Mexiko


Warning: Illegal string offset 'src' in /data/3/a/3a7e1bc0-13d6-4f23-9dab-d8a2a009ce43/jancigovci.com/web/public_html/wp-content/plugins/vipers-video-quicktags-migrator/vipers-video-quicktags-migrator.php on line 322

Ako som už prezradila, boli sme na pár dní v Mexiku (pekné fotky tu). Doteraz sa z toho spamätávame, ale dobre bolo. Prišli svokrovci, ktorých sme – podľa ich vlastných slov – otočili s kuframi vo dverách a zobrali s nami do kraja tequilového (toto treba brať trochu obrazne, lebo sme ich predsalen nechali jednu noc prespať u nás, prv než sme sa vybrali ďalší deň ráno zase na letisko) a bola to taká lenivá rodinná dovolenka.

Keď som si pozerala fotky, tak to vyzeralo, že Kika vlastne celý čas nerobila nič iné, iba spala. Začalo to už v Newarku na letisku ešte pred nástupom do lietadla a pokračovalo v Mexiku kdekoľvek – na plachte pod slnečníkom na pláži (to sa našim fotografom veľmi páčilo), v nosiči pri pozeraní Mayských ruin a dokonca aj v bazéne pri plávaní.

Ale nebolo to celkom tak, lebo okrem spania stihla ešte zamestnať 4 dospelých ľudí… V mori toho veľa nenaplávala, lebo okrem jedného dňa boli stále veľké vlny a tých sa bála. A tak sme trávili doobedia na pláži a hádzali sa do vĺn, kým ona spala, a poobedia v bazéne pred našou villou.

Pláž bola skvelá, lebo hotel, kde sme bývali, je posledný v rade a za ním kus nič, takže sa dalo aj prejsť. Pripomínala nám našu“svadobnú” cestu v Dominikánskej Republike. Tam sme si aj nechali spraviť fotku, ako popíjame koktaily pod slnečníkom, ktorá nám zväčšená visela doma na stene, a tak v Mexiku sme sa rozhodli updatovať a nechali si spraviť ďalšiu aj s Kikou. Ak budeme ďalej takto pokračovať v tradícii, tak to vidím o 4 roky s dvoma deťmi niekde na Svätej Lucii.

Po štyroch rokoch sme sa vybrali aj do snobskej – francúzskej – reštaurácie (to je taká, kde treba chvíľku maturovať, ktorý príbor sa na čo používa a kam nevpúšťajú osoby mladšie ako 18 rokov – neviem, či kvôli správaniu, alebo kvôli tomu, aby sa americkí rodičia nepohoršovali nad nahatými obrazmi a sochami), ale ako som potom počúvala dojmy ostatných, tak najväčší úspech zožala brazílska reštaurácia (v tej som ja nebola – s Kikou sme to prespali).

Na rozdiel od našich posledných dovoleniek (Havaj IIIIIIIV, Costa Rica IIIIII a národné parky na juhozápade USA IIIIIIIV,VVI), tu sme väčšinu času strávili na jednom mieste. Boli sme sa akurát dvakrát prejsť do Playa del Carmen – neďalekého turistického mestečka, ktoré ešte pred pár desiatkami rokov bolo iba rybárskou osadou – a na dva výlety. Na ten kratší, do Tulumu, sme išli všetci. Požičali sme si auto – teda ak sa to dá nazvať autom… Rozhodli sme sa nepoužiť lokálnu požičovňu, ale Alamo, že veď predsa medzinárodná spoločnosť, tak bude mať normálne autá a normálne podmienky. Čo sme dostali, bol Nissan, o ktorom sme si neboli istí, či sa nerozpadne cestou (našťastie sme nešli ďaleko a nestihol).

V Tulume sme pozreli Mayské ruiny na brehu mora a rýchlo sa odtiaľ pratali, lebo bolo strašne horúco a naše mláďa tvrdohlavo odmietalo nosiť klobúčiky (aj tak asi schytalo ľahký úpal, lebo večer bolo úplne mimo).

Chichen Itzu sme s Kikou ani nezvažovali, lebo to je celodenná záležitosť. My dve sme vyslali výpravu a ostali sa čľapotať v bazéne. Vypravení turisti si aj pochvaľovali (zaujímavé ruiny, zaujímavá cenote – jazierko pod zemou), aj sa sťažovali (mizerné raňajky, neznesiteľné teplo, nedá sa vyliezť na pyramídu – ešte pred pár rokmi sa dalo – a ľadová voda v cenote).

Takže taký bol náš výlet. Suvenírov sme nenakúpili nejako veľa, ale na letisku v Cancúne som sa vybrala pred nástupom do lietadla ešte prebaliť Kiku a keď sme sa vrátili, tak moji turisti vychádzali z duty-free obchodu so štyrmi zaviazanými taškami tequilly (viac sa vraj kúpiť nedalo – dve fľaše/balenia na osobu zaviazané v taške). Tak sme do lietadla nastupovali ako takí alkoholici. Polovica už odišla na Slovensko a tá druhá je tu na obrázku.

Jáááj a ešte musím spomenúť jednu story. Človek by povedal, že už som toho nalietala dosť a že viem, ako to chodí… ale keď myslím na to, aby som mala na cestu dostatočný počet plienok, hračiek, jedla a mozog ešte oťapený zo slniečka a ničnerobenia, tak sa aj takéto prihodí. Ideme si veselo bezpečnostnou kontrolou na letisku, keď zrazu začnú prezerať jeden z našich dvoch príručných batohov. Že nejaké tekutiny. A to nebol ani ten s Kikinými vecami, ale ten druhý, do ktorého som zbalila laptop, foťák, pár rozbitných vecí, čo sme kúpili… Tak si hovorím, že veď nech si pozrú, máme čas. Ale keď pani vytiahla salsy, tak mi nebolo do smiechu. A na potvoru, majú viac ako deci každá. Keby som ich už nebola sľúbila, tak jej ich tam nechám. Ale takto?

Môj drahý si zanadával, ale vrátil sa ešte cez kontrolu naspäť (na dvakrát) a checkol jeden z našich príručných batohov (už bez laptopu, foťáka a rozbitných vecí) ako normálnu batožinu a salsy to bez ujmy prežili. Nepýtajte sa ma, ako ma to napadlo…

Na záver ešte dve videá. Na prvom je Mišo, ako topí Kiku (dúfam, že sa to nedostane k CPS, ale Kike sa to celkom páčilo a dokonca si dopredu zatvárala oči a ústa):

A na tomto je dezert, ktorý som – netušiac, čo to bude, ale znelo to dobre (Baked Alaska) – objednala Mišovi vo francúzskej reštaurácii:

PS Niektoré z týchto fotiek a aj obidve videá urobil môj svokor. Ďakujem. A aj za to, že ste vôbec došli.

One comment

Leave a Reply to Deti na verejných priestranstvách « life in progress Cancel reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.