemp bol naozaj hneď na brehu mora (aj keď nemal pitnú vodu) a večer sme sedeli na skalách, o ktoré trieskala voda, pri splne mesiaca. Na druhý deň sme sa vybrali hore chodníkom, ktorý vedie k vodopádom, a zostali ako začarovaní v bambusovom lesíku. Cestou naspäť sme po troch dňoch dostali aj prírodnú sprchu, lebo sa spustil lejak, ale na rozdiel od dažďa hore na sopke, tento bol príjemný a vôbec nie studený.

Odtiaľ sme však už zamierili opäť do civilizácie (a za klasickou sprchou) do mestečka Kahului a posledné dni sa správali ako skutoční turisti (jediný rozdiel bol v tom, že skutoční turisti bývajú v rezorte priemerne za $320/noc – to je median, podľa štatistiky v miestnych novinách) a išli do akvária, šnorchlovať do krátera Molokini a popíjať fantastické smoothies z Hana Bay Juice Company.

Tak takto sme sa mali na Havaji. Páčilo sa nám? Veľmi. Išli by sme ešte raz? Asi nie, jedenkrát stačilo, ale stálo to za to. Potom už len cesta naspäť: “hang loose” prístup havajských aeroliniek, ktoré lietajú nie podľa toho, čo majú ľudia na letenkách, ale podľa toho, kedy sa naplní lietadlo; flegmatický prístup United, keď sme v San Franciscu zistili, že náš let do New Yorku zrušili a stratená batožina, ktorá došla až o deň po nás.

Kŕmenie raje:

Ešte raz kŕmenie raje:

Raje a žraloky:

Hawaii – Veľký Ostrov

Minule som písala o našom prvom týždni na Havaji, na ostrove Oahu, ale to ešte nebolo to pravé, havajské. To sme našli až na Veľkom Ostrove – Hawaii. Tam sa splnili aj moje dovolenkové nádeje – ísť pozerať sopky a zaplávať si s morskými korytnačkami. Ale pekne po poriadku…

Na veľkom ostrove to už s autobusmi nie je také ružové (ako na Oahu), a preto sme si hneď po príchode zobrali auto. Pýtali sme si 4×4, lebo sme vedeli, že niektoré cesty, po ktorých chceme ísť, vyzerajú zle alebo ešte horšie. Našou prvou zastávkou bol kemp so skvelým názvom – Namakani Paio – v národnom parku s aktívnymi sopkami . Pre geológa je aktívna aj sopka, ktorá naposledy vybuchla pred dvesto rokmi, ale sopky vo Volcanoes NP sú aktívne teraz. Aj z toho dôvodu bola veľká časť parku zavretá – smerom, kam Kilauea vypúšťala sírový dym (nie je to však nijaká novinka, lebo je nepretržite aktívna od roku 1983).

A tak sme turistikovali tam, kde sa dalo – cez kráter, ktorý je už 20 rokov pevný (celý ten kotol bola v 50tych rokoch žeravá láva a trvalo 30 rokov, kým vychladla; ešte dnes sú tam miesta, ktoré sú na dotyk horúce a parí sa z nich), cez trubicu, ktorou kedysi tiekla láva, a na miesta, kde láva vteká do mora.

Dostať sa tam, kde dnes tečie láva, nebolo úplne jednoduché, lebo si to vyžadovalo jazdu po ceste, ktorá bola čiastočne zničená staršou lávou (odtiaľ nemáme obrázky, lebo sme boli radi, že vôbec nejako ideme a dúfali, že sa nič nestane, lebo car rental agreement jasne zakazuje jazdu po nevyasfaltovaných cestách). Z provizórneho parkoviska sme išli ešte asi míľu k vode na miesto, odkiaľ sa dala láva pozorovať. Trošku ma sklamalo, že sme nemohli ísť bližšie ako zhruba na 800 metrov, ale počkali sme tam až do zotmenia a  vtedy bolo celkom dobre vidieť, ako vteká do mora.

Pre tých, ktorí nevedia, čo s peniazmi, sú aj výlety motorovým člnom (to organizujú miestni a pýtajú $500 na osobu – nie, nežartujem) a vrtuľníkom (to je oficiálna cestovka a pýta $200 na osobu), ktorými sa dá ísť aj bližšie.

Dva kopce, na ktorých sme neboli, ale aspoň sme si ich obzreli, sú Mauna Loa a Mauna Kea. Mauna Loa (tiež aktívna sopka) je priamo na území parku a spiatočný výlet trvá štyri dni. Objemom je to najväčšia hora sveta a keby sa merala od morského dna, tak by bola vyššia ako Mt. Everest (ak prirátame aj 8km, o ktoré preliačuje svojou váhou zemskú kôru, tak je vysoká 17km). Mauna Kea je zase známa skvelou viditeľnosťou a hvezdárňami, do ktorých sa môže ísť pozrieť aj verejnosť, ale to sme sa už báli naším požičaným autom riskovať.

Namiesto toho sme sa išli pozrieť na “koniec sveta”. South Point (južný bod) je najjužnejšie miesto ostrova aj celých Spojených Štátov (a asi rátajú s tým, že na juh každý trafí, lebo cesta vôbec nie je značená). Priezračná voda, dobré vlny, farebné pobrežie a trojmíľová prechádzka na pláž s nazelenalým pieskom. Skvelý výlet. Napriek kúpaniu v mori nám po pár dňoch kempovania u Namakaného Paia začalo byť smutno za sprchou, tak sme sa presunuli do mestečka Kona a ubytovali v Kona Tiki.

Tento maličký hotel (15 izieb) stojí úplne na brehu mora a niektorí hostia sa sťažujú, že nemôžu v noci spať, lebo vlny sú príliš hlučné (stena smerom k moru mala len “japonské papierové dvere” a sklenené vetračky). Nám sa to naopak páčilo a keď pridáme aj raňajky v cene (to je v havajských hoteloch výnimka a nie pravidlo), tak to bol najlepší “deal”, aký sa nám mohol podariť.

Kona je známa svojou kávou a tak sme si išli pozrieť kávovú plantáž – Bay View Coffee Farm (prehliadky aj ochutnávky robia zadarmo, ale “vstupné” sme aj tak nechali v ich malom obchodíku 🙂 ). Ukázali nám, ako kávu pestujú a zbierajú (ručne, lebo nie všetky bobule – volajú ich čerešne – dozrievajú naraz), ako ju umývajú a sušia (ak stíhajú, tak päť dní v tieni, ak sa nakopí – lebo spracovávajú aj to, čo im prinesú susedia, drobní farmári – tak použijú aj sušičku) a ako ju triedia (od najlepšej: extra fancy, fancy, #1, prime a potom dve špeciálne: peabody, motherbean). Nedostali sme sa iba do pražiarne, lebo pražič mal voľno.

V Kone sme aj všeličo poochutnávali – napríklad jedlo z ananásu alebo krevety u Bubba Gump Shrimp Company (tam nás aj vyskúšali, čo všetko si pamätáme z filmu a túto fotku sme si nemohli odpustiť). Čo ma ale sklamalo, boli ceny ovocia. Chápem, že cena mlieka je vysoká ($8-9 za galón oproti cca $4 u nás alebo $4.70 za galón benzínu) – kráv majú málo, mliekáreň na celých ostrovoch len jednu, musia dovážať. Ale to ovocie bolo všade, stromy obsypané (niekedy to z nich až padalo a autá jazdili po mangách) a pritom cena bola trikrát taká ako v New Yorku (dokonca aj ananásy, ktoré sa priamo odtiaľ do New Yorku dovážajú, boli drahšie). A to sme nechodili do obchodov pre turistov, ale do normálnych potravín a na trh. Nechápem.

K letisku sme sa vracali severnou cestou so zastávkou v údolí Waipio, kde sme sa vyšantili vo vlnách a niektorí (= ja) takmer vyrúbali v potoku aj so všetkými dokladmi a pri Akaka vodopádoch. A odtiaľ už smer Maui.

 Tu je ešte krátke video s lávou:

A tu korytnačka, ktorá prišla obhrýzať riasy do plytkej vody. Korytnačky sú chránené a ľudí sa neboja, občas vraj vychádzajú aj na breh (to sme nevideli) a vo vode priplávajú aj na pol metra (to sme videli).

Hawaii – Oahu

Aloha, ako je už asi jasné z článku o kokosoch, zase sme raz niekde boli. Potulovali sme sa tri týždne po Havajských ostrovoch. Ak vás zaujíma, kde presne, tak mapu nájdete tu, ak chcete vidieť obrázky, tak klik sem a ak chcete vedieť, ako bolo (podľa Miša “maika’i pili lani” = “close to heaven”), tak nemusíte nikam klikať, stačí čítať ďalej.

Aby to nebolo jednotvárne, rozhodli sme sa navštíviť tri (najväčšie) ostrovy – Oahu, Hawaii a Maui. Spolu je ostrovov osem, ale na Kahoʻolawe sa nedá ísť vôbec, lebo na ňom bolo armádne cvičisko a dodnes je nebezpečný a na Niihau majú prístup iba príslušníci rodiny Robinsonovcov (pekná náhoda, nie?), ktorá ho vlastní. Zvyšné tri sú Kauiai (tam sa natáčal Jurský park), Moloka’i (hriešne drahý) a Lanai (ktorý bol kedysi celý jedna veľká ananásová Dole plantáž).

Prvú zastávku – Honolulu, ostrov Oahu – sme si možno mohli aj odpustiť. Preplnené mesto, kopa ľudí (hlavne turistov, z ktorých drvivá väčšina na iný ostrov nezavíta), mrakodrapy a dopravná zápcha. Aj domáci hovoria, ak chcete vidieť ozajstný Havaj, nechoďte na Oahu. Ale zase treba priznať, že aj tam bolo čo pozerať. Hneď na druhý deň sme sa vybrali do Polynézskeho kultúrneho centra. Je to nezisková organizácia (financovaná z mormonských peňazí), kde pracujú hlavne študenti neďalekej univerzity (nemalé vstupné ide na ich štipendiá) pochádzajúci z rôznych častí tichomoria.

V centre sa nachádzajú tradičné dediny (Hawaii, Samoa, Tahiti, Fiji, Aotearoa – Nový Zéland, …), kde sa návštevníci môžu všeličo dozvedieť a naučiť – od otvárania kokosov cez tancovanie hula a pečenie chleba po kresanie ohňa. Strávili sme tam celý deň, ale všetko sme aj tak nestihli. Večer masové luau – slávnosť s kopou jedla, hudbou a tancom (tu sme dostali aj lei – kvetinový veniec okolo krku) – a potom veľkolepá šou Horizons. Paráda.

Navštívili sme aj Pearl Harbor, ktorý je pre Američanov synonymom začiatku druhej svetovej vojny. Tam sme si pozreli potopenú USS Arizonu a jej pamätník a bojovú loď USS Missouri, na ktorej palube bol 2. septembra 1945 v zálive pri Tokiu podpísaný mier. Na naše počudovanie, aj keď sme sa do zálivu dostavili už pomerne skoro ráno (okolo ôsmej), rada na časenky na Arizonu sa tiahla doďaleka (nedajú sa totiž kúpiť dopredu, sú first-come-first-serve a každý si môže zobrať iba jednu). Nám sa ušli na jedenástu a tým sa z Pearl Harboru stal takmer celodenný výlet – akurát sme sa ešte cestou naspäť zastavili v Chinatowne na večeru.

Atrakcia, ktorá je jednoznačne preceňovaná, je Diamond Head. Na tento kráter na konci Waikiki sa vyberie asi každý jeden turista, čo má za následok, že celý chodník vrátane vrcholovej vyhliadky (vyrabovaného pozorovacieho bunkra) je preplnený a človek si nemôže vychutnať ani tú trochu výhľadu, ktorá tam je. Keď sme tam boli, tak z nátresku a tepla skolaboval jeden starší pán, ktorého potom museli odviezť vrtulníkom. A sklamaní sú aj všetci, ktorí očakávajú diamanty – tie tam samozrejme nikdy neboli – len ziskuchtivcom, ktorí horu pomenovávali, sa zdalo, že tie lesklé kamene, ktoré tam našli, by diamantmi mohli byť.

Kam sa oplatí ísť aj napriek davom, je záliv Hanauma – perfektné miesto na potápanie. Ale o tom vám napíšem inokedy (aj so zopár obrázkami fotenými pod vodou).

Výhoda Oahu je, že tam dobre fungujú autobusy (len sa človek musí naladiť do takého módu, že sa nikam neponáhľa – po havajsky hang loose), ale na jeden deň sme si predsa požičali auto (ako správni turisti kabriolet) a išli sme tam, kam autobusy nechodia – na ananásovú plantáž, do botanickej záhrady (kde mali byť vodopády, ale vyschli) a na “veterné” pobrežie.

Veterné preto, lebo havajci majú svoj vlastný systém svetových strán. Sever a juh používajú, ale východ a západ skoro vôbec. Namesto toho majú windward (odkiaľ fúka vietor), leeward (suchú stranu), mauka (smerom k horám) a makai (smerom k oceánu). Zaujímavé, nie?

Takže toľko o Oahu a nabudúce niečo o veľkom ostrove – skutočnom Hawaii. Na záver ešte zopár videí.

Havajská hudba:

Hula tanečnica z Tahiti:

Paličková hra z Nového Zélandu:

Samoan lezie na palmu:

Ako sa otvárajú kokosy?

Otváranie kokosu má dve fázy. Jednu ľahkú a jednu ťažkú. Ak kúpite kokos v obchode, tak tá ťažká už bola urobená za vás.

Ak máte kokos čerstvý, treba ho najprv dostať z “vlasatého” obalu. Domorodci na to majú špeciálny nástroj – akýsi krátky kôl, na ktorý kokos nabodávajú a tlakom na “vlasy” smerom dolu postupne odlupujú tento obal. Ale s troškou improvizácie sa táto fáza dá zvládnuť aj bez kola.

Keď je kokos takto ošúpaný (a vyzerá ako z obchodu), prichádza tá ľahká fáza – rozbíjanie orecha. Pamätáme ešte na dávne domáce (marí sa mi, že dosť neúspešné) pokusy kladivom a všetkými možnými spôsobmi. Problém nebol v nástroji (postačí aj obyčajný okrúhly kameň), dôležité je však vedieť, kam udrieť (profesionálovi stačí raz, amatérovi tak tri-štyrikrát).

Treba sa pozorne zadívať. Kokos má dve “oči” a jedny “ústa”. Ústa sú väčšinou väčšie ako oči, ale ak sú náhodou rovnaké, tak sa dajú spoznať podľa toho, že pichnutim do úst trafíme bielu kokosovú hmotu, pichnutím do oka trafíme len škrupinu, lebo tam je kokos tvrdý. A potom ho udrieme medzi oči (priečne na pomyslenú čiaru, ktorá sa medzi nimi tiahne). Škrupina sa rozdeli na dve polovice.

A čo je vo vnútri? Kokosový džús (taká biela riedka voda) a kokosová dužina (z nej sa robí sušený kokos tak ako ho poznáme z obchodu, ale aj kokosové mlieko, ktoré ide do rôznych koktailov).

A od koho toto všetko viem? Od mladého študenta zo Samoy.

The Quest for Consciousness

By Christof Koch, 2004, 429 pages, partial text, amazon

People know Francis Crick as one on the discoverers of the DNA structure. What they usualy do not know is that for the rest of his life he was pondering another, maybe even more exciting, problem: the question of consciousness. Where does it originate? What is that awareness inside our heads? Is it unique to humans? Christof Koch was one of his close collaborators in this endeavour and even though he is listed as a sole author of this book, he writes it in terms of “we, Francis and I”.

Obviously, Crick and Koch are not the only people who have been thinking about this question. For thousands of years, everybody has been to some extent, with no definitive answers (yet). To no surprise, the book does not provide answers either. It raises even more questions, but also offers a lot of suggestions and an extensive commented reference list to publications in this area of neuroscience.

What Koch has been looking for, are the neuronal correlates of consciousness – minimal set of neuronal events jointly sufficient for a specific conscious state. Did he find them? Not yet. But as he says:

We live at a unique point in the history of science. The technology to discover and characterize how subjective mind emerges out of the objective brain is within reach. The next years will prove decisive.

Even though the book does get “technical” at some points, it is still highly readable also for people not trained in neuroscience. Good way to read it might be to start with a fictional interview with the author in the last chapter which summarizes his ideas, then read the rest of the book and then return to the interview once more.

There are some things that I do not like about Koch’s lines of tought, there are some others which I can accept, but are still somewhat disturbing (especially his idea of the nonconscious homunculus in our heads who percieves the world through senses, thinks, plans and carries out voluntary actions while our consciousness is a mere reflection of all this) but despite these (actually, maybe partially because of these) the book is worth reading and thinking about.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...