Pár úvah

Modrá velerybaMôj drahý manžel sa mi smeje, že ešte stále čítam o tehotenstvách, o pôrodoch… ale celkom víta, že čítam aj o bábätkách, očkovaniach… (a že dostane výcuc toho najzaujímavejšieho). A ako tak čítam, tak všeličo sa mi premelie hlavou a o pár z týchto (nie nutne súvislých) myšlienok by som sa chcela podeliť.

Varovanie a výzva: neviem, či to bude mať hlavu a pätu, ale komentáre uvítam.

Šestonedelie. Tak sa nazýva čas po pôrode, ktorý je vraj na zotavenie. Toto je v Amerike často aj čas, ktorý zostane mamička doma a po ktorom sa vráti do práce. A vidíme skvelé príklady modeliek, ktoré sťahujúc brucho predvádzajú spodnú bielizeň dva mesiace po pôrode alebo celebrít s troma osobnými trénermi, ktorí ich dostanú “back into shape” ani sa nenazdajú (ale už sa nechvália tým, ako si zväzujú prsia, aby im netieklo mlieko). Netvrdím, že sa máme vrátiť späť do minulosti, keď toto bolo obdobie akéhosi dobrovoľného domáceho väzenia, ale mne to pripadá, akoby sa strácal rešpekt pred časom okolo pôrodu.

A pritom toto je čas, ktorý sa nemeria na hodiny a dni, ale na kŕmenia a plienky… čas, kedy sa schúlené bábätko postupne vystiera… čas kedy sa jeho pohľad postupne zaostruje a jedného dňa sa zadíva mame do očí a po celej tvári sa mu rozleje úsmev… čas kedy už pri myšlienkach na bábo začnú kvitnúť mliečne kvety na tričku… čas únavy, kedy sa vstáva aj v noci a pri polovičnom vedomí s bábom pri prsiach zaspáva už v kresle… čas, ktorý uteká veľmi rýchlo… čas kedy je tento nový život, ktorý sme vytvorili, veľmi dôležitý a netreba sa ponáhľať k tomu, čo bolo predtým…

Čas, kedy sa všetko točí okolo tohto nového človeka.

ŠatyA potom príde otázka, či to tak má byť. Či treba priskočiť na každé zavolanie? Či nie je lepšie niekedy nechať bábo plakať, veď predsa, keď už je prebalené, nakŕmené, pohojdané, tak má spať a ono namiesto toho znovu plače, aj keď sme ho už trikrát po sebe uložili do postieľky. Netreba ho predsa rozmaznať!

Problém je však v tom, že neverím že 6-týždňové bábo je schopné vypočítavosti… ak plače, tak mu niečo chýba (alebo v prípade plnej plienky má niečo navyše…), len my možno nevieme, čo vlastne. Ale zdá sa mi, že ak na to prídeme a uspokojíme danú potrebu, nebudú nasledovať “neopodstatnené” požiadavky, lebo bábo nechce viac ako potrebuje. Staršie dieťa možno áno, ale nie je to len záplata toho, čo chýbalo, keď bolo malé?

Okrem toho, keď bábo necháme plakať namiesto toho aby sme sa snažili zistiť, kde je problém, tým ho nenaučíme, aby bolo “dobré”. Tým ho naučíme, aby bolo ticho. Toto vraj psychológovia volajú naučená bezmocnosť. Bejby nevie, či a kedy jeho potreby budú naplnené, jeho svet je strašidelný, lebo je nepredvídateľný a nespoľahlivý a veľmi zavčasu doňho vstúpi nedôvera. Určite by som také nechcela pre naše bábo.

Na druhú stranu ale, keď si predstavím seba, keď sa mi chce plakať a teraz by prišiel niekto, kto sa snaží robiť všetko možné, len aby ma upokojil, asi by som z toho nebola veľmi nadšená. Možno sa aj bábo potrebuje  niekedy jednoducho vyplakať, uvoľniť pretlak rušného dňa…

… asi sme si zabudli v nemocnici pýtať návod na použitie, keď sme odchádzali.

Celú noc

Dnes som po asi troch mesiacoch prvýkrát prespala celú noc. Kika zaspala približne o pol deviatej a zobudila sa (a nás) ráno o štvrť na sedem. Bola o pol metra a 90 stupnov inak, ako sme ju dali spať, a hladná ako vlk.

Po tom, ako nás všetci varovali, že keď príde bejby, tak toho veľa nenaspíme, sme aj my zaradili nedostatok spánku medzi zbrane hromadného ničenia. Ale boli sme príjemne prekvapení. Okrem prvých pár dní, som vstávala v noci dvakrát a v poslednej dobe väčšinou už len raz niekedy medzi treťou a štvrtou. A dnes takéto prekvapenie. Nečakám, že to odteraz už bude pravidlom, ale vyzerá, že sme na dobrej ceste.

Čo je ešte nové? Minulý týždeň sme chodili po doktoroch, ale okrem návštev doktorov sme sa vybrali aj na jednu oveľa príjemnejšiu. Boli sme vrátiť Pálovcom autosedačku, lebo onedlho ju už aj oni budú potrebovať pre svoje bejby a zablahoželať Lucii k narodeninám. Pri tej príležitosti sme Kike dali prvý ozaj dievčenský outfit.

Ono totiž tým, že sme nechceli vedieť, čo budeme mať, tak sme vecičky chystali také neutrálne (aspoň som si myslela) – dupačky so zvieratkami a také tie tričká, čo sa zapínajú medzi nohami. Ale už niekoľkokrát sa mi ľudia vonku prihovorili, že aký pekný chapček. Dievčatko mi ešte nepochválil nikto. Garderóbu zatiaľ vymieňať nebudeme, veď to sa postupne spraví, ako bude Kika rásť, ale tomuto tričku so sukničkou som neodolala.

A kúpili sme nakoniec aj autosedačku. Nie také vajce pre novorodenca, ako sme mali požičané, ale takú prestaviteľnú, čo môže byť aj na ležato aj posediačky a hádam vydrží pár rokov. Vyskúšame ju asi pri najbližšej doktorskej návšteve.

PS Tieto parádne obrázky nafotil Martin (ďakujeme) a má na svedomí aj to, že teraz (zase raz) pozeráme foťáky a rozmýšľame, či nejaký nekúpime. Áno, áno, presne viem, čo chcete povedať – že možno problém našich obrázkov nie je vo foťáku, ale vo fotografovi. Na to Mišo odkazuje: “veď počkajte a uvidíte!”

Pupok

PupokKika má dnes osem týždňov a jej pupok (resp. zbytok šnúry) to konečne pochopil. Samozrejme si na odpadnutie vybral ten najnevhodnejší okamih – tesne predtým, ako sme odchádzali na autobus k doktorovi, takže som už ani neprezliekala zababrané dupačky, iba zobrala jedny čisté so sebou a pupček prelepila leukoplastom. Ale inak ma to celkom potešilo.

 

 

Ďakuje, že kojím

trickoTo mi povedal jeden chlapík, keď som kŕmila Kiku na lavičke pri obchode. (upozornenie: nasledujúce riadky popisujú telesné partie a to, čo z nich vyteká, takže, ak o takých veciach práve nechcete čítať, toto je vhodný moment prestať)

Normálne sa snažíme chodiť do nakupovať do potravín tak, že Kiku najeme, prebalíme, šup do kočíka a ide sa. Ona odtiaľ chvíľu ešte pozerá a časom zaspí. Ale jedného dňa to akosi nevyšlo a aj keď sme si mysleli, že potraviny ešte obehneme, kým na ňu príde hlad, prerátali sme sa a Kika s nami uprostred nákupu stratila trpezlivosť.

cucaTak som nechala drahého v obchode dokončiť, čo bolo treba, a ja som sa pobrala von. Tam sme sa s malou usadili na prvú lavičku a pustili sa do jedla. Sedeli sme decentne – zvonka to vyzerá akoby som len držala bábo na rukách (aj keď v štátoch majú zákon, že je dovolené odhaliť prsník pri kojení kdekoľvek, kde má matka legálny pristup, ale myslím si, že netreba zbytočne provokovať). Väčšina ľudí, čo prešla okolo, si ani nič nevšimla, ale jeden chlapík sa na nás usmial a povedal, že ďakuje, že kojím.

Neviem, či to bol čerstvý otecko alebo zdravotník alebo len taký chlap, ktorý vie, že aj keď sú umelé mlieka (po americky formule), čím ďalej tým sofistikovanejšie, na materské mlieko ešte stále nemajú. Sú fajn, keď kojenie z nejakých dôvodov nie je možné, ale americké mamičky sa o to často ani nepokúsia. A tak som sa usmiala naspäť a pokračovala v začatej činnosti.

Prečo sa o to nepokúsia? Možno sa im to zdá náročné (obzvlášť, ak sa musia skoro vrátiť do práce), možno sa im to zdá divné (ak v ich rodine nikto nekojil), možno sú veľmi emancipované (a chcú sa s partnerom podeliť o všetku bejby starostlivosť vrátane kŕmenia)… neviem. Mne bolo od začiatku jasné, že ak sa bude dať, tak bejby cucá u mňa. Veľa možností obzerať dojčiace mamičky v akcii som nemala a tak to bolo teoretické samoštúdium ešte pred pôrodom, v nemocnici inštruktáž od veľmi trpezlivej laktačnej konzultantky (áno, to je jej oficiálny popis práce a myslím, že zarába celkom dobre), nuž a potom sme sa už učili s Kikou metódou pokus-omyl.

A tu je pár veci, ktoré som o kojení predtým nevedela a buď prečítala v rámci prípravy, alebo zistila za pochodu:

  • Kojenie vraj nebolí, keď sa to robí správne. To určite písal chlap, ktorý prsia nikdy nemal. Lebo takéto niečo by bolo mne, keď mala Kika týždeň, asi na smiech, keby mi nebolo do plaču od bolesti. Prsia obrovské, citlivé na najmenší dotyk a zrazu ich začne ožužlávať bejby, ktoré sa po každých dvoch-troch hodinách na ne vrhá s vervou, akoby týždeň nejedlo. Prvý moment je, ako keby mi niekto bradavky rozrezával žiletkou, potom to trochu otupie a pomaly ustupuje – až do momentu, keď príde čas na druhú stranu.
  • Keď sme už pri veľkosti, áno, literatúra varuje, že prsia sa nalejú a zväčšia, ale keby chceli byť presní, tak by museli napísať, že to je niečo ako možnosť pozrieť si, ako by vaše prsia vyzerali po plastickej operácii. Na počudovanie – a nechápem ako to funguje – časom sa naspäť trochu zmenšia, napriek tomu, že mlieka je v nich viac. Nie je to síce predtehotenská veľkosť (malosť), ale aspoň to nevyzerá, že sa tá operácia nepodarila.
  • A aby som uviedla veci na pravú mieru – bolenie časom prejde (aj keď to skôr bude asi tým, že pravidelné ožužlávanie otupí nervové zakončenia), ale čo ostane je “letdown”. To je to, keď asi po 10tich sekundách odvtedy, čo bejby začne cucať, sa mlieko “spustí”. Je to skoro ako vlna, ktorá ide zvnútra a tlačí sa von. Z obidvoch strán. Na jednej strane sa bejby na chvíľu zakucká a na druhej mokré tričko.
  • A nespustí sa to len, keď bejby cucá. Niekedy aj v teplej sprche, niekedy aj pri puse od manžela, niekedy stačí, keď sa o Kike rozprávame, alebo keď na ňu myslím.
  • Ale na čo ma nikto nepripravil, je ten abslútny pokoj, keď už obidve vieme, ako na to, sedíme v kresle a mlieko tečie, až pri tom obidve zaspíme. Alebo keď nezaspíme a Kika opitá mliekom sa začne s prižmúrenými očami usmievať. Alebo to, ako z toho celá vonia (ak práve nemá nálož v plienke).

Tri roky

Minulý týždeň som dostala kyticu, že ďakuje, že som to s ním tri roky (manželstva) vydržala. Spýtala som sa, že či to už je zlatá svadba. A on na to, že to budem musieť vydržať ešte chvíľu. A ja na to, že dobre. Ale veľa sa toho za tie tri roky zmenilo.

Zmenili sme krajinu a dúfam, že niekedy okolo ďalších troch rokov ju zmeníme znovu. Zmenila som zamestnanie a školu – a to tiež dúfam, že do troch rokov bude treba opäť meniť. Menili sme aj bývanie – na jeseň to budú dva roky, čo bývame v tomto byte a nejaký čas ešte ostaneme, ale už začínajú nezáväzné debaty, že kam potom.

Ale najväčšie zmeny sa udiali len nedávno. Niekto veľmi dôležitý odišiel a aj keď nezmyselné otázky o tom, “čo by bolo keby…”  pomaly prechádzajú, smútok ostáva. A niekto dôležitý prišiel – a spokojne si odfukuje vedľa. Je len strašná škoda, že sa nestretli.

Cibuľový chlieb

V rámci experimentovania s chlebom je tu ďalší recept, ktorý dopadol celkom dobre. Má len jeden háčik – nehodí sa s lekvárom alebo s medom.

1 polievkovú lyžicu sušeného droždia
1/4 šálky teplej vody
1 šálka cottage cheese
2 polievkové lyžice cukru
1 menšia nadrobno najkrájaná cibuľa
1 polievková lyžica masla
nejaké ochutiny, napr slnečnicové alebo ľanové semienka, rasca a pod
1 čajová lyžička soli
1/4 čajovej lyžičky sódy bikarbóny
1 vajce
2 a 1/2 šálky múky (zmes bielej a celozrnnej)

Necháme zohriať droždie a cottage cheese na izbovú teplotu a potom ich zmiešame s vodou, cukrom, cibuľou, maslom, pochutinami, soľou, sódou bikarbónou a vajíčkom. Pridáme múku tak, aby vzniklo husté cesto a miesime. Prikryjeme a necháme kysnúť asi hodinu. Vyformujeme chlieb na plechu vystlanom papierom na pečenie a necháme ďalej kysnúť (asi 30-40 minút). Pečieme na 180C asi 40-50 minút a vychutnávame pritom skvelú vôňu.

Osie hniezda

… alebo cinnamon rolls, ako tomu tunajší hovoria. Recept je v podstate rodinný – mám ho od Julinej mamy, ktorá pracovala v reštaurácii a výborne varí. Výsledok skôr chrumkavý a nie úplne taký nadýchaný, ako sa dá kúpiť v Cinnabon, ale to ja osobne považujem za plus.

na cesto:
1 šálka mlieka izbovej teploty
1/4 šálky vody izbovej teploty
1/4 šálky masla
1 vajce
1 čajová lyžička soli
4 šálky múky
1/4 šálky prášku na vanilkový puding
1 polievková lyžica cukru
1 polievková lyžica sušeného droždia

na plnku:
1/4 šálky masla
1 šálka hnedého cukru
2 čajové lyžičky škorice

na polevu:
4 oz (115g) cream cheese
1/4 šálky masla
1 šálka cukru
2 čajové lyžičky mlieka
1/2 čajovej lyžičky vanilkového extraktu

Zmiešame všetky prísady na cesto, rozvaľkáme na obdĺžnik, natrieme maslom a posypeme hnedým cukrom a škoricou. Potom zrolujeme a nakrájame na kolieska. Tie naukladáme na vymastený plech, zakryjeme a necháme kysnúť asi hodinu. Pečieme na 180C do zlatohneda (asi pol hodinu). Necháme 5 minút chladnúť a zatiaľ vyšľaháme prísady na polevu a potom štedro natrieme na ešte teplé hniezda.

PS Skvele to vonia.

Hádanka

hadankaUž minule som písala, že som si kúpila pár tričiek na kojenie. Onedlho potom mi prišla od nich anketa, že by ich zaujímalo, ako som s tričkami spokojná a či by som na nich niečo vylepšila.

A tak som anketu vyplnila a poslala naspäť. Napísala som, že som spokojná, ale dve veci by som vylepšila: tričká by mali mať hrubšie ramienka, lebo predsalen zavesiť prsia plné mlieka na takéto špagetové nie je úplne optimálne a okrem toho by mali ponúkať aj vzorované a nielen jednofarebné, lebo na tých veľmi vidno, keď mliečko tečie (to je jedna z radostí kojenia – keď bábo cucá z jednej strany, tak druhá iniciatívne tiež spustí a niekedy tomu ani “breastpads” nepomôžu). Ja som si kúpila čierne a modré a na tom modrom to veru vidno.

Tým som považovala vec za uzavretú, ale včera mi prišla obálka a v nej čudo a kartička, že nech ho prijmem ako poďakovanie za vyplnenie ankety. A ja na to kukám a kukám a rozmýšľam, že čo to asi je. Neprišla som na to, ale dočítala som sa na visačke a celkom ma to pobavilo. A tak otázka na vás: čo si myslíte, že to je?

Kika bola prvýkrát v škole

Ale z veľkej časti to prespala. Môj školiteľ totiž tento víkend odchádza na rok na sabbatical do Indie, a tak som sa s ním chcela ešte raz predtým stretnúť a dohodnúť si plány a on chcel vidieť Kiku. Tak som ju uviazala do šatky – predsalen s kočíkom sa zle manévruje, keď mám ísť dvoma električkami a jedným vlakom, a išli sme.

Cestu tam zvládla v pohode – vystihla som čas, keď spala – potom som ju nakŕmila a išla poklebetiť so spolužiakmi, lebo sme došli trochu zavčasu. Nasledovalo stretnutie so školiteľom a druhý office spolužiakov (Kika oboje prespala) ešte jedno kŕmenie a cesta domov. Tú som však nezvládla ja, lebo som sa už ponáhľala na vlak, šatku som si uviazala zle a Kika sa mi v nej šmýkala. Tak som ju vybrala, nech nevypadne a vpodstate to skončilo tým, že som ju druhú polovicu cesty domov niesla na rukách. Ona to však zobrala s humorom – predsalen normálne sa jej nestáva, aby bola väčšinu dňa na rukách alebo priviazaná u mňa na bruchu, tak si to asi vychutnávala…

že čo sa naučila? V škole asi zatiaľ nič, ale doma stále trénujeme dvíhanie hlavy:

Čo robíte, robíte dobre…

Spi… to nám povedal doktor T (tak ho volajú deti, ktoré nevedia povedať Texidor) dnes v “poradni” (po Americky well baby visit). Lebo okrem merania, váženia, očkovania, obzerania zo všetkých strán a nakúkania do všetkých otvorov je takáto návšteva jedinečná príležitosť vystrieľať všetky tie otázky, ktoré nás napadli za posledný mesiac (a áno, mala som ich napísané na papieriku, lebo keď bábo vreští po očkovaní, tak sa mi ťažko spomína, na čo som sa to chcela opýtať).

V prvom rade ma zaujímalo, čo si myslí o pupku. Kika má už takmer 6 týždňov, ale kúsok pupočnej šnúry si stále opatruje. Doktor si ho obzrel, povedal, že vyzerá ok a drží už iba v strede, že ak chcem, tak s tým môže niečo urobiť, ale že si myslí, že netreba, že nech to len ďalej pri každej výmene plienky natieram alkoholom a že podľa neho to už nebude dlho trvať. Tak som povedala, aby nič nerobil (koniec koncov, aj keby to “odstrihol”, ranka by tam ostala a bolo by treba opatrovať tú), že keď sme vydržali doteraz, tak ešte pár dní počkáme.

Pýtala som sa na biely fliačik na ľavom oku – s tým si nemám robiť starosti, že to je “fat deposit” a že sa to vstrebe (internet o samovstrebávaní nič nepíše, ale tak počkáme aj na toto a uvidíme). Pýtala som sa aj na červenú škvrnu vo vlasoch – s tým si tiež nemám robiť starosti, že to je “birthmark” a že buď časom zmizne, alebo ju aj tak nebude vidno, keď Kike narastú poriadne vlasy.

Na otázku o “strachu”, o ktorom som písala minule, mi povedal, že s tým si nemám robiť starosti, vraj je to bežné a z toho vyrastie a presne tú istú odpoveď som dostala aj na otázku o tlačení do plienky, ktoré niekedy Kike ide úplne mimochodom, ale niekedy sa pri tom tvári, akoby sa snažila vytlačiť ježka alebo čo…

Podobných otázok som mala ešte zopár a doktor s anjelskou trpezlivosťou, ktorú má asi vyhradenú pre ustarostené mamičky prvých detí vpodstate na všetky odpovedal – áno, uhádli ste – že si nemám robiť starosti,  že to je ok a že dobre robíme, to čo robíme, lebo bejby nám rastie ako z vody. Nevšimla som si koľko namerali na dĺžku, lebo som bola užasnutá z váhy 15.5 lb, čo po našom 7kg!

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...