|
||||
Dnes len stručne – Kika už je s nami tak dlho, ako rástla v brušku! A takto sa smeje:
Od včera rána sneží bez prestávky. Vonku je 40 cm snehu, Kikine jasle zavreli už včera na obed, moju školu dnes ráno. Vyzerá to tak, akoby Perinbaba vedela, že dnes nie som schopná fungovať a poskytla všeobecne akceptovateľný dôvod, prečo ostať zašitá doma. O pol druhej v noci prišla správa, že zomrela moja starká. Nebolo to úplné prekvapenie, lebo som vedela, že sa nemá dobre, ale pripravená som na to nebola. Najviac mi je ľúto, že to je ďalší človek, ktorého som “zmeškala”. Keď sme prišli na Slovensko cez Vianoce, chceli sme za ňou aj s Kikou ísť, tešila sa na prvé pravnúča, ale kým sme mali iné návštevy, dostala porážku a išla som za ňou už bez Kiky na JISku. A tak sa teraz snažím na ňu striedavo aj myslieť aj nemyslieť. Bolí to a pritom viem, že tam je niekto, koho to bolí ešte viac. A nemám jej ani čo povedať na útechu, lebo sama viem, že nič z toho nepomôže. A že to bude bolieť dlho. A že neviem, či to niekedy prestane… Keď táto správa prišla, tak som bola hore. Chcela som spať, ale nedalo sa. V stredu som totiž po 18-mesačných prázdninách (ak nerátam čas po pôrode) dostala znovu menštruáciu – ak sa to tak dá nazvať, lebo na to, čo som mávala predtým sa to veľmi nepodobá. Kŕče, miestami boli porovnateľné s pôrodnými kontrakciami… a veľa krvi. Viem, že sa hovorí, že skutočný objem stratenej krvi pri menštruácii je menší ako sa pocitovo alebo na pohľad zdá, ale toto je prvý raz, keď naozaj viem, koľko tej krvi je. Už keď som hľadala alternatívy k umelým plienkam, našla som aj alternatívy k umelým vložkám a tampónom. Látkové vložky narazili na podobnú bariéru ako látkové plienky, ale čo ma oslovilo, bol menštruačný pohárik – Divacup. A tak som pred pár týždňami jeden kúpila, lebo mi bolo jasné, že ako Kika rastie, kolobeh hormónov na seba nedá dlho čakať. Návod na použitie a internet hovoria svorne, že priemerná žena ho za 12 hodín naplní zhruba do polovice. Ja som vylievala plný každé dve až tri hodiny. A keď už nestačil ani pohárik s vložkou, použila som Kikinu plienku. Teraz už je trochu lepšie. Ale stále sneží a aj krv aj slzy stále tečú… Tu je ešte zopár fotiek z minulého víkendu, keď sme boli pozrieť, ako Paťo narástol (riadne). Novinky tohto týždňa sú, že už chodím do školy “sama” (s Kikou) autom (predtým sme chodili aj s tatom, aby na mňa niekto dával pozor). Cez víkend sa nám podarilo podať daňové priznanie (dúfam, že správne, lebo toto je prvý rok, čo sme si ho robili sami – kým bol Mišo delegát, tak to išlo cez zamestnávateľa) a vyzerá, že nám aj niečo vrátia, tak už zase cestujeme prstom po mape a hľadáme, kam by sme to išli minúť.
Kike rastú horné zuby, ale prvý vyliezol nie jeden z tých dvoch stredných, ale o jedno miesto vedľa. Tie stredné však už presvitajú tiež, takže vyzerá, že si ich teraz odbije niekoľko naraz. Okrem toho sa nám rozkecala, ale bľaboce stále dokola to isté. A stále sa ju snažíme presviedčať (niekedy úspešne, inokedy nie), že keď sa zobudí o štvrtej v noci, ešte nie je čas ísť vstávať. Toto mi dnes prišlo a je to jedna z lepších reklám, aké som videla: Tento článok by sa kľudne mohol volať rovnako ako ten predchádzajúci a byť druhým v poradí z dlhej série. Táňa z Minneapolis mi poslala linku na správu zo CNN, kde hovoria, že vláda USA má DNA všetkých detí, ktoré sa tu rodia. Hovoria tam o tom, že vzorky, ktoré odoberajú deťom po narodení (bez explicitného súhlasu rodičov) na vykonanie vyšetrení sa v mnohých štátoch skladujú roky (v New Jersey konkrétne je to 23 rokov, v niektorých štátoch dokonca bez obmedzenia). Tí, ktorí vykonávajú testy, uisťujú, že používajú iba proteíny z krvi na detekovanie rôznych chorôb a že nikto neanalyzuje DNA. To je v prípadoch, keď naozaj odhalia ochorenie, samozrejme, veľmi prospešné, ale zároveň to znamená, že tú DNA analyzovať môžu. Keby chceli. O niekoľko rokov. V krajine, kde zdravotná poisťovňa môže poistenca odmietnuť, že je pre ňu príliš chorý (alebo preto, že mala cisársky rez). Čo ak raz budú odmietať na základe genetickej predispozície na určité choroby? Paranoja? A keď už sa bavíme o vyšetreniach bez súhlasu… Nedávno som čítala článok, kde hovoria o tom, že v Kanade študenti medicíny rutinne vykonávajú gynekologické vyšetrenia na ženách, ktoré sú v celkovej narkóze počas alebo po operácii. Áno, je pravda, že niečo také sa len z knihy naučiť nedá, ale keby také niečo urobil chlap v hotelovej izbe po tom, ako žene v bare niečo primieša do drinku, tak sa tomu hovorí znásilnenie. Podľa Canadian Medical Association: “Je tu aj predpoklad, že ženy by nedali súhlas na vyšetrenie študentom, pokiaľ by boli pri vedomí, preto aj keď nie je ideálne robiť to potajomky, je to akceptovateľné.” WTF??? A pritom prieskum ukázal, že 62% opýtaných by na takéto vyšetrenie (pri vedomí!) dalo súhlas a ďalších 5%, pokiaľ, by študentom bola žena. Ešte nejaké ilúzie? Tento graf [update 28.2.2014: linka už nefunguje] z National Geographic veľa komentáru nepotrebuje. Aj by som ho poslala Elliottovcom, ale bola by to zjavná provokácia, lebo politika a zdravotníctvo sú dve témy, o ktorých sa nevieme spolu civilizovane rozprávať. Tak sa oň podelím aspoň tu. Citujem: “Spojené Štáty Americké míňajú na zdravotnú starostlivosť (na osobu) viac než akákoľvek iná krajina a napriek tomu očakávaná dĺžka života je kratšia než vo väčšine rozvinutých a mnohých rozvojových krajín. Jedným z faktorov, ktorý je podľa odhadov zodpovedný za vyše 45000 úmrtí ročne, je to, že nie každý má zdravotné poistenie. A prečo sú náklady také vysoké? USA má systém poplatkov za výkony – poskytovateľom zdravotnej starostlivosti sa platí za vyšetrenie, zákroky a tak ďalej. To však môže viesť k výkonom, ktoré neboli potrebné a nezlepšujú zdravotný stav pacienta… Viac starostlivosti neznamená nutne lepšiu starostlivosť.” Vyzerá to tak, že každý rok sa nám to raz stane – príde snehová metelica a zavrú nám školu (2008, 2009). Tá tohtoročná prišla dnes, a tak ja s Kikou hibernujeme doma. Dostali sme reklamácie, že táto stránka je akosi dlho potichu. Nie je to tým, že by nebolo o čom, ale tým, že nie je kedy, takže táto fujavica mi prišla vhod a tu je aspoň stručne, čo sa dialo v posledných dňoch.
Starosti okolo nového auta. Ukazuje sa, že podobne ako cena za auto, aj cena za poistku je veľmi variabilná. A to nielen v zmysle, že rozdiel medzi poisťovňami je rádovo v tisícoch (dolárov, za to isté na pol roka, čo sme pozerali), ale aj v tom, že záleží, či sa kupuje online alebo cez telefón. A nakoniec, aj keď sme si vybrali (a možností tam je neúrekom, o čom svedčí vyše 10stranový buyer’s guide), tak sa ukázalo, že poisťovňa si myslí, že nám treba niečo iné (dodatočné zdravotné poistenie), na čo nám aj poslali účet. Po ďalšom telefonáte a nejakých papierovačkách sme sa dohodli na takej poistke, akú sme si pôvodne vybrali, ale za tých ubehnutých pár dní sme im aj tak museli zaplatiť podľa toho, čo nám “určili” oni. Pozitívne je, že ponúkajú možnosť znížiť platbu za poistku, pokiaľ si poistenci urobia kurz defenzívneho šoférovania, takže to je to čím som zabila väčšiu časť pondelka. Dnes sa to už prejavilo aj na poistke a dúfam, že to bude vidno aj na šoférovaní. Kurz bol online, ale okrem toho som v pondelok trénovala aj v praxi, keď som bola na ďalšej kondičnej jazde. Inštruktora mi po víkendoch robí aj manžel, takže dúfam, že čoskoro nás už budem do školy a naspäť voziť aj sama. Značky ešte nedorazili, ale už mám visačku na parkovanie v škole a včera nás našiel GPS. Tak som dnes aktualizovala mapy a cez víkend ho pôjdeme vyskúšať. Semester beží. Študentov, ktorých učím, čaká prvá písomka a som naozaj zvedavá ako to dopadne, lebo kvízy (tie davám každú druhú prednášku) bývajú niekedy pozoruhodné. Fascinuje ma najmä, keď sa spýtam na tú istú vec, ale inými slovami, tak sú ako zamrznutí, že také niečo sme predsa nemali… Dva predmety, ktoré mám ja zapísané, zatiaľ celkom idú. Jeden vyzerá na kus programovania (čo by som mala robiť aj teraz namiesto vypisovania výlevov na blog ) a druhý je viac-menej seminár/diskusia, ktorý vyžaduje kus čítania. Z deviatich research kreditov som zatiaľ “nezarobila” nič. Dostali sme pozvanie na svadbu – v apríli sa ide ženiť jeden môj spolužiak, ale asi sa pôjdeme pozrieť len na obrad. Aj by som si išla zatancovať, ale jednak to nebude veľmi bejby-priateľské prostredie a druhak, predsalen sa mi nezdá celkom vhodné sa dovaliť na takú veľkú svadbu (vraj pozývajú 180 ľudí), kde budem poznať akurát ženícha a jedného alebo dvoch spolužiakov. Tak a to najdôležitejšie – čo má nové Kika? Plazí sa. Je to veselé ju sledovať (video nižšie), lebo je to také vojenské plazenie krížené s váľaním sudov a je hlúpe, že je zima, lebo aj keď kúrime, tak dlážka je príliš studená a fúka tam na to, aby sme ju nechávali na zemi. A tak sa nám plazí po koberci v spálni alebo po rozloženom gauči v obývačke. V jasliach sa jej veľmi nechce (akurát trochu cez obed, keď ju prídem pozrieť), tak sa snažíme ju motivovať aspoň, keď sme doma. Veľmi sa jej páči kúpanie. Na Vianoce dostala sadu “vnorených” farebných umelohmotných pohárikov, ktorými sme nahradili jogurtové a smotanové kelímky (na ktoré sa asi Dedo Mráz/Ježiško nemohol pozerať, ďakujeme), a veľmi ju baví vyberať ich jeden z druhého. A minule upratujem kuchyňu po večeri, keď zrazu sa z kúpeľne začne ozývať detský rehot (!doslova!). Idem sa pozrieť a tam jej Mišo špliecha vodu na bruško a Kika sa natriasa od smiechu – ako málo stačí ku šťastiu… Menej príjemné je, že už asi týždeň má hnačku a my nie a nie zistiť z čoho. (Ak sa vám zdá, že takého komentáre na slušné blogy nepatria, tak smola… keď sa píše o bábätkách, tak mlieko, spánok a vylučovanie sú tri témy, ktoré sa nutne v určitom momente ukážu. Mlieko a spánok som tu už rozoberala dosť a bolo len otázkou času, kedy príde aj to tretie…) Farbu to má besnú (nie vždy rovnakú) a konzistenciu takú, že to niekedy vyteká z plienky von okolo nôh. Inak sa ale netvári, že by jej niečo bolo, tak neviem, či to je len reakcia na nejaké jedlo (už si dáva aj také delikatesy ako kurča rozmixované s brokolicou alebo rybu so zemiakmi), alebo niečo iné. Toľko naše novinky. Tu je ešte zopár fotiek: A tu je video, ako sa Kika plazí: |