Lietanie s bábätkom

Máme za sebou dva lety s Kikou a musím povedať, že to dopadlo lepšie, ako sme očakávali/obávali sa. Berieme to tak, že pripraveným šťastie praje a tu je zopár tipov, ktoré sme mali dopredu alebo zistili počas cesty (a tu je zopár ďalších na lietanie so starším bábom):

vhodný čas – pokiaľ možno, plánujte let na čas, kedy bude bábo spať. My sme leteli jednu cestu v noci a jednu cez deň. Nemali sme na výber, lebo smerom US->Európa sa lieta v noci a opačným zase cez deň kvôli časovým pásmam, ale ten nočný let bol o kus lepší ako ten denný. Takže pokiaľ je možnosť výberu, treba to využiť. Podobne, ak je šanca načasovať kratší denný let na čas, kedy dieťa zvykne spať, môže to pomôcť (za predpokladu, že lietadlo nebude meškať, samozrejme).

vanička a miesta v lietadle – obidva lety sme mali sedačky úplne vpredu ekonomickej triedy. To nám poskytlo trošku viac miesta na nohy a možnosť mať vaničku. Požiadali sme o ňu na nočnom lete. Namontujú je až po odlete a odoberú zase pred pristátím (alebo inokedy na požiadanie), ale počas vzlietania a pristávania musí mať rodič dieťa pripútané na kolenách (samozrejme, ak nemá preň extra sedadlo s autosedačkou). Nám sa vanička neosvedčila, ale je to z veľkej časti spôsobené tým, že Kika je už dosť veľká. Pre menšie bábo (do 8-10kg) to môže byť lepšie. Keď mi totiž zaspala na rukách a chcela som ju tam dať (spravila som 3 pokusy), vždy sa zobudila, lebo vanička bola čiastočne nad našimi kolenami, nedalo sa k nej postaviť ale bola príliš vysoko na pohodlnú manipuláciu s ťažkým dieťaťom po sediačky. Keď sa už zobudila, tak  v nej nechcela byť, lebo tam bola príliš natesno. Takže nakoniec spala vystretá na mne a na spiatočný let sme už vaničku odmietli (na veľké počudovanie všetkých letušiek, ktoré sa nás opakovane chodili pýtať, či ju naozaj nechceme).

zmeny tlaku – Kike viac vadilo vzlietanie ako pristávanie, ale v oboch prípadoch som ju kojila, takže sa to obišlo bez problémov. Tlaku v ušiach, kvôli ktorému bábätká zvyknú pri vzlietaní a pristávaní plakať, zabráni prehĺtanie, takže ak nekojíte, odporúča sa mlieko/voda/čaj z fľašky, alebo aspoň cumeľ (dieťa prehĺta sliny). Kojiť sa dá v pohode aj keď je dieťa pripútané k mame bezpečnostným pásom.

nástup do lietadla – napriek tomu, že väčšinou je možnosť, aby cestujúci s malými deťmi nastúpili medzi prvými (vraj preto, aby mali dostatok času sa pohodlne usadiť, povyberať potrebné veci a odpratať batožinu), mne sa zdá lepšie (a to sme aj urobili) nastúpiť čo najneskôr. Dieťa bude potom aj tak pomerne dlho obmedzované, takže prečo sa s ním radšej nepoprechádzať (a staršie deti nechať “vybehať” niekde, kde nebudú zavadzať – napríklad v prázdnej čakárni) v letiskovej hale.

špeciálne rady – cestou do Európy sme check-in absolvovali tak, že drahý manžel vystál radu, kým som sa ja prechádzala s Kikou po okolí a pripojili sme sa k nemu, až keď už bol pri okienku. Cestou naspäť sa táto metóda nedala zopakovať, lebo letisko vo Viedni praskalo vo švíkoch kvôli zvýšeným kontrolám po nevydarenom vianočnom bombovom pokuse. A stáť s Kikou v takých radách by bolo na nervy nielen pre ňu a pre nás ale aj pre značné množstvo okolostojacich. Našťastie som si všimla radu “special assistance” a postavili sme sa tam (čím sa náš check-in skrátil z dvoch hodín na 15 minút). Pri cestovaní s malými deťmi vrelo odporúčam.

letenky –  ja si ešte aj v dnešnej dobe elektronických leteniek vždy vytlačím a zoberiem so sebou potvrdzujúci e-mail pre prípad, “keby niečo”. Doteraz nebolo treba, ale pri lete s Kikou sa ukázalo, že to nie je len zbytočná paranoja. Letuška sa nás snažila presvedčiť, že letenku pre Kiku kúpenú nemáme. (O podobných prípadoch sme predtým čítali na internetových fórach. Ľuďom, ktorí potvrdenie so sebou nemali, neostávalo nič iné, ako dieťaťu na mieste kúpiť – často o hodne drahšiu – letenku.) Nakoniec ju na základe nášho potvrdenia niekde “našla”.

kočík – cestovali sme so skladacím kočíkom a trochu to pomohlo. Predsalen pri prechode cez bezpečnostnú kontrolu, keď sa treba vyzúvať, trochu vyzliekať, vyberať laptop, posúvať veci cez skener, strážiť pasy a letenky, tak sa ruky zídu. Tu platí pravidlo, že dieťa sa z kočíka vyberá až nakoniec, kočík ide do skenera, rodič s dieťaťom cez detektor kovov a na druhom konci zase opačný proces – najprv dieťa do kočíka a potom obúvať a zhľadúvať veci. Cestou naspäť som ju mala v nosiči, keď sme išli cez imigračnú kontrolu, lebo už bola dosť unavená a na kočík vôbec nemala náladu.

prebaľovanie – obidva lety (jeden trval asi 8 hodín a druhý niečo cez 9) som Kiku prebalila tesne pred nástupom do lietadla a tesne po vystúpení. Prvý z nich (nočný) viac-menej prespala a prebaľovanie nebolo nutné (ani v noci väčšinou neprebaľujeme), ale uprostred druhého nám začala trochu zaváňať, takže v záujme zachovania čerstvého (relatívne – na lietadlové pomery) vzduchu som ju zobrala na toalety. Niekde som si zapamätala, že na lietadlových záchodoch sú prebaľovacie pultíky, ale na prvých dvoch, do ktorých som nakukla, neboli. Až tretí pokus sa ukázal úspešný. Pultík nebol veľmi veľký (ani do dĺžky, ani do šírky), ale Kika to vzala s humorom. V zásade sa mi zdá, že pokiaľ to naozaj nie je nutné, prebaľovaniu v lietadle je lepšie sa vyhnúť.

hračky – ani veľa, ani málo. V záujme minimalizovania príručnej batožiny sa neodporúča brať so sebou celé hračkárstvo, ale určité minimum je potrebné, aby sa bambino nenudilo, keď je hore. My sme sa asi odchýlili tým bezpečnejším smerom (radšej mať viac ako by malo chýbať). Ale zdá sa mi rozumná zásada, mať so sebou obľúbenú hračku, ktorá dieťa vždy zaujme a niečo nové (kľudne aj hračku od letušky), čo je ešte “neokukané”.

časový posun – to síce nepatrí priamo do lietania, ale je to dostatočne príbuzná téma. Nám veru dal zabrať viac ako lietanie samotné (posunutí sme boli o 6 hodín). Žiadne zázračné riešenia nepoznáme, takže sme sa akurát po prílete (obidvoma smermi) snažili, aby Kika v noci spala a ukladali sme ju v rovnakom (miestnom) čase ako zvyčajne. Keď sa zobudila a chcela sa hrať, nechali sme ju iba prevaľovať sa medzi nami dvoma v posteli (svetlo sme nezapínali, aby sa jej nezdalo, že už je čas vstávať). Trvalo to pár dní/nocí (rozumej skoro týždeň), kým si zvykla.

Toľko naše doterajšie skúsenosti z lietania so 7-mesačným bábom. Kým poletíme najbližšie, bude mať aspoň rok, takže to bude zase iné a možno do tohto zoznamu niečo pribudne.

2 comments

Leave a Reply to Lietanie s dvoma malými deťmi « life in progress Cancel reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.