Kalendár

Vec sa má tak. Odložila som si zopár zlatých fotiek a nechala vyrobiť (veľmi) limitovanú sériu kalendárov. Tie sa ocitli pod vianočným stromčekom. (Je síce pravda, že keď prídu dané mesiace, fotky už budú neaktuálne, ale kým sú ešte digitálne rámy také drahé ako sú, tak to bude musieť postačiť.) Ak sa k vám náhodou takýto kalendár nedostal, ale radi by ste si pozreli aspoň obrázky, ktoré v ňom sú, tak ste na správnom mieste.

Čo ma vie vytočiť II

Vždy ma vytočí, keď čítam story ako je táto. Narodil sa chlapček. Neďaleko Denveru. Na palube lietadla. Odhadovaný termín  pôrodu bol niekedy v januári, ale malý si rozmyslel, že už je čas a počas letu z Chicaga do Salt Lake City sa pýtal na svet. Lietadlo odklonili do Denveru, ale kým stihli pristáť, tak už mali o jedného pasažiera navyše. Všetko dobre dopadlo. Ale čo ma na ich príbehu zarazilo, je toto:

When it was determined that the woman was not only in labor but wouldn’t make it to either the intended destination or any other, she was moved to the rear of the aircraft where the doctor did his magic, tying the umbilical cord with his shoestring. (Keď sa zistilo, že žena nielenže rodí, ale porodí predtým než lietadlo dôjde do cieľa alebo na hocijaké iné letisko, tak ju presunuli do zadnej časti lietadla, kde doktor urobil svoje čary a uviazal pupočnú šnúru svojou šnúrkou do topánok.)

Did his magic?? Akože akú mágiu to tam ten doktor robil? Nastrčil ruky, aby bábo nespadlo na zem? Keď sa hovorí, že “odrodil ma doktor ten a ten”, čo tým myslia? (Keby sa niekto pýtal, tak mňa nikto neodrodil. Kiku som porodila ja. Áno, doktor tam na konci bol, ale odrodila/porodila som ju ja a nikto iný.)

A druhá vec – čo všetci majú s tým viazaním pupočnej šnúry?

Fluór a chrí­pka

VykrútenáTak sme dnes boli zase v poradni, pozrieť doktora. Nemôžem si pomôcť, ale čím ďalej tým menej sa mi páči. Prvá vec bola, že sme došli 12:55, objednané sme boli na jednu a nikde nikoho. Čakali sme pred dverami do čakárne, kým sa všetci vrátili z obedňajšej prestávky. Potom nás šupli do vyšetrovne, ktorú ešte neupratali po poslednom pacientovi a doniesli zdravotnú kartu nejakej Sarah. Prišla sestrička, že malú Sarah pomeria a keď som jej vysvetlila, že Sarah dnes neprišla, tak sa vybrala na výpravu za našou kartou.

VykrútenáTakže až niekedy o pol druhej bola už pripravená aj vyšetrovňa, aj karta, aj sestrička. Tá pomerala, čo bolo treba, a vyšlo jej 10.9kg a 74cm. Potom prišiel doktor, popozeral, popočúval, nalial Kike obrnu do pusy a strelil tri injekcie. Štvrtú – chrípku – som odmietla. Na to ma informoval, že si myslí, že si pre ňu ešte prídeme, lebo že nás bez nej nepustia do jaslí.

S tou chrípkou je to tak, že zloženie vakcíny sa vyberá takmer rok dopredu. Idú do nej tri typy chrípky, ktoré začiatkom roka Global Influenza Surveillance Network odhadne, že budú najrozšírenejšie nasledujúcu sezónu. Tento rok boli odhady úplne mimo, lebo nezahrnuli prasaciu chrípku (ani nemohli, lebo tá sa poriadne ukázala až potom, čo už bolo rozhodnuté a urýchlene sa dodatočne začala výroba vakcíny aj proti nej). Napriek tomu, odporúčania ostali nezmenené – treba sa vraj zaočkovať aj tou sezónnou a keď bude dostupná, tak aj prasacou.

Pritom prvá otázka, ktorá ma napadne je, že keď sa toľko ľudí očkuje, nemala by už chrípka byť vpodstate vyničená? Tak je tomu s vä荹inou detských ochorení, proti ktorým sa očkuje. Ale na chrípku napriek očkovaniam každý rok ochorie približne rovnaký počet ľudí a mnoho z nich sú deti, ktoré boli zaočkované. Problém je práve v tom, ako chrípka mutuje a vracia sa stále v nových a nových verziách (k čomu možno práve očkovaniami a imunitou voči tým starým sami prispievame).

Okrem toho, chrípkové injekcie obsahujú konzervačné látky, ktoré nie sú práve zdraviu prospešné, ako napríklad Thimerosal (čo je zo 49% ortuť a bol eliminovaný už zo všetkých detských vakcín okrem tej chrípkovej). Jednoducho sa mi zdá, že v tomto prípade negatíva prevažujú pozitíva, vôbec nie je jasné, či vakcína proti chrípke ochráni, v prípade tej prasacej ani nebola poriadne testovaná a celé je to skôr spôsob ako dať farmaceutickým spoločnostiam každý rok dobre zarobiť. Uvidíme, čo nám povedia v jasliach (nerada by som sa totiž uchyľovala k nejakým vyhláseniam, že mi moje náboženské presvedčenie nedovoľuje očkovať proti chrípke), ale zdá sa mi, že vitamín D a časté umývanie rúk sú v tomto prípade lepšou prevenciou ako očkovanie.

Nuž a čím ma doktor potom dorazil, bol fluór. Napísal nám recept na nejaké vitamíny s prídavkom fluóru, ktoré vraj máme Kike dávať. Nejako veľmi nevysvetľoval a ja som nevedela, ako reagovať, lebo jediné, čo ma v danej chvíli napadlo bolo to, že na každej zubnej paste s fluórom je napísané, že keď dieťa prehltne viac ako “hrášok” pasty, tak mám volať Poison Control (tam treba volať aj keď vypije záchodový čistič alebo poje lieky na srdce starého otca…).

Keď som prišla domov, tak som sa spýtala googla a ten v zásade povedal, že celkový prísun fluóru je ťažko odhadnúť, lebo sa nachádza aj vo všetkej strave a pitnej vode (áno, Kika toho zatiaľ veľa nepoje ale časom bude aj to) a nadmerné množstvá vedú k nevratnej fluoróze. Okrem toho, nové zistenia ukazujú, že pozitívne účinky fluóru sú akurát z natierania zubov a nie vnútorného užívania a ani Americká Zubná Asociácia neodporúča paušálne fluórové doplnky pre všetkých, ale iba pre deti, ktoré žijú v oblastiach, kde nie je voda fluorovaná. Takže aj tieto nové vitamíny zatiaľ preskočíme.

Podobne ako minule, ani teraz sa ma nespýtal, či sa Kika prevracia, smeje alebo sedí a na moju otázku, ako sa najlepšie vysporiadať s jetlagom – časovým posunom – odpovedal, že nesnažiť sa ju prerobiť na miestny európsky čas ale nechať ju na fungovať na tunajšom, keďže sa jedná len o pártýždňový výlet. Tak neviem, či to akože malo znamenať, že ju budeme nechávať spať do 12 na obed a kúpať začneme niekedy o polnoci… Náš plán je zatiaľ práve naopak – nesnažiť sa nejako drasticky, ale smerovať k tomu, aby spala keď je tma a bola hore, keď je svetlo. Uvidíme.

Ešte dve videá. Snaha bola zachytiť, ako Kika začína bľabotať, ale to sa veľmi nepodarilo – iba na tom prvom na konci je kúsok:

Nová haraburda

Niekoľko ľudí nezávisle sa nás pýtalo, že či berieme so sebou na Slovensko na Vianoce kočík. A my sme im odpovedali, že nie, že zoberieme nosič. Jedna z reakcií bola, že veď kočík je to prvé a najdôležitejšie, čo treba zobrať. Lenže za prvé, náš kočík je pomerne veľká a neforemná opacha, takže cesta taxíkom na letisko a potom autom z Viedne by bola trochu komplikovaná. A za druhé, letiskoví pracovníci nenarábajú s batožinou zrovna v rukavičkách – teda presnejšie, rukavice majú, ale po skúsenostiach, v akom stave sa nám párkrát vrátila batožina, to rozhodne nechceme riskovať s kočíkom – radi by sme ho ešte po návrate používali, kým sa Kika naučí chodiť.
Ale potom sme vymäkli. A kúpili novú haraburdu, ktorú tu poeticky nazývajú umbrella stroller – dáždnikový kočík. Pomôže nám preštrikovť sa cez letisko a ak prežije cestu, tak možno aj trochu na Slovensku. Uvidíme (nosič berieme aj tak). Stál pár dolárov, takže ak to po ceste nerozchodí, nebude nám za ním smutno a ak hej, tak sa možno ešte zíde na tunajšie cestovanie autobusom/metrom, lebo to, čo som doteraz absolvovala s veľkým kočíkom, bolo skoro vždy na nervy.

Ďalší­ film

Minule som písala, že si počkám na jeden film, čo má vyjsť na budúci rok a už to vyzerá, že budem čakať na dva.

Volá sa Babies a sleduje 4 bábätká počas ich prvého roka – jedno je z Opuwo (Namíbia), jedno z Tokia, jedno z Bayandchandmani (Mongolsko) a jedno zo San Francisca. Tu je trailer:

Šaty robia človeka…?

Neviem, ako začať. Lebo už sa mi to chvíľu melie hlavou, ale som momentálne in medias res, takže sa mi ťažko vyberá nejaký začiatočný bod. Nie som si ani istá, či sa mi jasne podarí vyjadriť, to čo by som chcela. Takže takto…

Predtým, ako sa Kika narodila, som pre ňu kúpila zopár vecí. Nevedeli sme, či príde chlapček alebo dievčatko, takže som vyberala také neutrálne. Aspoň som si myslela, že vyberám neutrálne. Potom som bola prekvapená, keď mi všetci hovorili, že aký zlatý chlapček.

Nejaké veci sme aj dostali a aj keď mi ružová nie je veľmi po chuti, nie je to až taká antipatia, aby som ružové veci vyhadzovala alebo Kike neobliekala. Takže niekedy nosí aj ružovú. Ale antipatia je dostatočne veľká na to, aby som ja sama ružové veci nekupovala. A tu je problém.

Lebo malé vecičky sa v obchodoch ešte predávajú v kategóriách chlapček/dievčatko/neutrál, kde berú do úvahy aj tých strelených, ktorí nevedia, čo bude. Ale Kika už dávno nenosí malé vecičky. Má síce 6 mesiacov, ale nosí teraz veci s visačkou 12. To už v obchode predpokladajú, že v dvanástich mesiacoch je rodičom a známym jasné, čo majú, a kategória neutrál tam už nie je. A ja potom musím nakupovať u chlapcov, lebo u dievčat je iba ružová – so srdiečkami, trblietkami a volánikmi.

Ale môj problém je trošku vä荹í, ako to, že nemám rada nejakú farbu. Môj problém je v tom, že by som chcela, aby deti všeobecne – a Kika veľmi konkrétne – boli vychovávané menej stereotypne. Áno, je to dievčatko. Aj keď teda, keby som chcela byť puntičkárka, tak treba pripustiť, že existuje malá pravdepodobnosť, že je to chlapec, ktorý sa narodil so ženskými pohlavnými orgánmi a v tom prípade by sme sa to nedozvedeli, kým by nám to sám nepovedal – čo by nám pri tom, akým spôsobom naša spoločnosť formuje svojich príslušníkov, možno ani nikdy nepovedal… ale nie o tom som chcela. Áno, je to dievčatko, ale to neznamená, že musí nosiť šaty istej farby.

To neznamená, že sa ako trojročná nemôže biť… nie že by sa trojroční chlapci mali biť, ale keby nastala tá situácia, tak by som chcela, aby reakcia (moja, aj okolia) bola “Ale biť sa nebudeme, lepšie je sa dohodnúť.” a nie “Ale biť sa nebudeme, lebo dievčatá sa nebijú.” To neznamená, že sa nemôže hrať s autíčkami, keby chcela, a že sa prípadný budúci syn nemôže hrať s bábikami…

Som feministka? Áno som, ale nesnažím sa teraz povedať, že chcem, aby Kika mala rovnaké možnosti ako akýkoľvek chlapec (to samozrejme chcem tiež), ale snažím sa povedať, že sa mi zdá choré, nesprávne a trápne, keď už od malička deti “delíme” na chlapcov a dievčatá a vštepujeme im, čo je pre ktoré pohlavie “typické”.

Nechcem byť “trendy” mama, ktorá za každú cenu bude vychovávať/obliekať svoju dcéru ako “tomboy-a” (neviem, ako sa to povie po slovensky, ale v angličtine toto slovo znamená dievča, ktoré má rado rušné/drsné aktivity, ktoré majú radi chlapci, nosí “chlapčenské” veci a “správa sa ako chlapec”). Páči sa mi, keď sú malé dievčatá pekne oblečené, malé šatočky sú celkom zlaté. Ale nepovažujem za nutné, aby tak bola oblečená stále. A bola by som rada, keby sa bežne dali tie šatočky kúpiť vo všetkých farbách dúhy (a s dinosaurím vzorom, nielen kvietkované a srdiečkové).

A ide to aj za oblečenie. Iné očakávania majú ľudia od chlapcov, iné od dievčat a deti sú učenlivé a veľmi rýchlo pochytia súvislosti. Že dievčatá sa majú spôsobne správať, že chapci vedia lepšie hádzať loptu…

Ale pritom môj ideál nie je, aby všetky deti boli vychovávané bezpohlavne. Ale vadí mi, keď prvý komentár, ktorý Kika vonku dostane, je “Aké zlaté dievčatko!” alebo “Aký zlatý chlapček!”, podľa toho, ako ju na základe oblečenia v ten deň okoloidúci klasifikujú. Prečo to nemôže byť “Aké zlaté dieťa!”? Vadí mi, keď sa ľudia necítia v spoločnosti bábätka “dobre”, bez toho, aby vedeli jeho pohlavie. Chcela by som, aby deti boli vychovávané “rovnako”.

Prečo nemôže byť jednoducho detské oblečenie a aktivity a hračky bez delenia na chlapčenské a dievčenské? Prečo musíme od malička vštepovať takéto stereotypy? A keď to neurobíme my, tak rovesníci/škola/okolie to urobia za nás. Prečo nemôžeme nechať, nech si deti vyberú?

PS A napriek tomu, že mi nevadí, keď Kika nosí “chlapčenské” veci, vadilo by mi, keby potenciálny syn mal oblečené ružové šatočky. A trochu mi je z toho smutno, lebo to znamená, že aj ja už mám tieto stereotypy úplne zažité…

Zimička už prišla

Snehový poprašokNa sanicu to rozhodne nie je, ale v sobotu nám chumelilo cely deň. Výsledkom bol iba jemný poprašok, lebo všetko sa to hneď topilo a až podvečer už bola zem studená natoľko, aby niečo aj ostalo. A tak sme vybrali zimné topánky, na prechádzke sme videli, ako začínajú predávať stromčeky a pod dverami sme si našli leták, že túto sobotu príde Santa – si vypočuť, čo chcú deti na Vianoce. (Mikuláš k nám tohto roku akosi netrafil…) Začína to naozaj vyzerať, že už sa blížia sviatky (nielen podľa kalendára).

Vrtuľa

Kuk… alebo spím ako bábätko.

Vrtuľa je nová Kikina prezývka, lebo sa nám pred týždňom naučila točiť už aj z bruška na chrbát. Teraz je jej najobľúbenejšou činnosťou prevaľovať sa tam a naspäť. Potiaľto fajn. Ale vedľajší účinok je ten, že sa to snaží trénovať aj v noci, keď sa zobudí v postieľke. To už nie je až tak fajn.

Je totiž pravda, že spím ako bábätko – presne ako to naše bábätko. Ale ono až tak dobre nespí.

Pred štyrmi mesiacmi som sa tešila, aké je to super zase môcť spať celú noc. Táto fáza u nás trvala 3 týždne. Potom sme sa zase začali budiť raz, potom dvakrát, potom tri a pomedzi to bolo zopár nocí, keď sme boli hore toľkokrát, že som prestala počítať. To sú tie noci, keď Kika končí u nás v posteli, lebo od určitého momentu idú výchovné stratégie bokom a jediný cieľ je maximalizovať celkový objem spánku našej rodiny.

Nevieme, čím to je, ale teórií máme niekoľko.

Jedna je práve to točenie. Od samej radosti ju to zamestnáva viac ako spánok a nevie sa ukľudniť natoľko, aby pokojne chrnela? Druhá sú zuby. To je naša teória vždy, keď už nevieme, že čo… ale tentokrát už asi naozaj (jasné), lebo keď Kika nájde nejaký prst – je jedno či svoj alebo niečí iný – tak ho začne ohrýzať (a nie cucať ako bývalo zvykom). Tretia je, že sme ju naučili zaspávať pri cucaní…

Nechať ju ukričať sa do spánku neprichádza do úvahy. A tak som si objednala a prečítala knižku no-cry sleep solution. Review bude, keď budem vedieť, či pomohla alebo nie. Zatiaľ som zistila, že veľa vecí, ktoré radí autorka, už robíme. Tie zvyšné začíname testovať dnes v noci.

Star Trek?

Vedcom z Kvantového Inštitútu Marylandskej Univerzity sa podaril zaujímavý kúsok. Podarilo sa im preniesť informáciu medzi dvoma atómami, ktoré sa nachádzali v neprepojených, meter od seba vzdialených kontajneroch. Nie je to teleport takého druhu, ako sme videli v Star Treku, keď sa posádka Enterprise premiestňovala z miesta na miesto, lebo nepreniesli fyzickú hmotu, ale “iba” informáciu. Ale aj tak je to fascinujúce.

S teleportom ako takým sú dva veľké problémy.

Ten prvý je, že sa to nedá. Telo sa skladá zo zhruba 1028 atómov a rozbitie väzieb medzi nimi by vyžadovalo veľa energie. A ešte viac ich premena na energetický lúč. A ako by sa na druhom konci toto puzzle zase poskladalo? Kde by boli uložené informácie o tom, kam ktorý atóm patrí? Keď navyše podľa Heisenbergovho princípu neurčitosti, čím viac vieme o polohe atómu, tým menej vieme o jeho hybnosti (a naopak)…

A ten druhý, že aj keby sa to nejako dalo, bude ten človek na druhom konci ten istý? Toto je už odbočka z fyziky do filozofie, ale aj keby sme vedeli atóm po atóme v cieli spraviť presnú rekonštrukciu, dostaneme tú istú osobnosť? Ak áno, to by znamenalo, že ľudské vedomie je niečo “hmatateľné” (pre mňa dosť znepokojujúca myšlienka). Ak nie, tak každý transport by bol malá (veľká?) smrť a znovuzrodenie…

Na čo je teda ten pokus z Marylandu dobrý? Na niečo o kus praktickejšie. Je to prvý krok smerom ku kvantovým počítačom, ktoré potrebujú práve prenos informácií a nie hmoty. Na tie si však ešte nejaký čas budeme musieť počkať.

Dovtedy žijte dlouze a blaze.

Čo by som chcela na Vianoce?

Tichú noc…

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...