Deň vďakyvzdania v Severnej Karolíne

Tak nejako sme “sa pozvali” k Mišovmu bratrancovi a jeho rodine na Deň vďakyvzdania – neurčito sme sa bavili o návšteve už nejaký čas a vďakyvzdanie so sebou prináša pár voľných dní, takže sa nám to zdalo, ako vhodná príležitosť. Naivne sme si mysleli, že sadneme do auta, spravíme si roadtrip (už sa nám začalo cnieť) a budeme sa zase trochu túlať. Len potom sme zistili, že je to 500 míľ a predstava Kiky pripútanej v autosedačke 10 hodín (aj keď s prestávkami) nevyzerala veľmi lákavo.

A tak sme vymäkli.

Našťastie sa ukázalo, že (na počudovanie) aj pár dní pred vďakyvzdaním sa dajú kúpiť letenky za (ako-tak) rozumnú cenu a tak sme šoférovali iba hodinu (na LaGuardiu) a potom hodinu leteli (to Kika prespala). Cesta naspať bola trochu komplikovanejšia, lebo Kika bola hore (ale milý letuško nám dal sedadlá s extra priestorom na nohy, takže sa mala kde hrať) a na Manhattane sme stáli hodinu v zápche do tunela, ale aj tak dobre.

Takže Severná Karolína… už keď sme pristávali, nám bolo jasné, že to je iná káva. Všade stromy… miesto(!)… Keď sa k tomu pridá to, ako sa o nás parádne postarali (nemusela som variť, upratovať kuchyňu, šoférovať…), tak to bol výborný oddych.

Na Deň vďakyvzdania samozrejme turiak (Kika si dala aj druhé kolo) a na čierny piatok sme namiesto do obchodov vyrazili do Marbles – vraj detského múzea, ale vlastne skôr “hračkárstva” – jednoducho prídete aj s deťmi a hráte sa pokiaľ vládzete. Mali tam, čo robiť aj 3- a 7-roční chalani aj jeden a polročná Kika, ktorá po štyroch hodinách vyšťavená zaspala v aute.

Ochutnali sme aj lokálnu československú kuchyňu – aj keď Kika sa natlačila chlebom a na palacinky jej už miesto neostalo. A keď už sme pri chlebe – doniesla som si nový recept na domáci chleba, ktorý dúfam čoskoro vyskúšam.

Takže tak. Slniečkam z Karolíny ďakujeme za parádny predĺžený víkend, tri týždne to ešte vydržíme pri sychravom New Yorku a potom sa budeme ponáhľať na Vianoce na Slovensko.

A uvidíme, možno sa niekedy oni pozvú k nám…

18 mesiacov

Kika má už rok a pol a keď sa tak pozerám jedným okom na ňu a druhým na fotky spred pol roka, je to veľký rozdiel. Už to naozaj nie je bábo.

Takže, čo má nové… ústa sa jej nezastavia. Opakuje všetko, čo počuje (ak jej poviete “Kecám”, s radosťou zopakuje aj to) – ale veľa slov už naozaj pozná a používa správne (vrátane takých ako umývačka, podbradník, kelímky, applesauce, … aj keď samozrejme vo svojej upravenej podobe), takže už dávno som ich prestala počítať. Na druhú stranu, niektoré má trochu pomýlené – hovorí auto, keď vidí autobus, kua (=mrkva) na akúkoľvek zeleninu v polievke a abuko (=jablko) na všetko guľaté, čo vytiahnem z chladničky (vrátane pomarančov a paradajok).

Dostala svoju prvú bábiku, ktorej dáva piť, ukladá ju spať, obúva jej svoje topánky a hovorí jej, že sa má postaviť…

Má veľmi rada banány, hrozno, chlieb, mlieko, cestoviny s červenou omáčkou a makové koláče…

A chodenie… pozrite si videá:

Minulý víkend nás prišla navštíviť fyzioterapeutka a vývojová špecialistka a po dvoch hodinách hrania sa s Kikou nám povedali to, čo sme vedeli aj sami. Jemná motorika, rečové schopnosti a porozumenie sú u Kiky kus popredu, ale pohybovo je na úrovni 10 mesačného dieťaťa. Že k nám budú chodiť pravidelne a pomáhať Kike učiť sa to, čo jej nejde. Možno si to len nahováram, ale zdá sa mi, že aj za ten týždeň odvtedy, čo tu boli, sa Kika zase trochu viac sama púšťa. Takže možno nakoniec tých stretnutí nebude treba veľa.

Zrýchlenie :)

Asi začnem kompilovať slovníček mojich obľúbených anglických slov… po flux a ambivalence dnes prichádza quickening. So zrýchlením to nemá veľa spoločné – alebo keď áno, tak len vzdialene. Je to totiž “staré” slovo, ktoré znamená prvé pohyby bábätka.

V časoch dávnych, keď neboli tehotenské testy a ultrazvuky, prvé pohyby boli akési uistenie, že naozaj tam niekde rastie malý človek a že sa mu celkom darí. Istým spôsobom to je (aspoň pre mňa) tak aj v dnešnej dobe. Tehotenský test som si tentokrát nekúpila, na ultrazvuku som s týmto drobcom tiež ešte nebola a aj keď som vedela, že som tehotná (keď už nič iné, tak chýbajúce menštruácie, časté návštevy kúpeľne a rozširujúci sa pás sa ťažko prehliadajú), celé je to akési “reálnejšie”, keď sa bábo začne hýbať (teda presnejšie, ono sa hýbalo už aj predtým, len ja som to necítila).

Aj teraz ho/ju cítim len občas – cez deň, keď je rušno, takmer vôbec, ale večer v posteli pred spaním, alebo ráno pred vstávaním niekedy dá o sebe vedieť. Je to teraz pár týždňov skôr, ako som s Kikou, ale pravdepodobne je to tým, že už viem, čo mám “počúvať”. A už sa teším, keď to bude vidno aj zvonku…

Takže tak som sa ja v poslednej dobe zrýchlila…

Dva matematické

Na dnes len tieto dva obrázky:

Octopi Paradox

Zmiešané pocity

Neviem, či to je vekom, alebo tým, že sa jedná o inú osobu, ale v poslednej dobe mávam zmiešané pocity veľmi často (ambivalence je po flux jedno z mojich ďalších veľmi obľúbených anglických slov). Kedysi to tak naozaj nebývalo. Mala som vo všetkom “jasno” (často až príliš), ale teraz každú chvíľu narazím na niečo, v čom si naozaj nie som istá a dokážem sa samo so sebou poriadne pohádať a obhajovať striedavo úplne protichodné názory. Nie, nie je to schizofrénia, len komplikované pocity.

Napríklad Kikine jasle. Keď sme tam začínali chodiť, tak som bola nešťastná z toho, ako plakala vždy, keď som odchádzala. Počas dňa som tam chodievala kojiť, ale to sa tiež nezaobišlo bez plaču pri odchode a ja som mala pochybnosti, či jej to kojenie nenarobí viac škody ako osohu, keď ju to zakaždým tak rozruší. Postupne sme začali prechádzať na kravské mlieko, takže moje obedné návštevy redli a časom sa vytratili úplne a niekde v tom čase prestalo aj plakanie pri mojom rannom odchode. Keď mi prvýkrát sama od seba zamávala a povedala pá-pá prv, než som sa ja zdvihla na odchod, tak som ostala veľmi prekvapená. Teraz je to tak skoro každé ráno. A namiesto toho, aby som sa tešila, tak mi je to trochu ľúto.

Byť sám k sebe úprimný nie je na škodu, ale dopátrať sa toho, čo presne mi je ľúto, nie je celkom jednoduché. To, že už nie som jediný človek, s ktorým chce byť celý čas? To, že rastie a osamostatňuje sa? To, že má zážitky a nové skúsenosti, pri ktorých ja nie som a tým pádom mi niečo “uniká”? Z každého trošku…

Ďalšia vec je kojenie. Teda, presnejšie povedané, už skoro nie je. Cucá väčšinou dvakrát denne – raz ráno, keď sa zobudí a raz večer tesne pred spaním. A niekedy sa jej ráno nechce… A ja mám zase zmiešané pocity. Na jednej strane som rada, lebo začína cucať tak “lenivo” – tým, že to nie je už ani zďaleka jej hlavný zdroj kalórií, už sa nepricucne “naozaj”, ale len tak “akože” a aj keď to sprievodné túlenie sa mi príjemné je, to ako sa hrá s mojimi prsiami už nie až tak. Okrem toho celkom by sa mi páčilo, mať chvíľku “prestávku”, prv než moje prsia vyhlási za svoje vlastníctvo nové bábo.

Lenže na druhú stranu mi je ľúto, že kojenie s Kikou sa končí. A chcela by som, aby to bol bola ona, kto ho ukončí úplne a nie ja. (Pokrytectvo?) A tak zatiaľ nechávam veciam voľný priebeh.

A chodenie? Kika bude mať za chvíľu 18 mesiacov, ale chodiť sa jej stále nechce. Ani stáť. Teda stojí, keď sa niečoho drží a chodí, keď ju vedieme za ruky (alebo aspoň za jednu, aj keď vtedy je to chodenie dosť tackavé). Ale sama sa pustí len na veľké prehováranie a aj potom sú to tri-štyri kroky nasledované hodením sa na prehovárateľa (ktorý musí dávať dobrý pozor, aby si nenabila nos).

Na jednej strane si hovorím, že to chce čas. Fyzicky jej v naučení sa chodiť nebráni vôbec nič a keď bude pripravená, jednoducho pôjde. Deti sa vyvíjajú rôznym tempom a čo na tom, že všetci jej “spolužiaci” už postúpili do ďalšej triedy a teraz okolo nej po dvoch už chodia deti o polovicu menšie a o pol roka mladšie? Nuž, ale potom sú zase dni, keď som z toho značne nervózna, volám na Early Intervention Services (ich fyzioterapeutka spolu ešte jednou špecialistkou nás prídu navštíviť túto nedeľu) a vymýšľam, čo ešte by sme mohli skúsiť, aby sme ju nejako “rozchodili”. Nechcem byť rodič, ktorý stále hľadá, či jeho dieťaťu nič nie je, ale nechcem ani nič zanedbať – čo keď mi o šesť mesiacov niekto povie “jój, ale keby ste vtedy…”

A zatiaľ sa učím žiť s protichodnými pocitmi, lebo mám také tušenie, že ako bude rásť, tak ich bude iba pribúdať… či?

Známosti

Naše známosti nie sú (pokiaľ vieme) na vysokých miestach, ale aj tak sme radi, že ich máme. Naposledy tento víkend, keď si prišiel pozrieť New York Mišov kamarát z výšky, ktorý momentálne robí pre Lego. Nuž a čo také nám asi mohol doniesť?

Zbav ma bolesti

Nie, nič ma nebolí, chcem len napísať o knihe, ktorá sa zaoberá históriou pôrodnej anestézy (Jacqueline Wolf: Deliver Me From Pain: Anesthesia and Birth in America).

Chytila ma už niekde zhruba na štvrtej strane úvodu, keď som mala to, čomu hovorím žiarovkový moment. A nepustila až do konca. Prečo tá žiarovka? Keď som písala o tom, ako sa Kika narodila, tak som spomínala, že posledná časť “prvej doby pôrodnej” mi dala poriadne zabrať, ale že samotné tlačenie, ktoré prišlo potom, bolo pocitovo o kus lepšie. A Wolfová píše, že ani zďaleka nie som sama, kto má takéto skúsenosti:

“Veľká väčšina žien hovorí, že koniec prvej doby pôrodnej je najbolestivejšia časť celého pôrodu. Vtedy sa krčok maternice otvára pomerne rýchlo… z pribiližne osem centimetrov na desať – teda sa otvorí úplne. Kontrakcie sú intenzívnejšie… Keď je úplne otvorený, prvá doba pôrodná končí a ženy po čase dostanú nutkanie tlačiť. Zatiaľ čo ťažko zvládateľná bolesť je typickým znakom konca prvej doby pôrodnej [nie som si istá slovenským termínom, po anglicky transition], nutkanie tlačiť je typickým znakom druhej doby pôrodnej…

Robert Bradley, pôrodník z Colorada, ktorý do roku 1962 pomohol na svet viac ako štyrom tisícom bábätiek, sa pýtal svojich “skúsených pacientiek, ktoré rodili bez medikamentov”, keby mohli mať anestézu len na desať minút počas pôrodu, ktorých desať minút by to bolo? V zásade sa ich týmto pýtal, ktorá časť pôrodu najviac bolí. Jeho pacientky si vybrali koniec prvej doby pôrodnej. Ani jedna si nevybrala začiatok, druhú dobu pôrodnú, alebo čas, kedy sa narodilo dieťa…

Svedkovia pôrodu však tradične majú na vec iný pohľad. Napriek tomu, že je to koniec prvej doby pôrodnej, ktorý spôsobuje väčšine žien najväčšiu bolesť, druhá doba pôrodná [tlačenie] podľa pozorovateľov vyzerá a znie ako najbolestivejšia… pôrodné asistentky to zvykli nazývať “animaling out” [toto si naozaj netrúfam preložiť, niečo ako vypnutie človeka a nechanie zvieraťa vo vnútri, nech urobí to, čo treba]… keď písala o svojom prvom pôrode, Rothmanová označila druhú dobu pôrodnú ako “najzvláštnejšie a určitým spôsobom najkrajšie pocity, aké som kedy mala.” Ale aj napriek tomu, keď tlačila “počula som ako mi z hrdla vychádzajú zvuky, ktorým som neverila – ako soundtrack z hororu”.

Tieto znepokojivé zvuky a to ako vyzerá druhá doba pôrodná boli pravdepodobne dôvodom, prečo doktori… tradične začali podávať celkovú alebo regionálnu anestézu na konci druhej doby pôrodnej, keď už bolo vidno hlavičku. Inými slovami, ženy prestáli celú prvú dobu pôrodnú vrátane jej náročného konca a takmer celú druhú dobu pôrodnú bez akejkoľvek anestézy, aby potom boli uvedené do bezvedomia presne, keď ich deti prichádzali na svet. Pocity doktora-svedka zavážili viac ako pocity pacientky…”

Musím prestať, lebo vám tu odcitujem celú knihu. Wolfová píše o začiatkoch anestézy – keď sa podával éter a chloroform tesne pred narodením dieťaťa a keď bol pôrod v zásade ešte stále rodinná udalosť, pri ktorej boli prítomní tí najbližší a privolané ženy z okolia (nie vždy nutne pôrodné asistentky), cez rozvoj rôznych iných druhov anestéz a to ako sa postupne pôrod stal niečím, čo vykonáva doktor [ktorý “odrodí” pacientku] a nie matka až po súčasnosť. Boli tam miesta, kedy mi naozaj behali zimomriavky po chrbte:

– Keď som opakovane čítala o tom, ako často si ženy zamieňali “nepamätám si bolesť” za “môj pôrod bol bezbolestný” – a to obzvlášť v 20tych rokoch a neskôr, keď zažívali “twilight sleep” (kombinácia morfínu a scopolamínu, ktorá v skutočnosti nemá za efekt spánok, ale stratu pamäte a stav veľkej citlivosti na akékoľvek podnety prejavujúci sa ťažko zvládnuteľným správaním – preto ženám dávali, masky na tvár, kazajky na ruky, prípadne ich pripútavali k posteliam – kedy neboli schopné sami dieťa porodiť a vyťahovať ho musel doktor kliešťami… a polovica detí sa rodila s problémami s dýchaním – doktori na to už boli tak zvyknutí, že keď sa nakoniec od tejto praktiky upustilo, tak boli prekvapení, že problémy s dýchaním pri narodení nie sú ani zďaleka také bežné ako si mysleli…).

– to ako priamo sa v rôznych dobách ľudia vyjadrovali, že pokiaľ, si ženy nebudú pamätať pôrodné bolesti, tak budú ochotné mať viac detí (a mať viac detí, obzvlášť keď ste biely Američan strednej vrstvy je dobrá a vlastenecká vec).

– to ako sa zdravotný personál vyjadroval o rodiacich mamičkách ako o niekom, kto im pridáva starosti, nespráva sa vhodne, otravuje ich a pritom to z veľke časti bolo spôsobené práve tým, aká “starostlivosť” a lieky im boli poskytnuté…

– to ako experimentovali s rôznymi liekmi a ich kombináciami, keď hľadali tú správnu anestézu, ktorá by úplne eliminovala bolesť, ale zároveň nemala negatívne dôsledky na matku a na dieťa (dodnes ju nikto nenašiel…)

– to ako Joseph DeLee v roku 1920 do svojho článku publikovaného v American Journal of Obstetrics and Gynecology napísal “Často som rozmýšľal, či to nie je zámer prírody, aby sa ženy zničili v procese reprodukcie spôsobom analogickým ako lososy, ktoré zomrú po neresení?” ????????

– to ako ženy väčšinou akceptovali rozhodnutia lekárov, čo sa týka anestézy a iných liekov podávaných pri pôrode bez námietok a otázok a pokiaľ aj mali nejaké pochybnosti, tak boli buď samotným lekárom alebo svojím okolím (manželom, priateľkami) jemne dotlačené, tam kde ich doktor chcel mať. Asi som v tomto už trochu paranoidná a samozrejme žijem v inej dobe, ale aj tak mám pochybosti, či si ženy naozaj chceli nepamätať narodenie svojich detí, alebo že ich nezaujímalo, čo sa s nimi bude diať, alebo že naozaj slepo dôverovali, že doktor predsa vie najlepšie…

A kopu ďalších. Bolo to naozaj zaujímavé čítanie – aj keď často nie príjemné. A som vďačná, že som nerodila vtedy. Ale nedá mi nedodať, že by ma veľmi neprekvapilo, keby si o 50 (dúfam, že len toľko…) rokov niekto pomyslel niečo podobné, keď bude čítať o dnešných praktikách…

Presťahovaní

Tak sa nám to tento víkend podarilo a presťahovali sme sa. Nie sme veľmi originálni, lebo sme išli z “mestečka” Union City do “mestečka” Union. Čo je ale veľmi pozitívne, prostredie je tiché a oveľa viac otvorené, nový byt je o jednu izbu väčší, má práčku a sušičku, dobré okná a žiadny prievan.

Zatiaľ sa nám podarilo spojazdniť kuchyňu, kúpeľnu a Kikinu izbu. Obývačka a naša spálňa stále vyzerajú veľmi bojovo (a asi to tak bude do najbližšieho víkendu). Ani po piatich rokoch tu však nerozumiem, ako to, že tým Američanom nevadí špina. My nie sme nejako prehnane čistotní a ani ten byt, z ktorého sme sa odsťahovali sme pred odchodom nejako extra nečistili, ale v porovnaní s tým, ako vyzerala táto kúpeľňa a kuchyňa, tie naše boli superčisté. Asi máme úplne inak nastavený prah citlivosti…

Kika to celé vzala relatívne pohode. V deň sťahovania bola dosť nesvoja a prvú noc som spala s ňou, lebo sa bála, ale odkedy sme vybalili jej hračky a kopu iných vecí, ktoré pozná, tak bola v poriadku. Jediné, čo nás trochu mrzí je, že za tých pár dní, čo sme tu, použila nočník iba dva razy. Už sme boli v celkom dobrom stave, s iba pár mokrými plienkami denne, ale tu sa jej akosi sedenie na nočníku nepozdáva. Dúfam, že je to len dočasný štrajk a že sa časom vrátime tam, kde sme boli.

Fotiek nového bytu vás zatiaľ ušetrím (kým sa nám podarí upratať), ale aspoň zopár z predtým a zo sťahovania:

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...