Mesiac

Kika má už mesiac – uteká to rýchlo. A novinky tohto týždňa?

Máme rodné listy. Zobrala som pre istotu 3 kusy – jeden nikdy nevie. Škoda je len, že sú bez mäkčeňov a dĺžňov (do formulára sme vyplnili aj s nimi, ale zjavne to neprešlo), tak dúfam, že to nebude vadiť na Slovensku, keď budeme vybavovať slovenský rodný list. (Návšteva “matriky” bola zaujímavá ešte tým, že chlapík nahliadnuc do kočíka a vidiac bábo v modrých dupačkách a rodný list s dievčenským menom ma zvozil, že ju nesprávne obliekam).

Kúpeme sa vo vaničke. Niekedy s krikom, niekedy bez, ale rozhodli sme sa zahájiť ozajstné kúpanie prv, než nám z vaničky vyrastie (nie, Kika doteraz nebola špinavá, umývali sme ju aj predtým, len nie vo vaničke). Pupok ešte stále drží (nenamáčame ho), ale budeme zisťovať u doktora, že čo si o tom myslí.

Kŕmime sa aj vonku. Minule sme to akosi prešvihli s prechádzkou a tak namiesto 20 minút tlačenia kočíka s vrieskajúcim bábom, som riešila situáciu v parku. Pohoršovanie verejnosti sa však nekonalo – nebolo nič vidno, lebo ako akčná mama pripravená na všetko som mala na sebe tričko so strategicky umiestnenými otvormi.

A na záver ani nie novinka, ale otázka. Čo robiť s bábom, aby sa nebálo? Jedna vec je Moro reflex, keď rozpaží ruky s rozprestretými prstami – to robí vtedy, keď počuje nejaký hlasný, ostrý zvuk, alebo cíti nejaký prudký, neočakávaný pohyb – to je vraj normálne a do pár mesiacov vraj samo zmizne. Ale Kika má niekedy také, čo by som nazvala “záchvat strachu”. Prestane dýchať, sčervenie, vyvráti oči, v tvári má úplne prestrašený výraz, tiež rozpaží ruky, ale prsty nie sú vystreté, ale zohnuté ako pazúry a keď sa po pár sekundách nadýchne, tak spustí rev z plných pľúc. Nepodarilo sa mi vypozorovať, čo to vyvoláva, lebo mi to pripadá, akoby to prichádzalo úplne náhodne. Čo potom urobím je, že ju chytím za tie ruky, začnem na ňu rozprávať, vtedy sa nadýchne a zoberiem ju na ruky a je to preč. Ale keď sa to stalo prvý raz, tak som bola vystrašená asi viac ako ona. Fakt by ma zaujímalo, akí bubáci ju strašia a ako sa ich zbaviť. Any ideas?

Drahé naše dieťa

Keďže sme v Amerike, tak po pôrode príde čo? Účty, predsa. A veru nenechali na seba dlho čakať.

Osobitne si účtuje lekár (za 9-mesačnú starostlivosť a pôrod) a osobitne nemocnica (za izbu, stravu a všetko okolo pôrodu). Nie je mi jasné, ako prídu k daným číslam (lebo ak som to spávne pochopila, tak tieto sadzby nie sú regulované a v zásade si môžu naúčtovať hocičo), ale zapýtali si toto (a to sme boli vpodstate najjednoduchší prípad bez komplikácií a v nemocnici sme strávili asi 50 hodín):

nemocnica za mňa $18,549.38
nemocnica za Kiku $16,645.79
doktor $3,500.00
Keďže aj doktor aj nemocnica majú zmluvu s našou poisťovňou, tak v skutočnosti dostanú zaplatené čiastky dohodnuté v tej zmluve, čo znamená:
nemocnica za mňa $2,530.40
nemocnica za Kiku $632.60
doktor $2,600.00

A z toho niečo platí poisťovňa a niečo doplácame my, takže naše drahé dieťa nás hneď pri narodení stálo (cca jednu letenku na Vianoce na Slovensko):

nemocnici za mňa $478.04
nemocnici za Kiku $288.26
doktorovi $260.00

Čo už… Čo je inak nového? Pupok nám stále drží, tak len trpezlivo sušíme a čakáme kedy odpadne, aby sme mohli naozajstne kúpať a nie len tak akože. Ale zato veselo trénujeme všetky možné dopravné prostriedky (kočík, šatku, modrý vak – ktorý sa ale ukazuje na momentálne pomery príliš horúci – a ružový mclaren – hojdačka na doma)


Okrem dopravných prostriedkov trénujeme aj krčné svaly a aj keď sa Kika po chvíli strávenej na brušku začne zlostiť, vie už pekne zdvihnúť hlavu a aj ju chvíľu podržať.

PS A kde sa najlepšie spí? Na tatovi!

A takto sa Kika vrtí, keď sa zobudí hladná:

Pôrod – ako to videla mamina

Keď náš oficiálny termín pôrodu prišiel a odišiel, začala som mať trochu starosti. Nie že by som sa obávala, že ostanem do konca života tehotná, ale z toho, aby mi pôrod nemuseli umelo vyvolávať (na kontrole, ktorá bola po 40 týždňoch a 3 dňoch sa ma veru aj spýtali, že či chcem vyvolávať – odpoveď bola veľké nie). A tak som trávila pár hodín denne prechádzkami – vraj “zaručená” metóda, ako veci naštartovať. (Na jednej z nich sa mi prihovoril Mario – majiteľ pizzérie – že ak to bude chlapec a pomenujeme ho Mario, tak môžeme do jeho desiatich narodenín prísť každý týždeň na jednu veľkú pizzu zadarmo.)

Kontrakcie síce pár dní chodili, ale neboleli a ani sa nepribližovali, a tak neostávalo nič iné len čakať. Ale potom vo štvrtok v noci boli zrazu iné. Začali bolieť, nedalo sa už cez ne spať a o druhej v noci dokonca ani ležať, tak som sa pobrala do obývačky. Zdalo sa mi zbytočné budiť svojho drahého, lebo mi začínalo byť jasné, že toto bude dlhý deň, tak nech sa aspoň jeden z nás vyspí.

V obývačke som striedavo sedela a visela na fit lopte, hovorila si, že toto ešte nie je zlé, romýšľala, ako veľmi sa to zintenzívni a dohovárala bábu nech spolupracuje. Keď sa rozvidnelo a v spálni zazvonil budík, tak vstal aj onedlho-otecko, ale chvíľu mi trvalo ho presvedčiť, že toto už vyzerá nádejne a nech dnes do práce nejde. A tak sme spoločne merali kontrakcie.

Potom ešte sprcha, pokus o raňajky – ja som do seba nedokázala dostať nič iba suchú žemľu, ale za to ma prehnalo (veru príroda nepotrebuje pred pôrodom klystír, zariadi si to sama) a okolo desiatej cesta taxíkom do nemocnice (ja sediac na poskladanom uteráku dúfajúc, že by to stačilo, keby mi cestou praskla voda). Tam nám pridelili sestričku – veľkú černošku Mariu – ktorá zahlásila, že naozaj rodíme (k mojej veľkej úľave, lebo predsalen som si nebola istá, či nerobím len planý poplach) a že toto bejby príde na svet prv, než jej skončí služba (o siedmej večer).

Kým otecko-čakateľ vybavoval papierovačky (napriek tomu, že ponúkajú “pre-registration” – kde som tieto papierovačky už raz absolvovala ja dva týždne dopredu, v praxi sa ukázalo, že je to zbytočné, lebo tak či tak to chcú ešte raz, keď sa už človek naozaj do nemocnice dovalí), mňa čakalo interview s Mariou. Vypytovala sa na všetko od priebehu tehotenstva, zdravotnej histórie, preferencií ohľadom pôrodu a po ňom, po dosiahnuté vzdelanie, čo som mala deň pred tým na večeru a či mám nakúpené bejby veci…

Nuž a potom začal maratón. Prechádzali sme sa po chodbách, každých 4-5 minút zastavujúc a predýchavajúc a každú hodinu sme sa vrátili na izbu, kde ma napojili na monitor a skontrolovali kontrakcie a tep bábätka. Piť mi nedovolili, ale bola som rada, že som mohla aspoň cmúľať ľad. Čo ma prekvapilo (a potešilo!), bolo, že na rozdiel od toho, ako nám hovorili na predpôrodnej príprave, moje kontrakcie boli síce postupne stále silnejšie, ale sa nepribližovali. Ostali až do konca tých 4-5 minút od seba, čo mi dalo vždy trochu času na spamätanie sa.

Vedela som, že chcem rodiť bez epidurálnej anestézie, ale nebola som si istá, ako veľmi to bude bolieť a či to zvládnem. Ukázalo sa, že sa to zvládnuť dá, aj keď posledné dve hodiny pred tým, ako som začala tlačiť, mi nebolo všetko jedno. To sme sa už neprechádzali po chodbách, ale iba v izbe od postele po kreslo a všetkým na chodbe aj v susedných izbách muselo byť jasné, že sa niečo ide diať.

Tu niekde mi praskli vodu. Moje slabé námietky (na viac som sa ozaj nezmohla) nepomohli, ale koniec koncov  veľmi to nevadilo, lebo už aj tak začínalo tlačenie. To bolo síce namáhavé (a k tomu otrasný pocit, že ma asi roztrhne na dve polovice), ale predsalen trochu lepšie ako “predýchavanie”. Hovoria, že poloha na chrbte je na tlačenie najhoršia možná, ale pravdupovediac, mne celkom vyhovovala a nedokázala som si predstaviť, že by som mala byť napríklad na všetkých štyroch (to by ma asi museli dvaja ľudia podopierať). Keď Maria a Mišo zahlásili, že už vidia hlavičku, tak mi došlo, že za chvíľu sa nám bejby naozaj narodí.

Vtedy nás (aj s posteľou) previezli na pôrodnú sálu a pripojil sa k nám doktor Aguilar – je to partner doktora McQuilkina, ku ktorému som chodila na tehotenské kontroly a ktorý mal byť aj pri pôrode, ale vyšlo to tak, že v ten deň bol odcestovaný (keď ma neskôr prišli obidvaja pozrieť na izbu, tak Aguilar hovoril McQuilkinovi, že mu dlhuje jedno veľké dieťa). Potom to už išlo rýchlo. Pamätám si, že tam bola zima, že ma vtedy napadlo, že moje telo si mnou naozaj robí, čo chce, že keď už bola hlavička vonku a všetci traja mi hovorili, že musím ešte tlačiť, tak som mala chuť im povedať, že vo všetkých tých pôrodných videách už potom bejby akoby vyliezalo samo a pritom pre mňa bol ten “push”, keď išlo von telíčko, najhorší (vtedy som aj cítila, ako sa niečo trhá, ale v tom momente mi to bolo jedno).

A potom už bolo dobre. Kiku mi položili na brucho, ja som jej bľabotala nezmysly, doktor so sestričkou odhadovali, koľko asi bude vážiť (priamo tam váha nebola a neskôr sa ukázalo, že obaja tipovali málo… mali sme šťastie, že som koncom tehotenstva už nebola na ultrazvuku, lebo keby dopredu vedeli, aké veľké dieťa, tak by bol problém vyhnúť sa cisárskemu rezu), ale strávili sme tam ešte asi 40 minút, kým doktor pozašíval, čo sa potrhalo (to už aj s lokálnym umŕtvením a Pitocínom do žily proti nadmernému krvácaniu).

Ešte vyše hodinu na pozorovaní v “recovery room” (zatiaľ Kiku umývali, merali a vážili a Mišo nám išiel uloviť nejakú večeru, lebo nemocničnú kuchyňu už medzitým zavreli). V nemocnici sme strávili nasledujúce dve noci (ale ani jednu z nich som neprespala – tú prvú ma všetko príliš bolelo a tú druhú bola už Kika hladná, ale ja som ešte nemala mlieko – to sme nad ránom vzdali a dostala fľašku) a v sobotu nás pustili domov.

Celkovo si myslím, že sme mali kopu šťastia a na to, že to bol pôrod v americkej nemocnici, to dopadlo veľmi dobre (= málo intervencií). Veľmi pomohlo, že tam bol Mišo so mnou (predsalen v takejto situácii sa zíde niekto, kto vybaví papierovačky, kto nosí ľad, komu možno stískať ruku, keď to veľmi bolí, komu možno povedať, že ďalšie dieťa si adoptujeme, kto mi mohol dookola pripomínať – áno, dá sa to zabudnúť za 5 minút – že tlačenie bude efektívnejšie, keď nebudem míňať dych na kričanie, ale ho zadržím…), za čo mu veľmi ďakujem.

PS Láska na prvý pohľad naozaj existuje.

Ako to videl tatino

 

Pôrod – ako to videl tatino

NohyS blížiacim sa koncom tehotenstva som pomerne často rozmýšľal, kedy to na Ivku príde, ako zistíme, či to už je ono a čo keď nebudem práve vtedy doma. Teoreticky som všetko ovládal, ale vzhľadom na fakt, že chýbali praktické skúsenosti, som mal pred pôrodom aj jeho príznakmi patričný rešpekt.

Hovorí sa, že najlepšia cesta, ako sa zbaviť strachu z nepoznaného, je si to vyskúšať na vlastnej koži. A tak som raz ráno o pol šiestej vstal a myslel som si, že ako obyčajne budem za pol hodinku sedieť v autobuse. Ivku som našiel v obývačke a tvárila sa, že tam je už od druhej ráno. Snažila sa ma presvedčiť, že dnes porodíme, ale ja som tomu veľmi neveril. Podobné kontrakcie sme mali už pár dni a bábo bolo stále vnútri.

Na internete sme našli merač kontrakcií a začali sme stopovať. Podľa tej aplikácie sme mali kontrakcie priemerne 40s zhruba každých 5 minút. Vari dnes predsa rodíme? Nasledoval e-mail do práce, že si beriem deň voľna. Následne som zavolal taxík, aby sme sa do tej pôrodnice vôbec dostali. Taxikárovi asi muselo byť jasné, že ideme rodiť, lebo na Ivke to bolo celkom vidieť, ale žiadna rýchla jazda a flekovanie pred nemocnicou sa nekonali.

Keď sme prišli do nemocnice, tak Ivka sa síce snažila presvedčiť personál, že vyjsť na piate poschodie vo výťahu zvládneme aj po vlastných, ale aj tak dostala vozík. Nuž, nemocnica si chce byť istá, že ich nikto nebude za nič žalovať. Niekto musel ísť na príjem vybaviť všetky papierovačky a vyšlo to na mňa. Keď som im tam povedal, pre čo som prišiel, tak ma po krátkom čakaní poslali do miestnosti, ktorú som pracovne nazval VIP kabínka, lebo tam brali rôzne súrne prípady. Za chviľu bolo všetko vybavené, tak som sa spokojne pobral za Ivkou na izbu.

Tam mi ešte stále usmiata Iva a sestrička oznámili, že to čo som vybavil, boli všeobecné papiere, keď príde budúca mamička do nemocnice, že či ozaj rodí. A keďže mi vraj naozaj dnes rodíme (boli sme už na 4 centimetroch), mám ísť naspäť a vybaviť papiere na príjem na hospitalizáciu. Nie veľmi nadšený som sa vrátil späť na príjem. Tajne som dúfal, že to pôjde zase relatívne rýchlo. Po dvadsiatich minútach čakania som recepčnej nenápadne naznačil, že by som rád dnes ešte stihol pôrod svojho dieťaťa. Dala mi podpísať jeden papier a poslala ma preč. Toto sa asi dalo spraviť aj nejako efektívnejšie, ale zrejme je to súčasť miestnych zvyklostí.

Konečne som sa vrátil späť na izbu a čakal, čo sa bude diať. Dialo sa toho celkom dosť. V prvom rade sme odmietli akúkoľvek chémiu. Merali sme si kontrakcie a tep bábätka a prechádzali sme sa po chodbách. Tu a tam nás prišla pozrieť “naša” sestrička, ktorá bola podľa mňa skvelá. Bola milá, evidentne mala všetko pod kontrolou. a ochotne odpovedala na všetky otázky. Pri každej návšteve nezabudla spomenúť, že nám to ide skvele a že napredujeme skutočne rýchlo.

Zatiľ čo sa Ivka pomaly blížila ku 10 cm, dýchali sme spolu či už na chodbe alebo na izbe. Kontrakcie sa stávali zjavne silnejšie a bolestivejšie a ja som pri pohľade na ňu začal byť rád, že chlapi nemôžu otehotnieť. Pri 10 cm jej praskli plodovú vodu, ktorá by asi praskla skôr či neskôr aj tak, ale robiť to nemuseli. Lekár (ktorý nás prvý raz prišiel pozrieť okolo 8 cm) vyzeral pohodovo, ale nakoniec nás rodil aj tak niekto iný. Keď sme už boli na 10 cm a pri silnejších kontrakciách bolo vidiet vrch hlavičky, zobrali nás na pôrodnú sálu. Pred tým ešte nasledovala obligátna otázka, či nemám problém s krvou, na čo som odpovedal, že iba pokiaľ ide o moju krv.

Na pôrodnej sále bolo trochu zima a konečne sa zjavil aj lekár, ktorý nás nakoniec odrodil. Neviem, ako sa volal, ale bol to taký dosť ukecaný Kubánec, ktorý sa navyše šialene podobal na Dzurindu. Tu sme tlačli asi pol hodinu a bábo bolo na svete. Kiku hneď po narodení priložili Ivke na hruď a mňa nechali prestrihnúť pupočnú šnúru. Musím povedať, že lekár na konci vyzeral ako po priemernej zabíjačke a jeho prácu si fakt vážim, ale v žiadnom  prípade nezávidím.

Celý pôrod bol pre mňa dosť silný zážitok. Sestričky sa tvárili, že som bol užitočný celý čas, ja som bol rád, že som nikomu nezavadzal a snáď trochu pomohol Kike na svet.

Ako to videla mamina

Tahitský kokosový chlieb

Tento recept je zďaleka. Doniesla som si ho síce minulé leto z Havaja, ale originál pochádza ešte z ďalej – z Tahiti.

Na Havaji sme totiž navštívili Polynézske kultúrne centrum a v Tahitskej “dedine” sme okrem lekcie hula tancovania dostali aj ochutnať čerstvo upečený kokosový chlieb. Z nejakého záhadného dôvodu sme ho dlho nerobili (asi preto, že sme nemali kokos…), ale teraz prišiel ten správny čas a už dvakrát sme si na týchto sladkých chlebíkoch pochutili. Takže, ako na to?

1 šálka nastrúhaného kokosu (ideálne by mal byť čerstvý, ale funguje aj klasický sušený)
2 šálky (hladkej/polohrubej) múky
1 čl prášku do pečiva
1/2 šálky krupicového cukru
1 necelá šálka vody

Všetko spolu vymiesime, vody treba dať primerane tak, aby výsledok nebol príliš lepkavý. Aj keď z toho už je spojité cesto, miesime ešte pár minút ďalej. Zabalíme do alobalu a pečieme na 180°C asi hodinu až hodinu a pol (do zlata).

Z tohto množstva surovín výjdu dva malé bochníky. Veľmi počas pečenia nenakysnú (chystám sa ešte vyskúšať verziu s droždím a nechať cesto kysnúť pred pečením), ale ešte trošku teplé, natreté iba maslom chutia skvelo.

Druhý týždeň

Pomaly nám končí druhý týždeň, odkedy k nám pribudla malá slečna a aj keď sa to nezdá, už sa trošku mení.

Na začiatku naozaj len jedla a spala, teraz je po kŕmení aj chvíľku hore a oči už nemá stále zavreté, ale vyvaľuje na nás “kukadla jako zrcadla”. A keď sa pozabudne, tak sa občas aj usmeje – presne vie ako na nás a už v tomto rannom veku nás ma omotaných okolo prsta.

Čo je ešte nové tento týždeň, boli sme na prvej krátkej prechádzke v parku (treba otestovať kočík predsa). Kika si to celkom užila = celú prechádzku prespala. Druhé kolo bude dnes, tak uvidíme, či prespí aj to.

Prvý týždeň

Kika má dnes týždeň a bola na malom “výlete”. Išli sme pozrieť doktora Texidora. Tam nám povedali, že sme nepriniesli novorodenca, ale dvojmesačné dieťa a keď ju odvážili (to čo schudla po pôrode už má naspäť a ešte aj trošku navyše, takže sa zdá, že mlieko jej chutí) a odmerali, tak zistili, že je mimo všetkých tabuliek, čo majú. Nám to ale nevadí, rásť budeme po svojom.

Kika dostala aj prvé očkovanie, samozrejme sa jej to nepáčilo, ale ukázalo sa, že doktor má “magic touch”, pretože ju hneď potom zobral na ruky a v momente bolo ticho. Inak všetko v poriadku a ak dovtedy nebude chorá, tak sympatického doktora pôjdeme pozrieť zase o mesiac.


Doma sme sa už celkom zabehali. Kŕmime sa približne každé tri hodiny. A aj keď nám v nemocnici hovorili, že najprv sa mení plienka a až potom sa kojí (aby pri tom menení plienky neboli problémy s plným bruškom), väčšinou (hlavne v noci) to robíme v opačnom poradí, lebo sa nám to zdá jednoduchšie ako meniť plienku bábu, ktoré je zúrivé od hladu a kope na všetky strany.

Tak ako sa jej často čkalo, kým bola ešte v brušku, párkrát za deň to príde aj teraz (a nie, nie je to len tým, že by mala mokrú plienku). Ale napočudovanie, toto jej veľmi nevadí a znáša to veľmi trpezlivo (ale ukázalo sa, že tak ako nám veľkým pomáha pitie, aj jej väčšinou po troške mlieka štikútka prejde):

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...