Domáce práce a tak

Samy domaVeľkého šéfa máme momentálne na Floride (vraj na školení, ale priznal sa, že okrem toho sa tam ide aj poriadne vyspať) a tak bačujeme doma s Kikou samy. A už teraz viem, čo mi povie, keď si prečíta, čo sa práve chystám napísať (niečo v duchu, že ešte len vytiahne päty z domu a ja mám hneď feministické reči…).

Lebo vec sa má tak, že rodičovanie je o kus ťažšie, keď je na to len jeden človek. Nechápte ma zle, vôbec sa nesťažujem na to, ako nám to s Kikou tento týždeň ide (na počudovanie veľmi dobre), len ma pri tom napadá, aké to musí byť náročné pre rodiča (nie nutne len matku), ktorý je na to sám stále.

Boli časy (ako ich ja zvyknem volať – roky PK), keď som mala husté reči o tom, že najlepšia vec, ktorú otec môže urobiť pre svoje deti, je milovať ich matku. To ma prešlo ešte kus predtým, ako sa Kika narodila. Tak nejako sa mi vyjasnilo, že rodičia sú dvaja a obidvaja by mali “rodičovať”. A príde mi smiešne, keď sa niekto vyjadrí, že otec “bejbysituje”, kým si mama potrebuje niečo vybaviť.

Niečo podobné v bledomodrom sú domáce práce. Nechcem, aby mi partner s nimi pomáhal! Ak mi má pomáhať, tak celé hnutie za ženskú rovnoprávnosť nevybojovalo nič. Nie, nemám to v hlave popletené (aspoň nie úplne), vysvetlím. Ak sme rovnocenní partneri, tak to znamená, že obaja sa budeme podieľať (približne) rovnakým dielom (ideálne bez toho, aby jeden druhému musel hovoriť, čo robiť) a nie, že to je práca ženská, s ktorou muž dobrej vôle pomáha.

Celej veci samozrejme pomôže, ak každý bude robiť to, čo mu ide lepšie a ak daný chlap verí v skutočnú rovnosť a nemá len pekné reči. Ale v praxi to často vyzerá tak (našu domácnosť nevynímajúc), že sa do toho celého ešte zaráta príjem zo zamestnania, zrazu to, čo sa robí doma, nemá takú hodnotu a stáva sa menej viditeľným. A keď niekedy prídem domov a zistím, že o večeru je postarané alebo nejaká domáca práca urobená (niekedy dokonca bez predošlých inštrukcií), tak som vďačná. A smutná, že som vďačná. Lebo za ideálnych okolností, by to bola samozrejmosťa aj keď si namýšľam, že môjmu drahému moje večere chutia, nerobím si ilúzie, že by cítil rovnakú vďačnosť, keď ich ja kladiem na stôl…

Ako majú deti vyrastať s myšlienkou, že domácnosť je spoločná zodpovednosť, keď to nie je celkom to, čo doma vidia? A pritom verím tomu, že v kope týchto domácností, si jeden z partnerov úprimne myslí, že robí svoj diel. A ten druhý má pocit, že keby sa spísal zoznam, vrátane všetkých tých “neviditeľných” povinností a ku každej sa pripísalo meno toho, kto ju robí, tak by to ani zďaleka nevyšlo pol na pol.

Hmm, tak zase sa mi raz podarilo vyprodukovať jeden z tých článkov, ktoré nie sú úplne súvislé, ale skôr len spleť myšlienok na danú tému. Bude to asi hlavne tým, že zatial som v takom premýšľacom stave bez vlastných záverov. A tak to tu predkladám a všetky komentáre sú vítané.

Lietanie s ročným bábätkom

V lietadleKeď som minule písala o lietaní s bábätkom (vtedy mala Kika sedem mesiacov), tak som ani netušila, aký to bude mať úspech. Ale tento mesiac nám google poslal kopu návštevníkov, ktorých táto téma zaujíma (poznať, že je čas letných dovoleniek…), tak som si povedala, že doplním ešte nové skúsenosti, ktoré sme nadobudli cestou do/z Mexika (to mala práve rok).

Väčšina toho, čo som písala minule, platí aj pre staršie bábo – podľa možnosti nechať vyblázniť v hale, nastupovať medzi poslednými, prebaliť tesne pred nástupom a dúfať, že nebude treba znovu až do vystúpenia… ale tu je zopár komentárov navyše:

sedadlá – začína byť na zváženie, či dieťaťu kúpiť vlastné sedadlo alebo nie. Proti hovorí cena (lietadlá neponúkajú detské lístky, ak má dieťa svoje sedadlo), za hovorí bezpečnosť a pohodlie. My sme mali Kiku ešte stále na kolenách. Jeden trik, ktorý sa však dá urobiť, ak lietadlo nie je úplne plné, je ten, že rodičia si kúpia lístky jeden ku oknu a druhý do uličky (väčšina lietadiel je tu 3+3). Pokiaľ lietadlo nie je úplne plné, tak je šanca, že sedadlo medzi nimi ostane prázdne, lebo “stredné” sedadlá sa vypredávajú posledné, a dieťa tým pádom dostane vlastné miesto bez extra platenia. Pokiaľ je lietadlo plné, tak tomu strednému ponúknu sedadlo pri okne, ak letia s malým dieťaťom (výhľad ho nezaujíma, ale dôležitý je prístup do uličky), alebo sedadlo pri uličke, ak letia s väčším dieťaťom (výhľad z okna je cenná atrakcia).

jedlo – kojenie stále pomáha pri vzlietaní, pristávaní a na ukľudnenie, ale treba už zobrať aj niečo iné. V žiadnom prípade sa nedá spoľahnúť na to, že k detskému lístku patrí detská porcia jedla, ktoré vaše dieťa aj bude ochotné jesť. Aj tie aerolinky, ktoré ešte jedlo dávajú, vám príliš nepomôžu. Takže pribaľte niečo, o čom viete, že to dieťa bude jesť, nedá sa z toho príliš zababrať a dlho trvá, kým sa tým nakŕmi (každá “zábavka” je v lietadle vítaná) – my sme mali presnidávku (o tej vieme, že Kika zje) a cheerios* (kým sa nimi po jednom nakŕmi, tak je pol letu za nami). A berte aj do rezervy – neplánované zdržania, prestupy, náhle záchvaty žravosti – hladné dieťa v lietadle nie je sranda.

hračky – treba, ale nepodceňujte silu vecí každodenných. Kika sa hodnú chvíľu zabávala vyberaním časopisov z vrecka sedadla, študovala evakuačné inštrukcie, hrala sa s plastovým pohárikom a kľúčenkou, ktorú jej dala spolucestujúca sediaca vedľa…

dvd prehrávač/iPad – zatiaľ nemáme, ale už teraz ho vidím ako cenného spoločníka na cestovanie pre 2-až-?-ročné dieťa (a obzvlášť také, ktoré doma telku vôbec nepozerá). Sesame Street, rozprávky, … len aby nebol problém potom vôbec vystúpiť.

Toľko teda naše nové poznatky. Cestovanie s malými deťmi asi nikdy nebude úplne príjemné, lebo predsalen, dlho to trvá, je tam málo miesta, nuda, divný vzduch a tlak, kopa nových ľudí – nie je veľa nepriaznivejších kombinácií. Ale s trochou plánovania a humoru sa to dá zvládnuť a keď dôjde k najhoršiemu (= dieťa reve alebo škrieka z plných pľúc a všetci sa na vás pozerajú, že prečo už niečo neurobíte a vy viete že už ste skúsili všetko – áno, boli sme už aj v tejto situácii), tak to nevzdávajte, skúšajte prísť na to, čo je momentálne problém a ostatných ľudí si nevšímajte (tí, čo takto leteli, vedia, že robíte, čo sa dá a aj tak to nemusí pomôcť a tým, čo neleteli alebo vôbec nemajú deti, to aj tak nevysvetlíte).

* voláme ich síce cheerios, ale sú to ovsené kolieska inej značky. Nestlé výrobkom sa snažíme vyhýbať.

Úsmevný utorok

Niekedy toto dieťa nechápem. Napríklad keď zaspí v takejto polohe s vypučeným zadkom ako včera večer (fotka je taká vojenská, lebo som ju nechcela zobudiť bleskom).
Spí

PPP – Prečo prirodzený pôrod?

Pred pár dňami si odo mňa jeden spolužiak, ktorý by s manželkou radi privítali svoj prvý prírastok niekedy budúci rok, pýtal nejaké materiály týkajúce sa tehotenstva a pôrodu. A ja, dobrá duša, som ich nasmerovala na cestu k prirodzenému pôrodu a pri tej príležitosti sa rozhodla dopísať tento článok, ktorý mi už nejaký čas nedokončený kvasí v zozname (a v hlave).
Takže, prečo prirodzený pôrod? Ľudia, ktorí sa pýtajú, často pripoja aj komentár, že veď na pôrode nezáleží, je to len jeden deň v živote matky a dieťaťa a pokiaľ sú na jeho konci obaja živí a zdraví, tak je jedno, ako sa to stalo. (Môj spolužiak tento komentár nepripojil, naopak bol úprimne zvedavý, lebo vie, že toto je téma, ktorá mi vie rozviazať jazyk.)

V prvom rade, čo myslím pod pojmom prirodzený? Jednak bez chemikálií – či už tých, ktoré pôrod vyvolávajú a urýchľujú (pitocín, misoprostol, …), ale aj tých, ktoré slúžia na utlmenie bolesti (epidurálna anestézia, narkotiká, …) – nie, nie som masochistka, ktorá by sa vyžívala v bolesti, ale o chvíľu vysvetlím, prečo aj normálna žena môže chcieť pôrod, ktorý bolí. A v druhom rade, bez obmedzenia, čo sa týka pohybu počas pôrodu, jedenia a pitia, bez toho, aby mame niekto do ucha kričal tlač, bez obmedzenia polôh na tlačenie a kontaktu s čerstvým bábätkom, … (obzerajúc sa dozadu, tak môj prvý pôrod bol prirodzený v tom prvom význame, ale nie až tak v tom druhom)

Na tomto mieste musím urobiť malú odbočku. Samozrejme, takýto prirodzený pôrod nie je vždy jedna z možností. Sú situácie, keď zdravotný stav matky, dieťaťa alebo obidvoch vyžaduje lekárske intervencie, ale dôvody, ktoré sa chystám napísať sa vzťahujú na zdravú mamu, zdravé dieťa a tehotenstvo bez komplikácií (a dokonca aj pri niektorých komplikáciách z nich veľká časť platí)…

Ja som sa takto rozhodla hlavne preto, že za rovnakých okolností, je prirodzený pôrod zdravší pre matku a dieťa než ľubovoľná iná alternatíva. To neznamená, že každá žena by si ho automaticky mala zvoliť, ale ani to, že je neschopná, ak sa jej to nepodarí. Ani to neznamená, že žena, ktorá sa rozhodne prijať intervencie, je zlá mama. Znamená to len jednoduchý a dobre zdokumentovaný fakt, že pokiaľ je cieľom maximalizovať (matematik vo mne sa nezaprie) zdravie matky a jej detí (nielen toho súčasného ale aj všetkých budúcich), tak prirodzený pôrod objektívne vyjde ako najzdravšia alternatíva.

Okrem toho, keď si celé tehotenstvo dávam pozor, aby sa mi do tela nedostali škodlivé chemikálie – alkohol, kofeín, nikotín, hormóny, rôzne lieky, ktoré sa nemajú užívať počas tehotenstva… tak nechcem, aby si teraz zrazu bábo tlačiace sa na svet ešte na poslednú chvíľu cuclo trošku chémie.

Vedela som, že chcem kojiť a niektoré intervencie (napríklad aj epidurál) môžu naštartovanie kojenia skomplikovať.

A čo sa týka bolesti, bolesť a utrpenie nie je to isté (aj keď niekedy prichádzajú spolu). Ale tak ako je možné prejsť utrpením bez fyzickej bolesti (napríklad, keď umrie niekto veľmi blízky), tak je možné prejsť fyzickou bolesťou bez utrpenia. A nie je to tým, že by som mala jeden z tých ľahkých pôrodov, o ktorých kolujú príbehy, ktoré vlastne ani tak veľmi nebolia, keď si mamička ani “nevšimne”, ako sa bábo narodí. Porodila som 5kilové dieťa (dobre, pre detailistov 4975g) a posledné dve hodiny pred tým, ako som začala tlačiť, som mala pocit, že ma roztrhne na polovicu. Povedala som, že už chcem byť netehotná a nestihla dodať, že mi je jedno, ako sa to stane, lebo prišla ďalšia kontrakcia. Tieto dve hodiny by som možno dala do krabičky utrpenie. Ale dalo sa to zniesť, lebo som vedela, že to už nebude dlho trvať, že za chvíľu budeme traja.

Sú jednoducho aj horšie veci, veci, ktorých sa bojím viac ako bolesti.

Pôrod nie je choroba, ktorú treba liečiť (a rodiaca matka nie je časovaná bomba, ktorá môže každú sekundu vybuchnúť). Je to rodinná udalosť rovnako intímna ako tá, ktorá to celé začala. Vtedy nebol v miestnosti nikto (aspoň teda u nás nie), kto by nám hovoril, ktorá poloha je tá správna, či to robíme dosť rýchlo alebo príliš pomaly. Nikto, kto by každú chvíľu kontroloval, ako postupujeme. Zdá sa mi prirodzené chcieť, aby aj pôrod bol rovnako intímny. Zdá sa mi prirodzené chcieť, aby tí, ktorých k nemu pozveme, rešpektovali, že pre mňa to je deň, ktorý ma hlboko poznačí napriek tomu, že pre nich to je bežná rutina.

Pôrod nie je len prostriedok, ako sa dostať k bábätku. Je to cesta, je to príležitosť znovu sa niečo naučiť o svojom tele, užasnúť nad tým, čo dokáže. A prv než ma niekto obviní z toho, že mi ide o zážitok/skúsenosť, čestne priznám aj sama, áno, ide mi o zážitok, ide mi o ten pocit tesne “po”, keď mi zakrvavené bábo leží na prsiach a ja viem, že keď dokážem toto, tak dokážem čokoľvek. Možno toto je pravda o každom pôrode, že nemusí to predsa bolieť, aby to bola dobrá skúsenosť, ale mne sa zdá, že tá bolesť bola toho súčasťou, akési spojenie so všetkými generáciami žien ktoré týmto prešli a nová úcta k životu… nebola som si istá, či zablúdim aj sem, lebo predsalen takéto “hippie kecy” znejú akosi falošne a nevystihujú tú mágiu, ktorá sa tam stala.

Ale pre mňa to bol svojím spôsobom obrad “dospelosti” – prvá menštruácia, prvé milovanie, nič z toho nezanechalo až takýto pocit zmeny/prekročenia prahu/stania sa ženou. Nič z toho nebolo ani len poblíž a želala by som si, aby to každá žena mohla zažiť naplno namiesto toho, aby bola nadrogovaná alebo mala rozrezané brucho.

Keď vám život nadelí­ čučoriedky…

… pečte čučoriedkové koláče. Oni tie čučoriedky neprišli samé od seba, my sme sa vybrali za nimi. Funguje to podobne ako jahodové polia pri Návojovciach. Prídete, objete sa, koľko sa vám do brucha zmestí (čo si budeme nahovárať – obžrala som sa ažpo uši) a zaplatíte za to, čo naoberáte do kýblika. A platí to nielen na čučoriedky a jahody, ale aj na maliny, čerešne, černice, marhule a všeličo iné (samozrejme, keď je príslušná sezóna – tá čučoriedková momentálne len začína, takže ešte bolo veľa zelených). Farma, na ktorej sme boli my, sa volá Terhune Orchards, ale sú aj ďalšie.

Čo nás trochu prekvapilo, boli samotné čučoriedky. Neboli to také tie nízke kríčky do pol lýtok, ale kríky vyššie ako Mišo. Mali ich nasadené v dlhých radoch pod riedkou sieťkou, aby im ich neozobávali vtáky. A boli veľké ako (malé) hroznové bobule, dokonca aj rástli v akýchsi strapcoch – a nie, neboli sme oberať hrozno! (ja by som mohla byť veštica, lebo presne viem, že toto bol prvý komentár, ktorý napadol mojich bratov, a mám také podozrenie, že nielen ich…)

Neboli to veru čučoriedky “z dní našej mladosti”. Dokonca ani nefarbili… Pamätáme na fialové prsty, ktorým ani týždeň umývania citrónom nepomohol a bolo treba počkať, kým sa koža “vymení”. A tieto? Keď sme skončili, ruky sme mali biele ako na začiatku.

Boli sme pozrieť aj husi, zajace, koníka a kozy, ale tie Kiku príliš nenadchli (aj nad tými čučkami chvíľu ohŕňala nos, ale keď zistila, aké sú sladké, tak si doma dala). Nuž a z nášho úlovku sme časť zamrazili, časť vypili a zvyšok išiel na koláč.

A ešte zopár fotiek z parku, kde sme sa zastavili včera cestou z autoservisu. Teším sa hlavne z tej poslednej, lebo z nejakého záhadného dôvodu sa Kika celú jar bála hojdačiek (na jeseň sa hojdala rada). Z času na čas sme to skúsili, ale vždy sa hneď rozplakala a načahovala ruky, aby sme ju vybrali. A neviem, čo sa stalo, žiadny plynulý prechod, ale posledné dva razy sa už nebála a smiala sa pri hojdaní.

Mexiko

Ako som už prezradila, boli sme na pár dní v Mexiku (pekné fotky tu). Doteraz sa z toho spamätávame, ale dobre bolo. Prišli svokrovci, ktorých sme – podľa ich vlastných slov – otočili s kuframi vo dverách a zobrali s nami do kraja tequilového (toto treba brať trochu obrazne, lebo sme ich predsalen nechali jednu noc prespať u nás, prv než sme sa vybrali ďalší deň ráno zase na letisko) a bola to taká lenivá rodinná dovolenka.

Keď som si pozerala fotky, tak to vyzeralo, že Kika vlastne celý čas nerobila nič iné, iba spala. Začalo to už v Newarku na letisku ešte pred nástupom do lietadla a pokračovalo v Mexiku kdekoľvek – na plachte pod slnečníkom na pláži (to sa našim fotografom veľmi páčilo), v nosiči pri pozeraní Mayských ruin a dokonca aj v bazéne pri plávaní.

Ale nebolo to celkom tak, lebo okrem spania stihla ešte zamestnať 4 dospelých ľudí… V mori toho veľa nenaplávala, lebo okrem jedného dňa boli stále veľké vlny a tých sa bála. A tak sme trávili doobedia na pláži a hádzali sa do vĺn, kým ona spala, a poobedia v bazéne pred našou villou.

Pláž bola skvelá, lebo hotel, kde sme bývali, je posledný v rade a za ním kus nič, takže sa dalo aj prejsť. Pripomínala nám našu“svadobnú” cestu v Dominikánskej Republike. Tam sme si aj nechali spraviť fotku, ako popíjame koktaily pod slnečníkom, ktorá nám zväčšená visela doma na stene, a tak v Mexiku sme sa rozhodli updatovať a nechali si spraviť ďalšiu aj s Kikou. Ak budeme ďalej takto pokračovať v tradícii, tak to vidím o 4 roky s dvoma deťmi niekde na Svätej Lucii.

Po štyroch rokoch sme sa vybrali aj do snobskej – francúzskej – reštaurácie (to je taká, kde treba chvíľku maturovať, ktorý príbor sa na čo používa a kam nevpúšťajú osoby mladšie ako 18 rokov – neviem, či kvôli správaniu, alebo kvôli tomu, aby sa americkí rodičia nepohoršovali nad nahatými obrazmi a sochami), ale ako som potom počúvala dojmy ostatných, tak najväčší úspech zožala brazílska reštaurácia (v tej som ja nebola – s Kikou sme to prespali).

Na rozdiel od našich posledných dovoleniek (Havaj IIIIIIIV, Costa Rica IIIIII a národné parky na juhozápade USA IIIIIIIV,VVI), tu sme väčšinu času strávili na jednom mieste. Boli sme sa akurát dvakrát prejsť do Playa del Carmen – neďalekého turistického mestečka, ktoré ešte pred pár desiatkami rokov bolo iba rybárskou osadou – a na dva výlety. Na ten kratší, do Tulumu, sme išli všetci. Požičali sme si auto – teda ak sa to dá nazvať autom… Rozhodli sme sa nepoužiť lokálnu požičovňu, ale Alamo, že veď predsa medzinárodná spoločnosť, tak bude mať normálne autá a normálne podmienky. Čo sme dostali, bol Nissan, o ktorom sme si neboli istí, či sa nerozpadne cestou (našťastie sme nešli ďaleko a nestihol).

V Tulume sme pozreli Mayské ruiny na brehu mora a rýchlo sa odtiaľ pratali, lebo bolo strašne horúco a naše mláďa tvrdohlavo odmietalo nosiť klobúčiky (aj tak asi schytalo ľahký úpal, lebo večer bolo úplne mimo).

Chichen Itzu sme s Kikou ani nezvažovali, lebo to je celodenná záležitosť. My dve sme vyslali výpravu a ostali sa čľapotať v bazéne. Vypravení turisti si aj pochvaľovali (zaujímavé ruiny, zaujímavá cenote – jazierko pod zemou), aj sa sťažovali (mizerné raňajky, neznesiteľné teplo, nedá sa vyliezť na pyramídu – ešte pred pár rokmi sa dalo – a ľadová voda v cenote).

Takže taký bol náš výlet. Suvenírov sme nenakúpili nejako veľa, ale na letisku v Cancúne som sa vybrala pred nástupom do lietadla ešte prebaliť Kiku a keď sme sa vrátili, tak moji turisti vychádzali z duty-free obchodu so štyrmi zaviazanými taškami tequilly (viac sa vraj kúpiť nedalo – dve fľaše/balenia na osobu zaviazané v taške). Tak sme do lietadla nastupovali ako takí alkoholici. Polovica už odišla na Slovensko a tá druhá je tu na obrázku.

Jáááj a ešte musím spomenúť jednu story. Človek by povedal, že už som toho nalietala dosť a že viem, ako to chodí… ale keď myslím na to, aby som mala na cestu dostatočný počet plienok, hračiek, jedla a mozog ešte oťapený zo slniečka a ničnerobenia, tak sa aj takéto prihodí. Ideme si veselo bezpečnostnou kontrolou na letisku, keď zrazu začnú prezerať jeden z našich dvoch príručných batohov. Že nejaké tekutiny. A to nebol ani ten s Kikinými vecami, ale ten druhý, do ktorého som zbalila laptop, foťák, pár rozbitných vecí, čo sme kúpili… Tak si hovorím, že veď nech si pozrú, máme čas. Ale keď pani vytiahla salsy, tak mi nebolo do smiechu. A na potvoru, majú viac ako deci každá. Keby som ich už nebola sľúbila, tak jej ich tam nechám. Ale takto?

Môj drahý si zanadával, ale vrátil sa ešte cez kontrolu naspäť (na dvakrát) a checkol jeden z našich príručných batohov (už bez laptopu, foťáka a rozbitných vecí) ako normálnu batožinu a salsy to bez ujmy prežili. Nepýtajte sa ma, ako ma to napadlo…

Na záver ešte dve videá. Na prvom je Mišo, ako topí Kiku (dúfam, že sa to nedostane k CPS, ale Kike sa to celkom páčilo a dokonca si dopredu zatvárala oči a ústa):

A na tomto je dezert, ktorý som – netušiac, čo to bude, ale znelo to dobre (Baked Alaska) – objednala Mišovi vo francúzskej reštaurácii:

PS Niektoré z týchto fotiek a aj obidve videá urobil môj svokor. Ďakujem. A aj za to, že ste vôbec došli.

A víťazom sa stáva…

Víťazom súťaže sa stáva Andrej za komentár: “Mohol by mi niekto vysypať konečne ten piesok z plienky?”. Salsy budú na ceste niekedy tento týždeň.

Súťaž

To, že som sa chvíľu neozvala je spôsobené tým, že už pár dní dovolenkujeme v Playa del Carmen. Fotky aj zážitky budú časom, ale teraz by sme sa chceli podeliť o kúsok Mexika. A preto je tu táto súťaž.

Čo treba urobiť?
Povedať, čo si Kika myslí na nasledujúcej fotke:

Mojito

Ako sa dá zapojiť do súťaže?
Keď už viete, čo si myslí, napíšte to do komentáru pod článkom. Jedna osoba môže napísať aj viac komentárov. Nezabudnite vypísať aj e-mailovú adresu, aby som vedela výhercu kontaktovať (na stránke sa nezobrazí a ani ju nikomu nepredám).

Kto vyhrá?
Ten najvtipnejší – merané mojím osobným smiecho-metrom.

Dokedy súťaž beží?
Do piatku 11. júna 2010, 8 hodín večer New Yorského času.

Čo môžete vyhrať?

Ten spomínaný kúsok Mexika – tri (štipľavé?) salsy, ktoré vidno na tomto obrázku:

Salsa

A na záver ešte jedna fotka, o ktorú sa musím podeliť už teraz… ako nám Kika jedného dňa zaspala pri plávaní v bazéne:

Kika spí v bazéne

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...