Cukríky pod sukňou

Tak už sú osvadbovaní… Ajka a Andrej. Všetko dobre dopadlo, novomanželia sú už na Madeire, my naspäť v štátoch. A kto mal cukríky pod sukňou?

Celá akcia pre nás začala už v piatok, keď sme sa vybrali na Cerovú na grilovačku. To vraj majú miestni takú tradíciu, že tí, čo sa nezmestia na svadbu prídu aspoň na neformálnu opekačku deň predtým. My sme sa síce zmestili aj na svadbu, ale takéto pozvanie sme si nemohli nechať ujsť. Obzvlášť preto, že k tomu patrila aj ochutnávka koláčov (oficiálne chystanie výslužiek). Najlepšie boli griláže, ale po tom, čo som im spravila poriadnu reklamu, išli na odbyt veľmi rýchlo.

Čo sa týka grilovačky, tak tá začala zvesela na dvore aj s plynovým podpaľačom (ako vidno na prvom videu), ale potom prišla búrka a bolo treba dobroty presťahovať do pece vo vnútri. Chlapi trénovali na sobotu a mladomanželia sa už tešili.

V sobotu doobeda sa všetci skrášľovali (kaderníctvo sme okupovali pol dňa) a potom začala svadba. Nevesta krásna, jedla toľko, že sme ho nevládali pojesť (a hostia potom dostali okrem koláčových výslužiek aj výslužky s jedlom), polnočné čepčenie a zábava až do rána.

A čo tie cukríky? To Andrej nahovoril malým chalanom, že Ajka ich má pod sukňou a tak jasné, že to museli ísť preveriť. Cukríky síce nenašli, ale rodičia mali veselo, keď sa ich potom snažili vyloviť spod stolov.

Len keď tak rozmýšľam, že kedy nám hrozí najbližšia svadba, tak veru neviem… jedine, že by nás Mireček niečím prekvapil…

Podpaľač:

Čepčenie:

Prípitok:

Trochu o lietaní

Čaká nás cesta na Slovensko, na Ajkinu a Andrejovu svadbu a mne nedá si neposťažovať. Nie na svadbu – na tú sa tešíme – ale na lietanie a letecké spoločnosti. Áno viem, sami si môžeme za to, že bývame tak ďaleko a že musíme lietať, keď sa chceme niekam dostaviť. Ale napriek tomu mi to nedá. Pozrite si túto reklamu:

Zdá sa vám, že si robia srandu? To síce áno, ale je to také smutno-smiešne. Pretože sa platí $25 za druhú batožinu, časom aj $15 za prvú. Pretože sme si už zvykli na to, že na amerických vnútroštátnych letoch sa nepodáva jedlo, ale najnovšie si budeme musieť začať zvykať aj na kupovanie nealkoholických nápojov (čo je dosť svinstvo hlavne vzhľadom na fakt, že s vlastnými neprejdeme cez bezpečnostnú kontrolu). Niekde sa naozaj najnovšie platí aj za vankúš a prikrývku a niektoré spoločnosti rušia vernostné programy. Akurát tie WC a tlačidlá na privolanie letušiek sú (zatiaľ) bez poplatku.

Letecké spoločnosti to zdôvodňujú tým, že keď už je drahé palivo, tak musia zarobiť niekde inde. To znie ako rozumný argument. Ale vie mi niekto povedať, prečo potom nezvýšiť cenu letenky? (o $50?) Áno, to by potom platili všetci a nielen tí, čo cestujú s nejakou batožinou a chcú trochu vody (to je jediný protiargument, ktorý ma napadá, ale asi nebude správny, lebo to vyzerá výhodne pre aerolinky).

Ja viem, mám byť vďačná, že môžem lietať (som!) a nečudovať sa, že v lietadle nedostávam zadarmo pitie (veď kde inde dostávam?). Ja len, že tomu nerozumiem a keď k tomu prirátam bezpečnostné kontroly (najnovšie sa klebetí aj o kontrolách dát v laptopoch), tak lietanie začína byť čoraz nepríjemnejšie.

Guesstimation

By Lawrence Weinstein and John A. Adam, 2008, 301 pages, amazon

What does guesstimation mean? Something between guess and estimation or even better – a little bit of both. Subtitle of this book is “Solving the world’s problems on the back of a cocktail napkin” suggests what this book is about. Shows you how to guess/estimate answers to some not so obvious questions and even though you can be sure you’re not going to be right, you can be confident that you’re at least in the correct order of magnitude (which is pretty good for general comparison).

Some of the questions this book asks (and answers) are: How many km do Americans drive in a year? How many piano tuners are there in Los Angeles? Is it safer to drive or to fly? How long is all the DNA on your body? What is the surface area of a typical bath towel? How much electrical power does the US use in a year? And many more…

All you will need to answer these questions is a willingness to think and to handle big numbers… You will be astonished at how much you can figure out starting with the knowledge you already have.

With this and two very short chapters on some basic principles, the book immmediately dives into the problems themselves.

Don’t expect that after reading this book you will be able to guesstimate just about anything, but you will be able to guesstimate a lot and have an idea how to approach the rest. Recommended, easy to read and fits a bigger pocket.

From Computer To Brain

By William W. Litton, 2002, 363 pages, partial text, amazon

The introduction to this book (which talks about the foundations of computational neuroscience) is hilarious:

This book is for undergraduates and beginning graduate students…because the malleable mind of the undifferentiated stem-person of college age is likely to be capable of making conceptual leaps that more ossified brains cannot… these are early days. The field [computational neuroscience] is newly emerging hybrid and is still undifferentiated (an undifferentiated field needs an undifferentiated mind)… I present stuff that is either fun or interesting or important and maybe sometimes all three.

Even though the rest of the book is not as funny as the intoduction, it is still interesting and delivers what the author promises at the beginning – foundations of an exciting new field, different (not always consistent) points of view, ideas and speculations. With respect to the (targeted undergraduate) reader, the author takes time to explain concepts from binary math, linear algebra, calculus, electric circuit, biology, neural networks or learning algorithms and does not assume any prior knowledge of these. That’s what makes this book both good and bad.

Good because an open untrained math can learn a lot, but bad, because of the large scope of needed background and neuroscience topics themselves compared to the limited volume of the book, it mostly only stays on the surface and reader who would like to go in depth into specifics has to look elsewhere.

Also, in my opinion, the author overemphasizes comparisons of the brain to a computer (but I guess that’s the bias given by his field of work). Even though it might be useful in some very crude approximations, my (still undifferentiated) mind does not see this as the point where the paradigm shift of neuroscience would happen.

All that said, good introductory reading.

The Business of Being Born

Na tento film ma upozornila kamarátka, a tak sme si ho pred pár dňami pozreli. Nie je to thriler, ale akčný bol dosť a nie je to žiadna romantika, ale slzička sa objavila. Je to film o pôrodoch v Amerike. Už dávnejšie sme pozerali Moorove Sicko, ktoré je smutno-smiešny film o americkom zdravotníctve všeobecne a bije na poplach z podobnej príčiny. Tento je však trochu iný práve v tom, že to nie je čierna komédia ale výzva, aby si ľudia (hlavne budúce matky, keďže film je najmä o nich) hľadali informácie a brali zodpovednosť za seba a svoje deti.

Podľa filmu, v USA sa v súčastnosti robí 35% pôrodov cisárskym rezom, v New York City je to okolo 45%. Toto číslo by malo byť okolo 10% (prípady keď sú naozaj zdravotné komplikácie, nie nutne ak je bábätko inak otočené alebo príliš veľké). Prečo je takýchto pôrodov v Amerike tak veľa? Pretože ženy si cisársky rez jednoducho môžu vybrať, alebo ako hovorí film “Cisársky rez je pre doktora veľmi pohodlný, 20 minút a stíham doma večeru.” Pre nemocnicu (a doktora) to znamená vyššiu platbu z poisťovne (cca $13000 oproti $4000 za prirodzený pôrod) a nemusia čakať hodiny, kým mamička rodí.

Ďalšie veľmi zaujímavé pozorovanie bolo, že prečo často končia cisárskym rezom aj pôrody, ktoré by nemuseli? Mamičke to nejde tak rýchlo, ako by malo? Dáme pitocín – to je chemická náhrada oxytocínu, hormónu, ktorý sa vylučuje počas pôrodu a ktorý spôsobuje kontrakcie. Rozdiel je však v tom, že v porovnaní s prirodzenými kontrakciami, tie spôsobené pitocínom sú silnejšie, bolestivejšie a rýchlejšie za sebou. Veľmi to bolí? Nevadí, dáme epidurálnu anestéziu. Zoslabli kvôli tomu kontrakcie? Nevadí, zvýšime pitocín. Štúdie ukázali, že táto kombinácia chemického koktailu príliš často vedie k “baby distress syndrome” a cisárskemu rezu.

Samozrejme, argument je, že veď keď išiel pôrod príliš pomaly, tak prečo mamičku a bábo zbytočne trápiť, treba im pomôcť. Lenže štatistiky o tom, ako rýchlo má postupovať pôrod, ukazujú priemer ale nie priemernú ženu (na vodorovnej osi hodiny, na zvislej centimetre). A preto sa často so zdôvodnením “failure to progress” pristúpi k cisárskemu rezu. Zaujímavé je, že podľa štatistík sa najviac “sekcií” vykonáva okolo štvrtej poobede (doktorovi končí služba?) a o deviatej večer (chcem mať pokojnú nočnú?).

A čo je vlastne na tých cisárskych rezoch také hrozné? Nuž, okrem toho, že je to relatívne vážna operácia (aj keď krátka) a zotavenie trvá dlhšie a je bolestivejšie ako po prirodzenom pôrode, nie je zaujímavé, že USA má z rozvojových krajín druhú najvyššiu mieru úmrtnosti novorodencov (správa z mája 2006)?

Tvorcovia filmu sú síce zaujatí, ale nie zaslepení. Aj keď propagujú pôrody doma alebo v pôrodných centrách, za prítomnosti pôrodných asistentiek (midwives), nebojujú proti cisárskym rezom alebo proti doktorom – pôrodníkom. Hovoria len, že pôrod nepatrí pod nôž, pokiaľ nie sú komplikácie. Lenže proti nim hrá strach, ktorý majú ženy naučený.

Dosť rečí. Pozrite si film a dajte vedieť ďalej.

Zemiakové patentky/lokše

Toto je jedlo, ktoré sa u nás doma tešilo veľmi veľkej obľube. Mišo to doteraz nechápe a hovorí, že jesť sa to síce dá, ale podľa neho to žiadny zázrak nie je. Ja a moji bratia naň však nedáme dopustiť a raz za čas (ako napríklad dnes) si dám tú prácu… Sú to akési zemiakové palacinky. Schválne nepíšem placky, lebo na rozddiel od placiek sa robia z varených a nie zo surových zemiakov. Patentky

1 kg zemiakov
350g hladkej múky
soľ
1 vajce
maslo

Zemiaky uvaríme v šupke, olúpeme a prelisujeme (alebo postrúhame). Pridáme múku, soľ (nebojácne, do zemiakov sa zmestí) a vajce a vymiesime cesto (bude sa to dosť lepiť). Krájame na kúsky a tenko rozvaľkáme na pomúčenej doske. Pečieme na nevymastenej platni alebo panvici (a popicháme vidličkou aby sa nenafukovali). Upečené potrieme maslom. Originál k nim vraj patrí ešte maková plnka, ale mne najviac chutia takéto.

The Kite Runner

By Khaled Hosseini, 2003, 371 pages, amazon

I’ve read some good reviews about this book and then (without reading it first) gave it as a Christmas present to one of my friends (of course, with the intention to borrow it one day). Sometime later I asked her how was the book. She told me she had to stop reading it. Later I bought one for myself (she was living too far then to borrow hers) and I think I know where she stopped. And why.

The first part of the book is very hard to read. Not because it shows the life in Afganistan in the 70s – it may have not been easy, but (for the characters) it was a good life. It is hard because this life is shown from the point of view of a boy who did something wrong and is ashamed of it for the rest of his life. The reader would expect that if the boy is sincerely ashamed and sorry, he would either try to make things right or if he cannot do that, at least not to do more harm. That’s not the case though. And that’s why the first part of the book is so hard to read.

And then his long time friend tells him a powerful sentence: “There is a way to be good again.” And our boy – who grew into a man in the meantime – leaves on a journey to set things right. This part of the book is not so good. The violence it shows is no more brutal than before, the style of writing does not dramatically change, but it has an undertone of a happyend coming. No, I’m not saying that stories should not end with happyend, I just do not want to know it in advance. The second part of this book feels as if the author already had a gripping movie in mind.

Would I recommend this book? If you’re looking for a story of a person who is not a typical hero, person who also does bad things, story that will make you cry at some point, story that shows you a country we’re being tought to be afraid of but which is stil beautiful, then definitely yes. Oh, and they did make a movie. I already told you to expect happyend, but it’s still worth watching. Here is the trailer:

Blue Man Group

Mišo a blue manMôj drahý už dávnejšie párkrát básnil o tom ako by sa išiel pozrieť na Blue Man Group Show. Nuž a na narodeniny dostal lístky, tak sme včera boli. (Áno, obidvaja ľudia na obrázku sú živí.)

Iva a blue manKto sú to modrí muži? Showmani, ktorým idú veľmi dobre dve veci: bubnovanie a pantomíma. A show je preto pol na pol rockový koncert a vtipné scénky. Lenže to je pomerne zjednodušený popis.

Bluemani sú “outsideri” (= nie zo Zeme) a po príchode “skúmajú” tunajších obyvateľov, takže show je pomerne interaktívna a časť z nej sa deje v spolupráci s obecenstvom (Mišovi sa dívali do úst). Ušetrení neboli ani tí, čo sedeli na poschodí, lebo Bluemani sa vyšplhali aj tam. My sme sedeli pomerne vpredu, a preto sme dostali pri príchode aj pršiplášť (do hľadiska totiž počas predstavenia aj všeličo lieta).

Táto show je jednoducho iná ako čokoľvek, čo sme doteraz videli. V tomto prípade ja asi naozaj lepšie vidieť, ako čitať:

Toto je jedno z čísel, ktoré predviedli aj nám:

O outsideroch:

http://www.youtube.com/watch?v=HoYrPPLm2rA

Občas sa nechajú ukecať aj na nejakú reklamu (Zem posiela odkaz Amerike):

…a zopár ďalších videí tu.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...