|
||||
Vec sa má tak. Odložila som si zopár zlatých fotiek a nechala vyrobiť (veľmi) limitovanú sériu kalendárov. Tie sa ocitli pod vianočným stromčekom. (Je síce pravda, že keď prídu dané mesiace, fotky už budú neaktuálne, ale kým sú ešte digitálne rámy také drahé ako sú, tak to bude musieť postačiť.) Ak sa k vám náhodou takýto kalendár nedostal, ale radi by ste si pozreli aspoň obrázky, ktoré v ňom sú, tak ste na správnom mieste.
Vždy ma vytočí, keď čítam story ako je táto. Narodil sa chlapček. Neďaleko Denveru. Na palube lietadla. Odhadovaný termín pôrodu bol niekedy v januári, ale malý si rozmyslel, že už je čas a počas letu z Chicaga do Salt Lake City sa pýtal na svet. Lietadlo odklonili do Denveru, ale kým stihli pristáť, tak už mali o jedného pasažiera navyše. Všetko dobre dopadlo. Ale čo ma na ich príbehu zarazilo, je toto:
Did his magic?? Akože akú mágiu to tam ten doktor robil? Nastrčil ruky, aby bábo nespadlo na zem? Keď sa hovorí, že “odrodil ma doktor ten a ten”, čo tým myslia? (Keby sa niekto pýtal, tak mňa nikto neodrodil. Kiku som porodila ja. Áno, doktor tam na konci bol, ale odrodila/porodila som ju ja a nikto iný.) A druhá vec – čo všetci majú s tým viazaním pupočnej šnúry? ![]()
S tou chrípkou je to tak, že zloženie vakcíny sa vyberá takmer rok dopredu. Idú do nej tri typy chrípky, ktoré začiatkom roka Global Influenza Surveillance Network odhadne, že budú najrozšírenejšie nasledujúcu sezónu. Tento rok boli odhady úplne mimo, lebo nezahrnuli prasaciu chrípku (ani nemohli, lebo tá sa poriadne ukázala až potom, čo už bolo rozhodnuté a urýchlene sa dodatočne začala výroba vakcíny aj proti nej). Napriek tomu, odporúčania ostali nezmenené – treba sa vraj zaočkovať aj tou sezónnou a keď bude dostupná, tak aj prasacou. Pritom prvá otázka, ktorá ma napadne je, že keď sa toľko ľudí očkuje, nemala by už chrípka byť vpodstate vyničená? Tak je tomu s väčšinou detských ochorení, proti ktorým sa očkuje. Ale na chrípku napriek očkovaniam každý rok ochorie približne rovnaký počet ľudí a mnoho z nich sú deti, ktoré boli zaočkované. Problém je práve v tom, ako chrípka mutuje a vracia sa stále v nových a nových verziách (k čomu možno práve očkovaniami a imunitou voči tým starým sami prispievame). Uvidíme, čo nám povedia v jasliach (nerada by som sa totiž uchyľovala k nejakým vyhláseniam, že mi moje náboženské presvedčenie nedovoľuje očkovať proti chrípke), ale zdá sa mi, že vitamín D a časté umývanie rúk sú v tomto prípade lepšou prevenciou ako očkovanie. Nuž a čím ma doktor potom dorazil, bol fluór. Napísal nám recept na nejaké vitamíny s prídavkom fluóru, ktoré vraj máme Kike dávať. Nejako veľmi nevysvetľoval a ja som nevedela, ako reagovať, lebo jediné, čo ma v danej chvíli napadlo bolo to, že na každej zubnej paste s fluórom je napísané, že keď dieťa prehltne viac ako “hrášok” pasty, tak mám volať Poison Control (tam treba volať aj keď vypije záchodový čistič alebo poje lieky na srdce starého otca…). Keď som prišla domov, tak som sa spýtala googla a ten v zásade povedal, že celkový prísun fluóru je ťažko odhadnúť, lebo sa nachádza aj vo všetkej strave a pitnej vode (áno, Kika toho zatiaľ veľa nepoje ale časom bude aj to) a nadmerné množstvá vedú k nevratnej fluoróze. Okrem toho, nové zistenia ukazujú, že pozitívne účinky fluóru sú akurát z natierania zubov a nie vnútorného užívania a ani Americká Zubná Asociácia neodporúča paušálne fluórové doplnky pre všetkých, ale iba pre deti, ktoré žijú v oblastiach, kde nie je voda fluorovaná. Takže aj tieto nové vitamíny zatiaľ preskočíme. Podobne ako minule, ani teraz sa ma nespýtal, či sa Kika prevracia, smeje alebo sedí a na moju otázku, ako sa najlepšie vysporiadať s jetlagom – časovým posunom – odpovedal, že nesnažiť sa ju prerobiť na miestny európsky čas, ale nechať ju fungovať na tunajšom, keďže sa jedná len o pártýždňový výlet. Tak neviem, či to malo znamenať, že ju budeme nechávať spať do 12 na obed a kúpať začneme niekedy o polnoci… Náš plán je zatiaľ práve naopak – nesnažiť sa nejako drasticky, ale smerovať k tomu, aby spala, keď je tma a bola hore, keď je svetlo. Uvidíme. Ešte dve videá. Snaha bola zachytiť, ako Kika začína bľabotať, ale to sa veľmi nepodarilo – iba na tom prvom na konci je kúsok: Niekoľko ľudí nezávisle sa nás pýtalo, že či berieme so sebou na Slovensko na Vianoce kočík. A my sme im odpovedali, že nie, že zoberieme nosič. Jedna z reakcií bola, že veď kočík je to prvé a najdôležitejšie, čo treba zobrať. Lenže za prvé, náš kočík je pomerne veľká a neforemná opacha, takže cesta taxíkom na letisko a potom autom z Viedne by bola trochu komplikovaná. A za druhé, letiskoví pracovníci nenarábajú s batožinou zrovna v rukavičkách – teda presnejšie, rukavice majú, ale po skúsenostiach, v akom stave sa nám párkrát vrátila batožina, to rozhodne nechceme riskovať s kočíkom – radi by sme ho ešte po návrate používali, kým sa Kika naučí chodiť.
Ale potom sme vymäkli. A kúpili novú haraburdu, ktorú tu poeticky nazývajú umbrella stroller – dáždnikový kočík. Pomôže nám preštrikovť sa cez letisko a ak prežije cestu, tak možno aj trochu na Slovensku. Uvidíme (nosič berieme aj tak). Stál pár dolárov, takže ak to po ceste nerozchodí, nebude nám za ním smutno a ak hej, tak sa možno ešte zíde na tunajšie cestovanie autobusom/metrom, lebo to, čo som doteraz absolvovala s veľkým kočíkom, bolo skoro vždy na nervy.
Neviem, ako začať. Lebo už sa mi to chvíľu melie hlavou, ale som momentálne in medias res, takže sa mi ťažko vyberá nejaký začiatočný bod. Nie som si ani istá, či sa mi jasne podarí vyjadriť, to čo by som chcela. Takže takto… Predtým, ako sa Kika narodila, som pre ňu kúpila zopár vecí. Nevedeli sme, či príde chlapček alebo dievčatko, takže som vyberala také neutrálne. Aspoň som si myslela, že vyberám neutrálne. Potom som bola prekvapená, keď mi všetci hovorili, že aký zlatý chlapček. Nejaké veci sme aj dostali a aj keď mi ružová nie je veľmi po chuti, nie je to až taká antipatia, aby som ružové veci vyhadzovala alebo Kike neobliekala. Takže niekedy nosí aj ružovú. Ale antipatia je dostatočne veľká na to, aby som ja sama ružové veci nekupovala. A tu je problém. Lebo malé vecičky sa v obchodoch ešte predávajú v kategóriách chlapček/dievčatko/neutrál, kde berú do úvahy aj tých strelených, ktorí nevedia, čo bude. Ale Kika už dávno nenosí malé vecičky. Má síce 6 mesiacov, ale nosí teraz veci s visačkou 12. To už v obchode predpokladajú, že v dvanástich mesiacoch je rodičom a známym jasné, čo majú, a kategória neutrál tam už nie je. A ja potom musím nakupovať u chlapcov, lebo u dievčat je iba ružová – so srdiečkami, trblietkami a volánikmi. Ale môj problém je trošku väčší, ako to, že nemám rada nejakú farbu. Môj problém je v tom, že by som chcela, aby deti všeobecne – a Kika veľmi konkrétne – boli vychovávané menej stereotypne. Áno, je to dievčatko. Aj keď teda, keby som chcela byť puntičkárka, tak treba pripustiť, že existuje malá pravdepodobnosť, že je to chlapec, ktorý sa narodil so ženskými pohlavnými orgánmi a v tom prípade by sme sa to nedozvedeli, kým by nám to sám nepovedal – čo by nám pri tom, akým spôsobom naša spoločnosť formuje svojich príslušníkov, možno ani nikdy nepovedal… ale nie o tom som chcela. Áno, je to dievčatko, ale to neznamená, že musí nosiť šaty istej farby. To neznamená, že sa ako trojročná nemôže biť… nie že by sa trojroční chlapci mali biť, ale keby nastala tá situácia, tak by som chcela, aby reakcia (moja, aj okolia) bola “Ale biť sa nebudeme, lepšie je sa dohodnúť.” a nie “Ale biť sa nebudeme, lebo dievčatá sa nebijú.” To neznamená, že sa nemôže hrať s autíčkami, keby chcela, a že sa prípadný budúci syn nemôže hrať s bábikami… Som feministka? Áno som, ale nesnažím sa teraz povedať, že chcem, aby Kika mala rovnaké možnosti ako akýkoľvek chlapec (to samozrejme chcem tiež), ale snažím sa povedať, že sa mi zdá choré, nesprávne a trápne, keď už od malička deti “delíme” na chlapcov a dievčatá a vštepujeme im, čo je pre ktoré pohlavie “typické”. Nechcem byť “trendy” mama, ktorá za každú cenu bude vychovávať/obliekať svoju dcéru ako “tomboy-a” (neviem, ako sa to povie po slovensky, ale v angličtine toto slovo znamená dievča, ktoré má rado rušné/drsné aktivity, ktoré majú radi chlapci, nosí “chlapčenské” veci a “správa sa ako chlapec”). Páči sa mi, keď sú malé dievčatá pekne oblečené, malé šatočky sú celkom zlaté. Ale nepovažujem za nutné, aby tak bola oblečená stále. A bola by som rada, keby sa bežne dali tie šatočky kúpiť vo všetkých farbách dúhy (a s dinosaurím vzorom, nielen kvietkované a srdiečkové). A ide to aj za oblečenie. Iné očakávania majú ľudia od chlapcov, iné od dievčat a deti sú učenlivé a veľmi rýchlo pochytia súvislosti. Že dievčatá sa majú spôsobne správať, že chapci vedia lepšie hádzať loptu… Ale pritom môj ideál nie je, aby všetky deti boli vychovávané bezpohlavne. Ale vadí mi, keď prvý komentár, ktorý Kika vonku dostane, je “Aké zlaté dievčatko!” alebo “Aký zlatý chlapček!”, podľa toho, ako ju na základe oblečenia v ten deň okoloidúci klasifikujú. Prečo to nemôže byť “Aké zlaté dieťa!”? Vadí mi, keď sa ľudia necítia v spoločnosti bábätka “dobre”, bez toho, aby vedeli jeho pohlavie. Chcela by som, aby deti boli vychovávané “rovnako”. Prečo nemôže byť jednoducho detské oblečenie a aktivity a hračky bez delenia na chlapčenské a dievčenské? Prečo musíme od malička vštepovať takéto stereotypy? A keď to neurobíme my, tak rovesníci/škola/okolie to urobia za nás. Prečo nemôžeme nechať, nech si deti vyberú? PS A napriek tomu, že mi nevadí, keď Kika nosí “chlapčenské” veci, vadilo by mi, keby potenciálny syn mal oblečené ružové šatočky. A trochu mi je z toho smutno, lebo to znamená, že aj ja už mám tieto stereotypy úplne zažité… ![]() Vrtuľa je nová Kikina prezývka, lebo sa nám pred týždňom naučila točiť už aj z bruška na chrbát. Teraz je jej najobľúbenejšou činnosťou prevaľovať sa tam a naspäť. Potiaľto fajn. Ale vedľajší účinok je ten, že sa to snaží trénovať aj v noci, keď sa zobudí v postieľke. To už nie je až tak fajn. Je totiž pravda, že spím ako bábätko – presne ako to naše bábätko. Ale ono až tak dobre nespí. Pred štyrmi mesiacmi som sa tešila, aké je to super zase môcť spať celú noc. Táto fáza u nás trvala 3 týždne. Potom sme sa zase začali budiť raz, potom dvakrát, potom tri a pomedzi to bolo zopár nocí, keď sme boli hore toľkokrát, že som prestala počítať. To sú tie noci, keď Kika končí u nás v posteli, lebo od určitého momentu idú výchovné stratégie bokom a jediný cieľ je maximalizovať celkový objem spánku našej rodiny. Nevieme, čím to je, ale teórií máme niekoľko. Jedna je práve to točenie. Od samej radosti ju to zamestnáva viac ako spánok a nevie sa ukľudniť natoľko, aby pokojne chrnela? Druhá sú zuby. To je naša teória vždy, keď už nevieme, že čo… ale tentokrát už asi naozaj (jasné), lebo keď Kika nájde nejaký prst – je jedno či svoj alebo niečí iný – tak ho začne ohrýzať (a nie cucať ako bývalo zvykom). Tretia je, že sme ju naučili zaspávať pri cucaní… Nechať ju ukričať sa do spánku neprichádza do úvahy. A tak som si objednala a prečítala knižku no-cry sleep solution. Review bude, keď budem vedieť, či pomohla alebo nie. Zatiaľ som zistila, že veľa vecí, ktoré radí autorka, už robíme. Tie zvyšné začíname testovať dnes v noci. |