Jedenásť mesiacov

Ešte mesiac a máme tu prvé narodeniny. (Oslávime ich ale asi až o deň neskôr, lebo počkáme na hostí spoza mora.) A ako sa má Kika teraz?

Nie veľmi dobre. Ešte stále ju trápia bacily a škaredo kašle, tak sme včera vzdali čakanie, či to samo prejde, a išli pozrieť doktorku. Tá popozerala, popočúvala a predpísala antibiotiká (sladké ružové) na 5 dní. Už druhý deň dávame a sledujeme, kedy bude badať zmenu (zatiaľ nič). Kiku veľmi nebaví byť chorá, tak je umrnčaná a netrpezlivá. Ani sa jej nedivím, lebo s ucpatým nosom (aj keď sa ho mama snaží čistiť) a škrabaním v hrdle jej asi veľmi pohodlne nie je. A tak kvapkáme, čistíme nos, púšťame zvlhčovač vzduchu a dúfame, že sa toho čo najskôr zbavíme. Okrem toho…

– pri príležitosti návštevy u doktorky ju aj odvážili – 11.9kg
– začína sa trochu viac dvíhať na kolená a dočahovať hračky motivačne nachystané na stolčeku, takže hádam sa časom dočkáme aj nových pohybov (okrem vojenského plazenia). Postieľku však má stále v hornej polohe, lebo zatiaľ sa z nej nesnaží ujsť, tak nebolo potrebné prestaviť ju.
– rada robí rámus (búcha lyžičkou o podnos alebo hračkami o seba) a zistila, že nechcených vecí sa vie zbaviť, takže keď sedí vo svojej “jedacej stoličke”, tak lyžičky, misky a pohárik lietajú na zem jedna radosť (teda nie celkom na zem – na igelit)
– najobľúbenejšia hra je stále schovávačka – to sa vydrží hrať dlhšie ako ja
– zdá sa nám, že rozumie slovo nie (akože kábel od počítača nie je na hryzenie), ale nie vždy sa jej chce poslúchnuť. Ukazuje sa, že efektívnejšie, ako hovoriť nie, je zaujať ju niečím iným

Wioletta a Matt

Dnes nás zavialo do Mahwahu na svadbu. A napriek tomu, že všetci sa ešte zabávajú v Royal Manor, my už sme dávno doma (aj keď Mišo práve mieša drink na zdravie novomanželov).

Žení sa môj spolužiak Matt (pôvodne Maciej, ale meno si zmenil už pred pár rokmi). V kancelárii v škole sedí hneď vedľa mňa, takže o svadbe som mala “prehľad” už počas príprav, keď všeličo zariaďoval a obzvlášť počas posledného týždňa, keď mu spôsobila komplikácie islandská sopka (o to meno sa nejdem ani len pokúsiť). Ono totiž mali priletieť aj rodinní príslušníci z Poľska, ale ich let bol (podobne ako 100000 ďalších) zrušený. Mattovi sa nakoniec podarilo vo štvrtok kúpiť nové letenky a všetci doleteli načas.

A tak dnes už vysmiaty čakal Wiolettu pred oltárom. Omša bola po poľsky, ale väčšinu sme rozumeli (na rozdiel od ostatných spolužiakov a profesorov, ktorí prišli), Kiku to však vôbec nebavilo a napriek tomu, že som s ňou išla do miestnosti pre deti, aby sme nevyrušovali (mala presklenú stenu a reproduktory vnútri), s prehľadom vyhrala súťaž o najhlasnejšieho účastníka, ako to vyhodnotil náš tato.

Fotky… nuž tentokrát sa príliš nevydarili, tak ale aspoň na ukážku, ako bolo.

Pri príležitosti Dňa Zeme

Keď už máme dnes takýto sviatok, tak vám napíšem, ako Kika prispieva k zelenšej planéte (a šetrí peniaze). Kojením a plienkami.

S plienkami je to tak… predstavovala som si to veľmi idealisticky. Ešte predtým, ako sa Kika narodila, som nakúpila látkové plienky a zvažovala dokonca aj prenosnú práčku. Áno, aj také existujú a v našom byte by to bola jediná možnosť vzhľadom na to, že do kúpeľne sa namontovať nedá a keby sa aj dala, tak je to zakázané v domovom poriadku, ale nakoniec som si to rozmyslela a potvrdila, že je ok, ak ich budem prať na prízemí v spoločnej práčovni (kde sa však za pranie platí).

Realita ukázala, že to nie je celkom také jednoduché. Prvých pár týždňov sme používali jednorazové plienky, lebo Kike nie a nie odpadnúť pupok a látkové som nevedela zapnúť tak, aby jej pupočný kýptik neodierali. Potom pupok odpadol a my sme látkovali, ale bola to dosť otrava, keďže práčka nebola priamo v byte. A časom Kika začala chodiť do jaslí, kde by to s látkovými aj tak nešlo.

Takže sme presedlali na jednorazové (aj keď látkové mám odložené na ďalšie bábo, ktoré som už minule podmienila práčkou) a vybrali také, čo možno najviac zelené – Nature Babycare. Neobsahujú chlór a iné chemikálie, rozložia sa o kus skôr ako ostatné jednorazové plienky a aj keď sú trošku drahšie ako Pampers alebo Huggies, ten rozdiel nie je príliš veľký a ešte stále to vyjde lepšie ako pranie každý druhý deň v našej platenej práčovni.

S mliekom to naopak jednoduché je a tu naozaj nebolo treba veľa rozmýšľať. Okrem zdravotných výhod pre matku aj pre dieťa a času stráveného spolu, je kojenie dobré aj pre životné prostredie a peňaženku. Netreba kupovať umelé mlieko a fľašky (aj keď teda, tri som kúpila, ale už som ich aj podarovala ďalej). Niekto to spočítal za mňa (táto stránka je inak aj veľmi dobrý zdroj spoľahlivých informácií o všetkom, čo sa týka kojenia) a vyšlo zatiaľ vyše $2000. A nie, to by sme nekupovali ten najdrahší sunar, aký majú. Pekná sumička… (ale keby bolo treba, tých $2000 by som aj zaplatila za to, aby som mohla kojiť).

Zabudni na Everest

Od Jarýka Stejskala a Milana Vranku, 1989, 176 strán, olejar

Tri osemtisícovky; Lhoce Šar, Dhaulágirí, Čho Oju; a jedna, tá najvyššia, nevylezená

Čo svet svetom stojí, žijú jednotlivci, ktorí svoj život spájajú s vyhľadávaním ťažkostí. Dobrodružstvo, riziko, zdanlivo nemožné činy ich lákajú, vábia a neodbytne priťahujú. A oni idú. Napriek tomu, že ostatní v ich konaní nevidia logiku, rozumné dôvody…

Túto knihu napísal horolezec. Je pomerne útla, ale zmestilo sa do nej dosť – štyri výpravy a kopa fotiek. Aj človeku, ktorý nelezie, priblíži život a nutkanie horolezcov.

Ako som sa dostala v USA ku knižke písanej po slovensky? Zjavila sa pod vianočným stromčekom (Ϗakujem, Mireček) a priniesla som si ju so sebou. Trvalo síce 4 mesiace, kým som sa k nej dostala, ale potom som ju “zlupla” za dva večery. A potom ďalších pár mesiacov, kým som sa dostala k napísaniu o nej… to ma teší len z toho dôvodu, že stále stíham čítať rýchlejšie ako písať, ale ani zďaleka to nie je tak rýchlo, ako by som chcela.

A ešte jedna variácia na danú tému. Iní horolezci, iný kopec, iná doba, ale tento film sme videli krátko po tom, čo som si prečítala Zabudni na Everest, takže ich mám trochu spojené:

Úsmevný utorok

Ak vám toto nevyčarí úsmev na tvári, tak potom už neviem čo:

A ešte bonus – búrka (prvé dve minúty treba počúvať so zavretými očami):

Po kúpaní

en prvý je obrázok Kika, ako som ju raz našla v postieľke, do ktorej si predtým ako zaspala, posťahovala všetko, na čo dočiahla. A tie zvyšné sú jeden večer po kúpaní.

Klárka Zdražilová

Dnes sa chcem podeliť o skvelú správu – Zuzke a Mariánovi sa včera večer narodilo dievčatko. Po tom, čo sa stalo minulý rok, boli toto tehotenstvo pod podrobným dohľadom a všetko dobre dopadlo. My sme sa tešili, že ich pôjdeme dnes pozrieť, ale nakoniec sme sa rozhodli neísť, lebo aj Kika aj ja sme trochu prechladnuté a nechcela som im doniesť darček v podobe nejakého vírusu. Tak aspoň takto na diaľku malej Kláre všetko najlepšie k narodeninám.

Včerajšia prechádzka po Manhattane

Tento víkend sme sa vybrali na prechádzku do New Yorku, mali sme na to jeden oficiálny a jeden neoficiálny dôvod. Ten oficiálny bol, že v obchodnom dome Macy’s mali svoju každoročnú kvetinovú výzdobu. (Tu sú obrázky z roku 2007 a tu z 2008. Minulý rok som bola o takomto čase príliš bruchatá na to, aby sa mi chcelo kvôli nejakým kvetom trepať na Manhattan.)

Z tých troch rokov, čo som bola flowershow pozerať, sa mi táto páčila asi najmenej, ale zato to tam najlepšie voňalo – alebo si tú vôňu od minula nepamätám. Kiku zatiaľ kvety veľmi nenadchýňajú (keď som jej minule podala kvietok z čerešne, tak zmraštila nos do výrazu: “Fmpf, príroda…”), takže sme sa dlho nezdržali a pobrali sme sa za naším neoficiálnym cieľom.

Tým bol Apple store na piatej avenue. Už pár dní tam totiž majú iPad (fakt, by ma zaujímalo, kto mohol prísť s takýmto menom) a zatiaľčo sme sa my s Kikou pobrali do Central Parku, náš tato si išiel vyskúšať, ako táto hračka funguje. Našťastie som vedela, že iPad ešte má svoje muchy, takže som sa nemusela obávať toho, že sa k nám vráti s malým balíčkom o pár sto dolárov ľahší…

Ani si nepamätám, kedy som bola naposledy na Manhattane (to znamená, že dávno), ale tento výlet mi pripomenul, prečo je tomu tak. Masy ľudí všade. Zmätených turistov na križovatkách s nosmi v mape hľadajúcich Empire State Building, ktorá je priamo nad nimi. Uponáhľaných domácich, ťukajúcich do svojich mobilných zariadení v polobehu, nedívajúc sa pritom ani napravo ani naľavo. Škótska (každú chvíľu nejaká) paráda a s tým spojené zátarasy. Elmo, Bugs Bunny, SpongeBob SquarePants a im podobní ťahajúci peniaze z rodičov za fotky s ich milými ratolesťami… New York, New York.

Ešte jeden vianočný darček

JaviFotíme radi, ale na profesionálov zatiaľ nemáme ani vybavením, ani zručnosťou. Preto ma veľmi potešilo, keď mi moja kamarátka Zuzina a jej priateľ Javi ponúkli, že ak máme záujem, tak nám Javi zopár spoločných obrázkov nafotí (konečne nejaké, na ktorých sme všteci traja). Ak vás napadne (prirodzená) otázka, že prečo ich vyťahujm až teraz (hlavne keď zjavne boli fotené pod vianočným stromčekom), povedzme to takto – museli trochu dozrieť.

 

 

Bez nejakých ďalších komentárov, tu sú tie, ktoré sa nám najviac páčili:

Delaware Water Gap

Dnes sme zase vypadli medzi stromy – do parku Delaware Water Gap. Raz sme tam už boli s kamarátmi pred tromi rokmi a tak tentoraz sme sa rozhodli zavítať na opačný breh rieky Delaware.

Išli sme zase kúsok po Apalačskom chodníku, z čoho Kika väčšiu časť prespala a keď sa zobudila, tak sme pod stromami rozložili deku a vyvaľovali sme sa, až kým nebol čas ísť naspäť. Napriek tomu, že so sebou nosíme zásobu obľúbených hračiek, ukazuje sa, že najzaujímavejšie sú pre ňu aj tak iné veci – kľúče od auta, krabica džúsu, foťák…

Mišo zahlásil, že keď sem pôjdeme najbližšie, tak to musí byť cez leto alebo na jeseň, lebo sme tu už dvakrát videli stromy bez listov a chceli by sme vedieť, ako to vyzerá s nimi.

Kika tiež každú chvíľu niečo hlásila, ale ťažko povedať čo. Väčšinou však bola v dobrej nálade, takže si myslíme, že sa aj jej páčilo a dokoca si ani nevšimla, že ju o…značkoval vtáčik.

PS Už naozaj musíme kúpiť ten klobúčik…

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...