Tri mesiace

Naše malé zlato má tento týždeň tri mesiace a vonku začínajú padať listy. Asi ide jeseň… Čo je ešte nové okrem toho?

Kika spí celú noc. Rada by som sa pochválila, že máme na tom nejakú zásluhu, ale pravda je taká, že nemáme. Ona si to nejako sama uregulovala, zaspí večer okolo ôsmej a zobudí sa ráno okolo pol šiestej alebo šiestej. Aj keď by bolo ideálne, keby vstávala ešte aspoň o hodinu neskôr, naozaj si nemáme na čo sťažovať a som veľmi rada, že jej to ide takto. Okrem toho si schrupne ešte 4-5krát cez deň. Z toho sa môže zdať, že vlastne celý čas spí, ale nie je to tak. Tie spánky cez deň sú pomerne krátke a keď je hore, tak ju nebaví byť sama a len tak ležať, takže cez deň máme rušno.

Boli sme zase raz v Patersone. Tentokrát u genetičky, pretože, ako mi bolo povedané, to čo má Kika v puse, je pomerne nezvyčajné a prv, než sa do toho pustia, chcú si byť istí, že to nie je len časť väčšieho problému. Genetička (našťastie) povedala, že nie je, ale bola to zase jedna z tých doktorských návštev, ktoré sme si možno mohli odpustiť. Vyzeralo to tak, že najprv sme si kreslili rodostrom (vrátane bratrancov, sesterníc, ujov, tiet a starých rodičov a ich zdravotných problémov) a potom Kiku pomerala a popozerala.

Nakoniec povedala, že na základe tohto neodporúča žiadne genetické testy, lebo tie sa vraj väčšinou robia na potvrdenie nejakého syndrómu (a v tomto prípade nemá podozrenie na žiadny) a nie na diagnostikovanie. A že v tomto prípade ide o “izolovaný jav pravdepodobne spôsobený environmentálnymi faktormi”. Ono je samozrejme fajn počuť takéto niečo (v zmysle, že to nie je vážne a malo by sa to dať pomerne jednoducho napraviť), ale nemôžem sa ubrániť dojmu, že tá návšteva bola trochu zbytočná (toto celé sa dalo absolvovať už minule, ale to by si genetička nemohla zaúčtovať extra sedenie) a že sa o takýchto veciach aj tak veľa nevie.

Ďalší krok bude “team meeting” v septembri, kde by sa mali vyjadriť všetci tí špecialisti, u ktorých sme boli, plus zopár u ktorých sme neboli, a dohodnúť sa, že aký je najlepší postup a kedy teda čo budeme robiť. Ja som si síce naivne toto sľubovala už od našej prvej návštevy ešte v júli, ale tak hádam sa dočkáme.

Ale dosť o lekároch a vyšetreniach… nové je ešte to, že Kika začína vydávať všeliaké zvuky a výskoty. Niekedy sa s nami dokonca “rozpráva”, keď na striedačku niečo hovoríme, len zatiaľ akosi nerozumieme reči jej kmeňa. Nepodarilo sa mi to zatiaľ natočiť, ale je to dosť zábavné. Okrem toho sa vrtí. Prevrátiť sa ešte nevie, ale dostane sa tak “do pol cesty”. S tým ale súvisí aj to, že sa už nechce nosiť v šatke a baby bjorne, lebo tam sa jej vrtieť nedá a cíti sa tam “spútaná”. Ono to veľmi nevadí, lebo dosť používame kočík a ten si obľúbila, ale predsalen niekedy by sa to hodilo, keď sa nedá ísť s kočíkom. Budeme ju musieť na to nejako zase zvyknúť.

Na čo si nevieme zvyknúť my, je to, že nám na noc odstavujú premávku na ceste, čo ide popred náš panelák. To by samo o sebe bola skvelá správa, ale oni ju odstavujú preto, že v noci opravujú taký múr oproti, čo znamená vŕtanie do skál a pípanie pri cúvaní bagrov. Kika spí ako bábätko a my dvaja dúfame, že to rýchlo dokončia. Okrem toho nám opravujú strechu a varia pred domom nejaký decht, či čo to je (husté, čierne, smradľavé), tak to tu je teraz veselé…

PS Opäť vďaka Zuzke za fotky.

Leave a Reply

Your email address will not be published.

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.