Tehotenské naj

BruskoUž sme tehotní nejaký ten piatok a za ten čas sa ukázalo zopár vecí, ktoré s tehotenstvom súvisia, ale veľmi príjemné nie sú – napríklad časté návštevy WC alebo boľavý chrbát (na ten skvelo zaberá plávanie). Potom sú tu veci také ani príjemné, ani nepríjemné ako napríklad besne farebné sny. Ale je tu aj niečo skvelé, čo (zatiaľ) suverénne vedie rebríček mojich tehotných radostí…

Ato sú bejbyho pohyby. Dokázala by som sa hodiny (keby som ich mala) vyvaľovať v posteli a sledovať, ako sa mi vydúva a preliačuje brucho. Niekedy sú to také kopance alebo šťuchy a niekedy, také rolovanie (to si predstavujem, ako mu/jej vypadol palec, ktorý to dovtedy cmúľalo a teraz kruti hlavou zo strany na stranu “kde je? kde je?”). Ale všetky sú parádne (teda okrem tých, keď sa trafí do rebra alebo do močového mechúra, či čo to tam mám poblíž…)

V poslednej dobe sa dokonca začalo diať také, čo pracovne nazývame čkanie. Je to tak 3-4krát za deň, trvá to asi 1-2 minúty a sú to také pravidelné buchy ale slabšie ako kopance. Tak to si zase predstavujem, ako nedočkavo logá vodu, až sa mu z toho začne štikútať. A som fakt zvedavá, či to bude mať tak často aj keď sa narodí.

Takže takto si nažívame. Internet hovorí, že v najbližšej dobe už bude menej kopancov a viac rolovania, lebo bejbimu začne dochádzať priestor a dosť ma zaujíma, koľko ešte narastieme (teraz keď som v sprche a pozriem sa dolu, tak si ešte vidím končeky prstov na nohách, ale predpokladám, že onedlho sa schovajú aj tie ).

NY Rangers a Minnesota Wild (2:1)

HokejUž sme tu boli na basketbal (Harlem Globetrotters) a na tenis (US Open) a tentokrát som sa nechala ukecať na hokej. Ale asi som mala viac popracovať a ukecať Ajku a Andreja radšej na muzikál – stálo by to zhruba rovnako, ale zážitok by to bol lepší.

Aké to teda bolo? Divné. Doteraz som síce na hokeji nebola, ale myslela som si, že sa to hrá štýlom “prihrávka – prihrávka – prihrávka – strela na bránku”. Namiesto toho to skôr vyzeralo “dokelu – dostal som puk – čo s ním budem robiť? – strela do neznáma”.

Dvakrát v prvej tretine hokejisti bez nejakej zjavnej príčiny zahodili hokejky a rukavice a začali sa mlátiť. Celá Madison Square Garden na nohách jačí nadšením, ostatní hokejisti sa zobďaleč pozerajú a rozhodcovia to odpískajú, až keď jeden z nich spadne na ľad – bez nejakého jasného záveru, žiadne trestné minúty, nič… a to som si myslela, že sme mali lístky na hokej a nie na box…

Alebo to, že nám síce povedali, kto hrá za Rangers, ale nie kto hrá za Minnesotu. Podobne, keď dali gól Rangers, tak sme hneď vedeli, kto strelil, kto nahrával a aký je ich najobľúbenejší seriál, ale keď dali gól Wilds, tak neohlásili nič…

Divné, veru divné…

Philadelphia

Minulý týždeň sme mali spring break – jarné prázdniny – a aj keď som pondelok ešte musela stráviť v labáku vytváraním lipidových membrán, tak na zvyšok týždňa sme sa aj s Ajkou a Andrejom vybrali do Philadelphie. (fotky tu)

Už samotná cesta a hotel boli fascinujúce. Cesta preto, že sa nám podarilo zohnať autobus (Boltbus) za $10 na osobu (pre porovnanie vlak stojí $45, jedna jazda metrom v New Yorku $2), ktorý nikde po ceste nestál, mal neuveriteľne veľa miesta na nohy a wireless internet (!).

Na druhú stranu, pri príchode do hotela sme zistili, že rovno pred ním je hlučné stavenisko, a tak sme si pýtali izbu na inú stranu. Recepčný nás ubezpečil, že naše okno nebude na stavenisko. Ale keď sme prišli do izby, tak sme zistili, že naše okno je do vnútornej chodby hotela (!). Nejako veľmi nám to však neprekážalo, zatiahli sme závesy a celé dni sme sa motali kade-tade.

A čo sme videli? Eastern State Penitentiary – väzenie prerobené na múzeum. Aj keď prerobené je dosť silné slovo. Neopravovali tam nič, len robili nevyhnutnú údržbu, aby sa im to nezosypalo. Čo tam však bolo zaujímavé, toto väzenie bolo naozaj postavené s myšlienkou, že väzni sa v ňom majú polepšiť. Preto mal každý samostatnú celu, platil prísny zákaz rozprávania a žiadny kontakt so strážnikmi. Toto všetko malo poskytnúť väzňom dostatočný priestor na vnútorné rozjímanie. To, že niektorí pritom prišli o duševné zdravie, sa považovalo za vedľajší efekt…

Ochutnali sme aj cheesesteak – philadelphskú špecialitu – ale u mňa sa to zaradilo do rovnakej kategórie jedál ako hamburger (tá kategória sa volá “once in a lifetime”). Je to v podstate bageta s hovädzím nárezom, roztopeným syrom a opraženou cibuľou. (Hmmm, ten popis dokonca znie lepšie ako to je v skutočnosti…)

Pozreli sme Independance Mall, kde bola podpísaná a vyhlásená nezávislosť USA a rovnako aj ústava. Tam sme sa zase raz pozastavili nad tým, ako sú Američania vychovávaní vo vlasteneckom duchu a zhodli sme sa, že aspoň v malej miere by to na Slovensku nezaškodilo.

Úplne iný zážitok bol Franklinov Inštitút. Veľký model srdca, ktorým sa dá prejsť, tak ako prúdi krv, 3D kino, (oni ho dokonca volali 4D, pretože okrem okuliarov na 3D obraz nás neminuli ani efekty v hľadisku, ktoré dotvárali celkový dojem) všeliaké experimenty na vyskúšanie a kopa detí vyrojených zo školských autobusov, ktoré si to prišli pozrieť a vyskúšať tiež.

A na záver sme to zaklincovali akváriom v Camdene. V ňom bol najlepší párik hrochov, ktorí ochotne pózovali všetkým zvedavcom. Jedného z nich Ajka aj natočila:

Ešte medúzy:

 A brankár:

Cukor OK

Nakoniec sa ukázalo, že s tým cukrom to bol planý poplach (našťastie!!!!!). Výsledky z pitia sladkej vody a následného trojhodinového čakania na odbery dopadli dobre a tehotenskú cukrovku nám nenašli.

Aj keby to nedopadlo takto dobre, tak by to nebola tragédia – skúsila by som najprv upraviť stravu a keby nepomohlo, tak by nastúpil inzulín, z čoho ma ale ide poraziť, je ten celkový prístup, ktorý tu majú. Podľa štatistík, má tehotenskú cukrovku asi 5% mamičiek. Ale limity na ten prvý test (čo volajú glucose challenge test) sú nastavené tak, že “neprejde” zhruba každá piata a výsledky sú do značnej miery skreslené pohybovou aktivitou a jedlom v predošlý deň. Tú pätinu mamičiek potom pošlú na trojhodinový druhý test (glucose tolerance test), ktorý je o dosť presnejší a podľa jeho výsledkov sa stanoví ďalší postup.

Takže kopa mamičiek sa stresuje zbytočne. Áno, viem, že je lepšie robiť chyby na tej bezpečnej strane a radšej otestovať pár mamičiek navyše, ako na niektoré cukrovky neprísť. Dokonca mi ani nevadí, čo za ten “zbytočný” test zaplatím (no dobre, tu trochu kecám, trochu mi to vadí, tie peniaze by som vedela minúť aj inak – postieľku ešte stále nemáme). Tehotenstvo je síce “risky business”, ale nie je to choroba a ja nie som pacientka. Napriek tomu sa tu k tomu tak pristupuje. Ja si vždy poviem, že sa nenechám vystresovať, potom príde takéto niečo a predsavzatie je v háji. Tak ale čo sme chceli, to máme…

Na veselšiu nôtu: tento týždeň boli jarné prázdniny a aj keď sa na náš neuroscience lab nevzťahujú a celý pondelok som strávila v škole, na zvyšok týždňa sme sa aj s Ajkou a Andrejom – švagrovcami, ktorí nás prišli pozrieť – vybrali na výlet do Philadelphie (fotky tu). Ale o tom nabudúce…

Dear Zachary

Neviem, ako často sa vám stáva, že vás film nechá v šoku. Mne nie veľmi často. Ale tomuto sa to podarilo. A nemyslím si, že za to môžu len tehotenské hormóny.

Začína sa akoby to bol nepodarený dokumentárny film o zavraždenom doktorovi Andrewovi, ktorý natočil jeho najlepší kamarát. Ale postupne sa cez rozhovory s jeho rodinou a priateľmi dozvedáme oveľa viac. Zavraždila ho jeho bývalá a potom ušla do Kanady. Ešte prv než sa rodina spamätala zo smútku a zlosti z toho, že vrahyňa stále nie je vo väzení, zistia, že usporiadala tlačovú konferenciu, na ktorej oznámila, že čaká Andrewove dieťa.

Andrewovi rodičia sa sťahujú do Kanady a začínajú boj o svojho jediného vnuka. Jeho matka je na slobode a oni sú nútení správať sa k nej slušne napriek tomu, že vedia, že zabila ich jediného syna, pokiaľ chcú mať k malému Zacharymu aspoň aký-taký prístup. Film mal byť akýmsi odkazom pre tohto chlapčeka, o tom, kto bol jeho otec. Nakoniec je však niečím úplne iným…

Bratislava, New York, všetko jedno

Keď napadne 15cm snehu, obidve mestá sú v háji. Áno, je pravda, že je vonku dosť hnusne (stačil mi ranný výlet do obchodu a je mi jasné, že dnes už von ani nos nevystrčím – fujačí riadne), ale videli sme už aj horšie.

Školu nám preventívne zrušili už včera (o desiatej večer prišla aj sms aj e-mail), takže to nápadne pripomína situáciu spred roka. Až na to, že “there’s no such thing as free lunch” a už teraz je jasné, že si to nahradíme v máji namiesto jedného “reading day”. Ale inak mi to padlo veľmi dobre – aspoň môžem dokončiť to, čo som včera nestihla. Na trojdňové víkendy by som si veru vedela zvyknúť.

A čo ešte nového? Konečne po roku a pol bývania v tomto byte máme závesy! Keď sme vymenili sedačku, tak som síce dúfala, že to bude trochu skôr, ale radšej neskôr ako vôbec. Nie že by sme mali problémy s nakúkačmi (vzhľadom na to, že bývame na jedenástom poschodí a široko-ďaleko nie je iná vysoká budova… a žalúzie to istia), ale predsalen, okná, na ktorých niečo visí, vyzerajú výrazne lepšie.

Ďalšie nábytkové prírastky by mali byť polica na knihy (tá, čo máme je už dávno plná) a postieľka pre bejby. Len dúfam, že tieto sa nám podarí vybrať v nejakom zrýchlenom konaní, lebo knihy síce v pohode prečkajú porozkladané kade-tade, ale by som bola celkom rada, keby dorazila najprv postieľka a až potom bejby.  (To si zase vypočujem, keď si môj drahý toto prečíta).

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...