Kristína Lara

Máme pre vás radostnú správu. Od štvrtku 28. mája sme traja – prišla k nám Kristínka. Zdravá, krásna, naša.

Narodila sa niečo po piatej poobede a v Hobokenskej nemocnici vyvolala rozruch, pretože je to najväčšie bábo široko ďaleko – 4975g, 59cm. Dala mi síce riadne zabrať (o tom možno niekedy nabudúce), ale stálo to za to. Po dvoch nociach v nemocnici nás včera pustili domov, a tak si tu teraz na seba zvykáme a oddychujeme.

Najväčšia záľuba je zatiaľ spánok (to momentálne platí o nás všetkých troch), najobľúbenejšie jedlo mlieko (po tatinovi v duchu hesla “keď sme hladní, tak sme zlí”). Hlavička pokrytá čiernym páperím a sivé okále, ktoré väčšinou starostlivo schováva. Toľko na zoznámenie.

Veci, ktoré by sa nemali stávať

Niektoré pôrody sú rýchle, niektoré sú pomalé, niektoré sú prirodzené, niektoré sú predčasné. A niektoré sú veľmi smutné. Dnes som sa stretla s jednou kočkou – Češkou, ktorá už nejaký čas býva v Amerike – ktorej pôrod bol taký, veľmi smutný.

Zoznámili sme sa len nedávno, na predpôrodnom kurze, na ktorý sme obidve chodili. Tam sme síce prehodili pár slov, ale na nejakú dlhšiu debatu čas nebol, lebo hodiny boli uprostred týždňa a končievali po deviatej večer, tak to sa už po nich každý zberal domov. Ale dohodli sme sa, že niečo spoločné zorganizujeme neskôr. Ja som sa ozvala, až keď skončil semester a bolo viacej času, a tak sme sa stretli dnes.

Napriek tomu, že táto kočka mala termín až o pár týždňov po nás, prišla bez bruška. Mňa to už neprekvapilo, lebo ma “varovala” včera v telefóne, ale aj tak bolo ťažké počúvať, čo sa jej stalo. Na kontrole v 34. týždni namerali bábu tep len okolo 50 úderov za minútu (to je síce ok pre dospelého človeka, ale bábo v brušku má búchať 140-160). Tak ju okamžite viezli do nemocnice a napojili na monitor, ale tam už vyzeralo všetko v poriadku. Napriek tomu si ju pre istotu nechali na noc. Do rána všetko ok, tak ich pustili domov a že nech dáva pozor na pohyby bábätka.

O pár dní na kontrole stále všetko v poriadku a tak dúfali, že to bol len planý poplach. Ale potom sa jedného dňa zobudili a bábo sa nehýbalo. Ani po jedle sa nehýbalo. Ďalší výlet do nemocnice, ale už bolo neskoro. Ani tep, ani krvný obeh. A tak nasledoval vyvolaný veľmi smutný pôrod, po ktorom sa neozval krik. Doktori bábo prezreli, ale príčinu nezistili.

Áno, tehotenstvo je risky business, s tým do toho všetky ideme a dúfame v najlepšie. Ale až keď sa stane takéto niečo… aj keď to nie je naše vlastné… ale aj tak to bolí… si uvedomíme, aký je život krehký.

Americká verzia slovenskej bublaniny

Tento koláč som robila prvýkrát, keď sme išli do Brooklynu za kamarátmi na piknik. Stretol sa s úspechom a okrem malého kúsku, čo ostal doma, lebo sa už nezmestil do krabice, sa tam aj celý zjedol. A tak keď som teraz drahému zahlásila (po minulotýždňových brownies z krabice a týždňa predtým úplne bez koláča … kvôli fofrom do školy), že nech si teda povie, aký koláč chce, vybral si tento.

Je to vlastne taká americká verzia slovenskej bublaniny a aj keď tu píšem ako som ju piekla s broskyňovým kompótom, rovnako dobre tam môže ísť aj iný kompót alebo čerstvé ovocie.

4 vajcia
1 a 1/2 šálky krupicového cukru
150g masla
3 šálky múky (zmes hladkej a polohrubej)
1 čl soli
1 prášok do pečiva
1/2 šálky pomarančového džúsu
1 vanilkový cukor
poriadne veľký broskyňový kompót
1/2 šálky nasekaných orechov (môžu, ale nemusia byť)
1/4 šálky krupicového cukru
2 čl mletej škorice

Vymiešame vajíčka a cukor až do peny a pridáme maslo. V inej miske zmiešame múku, soľ a prášok do pečiva.  Túto zmes na striedačku s pomarančovým džúsom vmiešavame do sladkej vajíčkovej zmesi.  Nakoniec pridáme vanilku. V miske od múky zmiešame ovocie so 1/4 šálkou cukru a škoricou (sem idú aj orechy, ak sa ich rozhodneme použiť). Vymastíme a múkou vysypeme plech a vylejeme naň väčšiu polovicu cesta.  Na to naukladáme kompót a zalejeme zvyšným cestom. Nevadí, ak to nepokryje celé a nevyzerá to veľmi pôvabne, to sa vylepší kysnutím v rúre. Tú treba vyhriať na 180°C a pečieme 50-60 minút (do zlatista, keď sa už cesto nelepí na špáratko).

Sme skoro hotoví

Ubehlo to. Tehotenstvo sa nám končí a už onedlho sa chystáme osláviť jedny narodeniny. Celkom som si to užívala, ale už sa teším, keď okrem bejbiho dostanem aj naspať svoje telo (aspoň do určitej miery). Teraz síce môžem vierohodne zahrať velerybu na suchu, ale zase tie časté výlety do kúpeľne (takmer pre nič), opuchnuté prsty len čo sa trochu oteplí a podobne, mi vôbec nebudú chýbať.

Nie je mi pohodlné dlho sedieť, ani dlhšie ležať, ani stáť, ani chodiť… mám taký dojem, že príroda schválne zariadila tých posledných pár dní tehotenstva čo najnepohodlnejšie, aby maminy boli pripravené na to, čo príde.

A myslím, že sme ready. Počkáme len, kým si to bejby rozmyslí. (A určite vám dáme vedieť.)

Národné laboratóriá Brookhaven

Ďalší semester úspešne za nami – a tento bol asi najnáročnejší z tých doterajších štyroch (napriek tomu, že som sa už nemusela chystať na kvalifikačné skúšky, ale s čiernym pasažierom na palube a skvelou skladbou predmetov…) – tak prišiel čas na “koncoročný výlet”. Po minuloročnej návšteve Bellových laboratóriií, tento rok výber padol na Brookhaven National Labs.

Americké Department of Energy (niečo ako Ministerstvo energií) spravuje sieť laboratórií po celých štátoch. Niektoré z nich sú viac vojensky zamerané, niektoré viac akademicky. Brookhaven patrí k tým druhým. Nachádza sa vo východnej časti Long Islandu na veľkom pozemku uprostred lesa, pracuje v ňom skoro 3000 ľudí a poputovalo sem 6 Nobelových cien.

Čo tu majú také zaujímavé? RHIC (Relativistic Heavy Ion Collider), ktorý bol najväčším iónovým urýchľovačom na svete, kým minulý rok spustili ten v CERNe. Synchotron Light Source, čo je mašinka schopná vytvoriť veľmi koncentrované a silné lúče pokrývajúce elekromatické spektrum od infračervených až po rontgenové a vraj priláka ročne viac hosťujúcich vedcov ako akákoľvek iná na svete (momentálne rozbiehajú nový projekt na vybudovanie druhej, ešte výkonnejšej). Nové centrum pre nanotechnológie a zopár superpočítačov.

Čo sa tých počítačov týka, majú New York Blue, čo je Blue Gene/L (jeho dedom bol Deep Blue, počítač, ktorý v roku 1997 porazil Garryho Kasparova) so skoro 40000 procesormi a výkonom 100 teraflopov. To znie možno ohromujúco, ale v súčasnosti najvýkonnejší počítač sveta zvláda vyše 1000 teraflopov a nachádza sa v Los Alamos National Laboratory v Arizone (aktuálny rebríček najvýkonnejších počítačov je každého pol roka zverejnený tu). Okrem Blue Gene L (kde to L má byť skratka od Light) tu majú aj Blue Gene/P (len dve bedne oproti celej veľkej miestnosti pre L, ale zabezpečia štvrtinu výkonu) a pokukujú po Blue Gene/Q.

Čo je zaujímavé, tieto počítače a ostatné zariadenie v laboratóriách môže používať “hocikto”. Áno, treba o to požiadať a predložiť projekt, ale tým, že je to všetko platené z peňazí daňových poplatníkov, tak tí, ktorí preukážu, že na svoj výskum dané zariadenie potrebujú, dostanú prístup zadarmo, pokiaľ sú z akademickej sféry alebo za poplatok, ktorý má pokryť náklady, pokiaľ sú zo súkromného sektora (aj keď účet za elektrinu napríklad za taký urýchľovač by som platiť nechcela).

Rozprávali sme sa s chlapíkom zodpovedným za tieto počítače; s absolventom NJIT, ktorý tam teraz robí výskum v oblasti prúdenia tekutín; s chlapíkom, ktorý pomocou PET skenov skúma vplyvy drog a iných návykových látok na nervové spojenia v mozgu a na záver sme si vypočuli prednášku o nanotechnológiách, ktorá bola súčasťou pravidelného cyklu, čo im tam beží. Veľmi zaujímavý deň.

PS Áno, uznávam, že fotky nestoja za veľa, ale veľmi sa fotiť nedalo a tieto uchmatol jeden môj spolužiak svojím blackberry.

Pelham 123

Minule sa môj drahý veľmi pobavil, keď čítal jeden článok v novinách. Píšu tam o novej verzii filmu The Taking of Pelham 123 (tá pôvodná je z roku 1974 a nová by mala byť v kinách v júni tohto roku). Film je o metre v New Yorku, ktoré niekto unesie a rúti sa s ním (a rukojemníkmi na palube) podzemím, zatiaľčo vyjednáva s dispečerom sediacim v riadiacom centre o výkupnom.

Áno, presne v tom riadiacom centre, kde môj drahý pracuje. To, že takýto film sa pripravuje, vedel už pár mesiacov – odvtedy ako sa Denzel Washington (ktorý hrá spomínaného dispečera) a zvyšok štábu prišli pozrieť, ako také riadiace centrum vyzerá (a nie, fotiť sa tam nesmie, takže žiadne obrázky Denzela Washingtona nebudú).

V článku sa však dočítal nasledovné: “pracovníci metra dokonca dovolili tvorcom filmu fotografovať vnútri nového top-secret kontrolného centra, ktoré sa nachádza v strednej časti Manhattanu, najväčšieho železničného kontrolného centra na svete, aby ho mohli vytvoriť – aj keď skutočné centrum je také moderné, že Seagers sa rozhodol dať scéne drsnejšiu, viac úradnú patinu”. A tak sa Mišo z novín dozvedel, na akom top-secret modernom mieste to pracuje.

Ešte na vysvetlenie – Pelham 123 je označenie vlaku: Pelham podľa stanice, z ktorej vychádza, a 123 podľa času, kedy vyšiel (1:23)… ale v skutočnosti vraj dispečeri označujú vlaky úplne inak.

Na záver trailer:

http://www.youtube.com/watch?v=XWsVNSg5YH8

Prípravy

Už sa nám to pomaličky kráti. Ešte pár týždňov a donesieme si domov bejby, tak sa usilovne chystáme. V utorok sme boli na poslednej časti prípravného kurzu (zaujímavé bolo, že ho začalo 16 párov, ale “dokončilo” 14, lebo dva medzitým porodili – jedni veľmi predčasne, termín mali až v polovici júna).

Byt sa nám akosi zmešuje s pribúdajúcim “hardwarom” (kočík, postieľka, prebaľovací pultík) a budeme musieť aj trochu preorganizovať naše úložné priestory (už začínam chápať tie predpôrodné hniezdiace inštinkty, o ktorých nám hovorli – nejde o to, že by sa tým veľmi tehotným a poriadne nemotorným budúcim mamičkám nejako brutálne chcelo upratovať, ale pochopia, že tú kopu vecí naukladaných zatiaľ bez ladu a skladu treba nejako rozumne spratať, ak ich majú byť po ruke, ale zároveň nezavadzať, keď pribudne bejby).


A prišiel nám tento týždeň ďalší balík. Tentokrát bol plný plienok. Nuž áno, asi sme trochu šibnutí, keď sme sa rozhodli používať hlavne látkové plienky, ale zdá sa nám to lepšie pre bábo aj pre životné prostredie (nejako veľmi tým neušetríme, lebo práčku nemáme v byte, ale dolu v spoločnej práčovni a platí sa za ňu). Zatiaľ sme len teoretici, takže vám – všetkým pochybovačom – prináleží právo pochybovať, ale chceme sa o to pokúsiť, tak nám radšej držte palce.

A veľká vďaka ešte raz patrí do Senca, odkiaľ v marci docestovali dve zavinovačky – to je niečo, o čom za mlákou nikto ani nechyruje.

Čo nám ešte chýba? Vanička – po tú sa chceme vybrať do Ikey, lebo to, čo sa dá kúpiť v bežných bejby obchodoch za vaničky nepovažujeme, “kôš” na plienky a zopár drobností. Jáááj a ešte zbaliť tašku!

Tu sa bejby rozčuľuje nad hokejom Slovensko-Česko:

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...