Máme pre vás radostnú správu. Od štvrtku 28. mája sme traja – prišla k nám Kristínka. Zdravá, krásna, naša.
Máme pre vás radostnú správu. Od štvrtku 28. mája sme traja – prišla k nám Kristínka. Zdravá, krásna, naša.
|
||||
|
Niektoré pôrody sú rýchle, niektoré sú pomalé, niektoré sú prirodzené, niektoré sú predÄasné. A niektoré sú veľmi smutné. Dnes som sa stretla s jednou koÄkou – ÄŒeškou, ktorá už nejaký Äas býva v Amerike – ktorej pôrod bol taký, veľmi smutný.
Tento koláč som robila prvýkrát, keď sme išli do Brooklynu za kamarátmi na piknik. Stretol sa s úspechom a okrem malého kúsku, čo ostal doma, lebo sa už nezmestil do krabice, sa tam aj celý zjedol. A tak keď som teraz drahému zahlásila (po minulotýždňových brownies z krabice a týždňa predtým úplne bez koláča … kvôli fofrom do školy), že nech si teda povie, aký koláč chce, vybral si tento. Je to vlastne taká americká verzia slovenskej bublaniny a aj keď tu píšem ako som ju piekla s broskyňovým kompótom, rovnako dobre tam môže ísť aj iný kompót alebo čerstvé ovocie. 4 vajcia
1 a 1/2 šálky krupicového cukru
150g masla
3 šálky múky (zmes hladkej a polohrubej)
1 čl soli
1 prášok do pečiva
1/2 šálky pomarančového džúsu
1 vanilkový cukor
poriadne veľký broskyňový kompót
1/2 šálky nasekaných orechov (môžu, ale nemusia byť)
1/4 šálky krupicového cukru
2 čl mletej škorice
Vymiešame vajíčka a cukor až do peny a pridáme maslo. V inej miske zmiešame múku, soľ a prášok do pečiva. Túto zmes na striedačku s pomarančovým džúsom vmiešavame do sladkej vajíčkovej zmesi. Nakoniec pridáme vanilku. V miske od múky zmiešame ovocie so 1/4 šálkou cukru a škoricou (sem idú aj orechy, ak sa ich rozhodneme použiť). Vymastíme a múkou vysypeme plech a vylejeme naň väčšiu polovicu cesta. Na to naukladáme kompót a zalejeme zvyšným cestom. Nevadí, ak to nepokryje celé a nevyzerá to veľmi pôvabne, to sa vylepší kysnutím v rúre. Tú treba vyhriať na 180°C a pečieme 50-60 minút (do zlatista, keď sa už cesto nelepí na špáratko).
Ďalší semester úspešne za nami – a tento bol asi najnáročnejší z tých doterajších štyroch (napriek tomu, že som sa už nemusela chystať na kvalifikačné skúšky, ale s čiernym pasažierom na palube a skvelou skladbou predmetov…) – tak prišiel čas na “koncoročný výlet”. Po minuloročnej návšteve Bellových laboratóriií, tento rok výber padol na Brookhaven National Labs.
Americké Department of Energy (niečo ako Ministerstvo energií) spravuje sieť laboratórií po celých štátoch. Niektoré z nich sú viac vojensky zamerané, niektoré viac akademicky. Brookhaven patrí k tým druhým. Nachádza sa vo východnej časti Long Islandu na veľkom pozemku uprostred lesa, pracuje v ňom skoro 3000 ľudí a poputovalo sem 6 Nobelových cien. Čo tu majú také zaujímavé? RHIC (Relativistic Heavy Ion Collider), ktorý bol najväčším iónovým urýchľovačom na svete, kým minulý rok spustili ten v CERNe. Synchotron Light Source, čo je mašinka schopná vytvoriť veľmi koncentrované a silné lúče pokrývajúce elekromatické spektrum od infračervených až po rontgenové a vraj priláka ročne viac hosťujúcich vedcov ako akákoľvek iná na svete (momentálne rozbiehajú nový projekt na vybudovanie druhej, ešte výkonnejšej). Nové centrum pre nanotechnológie a zopár superpočítačov. Čo sa tých počítačov týka, majú New York Blue, čo je Blue Gene/L (jeho dedom bol Deep Blue, počítač, ktorý v roku 1997 porazil Garryho Kasparova) so skoro 40000 procesormi a výkonom 100 teraflopov. To znie možno ohromujúco, ale v súčasnosti najvýkonnejší počítač sveta zvláda vyše 1000 teraflopov a nachádza sa v Los Alamos National Laboratory v Arizone (aktuálny rebríček najvýkonnejších počítačov je každého pol roka zverejnený tu). Okrem Blue Gene L (kde to L má byť skratka od Light) tu majú aj Blue Gene/P (len dve bedne oproti celej veľkej miestnosti pre L, ale zabezpečia štvrtinu výkonu) a pokukujú po Blue Gene/Q. Čo je zaujímavé, tieto počítače a ostatné zariadenie v laboratóriách môže používať “hocikto”. Áno, treba o to požiadať a predložiť projekt, ale tým, že je to všetko platené z peňazí daňových poplatníkov, tak tí, ktorí preukážu, že na svoj výskum dané zariadenie potrebujú, dostanú prístup zadarmo, pokiaľ sú z akademickej sféry alebo za poplatok, ktorý má pokryť náklady, pokiaľ sú zo súkromného sektora (aj keď účet za elektrinu napríklad za taký urýchľovač by som platiť nechcela). Rozprávali sme sa s chlapíkom zodpovedným za tieto počítače; s absolventom NJIT, ktorý tam teraz robí výskum v oblasti prúdenia tekutín; s chlapíkom, ktorý pomocou PET skenov skúma vplyvy drog a iných návykových látok na nervové spojenia v mozgu a na záver sme si vypočuli prednášku o nanotechnológiách, ktorá bola súčasťou pravidelného cyklu, čo im tam beží. Veľmi zaujímavý deň. PS Áno, uznávam, že fotky nestoja za veľa, ale veľmi sa fotiť nedalo a tieto uchmatol jeden môj spolužiak svojím blackberry. Minule sa môj drahý veľmi pobavil, keď čítal jeden článok v novinách. Píšu tam o novej verzii filmu The Taking of Pelham 123 (tá pôvodná je z roku 1974 a nová by mala byť v kinách v júni tohto roku). Film je o metre v New Yorku, ktoré niekto unesie a rúti sa s ním (a rukojemníkmi na palube) podzemím, zatiaľčo vyjednáva s dispečerom sediacim v riadiacom centre o výkupnom. Áno, presne v tom riadiacom centre, kde môj drahý pracuje. To, že takýto film sa pripravuje, vedel už pár mesiacov – odvtedy ako sa Denzel Washington (ktorý hrá spomínaného dispečera) a zvyšok štábu prišli pozrieť, ako také riadiace centrum vyzerá (a nie, fotiť sa tam nesmie, takže žiadne obrázky Denzela Washingtona nebudú). V článku sa však dočítal nasledovné: “pracovníci metra dokonca dovolili tvorcom filmu fotografovať vnútri nového top-secret kontrolného centra, ktoré sa nachádza v strednej časti Manhattanu, najväčšieho železničného kontrolného centra na svete, aby ho mohli vytvoriť – aj keď skutočné centrum je také moderné, že Seagers sa rozhodol dať scéne drsnejšiu, viac úradnú patinu”. A tak sa Mišo z novín dozvedel, na akom top-secret modernom mieste to pracuje. Ešte na vysvetlenie – Pelham 123 je označenie vlaku: Pelham podľa stanice, z ktorej vychádza, a 123 podľa času, kedy vyšiel (1:23)… ale v skutočnosti vraj dispečeri označujú vlaky úplne inak. Na záver trailer:
|
||||
|
Copyright © 2012 life in progress - All Rights Reserved Powered by WordPress & Atahualpa |
||||