Leto v aprí­li

Vraj zatiaľ iba dočasne, ale tento víkend prišlo leto. Prejavilo sa to tým, že teploty vystúpili nad 30, ľudia sa vyrojili von a mne opuchli prsty.

V sobotu sme sa pobrali do Brooklynu a spolu s česko-slovenským osadenstvom z okolia sme sa pripojili k množstvu ľudí, ktorí už v Prospect Parku grilovali. Neušiel sa nám síce parkový gril s lavičkami a ukázalo sa, že na zúčastnený počet ľudí nemáme dosť diek, ale napriek tomu sme si to užili. Katka s Peťom mali gril, talianske klobásky a mäso naložené na rôzne spôsoby. Zápalky mali síce iba tri, ale ochotní susedia poskytli celú krabičku, takže uhlie sa nakoniec podarilo zapáliť a mäsko ugrilovať.

Cesta domov bola už tradične ubehaná. Teda ten môj beh síce nie je nič moc, ale z nejakého záhadného dôvodu, posledné tri či štyri razy, čo sme sa vracali večer domov z Manhattanu autobusom, sme dobiehali na Port Authority Bus Terminal na poslednú chvíľu (večer cez víkend ide bus iba raz za hodinu). Ja som si hovorila, že štatisticky to raz musíme aj nestihnúť, ale našťasie to nebolo včera a nemuseli sme sa trepať na vlak. (Ale myslím si, že to na nás už niekedy v najbližšej budúcnosti čaká…)

Nuž a dnes sme sa vybrali na smoothie do Hobokenu. Tam to vyzeralo trochu inak ako včera v Prospect Parku – Pier A (mólo s trávnikom) bolo posiate ľuďmi v plavkách chytajúcimi bronz a rakovinu kože. My sme ho len pomaly obkrúžili, dopili ovocné koktaily a zo slniečka oťapení sme sa pobrali domov.

Ale celkom by ma potešilo, keby sa ešte vrátilo jarné počasie, lebo jednak letné tehotenské oblečenie nemáme a jednak tie opuchnuté prsty nie sú veľmi príjemné.

Nové vozidlo

Tak sme sa odhodlali a po dlhom váhaní sme si vybrali. Naše nové vozidlo sa volá i’coo targo, pochádza vraj z Nemecka (aj keď vyrobené bude asi v Číne, kde inde?) a ak sa bábu nebude páčiť, tak nech ide pešo.

Tento konkrétny sme v obchode nevideli, ale po asi troch návštevách kočíkových obchodov a čítaní nekonečných recenzií na internete sme sa jednoducho rozhodli a v pondelok prišla taká škatuľka. V nej bolo všeličo a podarilo sa nám z toho zložiť najprv “buginu” a potom následne to prestavať na hlboký kočík.

Nebolo to úplne jednoduché, lebo patent na “prestavbu” nemajú veľmi inteligentne premyslený, ale spolieham na to, že nebudeme prestavovať nejako často a inú muchu som zatiaľ neobjavila (ak odmyslím to, že 1. vanička hlbokého kočíka je relatívne úzka – ale to je na všetkých hlbokých kočíkoch, ktoré sme tu videli a 2. nedá sa hojdať – a to sa tiež nedá na žiadnom kočíku, ktorý sme videli).

Používať sa chystáme aj dve alternatívy: šatku (asi skôr ja) a baby bjorn (asi skôr Mišo), takže si myslím, že naše bejby nebude mať núdzu o dopravné prostriedky.

Máme netopiera

http://www.youtube.com/watch?v=To povedal môj drahý, keď náš doktor minulý týždeň zistil, že bejby sa nám obrátilo hlavou dolu. (Dúfam, že tam aj ostane.) Inak všetko ok, máme 10 kilo, rastieme ukážkovo. Teda aby som to uviedla na pravú mieru – bejby nemá 10 kilo, skôr tak dva a pol zatiaľ. A čo je ten zvyšok?

Áno, sú aj takí zvedavci, ktorí by radi vedeli, prečo nestačí v tehotenstve pribrať tých asi tri a pol kila na bábo. Odpoveď je jednoduchá – treba pribrať aj na kopu iných veci (tieto čísla sú bližšie k dolným odhadom ako k horným):
bejby                             3.5kg
placenta                            1kg
plodová voda                    1-1.5kg
prsné tkanivo                   1-1.5kg
zvýšený objem krvi                  2kg
zväčšená maternica                1-2kg
tukové zásoby (na dojčenie!)    1-2kg

spolu                          cca 12kg

Takže ešte musíme trochu popracovať, ale myslím, že to stíhame.

The Aims of Education

By A. N. Whitehead, 1929, 247 pages, amazon

At the beginning of this semester prof. Kriegsmann, who teaches us Asymptotics II, was gone for a few lectures and prof. Booty was filling up for him. I have to admit that the fluid flow problem that he went over with us during that time was not too interesting for me. But what caught my interest was a recommendation for this small book. It contains essays that the British mathematician Whitehead originally delivered as speeches. And some of them are extremely good and applicable even today despite the fact that they will be 100 years old soon.

Let the main ideas that are introduced into a child’s education be few and important, and let them be thrown into every combination possible. The child should make them his own and should understand their application here and now in the circumstances of his actual life. From the very beginning of his education, the child should experience the joy of discovery…

This book should both be read by teachers who want to be good teachers and by students who want to make the most of their education and understand how the learning process works and passes through different stages. The non-mathematicians should not be distracted by the math examples Whihead uses to illustrate his points, nor by his bias towards necessity to include a certain amount of mathematical curriculum into everybody’s education (which I, personally, share), because the message that he is trying to deliver is valid in all fields.

The first essay (with some math parts omitted) can be found here.

Vták Ohnivák

Minulý týždeň bol tiež dosť zaujímavý. V pondelok sme sa vybrali za kultúrou. Do New Yorku zavítalo Slovenské Divadlo Tanca s choreografom Ďurovčíkom na čele a s predstavením Vták Ohnivák. Opäť raz jedna akcia, kde drvivá väčšina obecenstva boli Slováci a Česi, dokonca aj vstupenky boli také “naše” trhacie so slovenskou pečiatkou, ale slečna, ktorá nám ich podávala, po slovensky nevedela…

Choreografia a tanec boli parádne, niekedy až akrobatické, hlavnú ideu príbehu sme pochopili, v každom z nás je niekde (aj keď u niekeho to môže byť dosť hlboko) schovaná túžba po lietaní a slobode. Čo mi ale dosť vadilo bolo, že nám pomerne často svietili reflektormi do očí (asi aby si aj tanečníci mohli pozrieť obecenstvo) a trieskanie na “koľajnicu” (alebo čo to bolo) v jednej scéne – dóósť nepríjemné. Ale celkový dojem dobrý.

Nuž a v utorok sme boli na našej prvej predpôrodnej príprave. Ešte nás čakajú tri ďalšie diely počas najbližších troch utorkov. Vedie to taká malá bývala sestrička/pôrodná asistentka (pôvodom z Peru) a prišlo tam 15 bruchatých s partnermi (jedni budú mať asi zebru, lebo kočka bola biela blondínka a chlapík čierny ako noc) a vankúšmi (tie nám kázali doniesť kvôli nácviku relaxačných techník). Na môj vkus to bolo dosť polopatistické – asi aby všetci Američania bez akýchkoľvek pochybností pochopili podávané informácie, ale celkom sme si to užili a dokonca sme sa zoznámili s jedným slovensko-českým párom, ktorý býva v Jersey City a na prípravu sa rozhodli dochádzať do Hobokenu.

Čo je ešte novinka, je to, že sa mi začínajú prihovárať neznámi ľudia v meste, v metre cestou do školy, v škole… Už vyzerám asi dosť tehotne, plus sa ojarilo, tak už nechodím taká naobliekaná, tak to aj vidno, inak si to neviem vysvetliť. Niektorí povedia požehnanie, niektorí sa začnú vypytovať, kedy to bude a čo to bude (a väčšinou sa veľmi čudujú, keď poviem, že neviem).

Oneskorený update

Akosi bolo posledné dva týždne veľmi rušno, tak nebol čas písať, ale teraz máme o jeden deň predĺžený víkend (áno, správne, veľká noc zavítala aj k nám, ale voľno máme iba v piatok a v pondelok už veselo naklusáme do práce a do školy), tak sa nejaký čas našiel.

Takže ako sa nám posledné dva týždne vodilo? Dobre. Boli sme na kontrole 31. marca (ďalšia bude teraz v utorok 14. apríla). Ale čakali sme tam dlho predlho, lebo doktor McQuilkin, ku ktorému chodíme, musel utekať do nemocnice k pôrodu, a tak jeho kolega bral na striedačku svoje aj jeho pacientky. Po hodine v čakárni sme sa teda zoznámili aj s druhým doktorom, ktorý si neodpustil poznámku, že fakt ide jar, lebo sa rozsypalo vrece  s bábätkami a že za posledný týždeň mali veľa pôrodov. Inak bolo všetko v poriadku, pribrali sme zatiaľ 9 kilo, bruchatí sme akurát a uvidíme, ktorého doktora uvidíme v utorok.

Okrem toho sme mali rande cez víkend s Pálovcami a Bellovcami. Pôvodne bol plán taký, že pôjdeme na bowling (tehotní aspoň povzbudzovať), ale na Chelsea Piers nás zastihlo slniečko, tak sme sa radšej poprechádzali popri rieke (rozoberali výsledok prezidentských volieb) a na bowling sme sa vykašľali. So záujmom sme pozorovali, ako hráči trénujú golf (a nie, netreba na to ani golfové ihrisko) a nakoniec sme zakotvili v indickej reštaurácii. Také fajn poobedie.

Na záver ešte video našej ratolesti. Nie je to žiadna super kvalita, lebo máme len foťák a nie kameru a treba si počkať zhruba na druhú polovicu, ale vidno tam ako sa mu čká a ako sa potom miesi:

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...