Ešte mesiac a máme tu prvé narodeniny. (Oslávime ich ale asi až o deň neskôr, lebo počkáme na hostí spoza mora.) A ako sa má Kika teraz?
Nie veľmi dobre. Ešte stále ju trápia bacily a škaredo kašle, tak sme včera vzdali čakanie, či to samo prejde, a išli pozrieť doktorku. Tá popozerala, popočúvala a predpísala antibiotiká (sladké ružové) na 5 dní. Už druhý deň dávame a sledujeme, kedy bude badať zmenu (zatiaľ nič). Kiku veľmi nebaví byť chorá, tak je umrnčaná a netrpezlivá. Ani sa jej nedivím, lebo s ucpatým nosom (aj keď sa ho mama snaží čistiť) a škrabaním v hrdle jej asi veľmi pohodlne nie je. A tak kvapkáme, čistíme nos, púšťame zvlhčovač vzduchu a dúfame, že sa toho čo najskôr zbavíme. Okrem toho…
– pri príležitosti návštevy u doktorky ju aj odvážili – 11.9kg
– začína sa trochu viac dvíhať na kolená a dočahovať hračky motivačne nachystané na stolčeku, takže hádam sa časom dočkáme aj nových pohybov (okrem vojenského plazenia). Postieľku však má stále v hornej polohe, lebo zatiaľ sa z nej nesnaží ujsť, tak nebolo potrebné prestaviť ju.
– rada robí rámus (búcha lyžičkou o podnos alebo hračkami o seba) a zistila, že nechcených vecí sa vie zbaviť, takže keď sedí vo svojej “jedacej stoličke”, tak lyžičky, misky a pohárik lietajú na zem jedna radosť (teda nie celkom na zem – na igelit)
– najobľúbenejšia hra je stále schovávačka – to sa vydrží hrať dlhšie ako ja
– zdá sa nám, že rozumie slovo nie (akože kábel od počítača nie je na hryzenie), ale nie vždy sa jej chce poslúchnuť. Ukazuje sa, že efektívnejšie, ako hovoriť nie, je zaujať ju niečím iným
Dnes nás zavialo do Mahwahu na svadbu. A napriek tomu, že všetci sa ešte zabávajú v Royal Manor, my už sme dávno doma (aj keď Mišo práve mieša drink na zdravie novomanželov).
Žení sa môj spolužiak Matt (pôvodne Maciej, ale meno si zmenil už pred pár rokmi). V kancelárii v škole sedí hneď vedľa mňa, takže o svadbe som mala “prehľad” už počas príprav, keď všeličo zariaďoval a obzvlášť počas posledného týždňa, keď mu spôsobila komplikácie islandská sopka (o to meno sa nejdem ani len pokúsiť). Ono totiž mali priletieť aj rodinní príslušníci z Poľska, ale ich let bol (podobne ako 100000 ďalších) zrušený. Mattovi sa nakoniec podarilo vo štvrtok kúpiť nové letenky a všetci doleteli načas.
A tak dnes už vysmiaty čakal Wiolettu pred oltárom. Omša bola po poľsky, ale väčšinu sme rozumeli (na rozdiel od ostatných spolužiakov a profesorov, ktorí prišli), Kiku to však vôbec nebavilo a napriek tomu, že som s ňou išla do miestnosti pre deti, aby sme nevyrušovali (mala presklenú stenu a reproduktory vnútri), s prehľadom vyhrala súťaž o najhlasnejšieho účastníka, ako to vyhodnotil náš tato.
Fotky… nuž tentokrát sa príliš nevydarili, tak ale aspoň na ukážku, ako bolo.
Keď už máme dnes takýto sviatok, tak vám napíšem, ako Kika prispieva k zelenšej planéte (a šetrí peniaze). Kojením a plienkami.
S plienkami je to tak… predstavovala som si to veľmi idealisticky. Ešte predtým, ako sa Kika narodila, som nakúpila látkové plienky a zvažovala dokonca aj prenosnú práčku. Áno, aj také existujú a v našom byte by to bola jediná možnosť vzhľadom na to, že do kúpeľne sa namontovať nedá a keby sa aj dala, tak je to zakázané v domovom poriadku, ale nakoniec som si to rozmyslela a potvrdila, že je ok, ak ich budem prať na prízemí v spoločnej práčovni (kde sa však za pranie platí).
Realita ukázala, že to nie je celkom také jednoduché. Prvých pár týždňov sme používali jednorazové plienky, lebo Kike nie a nie odpadnúť pupok a látkové som nevedela zapnúť tak, aby jej pupočný kýptik neodierali. Potom pupok odpadol a my sme látkovali, ale bola to dosť otrava, keďže práčka nebola priamo v byte. A časom Kika začala chodiť do jaslí, kde by to s látkovými aj tak nešlo.
Takže sme presedlali na jednorazové (aj keď látkové mám odložené na ďalšie bábo, ktoré som už minule podmienila práčkou) a vybrali také, čo možno najviac zelené – Nature Babycare. Neobsahujú chlór a iné chemikálie, rozložia sa o kus skôr ako ostatné jednorazové plienky a aj keď sú trošku drahšie ako Pampers alebo Huggies, ten rozdiel nie je príliš veľký a ešte stále to vyjde lepšie ako pranie každý druhý deň v našej platenej práčovni.
S mliekom to naopak jednoduché je a tu naozaj nebolo treba veľa rozmýšľať. Okrem zdravotných výhod pre matku aj pre dieťa a času stráveného spolu, je kojenie dobré aj pre životné prostredie a peňaženku. Netreba kupovať umelé mlieko a fľašky (aj keď teda, tri som kúpila, ale už som ich aj podarovala ďalej). Niekto to spočítal za mňa (táto stránka je inak aj veľmi dobrý zdroj spoľahlivých informácií o všetkom, čo sa týka kojenia) a vyšlo zatiaľ vyše $2000. A nie, to by sme nekupovali ten najdrahší sunar, aký majú. Pekná sumička… (ale keby bolo treba, tých $2000 by som aj zaplatila za to, aby som mohla kojiť).
Od Jarýka Stejskala a Milana Vranku, 1989, 176 strán, olejar
Tri osemtisícovky; Lhoce Šar, Dhaulágirí, Čho Oju; a jedna, tá najvyššia, nevylezená
Čo svet svetom stojí, žijú jednotlivci, ktorí svoj život spájajú s vyhľadávaním ťažkostí. Dobrodružstvo, riziko, zdanlivo nemožné činy ich lákajú, vábia a neodbytne priťahujú. A oni idú. Napriek tomu, že ostatní v ich konaní nevidia logiku, rozumné dôvody…
Túto knihu napísal horolezec. Je pomerne útla, ale zmestilo sa do nej dosť – štyri výpravy a kopa fotiek. Aj človeku, ktorý nelezie, priblíži život a nutkanie horolezcov.
Ako som sa dostala v USA ku knižke písanej po slovensky? Zjavila sa pod vianočným stromčekom (Ďakujem, Mireček) a priniesla som si ju so sebou. Trvalo síce 4 mesiace, kým som sa k nej dostala, ale potom som ju “zlupla” za dva večery. A potom ďalších pár mesiacov, kým som sa dostala k napísaniu o nej… to ma teší len z toho dôvodu, že stále stíham čítať rýchlejšie ako písať, ale ani zďaleka to nie je tak rýchlo, ako by som chcela.
A ešte jedna variácia na danú tému. Iní horolezci, iný kopec, iná doba, ale tento film sme videli krátko po tom, čo som si prečítala Zabudni na Everest, takže ich mám trochu spojené:
en prvý je obrázok Kika, ako som ju raz našla v postieľke, do ktorej si predtým ako zaspala, posťahovala všetko, na čo dočiahla. A tie zvyšné sú jeden večer po kúpaní.
Dnes sa chcem podeliť o skvelú správu – Zuzke a Mariánovi sa včera večer narodilo dievčatko. Po tom, čo sa stalo minulý rok, boli toto tehotenstvo pod podrobným dohľadom a všetko dobre dopadlo. My sme sa tešili, že ich pôjdeme dnes pozrieť, ale nakoniec sme sa rozhodli neísť, lebo aj Kika aj ja sme trochu prechladnuté a nechcela som im doniesť darček v podobe nejakého vírusu. Tak aspoň takto na diaľku malej Kláre všetko najlepšie k narodeninám.
Tento víkend sme sa vybrali na prechádzku do New Yorku, mali sme na to jeden oficiálny a jeden neoficiálny dôvod. Ten oficiálny bol, že v obchodnom dome Macy’s mali svoju každoročnú kvetinovú výzdobu. (Tu sú obrázky z roku 2007 a tu z 2008. Minulý rok som bola o takomto čase príliš bruchatá na to, aby sa mi chcelo kvôli nejakým kvetom trepať na Manhattan.)
Z tých troch rokov, čo som bola flowershow pozerať, sa mi táto páčila asi najmenej, ale zato to tam najlepšie voňalo – alebo si tú vôňu od minula nepamätám. Kiku zatiaľ kvety veľmi nenadchýňajú (keď som jej minule podala kvietok z čerešne, tak zmraštila nos do výrazu: “Fmpf, príroda…”), takže sme sa dlho nezdržali a pobrali sme sa za naším neoficiálnym cieľom.
Tým bol Apple store na piatej avenue. Už pár dní tam totiž majú iPad (fakt, by ma zaujímalo, kto mohol prísť s takýmto menom) a zatiaľčo sme sa my s Kikou pobrali do Central Parku, náš tato si išiel vyskúšať, ako táto hračka funguje. Našťastie som vedela, že iPad ešte má svoje muchy, takže som sa nemusela obávať toho, že sa k nám vráti s malým balíčkom o pár sto dolárov ľahší…
Ani si nepamätám, kedy som bola naposledy na Manhattane (to znamená, že dávno), ale tento výlet mi pripomenul, prečo je tomu tak. Masy ľudí všade. Zmätených turistov na križovatkách s nosmi v mape hľadajúcich Empire State Building, ktorá je priamo nad nimi. Uponáhľaných domácich, ťukajúcich do svojich mobilných zariadení v polobehu, nedívajúc sa pritom ani napravo ani naľavo. Škótska (každú chvíľu nejaká) paráda a s tým spojené zátarasy. Elmo, Bugs Bunny, SpongeBob SquarePants a im podobní ťahajúci peniaze z rodičov za fotky s ich milými ratolesťami… New York, New York.
Fotíme radi, ale na profesionálov zatiaľ nemáme ani vybavením, ani zručnosťou. Preto ma veľmi potešilo, keď mi moja kamarátka Zuzina a jej priateľ Javi ponúkli, že ak máme záujem, tak nám Javi zopár spoločných obrázkov nafotí (konečne nejaké, na ktorých sme všteci traja). Ak vás napadne (prirodzená) otázka, že prečo ich vyťahujm až teraz (hlavne keď zjavne boli fotené pod vianočným stromčekom), povedzme to takto – museli trochu dozrieť.
Bez nejakých ďalších komentárov, tu sú tie, ktoré sa nám najviac páčili:
Dnes sme zase vypadli medzi stromy – do parku Delaware Water Gap. Raz sme tam už boli s kamarátmi pred tromi rokmi a tak tentoraz sme sa rozhodli zavítať na opačný breh rieky Delaware.
Išli sme zase kúsok po Apalačskom chodníku, z čoho Kika väčšiu časť prespala a keď sa zobudila, tak sme pod stromami rozložili deku a vyvaľovali sme sa, až kým nebol čas ísť naspäť. Napriek tomu, že so sebou nosíme zásobu obľúbených hračiek, ukazuje sa, že najzaujímavejšie sú pre ňu aj tak iné veci – kľúče od auta, krabica džúsu, foťák…
Mišo zahlásil, že keď sem pôjdeme najbližšie, tak to musí byť cez leto alebo na jeseň, lebo sme tu už dvakrát videli stromy bez listov a chceli by sme vedieť, ako to vyzerá s nimi.
Kika tiež každú chvíľu niečo hlásila, ale ťažko povedať čo. Väčšinou však bola v dobrej nálade, takže si myslíme, že sa aj jej páčilo a dokoca si ani nevšimla, že ju o…značkoval vtáčik.