Prvá dovolenka, prvé dieťa, prvé auto…

Auto… a potom už len samé sociálne istoty?

Toto je ten náš nový tátoš. Pôvodne sme plánovali síce červeného, ale nemali a nechcelo sa nám čakať, kým by nám ho objednali, tak sme sa rozhodli pre takéhoto sivého. Včera ho boli Mišo so Zuzkou zobrať a dnes sme sa vybrali na testovaciu jazdu (Kika ju z veľkej časti prespala). Išli sme ku mne do školy (20 minút) a potom ešte kuknúť do jednej priľahlej dediny, kde som si sadla za volant aj ja.

Teraz treba počkať na značky, časom dostaneme parkovacie miesto u nás v paneláku (momentálne parkujeme na parkovisku pre hostí), potrebujem ho zaregistrovať na parkovanie v škole (len musím zajtra zistiť, či sa to dá aj bez tých značiek), navigácia už je na ceste (nechceli sme zabudovanú) a samozrejme trénovať jazdenie.

Osem mesiacov

Už osem! A čo má nové? Loziť sa jej zatiaľ nechce, ale zato sa na brušku točí ako hodinky. Alebo lepšie povedané ako kompasová ručička, lebo len čo sa nasmeruje na mňa alebo na Miša, tak zdvihne ruky a nohy a začne kňučať, aby sme ju zdvihli. Dopredu sa posúva po malých kúskoch takým valivým pohybom, ktorý pripomína kraula (to akože plavecký štýl).

Vie sa trochu kŕmiť (video nižšie), lebo už dokáže uchytiť niečo malé medzi palec a ukazovák a aj keď sa nie vždy trafí do pusy, druhá ruka to istí a zabráni, aby to nevypadlo. Na fľašku sa momentálne pozerá ako ja na učenie francúzštiny – niečo, čo by som raz možno chcela skúsiť, ale nevidím to reálne ani v blízkej, ani v stredne vzdialenej budúcnosti.

Pomáha mi, keď ju vyzliekam – keď poviem “ruku”, tak si vytiahne ruku z rukáva. A keď k nej načiahnem ruku a poviem “daj ruku”, tak mi ju podá a očakáva Varila myšička kašičku.  Okrem toho bľaboce a niekedy to vyzerá akoby ma za niečo hrešila (neviem, za čo).

A zuby… Vyliezol už aj ten druhý, ale veľmi ma nepotešil… je úplne nakrivo, lebo sa nezmestil medzi ten prvý a ten zárez v ďasnách. Robiť s tým zatiaľ nemáme čo, tak aspoň po večeri trošku umývame.

Čo ma ale teší je spanie, lebo už sme zase vo fáze, keď sa nebudí často (dnes v noci napríklad spala od 7:20 večer do 5 ráno), len nevieme, ako ju presvedčiť (keď sa plná elánu o tej piatej zobudí), že ešte máme noc a že by si mohla ešte trochu schrupnúť.

A tu je to sľúbené video:

Ako sme boli včera jazdiť

Prišiel na psa mráz. Pri New Yorku bývame už skoro 4 roky a doteraz sme sa zaobišli bez auta. Používali sme mestskú hromadnú dopravu, občas taxíky a párkrát sme si auto požičali. Ale ako som začala s Kikou dochádzať do školy, keď nám 10-míľová cesta trvá hodinu troma rôznymi vlakmi (ktorú som ja predtým trávievala čítaním, ale teraz to už nejde), tak mi tak nejako došlo, že s tým treba niečo urobiť.

Vzhľadom na to, že som za volantom nesedela už vyše 5 rokov, tak som zavolala do autoškoly, objednala si kondičnú jazdu a včera doobeda si ma prišla vyzdvihnúť Kubánka Ana. Jazdili a parkovali sme v blízkom okolí. Dopravný kolaps nenastal, vodičák mi nezobrali a celkovo to bolo lepšie, ako som sa obávala – hlavne kvôli tomu, že auto malo automatickú prevodovku. Budúcu sobotu idem znovu, tentokrát na “diaľnicu”.

Celé to smeruje k tomu, že sme si začali vyberať nového 4-kolesového člena rodiny. Na konci sme sa rozhodovali medzi týmto a týmto. V sobotu poobede si išiel Mišo obidve naživo okukať a trochu si v nich zajazdiť a po večernej porade to vyhrala CR-V.

Teraz nastupuje ďalšia fáza – spracovávanie dealera na čo najlepšiu cenu. V tomto sa ani jeden z nás nevyzná, takže predpokladám, že na nás aj tak kus zarobia, ale dostali sme niekoľko ponúk, pohľadali čo-to na internete, tak dúfam, že nás príliš neošklbú.

Jáj a skoro som zabudla tú najdôležitejšiu informáciu – červené.

Ešte raz o kojení­

kojenieUž som niekoľkokrát písala o tom, že kojenie je pre bábätká veľmi dôležité a aj keď nám obidvom na začiatku chvíľu trvalo, kým sme sa naučili ako na to, teraz nám to ide v pohode. Napriek tomu, čo si stále veľa ľudí myslí, kojenie neznamená, že mama s bábom musia stále sedieť doma. Naopak, je to omnoho flexibilnejšie, lebo sa netreba starať o fľašky, prevarenú vodu, zarábanie umelého mlieka alebo pumpovanie a bufet sa dá rozbaliť kedykoľvek a kdekoľvek.

A tak som kojila:

v lietadle
vo vlaku
v električke
v metre
v autobuse
na lodi
v aute za jazdy (len jedenkrát, bola kríza)
na stanici
v zubárskom kresle
v gynekologickom “kresle”
u detského lekára
v kostole (kde Kika potom zaspala pri organe – Bachova Tokáta a fúga d mol!)
v parku
v škole (vo svojej kancelárii)
v nákupnom centre
v kine (2 krát)
v reštaurácii
v jasliach

… jednoducho všade, kde sme práve boli a Kika bola hladná. Fľašky sme nepoužívali a teraz sa nám to “vypomstilo”. Radi by sme boli, keby teraz keď začíname školu a jasle, niekedy vypila aj napumpované mlieko z fľašky – či už od Miša alebo od opatrovateliek/vychovávateliek v jasliach, keď ju nebudem môcť prísť nakojiť. Ale ona, potvora jedna malá ušatá, fľašky kategoricky odmieta.

To ja na jednej strane beriem ako skvelý kompliment, ale na druhej strane nám to trochu komplikuje situáciu. Pije síce z pohárika (aj z nerozlievajúceho aj z obyčajného), ale to si vyžaduje kus trpezlivosti a záverečné upratovanie. A problém nie je v tom, že by nevedela, čo má s tou fľaškou robiť, lebo keď bola chorá a nevedela nič udržať v brušku, tak bola taká smädná, že trošku pedialytu vypila aj z fľašky. Ale akonáhle najhorší smäd prešiel, tak ju zase odstrkovala. Keď ju nechám, nech sa s fľaškou pohrá, tak ju obchytkáva, všeliako prevracia, celú oblizuje, ale cumeľ do úst nevloží.

Ale zatiaľ to nevzdávame, budeme skúšať ďalej (a popritom trénovať aj poháriky, ak by sa ukázalo, že to s tou fľašou naozaj nepôjde).

Rušný týždeň

Mali sme teraz poriadne rušno, ale nie veľmi v dobrom slova zmysle. Aj keď ako sa tak nad tým zamýšľam, tak mám aj jednu dobrú správu – Kike lezú zuby. Dva stredné dolu. Jeden je už vonku – to je ten, čo už cez Vianoce “presvital” a v utorok si konečne zmyslel vytlačiť sa von – a druhý, jeho sused, sa akurát prerezáva. Kika to berie celkom v pohode – v porovnaní so všetkým ostatným, čo sa jej tento týždeň stalo, sú zuby prechádzka ružovým sadom.

Začína nám totiž škola. Mne od utorka, zapísané mám dva predmety – Advanced Scientific Computing a Systems Computational Neuroscience – a okrem toho učím Lineárnu Algebru. A tak som tento týždeň začala s Kikou chodiť do jaslí. Prvý deň bol zlý. Ona ho prerevala tam, ja v knižnici. Nechcela tam nič jesť, ani spať a odkväcla unavená cestou domov. Ja som zatiaľ rozmýšľala, že sa na to celé vykašlem a odkväcla som až s becherovkou doma, keď malá zaspala. Druhý deň bol o trošku lepší, trochu sa tam aj najedla, trochu spala, ale stále to nebolo dobré. Problém je v tom, že ja ani nechcem aby si zvykla za takú cenu, že sa naučí, že plakanie jej nepomôže a tak rezignuje. A ona ešte nevie, že ja sa vždy vrátim…

… z týchto a podobných úvah nás v noci na stredu prebralo vracanie. A tak som Kiku trochu poutierala, prezliekla a zobrala k nám do postele (nechcelo sa mi v noci prezliekať jej postieľku). Po chvíli bola ovracaná aj naša posteľ a my dvaja. Do rána sme už veľmi nespali a po telefonickom ohlásení sme si to namierili k doktorovi. Ten povedal, že nejaký žalúdočný vírus, že mám očakávať hnačky a mám si poriadne a často umývať ruky. Lieky žiadne, že to musí prejsť samo. Tak sme sa dotrepali domov (našťastie bez vracania, lebo čistiť fusak by sa mi naozaj nechcelo), všetko oprali a čakali, čo sa bude diať.

Von išlo všetko – banán, mliečko, pedialyte (to je taký roztok pre deti na zabránenie dehydratácie) a keď prestalo vracanie, tak sa dostavili tie hnačky, čo doktor spomínal. Za dva dni sme toho oprali celkom hodne. Ale už je lepšie. Včera už bola v pohode, akurát nechcela nič jesť (ani sa nedivím), ale na večeru si už dala rozmixovanú zeleninu a v noci sa dostavil hlad a budila sa každú chvíľu (asi 6krát, neviem presne, po treťom som prestala počítať) na mlieko.

Takže prvú chrobu máme za sebou (ak nerátam to jedno zachrípnutie na jeseň, ale to sa s týmto ozaj nedá porovnávať) a som zvedavá, čo bude teraz. To že deti v jasliach bývajú viac choré, sme tak nejako očakávali, ale že to schytá hneď takto na úvod nás trochu prekvapilo. Pravdepodobne nejaké rezidenčné vírusy voči ktorým sú už všetky ostatné deti imúnne.

V pondelok je sviatok, v utorok to ideme skúsiť znovu (a mám aj prvú prednášku). Aj keď neviem, či medzitým Kika už aj nezabudla, že nejaké jasle boli, takže možno budeme zase začínať od začiatku, lebo týždeň, ktorý sme plánovali na zvykanie, sa vyvrbil úplne inak.

Stále nie som presvedčená o tom, že robíme dobre. Držte nám palce.

Lietanie s bábätkom

Máme za sebou dva lety s Kikou a musím povedať, že to dopadlo lepšie, ako sme očakávali/obávali sa. Berieme to tak, že pripraveným šťastie praje a tu je zopár tipov, ktoré sme mali dopredu alebo zistili počas cesty (a tu je zopár ďalších na lietanie so starším bábom):

vhodný čas – pokiaľ možno, plánujte let na čas, kedy bude bábo spať. My sme leteli jednu cestu v noci a jednu cez deň. Nemali sme na výber, lebo smerom US->Európa sa lieta v noci a opačným zase cez deň kvôli časovým pásmam, ale ten nočný let bol o kus lepší ako ten denný. Takže pokiaľ je možnosť výberu, treba to využiť. Podobne, ak je šanca načasovať kratší denný let na čas, kedy dieťa zvykne spať, môže to pomôcť (za predpokladu, že lietadlo nebude meškať, samozrejme).

vanička a miesta v lietadle – obidva lety sme mali sedačky úplne vpredu ekonomickej triedy. To nám poskytlo trošku viac miesta na nohy a možnosť mať vaničku. Sedačky pri núdzových východoch by som na cestu s bábätkom neodporúčala ani keď neplánujete vaničku, lebo tam pomerne dosť fúka. O vaničku sme požiadali na nočnom lete. Namontujú je až po odlete a odoberú zase pred pristátím (alebo inokedy na požiadanie), ale počas vzlietania a pristávania musí mať rodič dieťa pripútané na kolenách (samozrejme, ak nemá preň extra sedadlo s autosedačkou). Nám sa vanička neosvedčila, ale je to z veľkej časti spôsobené tým, že Kika je už dosť veľká. Pre menšie bábo (do 8-10kg) to môže byť lepšie. Keď mi totiž zaspala na rukách a chcela som ju tam dať (spravila som 3 pokusy), vždy sa zobudila, lebo vanička bola čiastočne nad našimi kolenami, nedalo sa k nej postaviť ale bola príliš vysoko na pohodlnú manipuláciu s ťažkým dieťaťom po sediačky. Keď sa už zobdila, tak  v nej nechcela byť, lebo tam bola príliš natesno. Takže nakoniec spala vystretá na mne a na spatočný let sme už vaničku odmietli (na veľké počudovanie všetkých letušiek, ktoré sa nás opakovane chodili pýtať, či ju naozaj nechceme).

zmeny tlaku – Kike viac vadilo vzlietanie ako pristávanie, ale v oboch prípadoch som ju kojila, takže sa to obišlo bez problémov. Tlaku v ušiach, kvôli ktorému bábätká zvyknú pri vzlietaní a pristávaní plakať, zabráni prehĺtanie, takže ak nekojíte, odporúča sa mlieko/voda/čaj z fľašky, alebo aspoň cumeľ (dieťa prehĺta sliny). Kojiť sa dá v pohode aj keď je dieťa pripútané k mame bezpečnostným pásom.

nástup do lietadla – napriek tomu, že väčšinou je možnosť aby cestujúci s malými deťmi nastúpili medzi prvými (vraj preto, aby mali dostatok času sa pohodlne usadiť, povyberať potrebné veci a odpratať batožinu), mne sa zdá lepšie (a to sme aj urobili) nastúpiť čo najneskôr. Dieťa bude potom aj tak pomerne dlho obmedzované, takže prečo sa s ním radšej nepoprechádzať (a staršie deti nechať “vybehať” niekde, kde nebudú zavadzať – napríklad v prázdnej čakárni) v letiskovej hale.

špeciálne rady – cestou do Európy sme check-in absolvovali tak, že drahý manžel vystál radu, kým som sa ja prechádzala s Kikou po okolí a pripojili sme sa k nemu, až keď už bol pri okienku. Cestou naspäť sa táto metóda nedala zopakovať, lebo letisko vo Viedni praskalo vo švíkoch kvôli zvýšeným kontrolám po nevydarenom vianočnom bombovom pokuse. A stáť s Kikou v takých radách by bolo na nervy nielen pre ňu a pre nás ale aj pre značné množstvo okolostojacich. Našťastie som si všimla radu “special assistance” a postavili sme sa tam (čím sa náš check-in skrátil z dvoch hodín na 15 minút). Pri cestovaní s malými deťmi vrelo odporúčam.

letenky –  ja si ešte aj v dnešnej dobe elektronických leteniek vždy vytlačím a zoberiem so sebou potvrdzujúci e-mail pre prípad, “keby niečo”. Doteraz nebolo treba, ale pri lete s Kikou sa ukázalo, že to nie je len zbytočná paranoja. Letuška sa nás snažila presvedčiť, že letenku pre Kiku kúpenú nemáme. (O podobných prípadoch sme predtým čítali na internetových fórach. Ľuďom, ktorí potvrdenie so sebou nemali, neostávalo nič iné, ako dieťaťu na mieste kúpiť – často o hodne drahšiu – letenku.) Nakoniec ju na základe nášho potvrdenia niekde “našla”.

kočík – cestovali sme so skladacím kočíkom a trochu to pomohlo. Predsalen pri prechode cez bezpečnostnú kontrolu, keď sa treba vyzúvať, trochu vyzliekať, vyberať laptop, posúvať veci cez skener, strážiť pasy a letenky, tak sa ruky zídu. Tu platí pravidlo, že dieťa sa z kočíka vyberá až nakoniec, kočík ide do skenera, rodič s dieťaťom cez detektor kovov a na druhom konci zase opačný proces – najprv dieťa do kočíka a potom obúvať a zhľadúvať veci. Cestou naspäť som ju mala v nosiči, keď sme išli cez imigračnú kontrolu, lebo už bola dosť unavená a na kočík vôbez nemala náladu.

prebaľovanie – obidva lety (jeden trval asi 8 hodín a druhý niečo cez 9) som Kiku prebalila tesne pred nástupom do lietadla a tesne po vystúpení. Prvý z nich (nočný) viac-menej prespala a prebaľovanie nebolo nutné (ani v noci väčšinou neprebaľujeme), ale uprostred druhého nám začala trochu zaváňať, takže v záujme zachovania čerstvého (relatívne – na lietadlové pomery) vzduchu som ju zobrala na toalety. Niekde som si zapamätala, že na lietadlových záchodoch sú prebaľovacie pultíky, ale na prvých dvoch, do ktorých som nakukla, neboli. Až tretí pokus sa ukázal úspešný. Pultík nebol veľmi veľký (ani do dĺžky, ani do šírky), ale Kika to vzala s humorom. V zásade sa mi zdá, že pokiaľ to naozaj nie je nutné, prebaľovaniu v lietadle je lepšie sa vyhnúť.

hračky – ani veľa, ani málo. V záujme minimalizovania príručnej batožiny sa neodporúča brať so sebou celé hračkárstvo, ale určité minimum je potrebné, aby sa bambino nenudilo, keď je hore. My sme sa asi odchýlili tým bezpečnejším smerom (radšej mať viac ako by malo chýbať). Ale zdá sa mi rozumná zásada, mať so sebou obľúbenú hračku, ktorá dieťa vždy zaujme a niečo nové (kľudne aj hračku od letušky), čo je ešte “neokukané”.

časový posun – to síce nepatrí priamo do lietania, ale je to dostatočne príbuzná téma. Nám veru dal zabrať viac ako lietanie samotné (posunutí sme boli o 6 hodín). Žiadne zázračné riešenia nepoznáme, takže sme sa akurát po prílete (obidvoma smermi) snažili, aby Kika v noci spala a ukladali sme ju v rovnakom (miestnom) čase ako zvyčajne. Keď sa zobudila a chcela sa hrať, nechali sme ju iba prevaľovať sa medzi nami dvoma v posteli (svetlo sme nezapínali, aby sa jej nezdalo, že už je čas vstávať). Trvalo to pár dní/nocí (rozumej skoro týždeň), kým si zvykla.

Toľko naše doterajšie skúsenosti z lietania so 7-mesačným bábom. Kým poletíme najbližšie, bude mať aspoň rok, takže to bude zase iné a možno do tohto zoznamu niečo pribudne.

Vianoce

Oneskorene ale predsa – všetko dobré do nového roku prajeme. Oneskorene preto, že sme mali rušné sviatky a aj keď podľa dátumov boli celkom dlhé, mne to tak vôbec nepripadalo. Veru by som prijala aj o kus dlhšie. Ale už sme pár dní naspäť v štátoch a ako-tak naspäť aj v starých koľajách (ak nerátam Kikine vstávanie pred piatou ráno, ale to tiež považujem vcelku za úspech).

Takže ako bolo? Dobre. Let a časový posun sú kategória sama o sebe, takže o tom niekedy nabudúce, ale Kikine prvé Vianoce boli fajn. Zoznámili sme ju s celou rodinou a aj keď sa spočiatku netvárila veľmi nadšene (ale to bolo asi viac spôsobené únavou, jetlagom a novým prostredím), neskôr nemala problém byť u nikoho. Problém mám ja teraz tu, lebo si zvykla na kopu ľudí a my tu máme akosi prázdno. Ona by sa chcela stále nosiť alebo s niekým hrať. Ale v pondelok pôjdeme prvýkrát do jaslí, tak hádam sa jej bude páčiť aj “socializovanie” tam.

Čo sa týka darčekov – malá pohroma. Odchádzali sme zo Slovenska asi s polovicou hračkárstva. To samo o sebe je skvelé (na najbližší rok máme o hračky postarané), ale balenie až také vtipné nebolo. Pár vä荹ích kusov sme museli nechať na nabudúce – alebo pre prípadnú návštevu. Nechali sme tie, na ktoré je aj tak ešte malá, takže kým dorastie, tak sa k nám nejako dostanú. Ale týmto prosba do budúcnosti – kým zo štátov neodídeme a niečo by ste nám/Kike radi venovali, myslite prosím na to, že naša batožina je značne objemovo aj hmotnostne obmedzená.

Mne sa želanie splnilo aj v hudobnej podobe, aj v skutočnosti (relatívne).

A čo sa týka zimných športov, dopadla naša rodinka tak dvojtretinovo. To znamená, že dve tretiny si nejaký zimný šport vychutnali. Môj drahý bol dvakrát lyžovať a Kika sa bola dvakrát sánkovať (to že si to vychutnala sme usúdili podľa toho, že mala potom červené líčka ako Nastenka v Mrázikovi ). Ja som lyžovanie aj tento rok vynechala, lebo sa mi nechcelo ísť na kopce ani s príveskom ani bez nej. Minulý rok som nešla, lebo som tehotná nechcela riskovať žiadne pády, ale tak nabudúci rok, do tretice, sa už hádam aspoň trochu podarí. Vlastne – aby som nekecala – predsalen som  lyžovala (a šermovala a člnkovala) aj tieto Vianoce. Zázraky prináša priamo do vašej obývačky Nintendo Wii.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...