Zakladáme vozový park

Ale nie je to také jednoduché, akosi si nevieme vybrať. Keď už sa nám zdalo (po predbežnom výlete do dvoch obchodov a prieskume na internete), že vieme, čo asi chceme, tak sme sa ešte raz vybrali do obchodu si to obchytkať, skúsiť, ako sa s tým chodí a ako sa to skladá… a aktívny predavač nám ukázal nevýhody tohto modelu a odporučil dva iné. Tak sme znovu nerozhodnutí…

Zase ide o jednu z vecí, ktorú Američania musia robiť inak ako normálni ľudia. Nám sa zdalo, že chceme kočík a časom buginu (športový kočík, kde dieťa sedí) a ideálne by bolo, keby sa dalo kúpiť dva v jednom – vaničkový kočík, ktorý by sa dal časom “prestavať”. Ale ukázalo sa, že Američania svojich najmenších prepravujú inak.

Veľmi rozšírené sú takzvané “travel systems”, čo je bugina spolu s autosedačkou. Tá autosedačka sa dá pripnúť na buginu a zase odopnúť a zobrať do auta. Bambino ju používa do približne šiestich mesiacov namiesto hlbokého kočíka a keď sa naučí sedieť, tak sa presťahuje do buginy. To sa nám nepozdávalo hneď z niekoľkých dôvodov, ale hlavne kvôli tomu, že bejby je v autosedačke schúlené a nemá vystretý chrbát.

Vylúčením takýchto cestovných systémov sa naše možnosti výberu značne scvrkli, tak ale našťastie sa dá kúpiť aj niečo iné (európske značky sú však oproti americkým pomerne drahé). Sama som zvedavá, čo to nakoniec bude (všetky tipy a komentáre sú vítané).

Ešte update o našom mini – boli sme včera zase na kontrole (áno, aj mne sa zdá, že sme tam už ako na klavíri a bude to ešte častejšie). Pekne nalačno iba s fľaškou sladkej vody. Pre veľký úspech (= veľa cukru v krvi) opakovanie o týždeň, ibaže tentoraz si budem musieť odsedieť v čakárni tri hodiny, aby mohli spraviť 4 merania v hodinových intervaloch.

Pravdepodobne zase raz planý poplach (podobne ako s tou chrbticou na ultrazvuku), lebo limity sú vraj nastavené tak, že iba približne 20% mamičiek, ktoré pošlú na tento druhý test, má nejaký problém (ešte stále nie nutne cukrovku), tak ale jeden nikdy nevie – pôjdeme to preveriť. Bude to dosť otrava, ale knižka to istí.

Tak nejako sa mi zdá, že čím mám väčšie brucho, tým som skeptickejšia voči vyšetreniam, doktorom, nemocniciam…

Koniec druhého trimestra (26t)

Tak sa nám to kráti – pomaly končíme druhý trimester. V utorok sme boli na kontrole, všetko vyzerá ok, pribrali sme zatial 7kg, komplikácie žiadne. Akurát ma trochu vyplašili, keď mi pri odchode dali fľašku sladkej vody, že to mám vypiť nalačno hodinu pred tým, ako nabudúce prídem.

Vysvitlo, že to je test na tehotenskú cukrovku, a že ho dávajú plošne všetkým plus mínus v tomto čase. Potom zoberú krv z prsta a pozrú, ako vyzerá hladina cukru. Ak sa im niečo nebude zdať, tak potom robia ešte jeden test – ten je ale dosť nudný, lebo si treba odsedieť tri hodiny v čakárni. Začína sa to odberom krvi nalačno, potom kopa sladkej vody a potom tri odbery každý po hodine. Tak dúfam, že toto nám nebude treba.

A čo ešte bolo nového za posledný týždeň? Mali sme spln. Ja viem, to sa opakuje pomerne často, ale tentokrát bolo vidno mesiac ako tanier. Len naše fotografické zručnosti ešte pokrivkávajú, tak budeme musieť na tom popracovať.

Okrem toho som sa ešte bola pozrieť v jasliach. Ak sa vám to zdá trochu zavčasu vzhľadom na to, že bejby ešte ani nie je na svete a navyše sa s ním/ňou chystám ostať doma do konca roku, aj mne sa zdalo. Ale niekoľko ľudí nezávisle mi hovorilo, že sú tu čakacie zoznamy na jasle a škôlky na roky dopredu a že už môže byť aj neskoro.

A tak som zavítala do jaslí, ktoré sú pri našej škole, pokecala s vychovávateľkami, ktoré majú na starosti tú najmenšiu skupinu a dozvedela sa, že veru nejdem zavčasu. Ale keďže patrím k NJIT, tak tí majú prednosť a že s nami predbežne rátajú od januára 2010.

Veľmi sa mi páčilo to, že tam vítajú spoluprácu s rodičmi – tí môžu kedykoľvek cez deň prísť sa s nimi pohrať, môžu ich nakŕmiť alebo uložiť spať alebo pomôcť s rôznymi aktivitami (a moja kancelária je len o pár budov vedľa). Táto skvelá poloha je zároveň ale aj veľká nevýhoda, lebo to znamená, že bejby by muselo dochádzať so mnou hodinu tam a hodinu naspäť a keby som ho tam z nejakého dôvodu nemohla zobrať ja, tak môj drahý by to mal dosť odruky. Tak si to ešte budeme musieť rozmyslieť…

Kto do koho kope?

U nás to máme podelené – bejby kope do mňa a ja do neurónov. Na počudovanie, oveľa ľahšie sa dajú nahrať tie kopance (elektrickým prúdom) do neurónov ako tie, ktoré dáva náš krpec.

Vždy, keď ho chceme natočiť, tak na to nejakým záhadným spôsobom príde a v kľude počká, kým nás to prestane baviť. Ale my to zatiaľ nevzdávame a tak sa mi zdá, že som vymákla jeho/jej najobľúbenejšie časy na pohyb: ráno po raňajkách (sugar rush?), kydykoľvek po veľkom pohári pomarančového džúsu a večer pred spaním. Tak si niekedy počíhame.

Zatiaľ teda zopár statických obrázkov – ten prvý je spred troch týždňov, druhý je minulý týždeň a ten posledný je dnes. Svorne rastieme (v utorok na kontrole zase zistíme, že o koľko), spanie začína byť trochu nepohodlné (na bruchu sa nedá, na chrbte sa nedá, takže ostáva len na boku, čo mi nikdy veľmi nešlo), dve poschodia schodov mi stačia na zadýchanie sa, ale celkovo si to užívame.

A ako je to s tými neurónmi? Tento semester mám jeden predmet, ktorý sa volá Quantitative Neuroscience. Jednou z jeho zvláštností je pomer učiteľov a študentov – študentov totiž berú iba 6 (preto, že celé sa to deje v labáku, kde by sa viac študentov plietlo), ale profesori sú 4 a obskakujú nás ďalší 4 teaching assistants.

Celé to prebieha tak, že v pondelok doobeda máme prednášku, poobede sa s pomocou tých asistentov snažíme robiť experimenty a potom máme týždeň na to, aby sme sa do ďalšej prednášky vymotali z toho, čo sme vlastne namerali a skúsili to aj namodelovať.

Čo som zatiaľ zistila:
– experimentátor zo mňa nebude. Nie, že by to nebolo zaujímavé (je!) a verím tomu, že časom by sa mi podarilo aj skrátiť čas od výroby nanoelektródy po trafenie do neurónu pod mikroskopom z hodiny na pár minút, ale celkovo si neviem predstaviť robiť takéto niečo “for living”.
– na druhej strane sa mi zdá výborné mať možnosť si to aspoň jeden semester vyskúšať. Tak, ako by nemal o varení teoretizovať niekto, kto nikdy nestál za hrncom, tí čo chcú modelovať, čo sa deje v mozgu, by mali mať aspoň šajnu, ako taký neurón vyzerá, akým spôsobom sa o ňom dá niečo namerať a do akej miery sa na takéto dáta dá spoľahnúť.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...