Prvý rez je najhlbší­…

… to spievala už Sheryl Crow a to je melódia, ktorej sa momentálne neviem zbaviť. A nie, tento článok nebude o hudbe, ale o cisárskych rezoch. CDC (Center for Disease Control) vydalo tento týždeň správu, kde píšu:

V roku 2007 [najnovšie dáta, ktoré sú dostupné], takmer tretina (32% [v USA doteraz najvyššie číslo]) všetkých pôrodov boli cisárskym rezom. Napriek tomu, že často sú pre túto formu pôrodu jasné klinické indikácie, krátko- a dlhodobé výhody a riziká pre matku a dieťa sú predmetom intenzívnej debaty posledných vyše 25 rokov. Cisársky rez znamená závažnú brušnú operáciu a s tým spojené vyššie riziko komplikácií, … a ako aj riziko komplikácií vyžadujúcich príjem novorodenca do intenzívnej strarostlivosti. Okrem zdravotných rizík pre matky a novorodencov, nemocnica si za pôrod cisárskym rezom účtuje takmer dvakrát toľko, ako za vaginálny pôrod…

32 percentV správe sa ďalej píše, že percento operačných pôrodov v posledných rokoch stabilne rastie, a to vo všetkých vekových kategóriách a pre všetky rasy. Okrem toho v nej vidno, že zo všetkých amerických štátov, New Jersey má toto percento v roku 2007 najvyššie.

Čo mám (a nielen ja) proti cisárskym rezom, ktoré nie sú naozaj potrebné? To, že so sebou prinášajú veľa rizík, a to nielen ohľadom toho príslušného pôrodu, ale aj všetkých nasledujúcich. Oficiálne už síce neplatí “jeden cisársky, všetky cisárske”, ale v praxi je to (obzvlášť v USA) často tak. A ženy, ktoré sa chcú ďalšej operácii vyhnúť, majú problém nájsť lekára, ktorý by bol ochotný im pomôcť. Niektoré odmietne poisťovňa, keď chcú mať druhé dieťa, lebo prvé prišlo na svet cisárskym rezom (toto by o pár rokov už nemalo byť možné vďaka zdravotnej reforme schválenej minulý víkend). Niektoré sa pár týždňov pred pôrodom presťahujú do iného mesta, aby sa vyhli nepotrebnej operácii, pretože nemocnica v ich mieste bydliska hovorí, že nie je pripravená postarať sa o VBAC (vaginálny pôrod po cisárskom reze) matku v núdzi, keby rodila u nich (teda, že nemajú operačný tím a anesteziológa po ruke 24/7). Otázka však znie, ako potom táto nemocnica zvládne núdzovú sekciu v prípade, že sa skomplikuje “obyčajný” vaginálny pôrod?

Ako by sa vám páčilo, keby vám niekto povedal, že vás ide operovať, vy by ste odmietli a on by povedal, že ide operovať aj tak, lebo je to v záujme zdravia niekoho iného? Nemožné? Stalo sa. Ak ste tehotná žena, tak zjavne nemáte rovnaké práva ako všetci ostatní občania (podľa rozsudku z roku 1914, každý svojprávny človek má právo rozhodnúť, čo sa stane s jeho vlastným telom; chirurg, ktorý operuje bez súhlasu pacienta pácha útok, za ktorý je zodpovedný. Toto platí okrem naliehavých prípadov, kedy je pacient v bezvedomí a je potrebné operovať predtým, ako je možné požiadať o súhlas.)

Na túto tému sa diskutovalo aj začiatkom marca na VBAC konferencii, ktorú organizoval NIH (National Institute of Health). Publikovali predbežné závery, kde píšu:

Jeden z našich hlavných cieľov je podporiť tehotné ženy, ktoré majú z predchádzajúceho cisárskeho rezu  transverzálnu jazvu, aby mohli robiť informované rozhodnutia ohľadom vaginálneho pôrodu verzus dopredu zvolenému cisárskemu rezu. Apelujeme na doktorov a poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, aby použili odpovede na nasledovné otázky… pri rozhodovaní. Informácie, vrátane hodnotenia rizík, by mali byť zdieľané s matkou na úrovni, ktorej je schopná rozumieť. Pokiaľ sú obidve možnosti z medicínskeho hľadiska ekvivalentné… malo by sa postupovať podľa preferencií matky… Obávame sa, že medicínsko-legálne dôvody zvyšujú bariéry…

Jedna z doktoriek sa však v diskusii nechala počuť, že:

Tvrdenie, že právo odmietnuť je absolútne, je kontroverzné a nie je to v žiadnom prípade uzavretá téma z hľadiska legálnej alebo zdravotníckej etiky.

Tak ja teda neviem, ale dovolím si tvrdiť, že matky, ktoré odmietajú cisárske rezy, to nerobia z malicherných dôvodov a to, na čom im hlavne záleží, je ich dieťa. Robia informované rozhodnuta po tom, čo zvážili riziká a benefity všetkých možností. Pokiaľ ich nakoniec niekto operuje proti ich vôli, tak potom si tu naozaj nie sme všetci rovní.

Desať mesiacov

Na nočníkuDnes má naše mláďa desať mesiacov! Takže, čo má nové… so spaním sme na tom celkom dobre. Bez nejakých veľkých protestov chodí spávať o pol ôsmej, v noci sa vä荹inou zobudí raz okolo druhej/tretej na desať minút a trochu mlieka a potom už definitívne okolo pol šiestej (ak máme veľké šťastie ako dnes ráno, tak sa nám ju podarí ešte uspať a môžeme si schrupnúť do siedmej!). Cez týždeň spí cez deň trikrát – v aute cestou do školy, cez obed v jasliach, keď tam majú zhasnuté, a poobede v aute cestou zo školy. Cez víkend spí cez deň dva razy – doobeda a poobede.

Jedáva už všeličo – vä荹inou ráno a večer s nami pri stole a okrem toho dvakrát v jasliach. Ale sú dni, keď neviem, čo robiť, lebo zje porciu ako zvyčajne, potom ešte druhú a ďalej sa obzerá, že čo by si tak ešte dala. Vtedy jej už vä荹inou ďalšiu nedám a doplníme to mliekom. Nie, že by som jej nedopriala trochu jedla, ale nechcem, aby ju bolelo bruško… A pije sama z pohárika so zobákom.

Bľaboce nám čím ďalej tým viac a vymýšľa rôzne nové zvuky. Hovorí aj “mama”, ale je jej jedno na koho a znamená to skôr “zober si ma”.

Loziť sa jej zatiaľ stále nechce, ale plazí sa vcelku svižne, ako vidno na videu:


Niekedy sa zdvihne na kolená a ruky a začne sa tak hojdať, ale zatiaľ neprišla na to, že aj takto sa dá pohybovať.

Veľa vecí jej je smiešnych – keď ju šteklíme na brušku, alebo keď kývame hlavou áno alebo nie… a najobľúbenejšia hra je schovávačka pod plienkou alebo uterákom. Schová si tvár, počká, kým poviem “Kde je Kika?” a potom ju odokryje. A ide sa popukať, keď sa občas nespýtam kde je, ale zdvihnem rožtek plienky a nakuknem.

Dostala nočník, tak ju občas dávame sedieť (keď sa zobudí a pred kúpaním). Zatiaľ sa nám darí celkom triafať, že nám väčšinou aj niečo vysedí (pred kúpaním takmer vždy). Ale teda nerobíme si ilúzie… toto je ešte na dlho a aj keď ju po výkone pochválime a ukážeme, že čo to tam je, tak ešte jej nedošlo, že kvôli tomu tam vlastne sedí…

Jasle. Lepšie. Už tam spí, je, bľaboce, hrá sa. Mali sme už párkrát, keď neplakala, keď som odchádzala a vä荹inou kým vyjdem von a nakuknem cez okno, tak už je ok. Stále (okrem asi dvoch razov) sa rozplače, keď prichádzam – asi sa bojí, že odídem bez nej.

Jááj a ešte tlieskanie. Baví ju pozerať sa, keď ja robím ťap, ťap, ťapušky. Jej sa s prázdnymi rukami nechce, ale dajte jej kocku do každej ruky a bude nimi udierať do zbláznenia…

Jedna dolu, šesť ešte čaká

Clay Mathematics Institute vypísal v roku 2000 sedem cien za vyriešenie siedmych problémov. Okrem nehynúcej slávy tí, ktorým sa podarí tieto tvrdé oriešky rozlúsknuť, dostanú milión dolárov (jeden milión za každý problém). Ak ho budú chcieť…

Ak vás napadá otázka, že prečo by niekto nechcel, odpoveď je, že sú aj takí. Pred týždňom Clay Mathematics Institute vydal vyhlásenie, že jeden z problémov – Poincarého hypotézu – považujú za vyriešený a cenu udeľujú Grigoriymu Perelmanovi (ani zmienka o milióne). Svoje riešenie síce publikoval už pred pár rokmi, ale celý proces kontroly nejakú chvľu trvá (obzvlášť, keď si uvedomíme, že nie je na svete príliš veľa ľudí, ktorí by ho mohli vykonať… Perelman si o svojich matematických záujmoch asi s nikým veľmi nepokecá), takže preto až teraz.

O cene ho upovedomili a teraz sa čaká, ako sa on k tomu vyjadrí. Mnohých by neprekvapilo, keby ju odmietol podobne ako Fieldsovu medailu (niečo ako Nobelova cena za matematiku) v roku 2006. Uvidíme.

Voda

Dva dni neskoro, ale predsa. 22. marec bol svetový deň vody. Nám pri tej príležitosti prišlo špeciálne číslo National Geographicu. Pokiaľ by ste si ho chceli pozrieť aj vy, tak tu je do 2. apríla zadarmo prístupné – treba sa však zaregistrovať. Ak sa vám registrovať nechce, tak tu sú z neho aspoň nejaké obrázky (na mňa najviac zapôsobilo číslo 9, najmä keď si pomyslím, že som dnes hodinu plávala v 25m bazéne úplne sama).

Lake George

Minulý týždeň boli jarné prázdniny a krásne počasie – ideálna kombinácia – a tak sme sa vybrali na sever pohľadať nejaký les (Kika predtým žiadny nevidela a my dvaja sme si už len matne pamätali, ako taký les vyzerá). Pobrali sme sa k Lake George v Adirondacks (obrázky tu).

Cestovali sme niečo vyše troch hodín, čo Kika zvládla celkom v pohode s jednou prestávkou na odpočívadle. Zistili sme, že sa už nevieme zbaliť tak naľahko ako kedysi, lebo aj keď my dvaja veľkí sme mali po jedných nohaviciach a troch tričkách (vrátane tých, čo na sebe), tak najmenší člen našej výpravy zabral najviac batožinového priestoru (kočík, plienky, hračky, vak na spanie, obľúbená deka…). Tak ale tátoš má veľký kufor, zmestilo sa.

Nemali sme žiadne veľké plány, len si užívať pekné počasie mimo veľkomesta. Prechádzali sme sa okolo jazera, obdivovali vtáky, ktoré cupitali po tenkom ľade na jazere, drevené móla pokrútené po zime. Išli sme okolo reštaurácií na brehu, kam sa dá prísť (a zaparkovať) loďou. Vyzeralo to tam pomerne vymreto, lebo zimná sezóna už skončila a letná ešte nezačala, takže tie spomínané reštaurácie, suvenírové obchody a miestne “atrakcie” boli vä荹inou pozatvárané. Nám to nevadilo a boli sme radi, že sa tam nemelie príliš veľa ľudí.

Jedno ráno sme sa vybrali na rodinnú “farmu”, kde robia javorový sirup. Vedierko zavesené na strome nám neukázali – to vraj robia len niekedy na vzdelávacie účely pre deti, ale zato sme si obzreli systém hadičiek, na ktoré mali napojených okolo 1400 javorov a ktoré sa všetky zbiehali do jednej malej miestnosti. V nej nám chlapík ukázal, ako miazga tečie (nie moc, lebo už bolo príliš teplo… celkovo je čas, kedy ju môžu zbierať pomerne krátky – dá sa to len na jar, keď v noci ešte mrzne, ale cez deň sú teploty už nad nulou) a porozprával, ako z nej potom robia javorový sirup (v zásade sa potrebujú zbaviť vody, aby ju zahustili). A tak sme si u nich dali raňajky – čo iné ako palacinky s javorovým sirupom – a jednu fľašku kúpili aj na domov.

Chceli sme sa ísť pozrieť na vyhliadku nad jazerom, na kopec ktorý sa volá Prospect Mountain. Vedie naň aj cesta, ale tá je do mája “zavretá” (vysvetlenie, prečo píšem zavretá v úvodzovkách, príde za chvíľu). My sme tak či tak chceli skúsiť s Kikou nejakú ľahkú turistiku v okolí, takže sme sa naň vybrali pešo. Veľkosťou asi neprevyšuje Straník pri Žiline, ale koncový úsek nám dal zabrať, lebo tam bolo okolo 20 cm snehu so zľadovatenou škrupinkou na vrchu. Kika cestu hore brala s humorom, trochu si aj schrupla, akurát, keď sme už išli po tom spomínanom snehu, tak strácala trpezlivosť, lebo už chcela ísť von z nosiča.

 Časť cesty dolu sme sa rozhodli zísť po ceste, aby sme sa vyhli tomu šmykľavému úseku, a vtedy sme pochopili, prečo je cesta oficiálne zavretá. Aj na nej totiž bola súvislá vrstva snehu a hneď za druhou zákrutou aj zapadnuté auto. Ono totiž dolu nie sú žiadne závory, ktoré by bránili šoférom ísť hore, pokiaľ im nezabráni ich vlastný zdravý úsudok. Chlapíkovi v obleku, ktorý sa snažil vešiakom odhrabať Hondu Pilot napoly zapadnutú v jarku pri ceste, zatiaľ čo jeho dve vymódené spolujazdkyne indiferentne sedeli vnútri, nezabránil.

Nedalo nám nezastaviť sa pri nich. Spýtal sa, či nemáme lopatu. Nemali sme. Ani len vreckovú. Že či namáme číslo na nejakých odťahovákov. Ani to sme nemali (jediný MacGyver, ktorého poznám a ktorý nás raz vyťahoval zo závejov, býva v Rosine, na Slovensku), ale nechali sme mu naše číslo s tým, že ak sa v rozumnom čase nevyhrabe, nech zavolá a že sa spýtame na recepcii v hoteli, kde sme bývali, na nejaké lokálne kontakty.

Ukázalo sa, že po nás išiel cestou dolu ešte niekto iný, kto už na miestneho MacGyvera kontakt mal, lebo prv než sme zišli z cesty zase na chodník, okolo nás cúval do kopca veľký pickup. Zastavil pri nás s otázkou, že či tam je naozaj hore niekto zapadnutý a keď zistil, že ešte bude asi míľu cúvať, tak veľmi nadšený nebol. Dolu sme ich už ísť nevideli, lebo sme odbočili do lesa.

Toľko k jazdeniu bez reťazí po zľadovatenom snehu.

Nuž a v nedeľu naspäť, smer New York City (čím bližšie k mestu, tým hustejšia premávka a horšie cesty). Ale dali  sme si predsavzatie, že keď bude pekne, tak sa budeme snažiť vypadnúť do okolia častejšie. 

Meranie, váženie, sčí­tanie

RánoBoli sme dnes s Kikou u doktora Texidora na trošku oneskorenú 9-mesačnú prehliadku. Navážili nám 11.5 kg a namerali 79 cm (to je o pol kila a 5 cm viac ako pred Vianocami).

CensusTrochu ma vyhrešil, že jej nedávám fluór, sestrička sa spýtala, či chceme tú chrípku, ktorú sme nezobrali pred Vianocami (teraz v marci?), ale keď som povedala, že nie, tak sa to dnes obišlo bez injekcií (ďalšie sú na programe až v júni). Prvýkrát sa ma dnes doktor vypytoval, že ako sa Kika hýbe a čo bľaboce – predviesť sme sa veľmi nemohli, lebo sa bála, mrnčala a hlavu schovávala mame pod krídlo. Keď k tomu pripočítam, že sa to dnes obišlo bez akéhokoľvek čakania, tak mi vychádza, že ten náš doktor sa nejako polepšil.

A sčítanie… prišiel nám predvčerom formulár, tak sme sa sčítali (v USA je sčítanie ľudu každých 10 rokov). Pýtali sa, kto u nás býva, akí sme mladí a akú máme farbu, tak sme im povedali aj to. Výsledky by mali byť niekedy koncom roka alebo začiatkom toho budúceho.

The no-cry sleep solution

Od Elizabeth Pantley, 2002, 255 strán, amazon

Toto odporúčanie bude pravdepodobne ovplyvnené tým, že naše bejby posledné dva týždne spalo viac-menej celé noci (s občasným jedným nočným vstávaním; viac-menej preto, že sa budí ráno o piatej alebo o pol šiestej plná energie do nového dňa a nie je šanca ju ešte uspať), čo znamená, že sa mi v poslednej dobe ušlo celkom rozumné množstvo spánku. Ale dúfam, že to vás neodradí od čítania ďalej.

Hneď na úvod – nebolo to vždy takto. Prešli sme si novorodeneckým štádiom, keď sa bábätko budí na kojenie každé dve hodiny a kojenie samotné trvá 40 minút a takto to pokračuje 24/7 a vy si nepamätáte, aké to je spať 3 hodiny v kuse. Mali sme aj parádne obdobie okolo Kikiných 3 mesiacov, keď spala celú noc a tak sme si pripomenuli ako chutí neprerušovaný spánok. A potom v decembri, keď mala okolo 6 mesiacov, sme zase boli ako zombíci, vstávali niekoľkokrát za noc a opakovali si mantru: “Aj toto prejde.” Vtedy sme hľadali rady, ako jej pomôcť lepšie spať a vtedy som aj kúpila túto knihu. Sľúbila som, že napíšem hodnotenie, ako sa osvedčila, takže tu je. (Ale ako som spomínala vyššie, pravdepodobne budem zaujatá pozitívnym smerom vzhľadom na našu súčasnú spánkovú situáciu napriek tomu, že by ma veľmi neprekvapilo, keby som o pár týždňov zase hľadala nové nápady o druhej nad ránom.) Bez ďalších okolkov:

Nechať ju ukričať sa do spánku nebola pre nás prijateľná alternatíva. Prečo? Jean Liedloff (v The Continuum Concept, 1977) to povedala lepšie, ako by som to vedela ja, ale takto nejako to cítim tiež: “Zobudí sa do strašného ticha a nehybnosti. Zakričí. Od hlavy až po päty horí chcením, túžbou, neovládateľnou nedočkavosťou. Zalapá po dychu a kričí, až kým nemá lavu plnú a pulzujúcu zvukom. Kričí, až kým ho nebolí hrudník a nezachrípne mu hrdlo. Nevládze už ďalej znášať tú bolesť a jeho vzlyky postupne slabnú a tíchnu. Počúva. Otvára a zatvára päste. Krúti hlavou zo strany na stranu. Nič nepomáha. Je to neznesiteľné. Začne znovu plakať, ale už je to príliš pre jeho boľavé hrdlo; rýchlo prestáva. Máva rukami a kope nožičkami. Prestáva, schopný trpieť, neschopný rozmýšľať, neschopný dúfať. Počúva. A potom zaspáva.”

Sú rodičia, podľa ktorých je toto v poriadku, veď bábätko je zdravé a v bezpečí (aj keď sú deti, ktoré plačú tak silno, až z toho začnú vracať). A potom sú rodičia, ktorí si myslia, že CIO (cry-it-out) metóda je škodlivá. My máme oveľa bližšie k tým druhým, Pantleyovej filozofia je blízka tej našej a to bol aj jeden z hlavných dôvodov, prečo som kúpila práve jej knihu. Má dokonca podtitul “Jemné metódy ako pomôcť dieťaťu spať celú noc” a to je presne to, o čom píše.

Je užitočné, že na začiatku hovorí o spánku všeobecne, o tom ako spia dospelí, o tom ako spia deti a bábätká a o tom, čo sú rozumné očakávania v každom veku. Rozoberá aj termín “spať celú noc” (čo pre bábätká ani zďaleka neznamená od siedmej do siedmej ale skôr 5-6 hodín neprerušovaného spánku!) a vysvetľuje prečo dokonca prespatie celej noci, tak ako sa o to rodičia snažia, môže byť pre veľmi malé bábätká dokonca nesprávne (kým je ich žalúdok ešte veľmi malý, potrebujú mlieko aj v noci, pokiaľ nedostanú všetky kalórie, ktoré im treba, cez deň).

Autorka ďalej rozoberá, čo robiť, keď je už dieťa staršie a stále sa budí veľmi často a ponúka rôzne veci na vyskúšanie. Radí, aby si rodičia viedli záznamy o súčasnom spánku (ukazuje ako), pripravili plán so stratégiami, ktoré plánujú vyskúšať, potom znovu spravili záznamy na vyhodnotenie úspešnosti, upravili stratégie a tak ďalej. My sme záznamy neviedli a zistili sme, že niektoré z jej stratégií už používame, ale v knižke sme našli aj nové užitočné tipy.

Celkovo si myslím, že kniha stojí za prečítanie. Je jednoduchá a krátka, takže sa dá ľahko čítať aj v nevyspatom stave a nám pomohla.

Zákon zachovania počtu harabúrd

AbecedaTo je niečo, čo sme zaviedli u nás doma. V záujme toho, aby sme si nezapratali všetok životný priestor, keď má pribudnúť nejaký nový krám, aspoň jeden starý musí preč.

SkákačUž nejaký čas sa pokúšame Kiku motivovať, aby viac lozila. Väčšinou sme ju nechali na rozloženej sedačke v obývačke, ale to musel vždy niekto dávať pozor, aby sa neskotúľala dolu a predsa len tam nemala až tak veľa miesta. Len tak na zem sme ju dávať nechceli, lebo tam máme zimu a keď sme jej prestreli deku, tak sa jej tam nedalo dobre loziť, lebo sa jej šmýkalo. A tak sme sa rozhodli kúpiť penovú abecedu.

Preč išiel skákač. Jednak z neho už vyrástla – aj keď bol v najvyššej polohe, tak naň už bola príliš vysoká – a druhak, aj tak ho používala inak, ako bol myslený – rada sa v ňom hrala a krútila dookola ale nenaskákala v ňom ani zďaleka toľko, koľko sme čakali. Pozitívne je, že sa mi ho podarilo predať za toľko, za koľko sme ho kúpili. Ale teda peniaze sa dlho neohriali, lebo rovno poputovali na abecedu.

Mireček má tri ruky

Miro má tri rukyA bol v telke (pre tých, ktorí nevedia, čo majú hľadať, tu je nápoveda: 84 [pozn. 5.dec 2011: video už na stránke TA3 nie je]). Okrem polmaratónov sa nám totiť dal na ultimate a hráva za Outsiterz (do dnešného dňa som si myslela, že sa volajú Outsiders, ale keď som Mirečkovi povedala, že im v tej telke nejako poplietli meno, tak ma vyviedol z omylu a povedal, že telka to mala správne…).

Držím palce, nech sa mu vo Viedni darí.

Mama, daj ešte večeru

Takto sa dnes Kika tvárila, keď zjedla všetko, čo bolo v miske na večeru.

A tak som pofotila a išla pohľadať druhý chod. Čo mala dobrého? Brokolicu so syrom. (Brokolicu uvarím/naparím, v malom hrnci opečiem 2 lyžice múky na troške masla, zalejem mliekom, pomiešam, dám preč z variča a vmiešam postrúhaný syr. Skombinujem to s brokolicou a rozmixujem. Na jeden krát spravím 4 porcie, jednu rovno naservírujem a tri idú do mrazničky. S úspechom sa stretla aj variácia s karfiolom.

Nuž a keď sa na mňa potom ešte hladne pozerala, tak som naservírovala ovocný dezert.

Na Vianoce som dostala knižku detských receptov a odtiaľ pochádza aj tento Kikin obľúbený. Dávame jej aj kúpené “presnidávky”, ale keď stíham (alebo keď je niečo v mraziaku), tak sa snažíme, aby jedla “domácu stravu”. Myslím si, že je dôležité, aby deti vedeli, že jedlo sa varí, ako vyzerá surové, ako rastie a nikdy nie je priskoro s tým začať. Nie sme síce ani zďaleka takí “organickí”, ako by sme chceli byť a neviem, či jej niekedy ukážeme, ako sa pestuje zelenina (aj keď by som chcela), ale určite sa budem snažiť, aby v šiestich rokoch nedopadla takto:

Jamie Oliver nie je práve môj favorit, ale momentálne robí niečo, čo si podľa mňa zasluhuje pozornosť. Tu je jeho 20-minútový TED prejav. Ak sa vám ho nechce celý pozerať (ale myslím, že za to pozretie stojí), vytrhnem z neho dve myšlienky: v Amerike dnes majú deti kratšiu očakávanú dĺžku života ako ich rodičia. Kvôli obezite. (Dokonca aj pani prezidentová to považuje za problém a rozhodla sa s tým niečo spraviť). Jamie bojuje na iných frontoch ale proti tomu istému. Hovorí o tom, že deti aj rodičov treba učiť o jedle a treba, aby sa v Amerike zase začalo doma variť.

A ja som len rada, že Kike to, čo navarím, zatiaľ všetko chutí…

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...