Vytočená

Dúfam, že sa z tohto pomenovania článkov podľa toho, ako sa momentálne cítim, nestáva tradícia, ale tento sa naozaj nijako inak nazvať nedal. Takže čo sa stalo:

Tento semester učím dva predmety. Jeden z nich mal zatiaľ dve písomky. Tá prvá bola už koncom septembra a keď som ich vrátila opravené naspäť, bolo zopár reklamácií ohľadom bodovania. To nie je nič prekvapujúce vzhľadom na to, akým spôsobom je celé opravovanie zorganizované.

Podľa pravidiel nášho matematického departmentu sa písomky musia vracať pomerne rýchlo a keďže v tomto prípade sa jedná o koordinovaný predmet – naraz beží 9 sekcií, ktorým tú istú látku prednášajú rôzni profesori – všetci píšu v rovnakom čase tú istú písomku. A následné opravovanie sa rozdelí medzi profesorov tak, že každý príklad opravuje jeden profesor pre všetky sekcie. To ale znamená, že si ich nemôže zobrať so sebou domov alebo do svojej kancelárie, ale všetky sa nachádzajú v jednej miestnosti, do ktorej sa chodí opravovať.

V praxi to vyzerá tak, že jeden človek opraví ten istý príklad okolo 350krát. Nuž a občas sa stane chybička, alebo sa v tom ponáhľaní zle spočítajú body, takže je prirodzené, že študenti majú právo na reklamácie. Potiaľto v poriadku.

Po prvej písomke som tých reklamácií dostala tuším 7. Niektoré oprávnené, niektoré nie, ale dve z nich boli dosť podozrivé. Vyzeralo to totiž, že akoby dotyční študenti do písomky niečo dopísali a na iných miestach pregumovali a prepísali (to je tunajšia špecialita, písomky sa píšu ceruzkou… a mám zakázané svojej triede povedať, že musia písať perom – pýtala som sa). Poznačila som si, ktorí študenti to boli a body som im pripísala (predsalen, bolo to iba podozrenie).

Nuž ale potom prišla druhá písomka a ja som si hárky týchto dvoch študentov okopírovala predtým, ako som ich na hodine vrátila. Ešte poznamenám, že pokiaľ reklamáciu nepodajú priamo na hodine po tom, ako písomku prejdem na tabuli, neskôr už nemajú nárok. A podobne ako minule, aj teraz sa zopár našlo. Medzi nimi aj jeden okopírovaný. Pýtal si viac bodov za tri rôzne príklady, lebo že tam vraj všetko, čo bolo treba mal, len si to opravovatelia nevšimli.

Moja kópia vo všetkých troch prípadoch ukazuje niečo iné. A napriek tomu, že viem, že v tom nie je absolútne nič osobné, cítim sa “urazene”. To si naozaj myslí, že takéto niečo mu môže prechádzať bez povšimnutia??? Veď aj ja som bola študentkou dlhé, dlhé roky, vymýšľali sme všeličo, google bol náš kamarát, keď boli úlohy príliš ťažké, na základnej škole sme si so Zuzinou kopali do členkov, keď bola v diktáte čiarka… ale nikdy som ani nerozmýšľala nad čarovaním s opravenou písomkou.

A ten bohorovný pokoj, s ktorým mi tú písomku podával naspäť. Tak trošku na vracanie (a nie, nie je to tehotenstvom, moje ranné a večerné nevoľnosti ma už – klop, klop, klop – prešli).

Tak som napísala e-mail koordinátorovi daného predmetu, odniesla písomku aj s kópiou zástupcovi chaira nášho departmentu a mladý muž (ktorý zatiaľ nevie, že nejaká kópia existuje) dostane pozvánku na pokec ku dekanovi. Za môj predmet si vyslúžil hodnotenie FX (= neprešiel kvôli podvádzaniu, normálny neprešiel je F) a či budú nejaké ďalšie dôsledky, je na rozhodnutí dekana (alebo osoby, ktorú poverí týmto prípadom). Pokiaľ toto už niekedy urobil na inom predmete, znamená to vylúčenie zo školy.

Spravodlivosti učinené zadosť?

Aj tak z toho nemám dobrý pocit…

Spánok na H

Prv než ma niekto obviní z nejakých neslušností (aj keď to bola prvá vec, ktorá napadla môjho nevyspatého manžela, keď sme sa o tom dnes ráno rozprávali), rýchlo vysvetlím.

Ono totiž Kika bola chorá. A v noci sa dosť budila (aspoň sme ju nemuseli budiť my na pravidelné lieky). Teraz už je po teplote, kašeľ a sople na ústupe, len to budenie ostalo. V noci vstávame na striedačku znovu uspávať, ale nad ránom (rozumej cca o piatej), keď toho máme plné zuby, Kika končí u nás v posteli. A je zaujímavé, že bez ohľadu na to, aká je počiatočná podmienka, ukazuje sa, že tento dynamický systém má len jedno stabilné ekvilibrium, a to je H – ja s Mišom ako nožičky a Kika naprieč atakujúc rebrá jedného z nás hlavou a druhého nohami.

Už som mala aj lepšiu masáž…

Ide ma poraziť

Tak sa to stalo tretíkrát a presne podľa rovnakého scenára. Začne to miernym kašľaním, sopľami a občasnou trochu zvýšenou teplotou. Ja zoberiem Kiku k nášmu detskému lekárovi, on ju pozrie, zahlási že hej, teraz je také obdobie, že po jasliach kolujú nejaké bacily, ale v zásade je zdravá, takže on nám nič teraz nepredpíše, lebo to by ju malo prejsť samo. Lenže…

Po dvoch týždňoch najprv bez zmeny a potom zhoršovania stavu sme uňho znovu ako na koni, len tentokrát už s vysokými teplotami (teraz a v máji) alebo častým vracaním (v apríli) a dostaneme antibiotiká. Nie že by som nutne chcela Kiku napchávať liekmi, keď jej “nič nie je”, ale stále sa mi zdá, že je lepšie zbaviť sa malej choroby, ako počkať, kým narastie do niečoho väčšieho (respektíve prídu nové bacily, ktorým sa oslabený organizmus neubráni). Tiež sa mi marí, že existujú aj iné lieky ako antibiotiká, ale okrem kvapiek na kašel tento posledný raz sme od toho nášho doktora zatiaľ žiadne nedostali.

Antibiotiká nám tentokrát akosi nezaberajú, bábo celý deň s vysokou teplotou poliháva a striedavo spí a kňučí. Od včera rána (= za dva celé dni) zjedla trošičku jogurtu, jednu misku polievky, 4 lyžičky jablkovej presnidávky a asi 5 piškót. Viem, že ani mne nechutí jesť, keď som chorá, ale začínam byť z toho nervózna, lebo dobre viem, koľko toho poje normálne (a aj to, že jablková presnidávka a piškóty sa u nás inokedy neodmietajú).

Dostať do nej lieky je dvojchlapová robota. Z nejakého záhadného dôvodu ich tu robia iba s hnusne sladkými príchuťami (ktoré asi majú zariadiť, aby ich deti bez protestov jedli, ale na Kiku to má presne opačný účinok), takže sa musím priznať, že jej ich dávame nasilu – jeden drží a druhý triafa do úst.

Naozaj dúfam, že ju to čoskoro prejde – oveľa radšej budem naháňať nezbedné decko, ktoré každú polhodinu kontroluje čo nového v chladničke alebo vyhadzuje šuflíky s oblečením a ktorému sa nezastavia ústa ako je deň dlhý (nové slová z poslednej doby sú noha, ešte, bejby, pampa – to je lampa, ato – auto…), ako takto sa snažiť tíšiť nariekajúce bábo, ktoré len tak leží a ktorému nič nepomáha.

Na veselšiu tému na záver ešte zopár fotiek z poslednej doby:

Bábätká

Je to už skoro rok, čo som písala, že si počkám na film Babies. Na pripomenutie, tu je upútavka:

http://www.youtube.com/watch?v=1vupEpNjCuY

Pred pár dňami sme si ho konečne pozreli. A bol veľmi fajn. Veľa tam toho nenarozprávali, ale nijako to nechýbalo. Vo filme sa prelínajú momenty z prvého roka (približne) života štyroch bábätiek. Obzvlášť zaujímavé sa mi zdali dve veci:

Jedna je tá, akú rôznu “slobodu” mali tieto bábätká. Chlapček v Namíbii si dával do pusy všetko, čo našiel na zemi, pil vodu priamo z potôčika a nikomu nevadilo, keď bol upatlaný. Chlapček v Mongolsku, kým bol malý, tak bol často pevne zabalený a občas nechaný pod “dozorom” kohúta, kým mala mama prácu, ale akonáhle začal byť pohyblivý, lozil všade, aj pomedzi kravy, kozy a podobne. Dievčatá v Tokiu a San Franciscu boli pod oveľa väčším dozorom (a videli sme ich v oveľa menej záberoch – že by to bolo tým, že sa im nič “zaujímavé” celé dni nedialo?)

A druhá sú kamaráti. Chlapček v Namíbii bol vždy v spoločnosti iných detí. Stále sa spolu hrali a niečo vymýšľali. Chlapček v Mongolsku býval na samote, takže jeho jediný jeho kamoš bol starší brat. Ale dievčatá v Tokiu a San Franciscu vyrastali bez iných detí (ak nerátam bejby yogu a bejby cvičenia, na ktoré s nimi mamy chodili).

Toto sú presne dve veci, nad ktorými z času na čas dumám… Keď som minule povedala Mišovi, že by sme mali Kiku nechať loziť len tak po zemi, šklbkať trávu, obchytkávať psov a ochutnať červíka, tak si nebol veľmi istý (hlavne tým červíkom). A chýba mi taká “dedina” – nie nutne ako zhluk domov, ale ako spoločenstvo ľudí, kde sú deti “všetkých” a kde na ne dáva pozor ten, kto má práve čas a chuť… a môžem o tom akurát tak snívať, keď zvážím, ako žijeme.

Ale akosi som sa zatúlala od pôvodnej témy… Takže bábätká… neviem, aká je reakcia amerického publika, vidia nahé a kojace maminy (hlavne tú v Namíbii) alebo štyroch Mongolov vrátane jedného bábätka (všetci bez prilieb) na jednej motorke, ale mne sa veľmi páčil. A bolo to fajn pripomenutie, že niekedy je naozaj lepšie menej strážiť, menej sa báť a nechať ich viac objavovať na vlastnú päsť.

Kto sú to vlastne tie midwives?

Ak žena pri pôrode nevyzerá ako bohyňa, niekto sa o ňu nestará tak, ako by mal.” Ina May Gaskin (midwife, ktorá už skoro 40 rokov vedie jedno z najznámejších nezávislých pôrodných centier – The Farm, v Summertown, Tennessee – s veľmi dobrými výsledkami)

Katka sa v komentári minule pýtala, že ako je to vlastne s tými midwives, čo sú to zač, čo môžu a čo nie a akú starostlivosť poskytujú. Ukázalo sa, že moja odpoveď by bola dlhšia ako samotný článok, pod ktorým by sa objavila, tak som si povedala, že si zaslúži vlastný článok – tento tu (a aj tak ju ešte nepovažujem za úplne vyčerpávajúcu, ale ďalšie podobnosti pribudnú postupne, ako budem písať o spolupráci s mojimi midwives počas tohto tehotenstva a pôrodu.)

V prvom rade treba povedať, že celý ich prístup je iný. Na rozdiel od pôrodníka (obstetrician), čo je vysoko špecializovaný chirurg, ktorý je výborný v nachádzaní komplikácií (často aj takých, ktoré tam nie sú), ale ktorý má takmer nulové skúsenosti s prirodzeným pôrodom (o tom, čo myslím pod pojmom prirodzený pôrod, píšem tu), midwife nemôže operovať, ale jej náplňou práce je “stráženie” a podpora práve toho prirodzeného pôrodu, ktorý vo veľkej väčšine prípadov, lekárske zásahy nepotrebuje.

Nechápte ma zle. Nesnažím sa povedať, že lekári-pôrodníci sú nanič (aj keď, rozvoj tejto profesie je poznačený všeličím – len jeden príklad za všetky, ako prišli na to [editované 4. októbra], že umývanie a dezinfekcia rúk medzi starostlivosťou o chorých pacientov – prípadne pitvou – a starostlivosťou o rodiace mamičky je celkom dobrý nápad…). Práve naopak – myslím si, že za ich vedomosti a zručnosti by sme mali byť vďačné, keď sa objaví situácia, v ktorej sú potrebné. Ale pokiaľ je všetko v poriadku, lekár-pôrodník sa objaví na scéne, keď je bábo už-už na svete a akurát ho zachytí (čo pokiaľ sa bude dať, plánujem tentokrát spraviť ja sama).

Midwives nemajú vyštudovanú medicínu. Lebo ich ambícia nie je robiť prácu doktora. Majú Masters degree (druhostupňové vysokoškolské vzdelanie) v midwifery (odbore pôrodnej starostlivosti). Často sú to sestry-pôrodné asistentky, ktoré predtým robili v pôrodniciach pod dohľadom lekárov a zistili, že sa to dá aj lepšie. Často sú to asistentky, ktoré sa po škole “vyučili” u praktizujúcej midwife tak, že s ňou absolvovali desiatky až stovky pôrodov. (Tie, ktoré som si vybrala ja, obidve vyštudovali midwifery, praktizovali v nemocniciach, v pôrodných centrách a pod vedením samostatnej midwife aj doma.) Pokiaľ chcú túto prácu vykonávať, musia mať (štátom regulovanú) licenciu (vyžaduje skúšky a prax) a pravidelne si ju obnovovať, takže nejedná sa o nejaké hippie víly/ježibaby variace lektvary, ktorým sa zdá, aké by to bolo cool chytať bábätká (aj keď to posledné je pravda).

Spolupracujú s lekárom – špecialistom na rizikové tehotenstvá (pretože na tie nerizikové lekára nepotrebujú) – a ten v prípade potreby môže predpísať lieky. Berú krv (testy robia priamo vo svojej “domácej ordinácii”) a čo sa tých tehotenských vitamínov týka, v prvom rade sa podľa výsledkov testov snažia zistiť príčinu a nedostatky upraviť stravou/doplnkami/vitamínmy a v prípade, že sa to nedá, odporučia návštevu špecialistu.

Ale ich práca je viac než to. Áno, počas pravidelných návštev robia všetko to, čo sa dialo u doktora (váženie, meranie tlaku, kontrola moču, cukru, počúvanie tepu bábätka…) ale rozoberajú aj vhodnú výživu, prevenciu možných komplikácií, prípravu na pôrod a obdobie po ňom a všeličo iné. Počas pôrodu sú tam, keď ich zavolám (a nie len poslednú pol hodinu, na ktorú sa ukáže doktor) a na rozdiel od doktora, pozitívny výsledok pôrodu pre ne znamená oveľa viac ako dýchajúca matka a dýchajúce dieťa. Počas pôrodu sa venujú len mne a nie ďalším rodičkám na susedných izbách, po pôrode ostanú tak dlho, ako je potrebné, vrátia sa nasledujúci deň a niekoľkokrát počas ďalších dní, aby sa uistili, že mama aj bábo sú v poriadku a skontrolovali naštartovanie kojenia.

Len úvodná konzultácia s nimi, keď som si len ešte vyberala, s ktorými budem spolupracovať, trvala dlhšie, ako všetky návštevy u doktora s Kikou spolu (keď rátam čas reálne strávený s doktorom a nie hodiny v čakárni a vyšetrovacej miestnosti). Starostlivosť, ktorú midwives poskytujú, je veľmi osobná a vychádza z predpokladu, že telo ženy vie, ako narásť a porodiť dieťa. Tehotná/rodiaca žena pre ne nie je pacientka/chorý človek, ktorého liečbu treba manažovať, a áno, aj keď sú veci na ktoré treba dať pozor, tehotensvo pre ne neznamená tikajúcu bombu, ktorá môže kedykoľvek vybuchnúť. A štúdie, ktoré boli na túto tému vykonané ukazujú, že výsledky majú midwives o kus lepšie ako doktori (a to aj vtedy, keď štúdie kontrolujú také faktory ako rizikovosť matiek – lebo predsalen je logické namietať, že midwives sa starajú iba o tie “bezproblémové” a tie ostatné elegantne presunú doktorom).

Takže krátka odpoveď je nie, pokiaľ sa neukážu komplikácie, počas tohto tehotenstva a pôrodu lekára neuvidím.

PS Ako ste si mohli všimnúť, toto je téma, o ktorej ma baví často a veľa písať, takže v prípade ďalších otázok sem s nimi. 🙂

Kocky na rôzne spôsoby

V Rockefellerovom Centre otvorili Lego obchod, tak sme boli pozrieť:

A okrem toho sa nám Kika naučila okrem búrania veže z kociek aj stavať:

Domáce musli tyčinky

Ako to už chodí s mojimi receptami, obyčajne niečo nájdem na internete alebo v kuchárskej knihe, zistím, že nemám všetky potrebné suroviny (alebo jednoducho nepoužívam niektoré, ktoré sú v danom recepte) a tak recept trošku pomením a potom sa oň podelím. Toto je tiež jeden z takých experimentov, ktorý dopadol nad očakávanie dobre.

2 1/2 šálky ovsených vločiek
1/2 šálky hnedého cukru
1 čajová lyžička mletej škorice
1 šálka celozrnnej múky
1/2 šálky hrozienok
1/2 šálky sušených brusníc (alebo iného sušeného ovocia nakrájaného na malé kúsky)
3/4 čajovej lyžičky soli
1/2 šálky medu
1 vajce
1/3 šálky oleja alebo roztopeného masla
1/2 šálky jablkovej presnidávky (alebo aj viac – podľa toho aký šťavnatý má byť výsledok)
1 polievková lyžica ľanových semienok
1 polievková lyžica sezamových semienok
2 polievkové lyžice slnečnicových semienok
2 čajové lyžičky vanilkového extraktu (alebo jeden vanilkový cukor)

Vyhrejeme trúbu na 180C. (Musím sa priznať, že väčšinou pri pečení trúbu dopredu nezohrievam – jednoducho ju zapnem, keď do nej vkladám plech a býva to v pohode. Je to dokonca výborné pre kysnuté cesto, lebo kým sa trúba vyhreje, tak tam môže ešte dokysnúť predtým, než sa začne piecť. Ale tu naozaj odporúčam trúbu dopredu vyhriať, aby sa musli príliš nevysušilo). Vymastíme malý plech.

Vo veľkej mise zmiešame všetky suché prísady. Potom pridáme med, vajce, olej/maslo, jablkovú presnidávku a vanilku. Poriadne premiešame (bude to dosť husté ale vždy sa dá pridať trochu viac presnidávky). Rovnomerne upackáme zmes na plech.

Pečieme asi 30 minút, ale treba dávať pozor, lebo ak musli necháte v trúbe príliš dlho, bude suché. Necháme chladnúť asi 5 minút a potom nakrájame na štvorce alebo tyčinky (treba krájať prv, než úplne vychladnú).

Dobrú chuť.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...