Ak poriadne vianočíte, tak dnes asi veľmi variť nebudete, ale toto je recept na neskôr, keď budete mať chuť na niečo nenáročné. Je to vlastne zjednodušená verzia týchto hubových lasagní – výsledok nie je síce až taký dokonalý, ale zato príprava je o kus rýchlejšia a nepadne pri nej za obeť toľko riadov.
Huby a cibuľky umyjeme a nakrájame na plátky. Roztopíme maslo a pridáme huby s cibuľkami. Miešame, kým huby zvláčnejú a pustia trochu šťavy. Rozmiešame múku v mlieku a vylejeme na huby. Miešame, kým omáčka trochu zhustne. Pridáme nadrobno nasekanú pažitku, oregano, cesnak rozotretý so soľou. Na záver ešte syr, soľ a čierne korenie podľa chuti.
Raz som chcela spraviť pečené buchty. Ale pre nedostatok plnky z toho vyšli dukátové buchtičky. Aj tak dobre, zalizovali sme sa. (Recept prebratý odtiaľto.)
na cesto:
500 g múky
3 dl mlieka
20 g droždia
50 g cukru
1 vajce
štipka soli
2 polievkové lyžice masla + trochu na potieranie
Do múky rozdrobíme droždie, pridáme vajíčko, štipku soli, cukor a maslo roztopené v mlieku (ale mierne vychladnuté, aby nepohlušilo kvasinky). Dáme ho kysnúť (aspoň na hodinu). Plech vymastíme alebo vystelieme papierom na pečenie. Z cesta vyrobíme šúľance dlhé ako plech a naukladáme ich naň tesne vedľa seba, zakaždým potierajúc (aj zboku) roztopeným maslom. Necháme ešte (pol hodinu?) podkysnúť. A teraz finta, vezmeme si obracačku alebo príborový nožík a šúľance poprekrajujeme. Pečieme do ružova.
Ako polevu uvaríme puding, ale použijeme viac mlieka, ako je v návode, aby bol redší.
Kika: Čo bude dnes na večeru?
On: Pasta.
Kika: A uvaríme aj kefku.
…
Ja a on v kuchyni, Kika vo vani.
Kika: Tato, tato, tato.
On sa ide pozrieť, čo sa deje.
Kika (prekvapene ale bez akéhokoľvek strachu): Spider.
On nechápavo pozerá po stenách.
Kika: Kúpe sa tu s Kikou.
Vytiahne jej pavúka z vane.
…
Kika vonku na preliezačkách pozerá na číslo 8: Nine, nine, nine. Ty bábo jedno, to je eight.
Je zaujímavé, ako fotky ovplyvňujú, čo a ako si pamätám.
Mala Kika hnedé oči už na svoje prvé Vianoce? (nie) Antelope Canyon, ktorý sme navštívili bol dolný či horný? (dolný) Koľko snehu tam bolo, keď sme liezli na Silvestra 2005 na Minčol? (veľa ale nie až toľko, ako sme mali tu minulú zimu)
To je len zopár príkladov, ktoré ma teraz napadajú, čo som si bola nedávno “overiť” vo svojej fotodokumentácii.
Súhlasím s tým, že načo si v dnešnej dobe pamätať kvantá informácii/faktov, keď sú prístupné na pár ťukov do klávesnice? Hlava sa dá používať aj lepším spôsobom, než ako nie príliš spoľahlivý záložný disk. Ale akosi sa mi to nevzťahuje na spomienky. Len sa mi tak zdá, že mozog sa sám postupne preprogramováva a tak, ako si už zvykol vypúšťať napríklad recepty, pokiaľ ich len nerobím naozaj často, tak túto metódu aplikuje aj na to, čo by som si chcela pamätať.
Samozrejme, nemôžem si zapamätať všetko, ale moje spomienky sú dosť naklonené smerom k tomu, čo vidno na fotkách. Áno, mám aj kopu iných, ale tie, ku ktorým sa dá (či už digitálne alebo papierovo) vrátiť, sú ostrejšie a skôr ostávajú. Na tom nie je nič zlé, len je škoda tých, ktoré neostali na fotkách napríklad preto, že bolo príliš dobre na to, aby sa niekomu chcelo fotiť, alebo pekné momentky, ktoré sa nezopakujú.
A to už v dnešnej dobe sme na tom “dobre” – s digitálnymi fotoaparátmi, kde je počet cvaknutí prakticky neobmedzený (a telefónmi – aj keď toto sa na mňa teda nevzťahuje – ktoré umožňujú fotenie takmer kedykoľvek). Preč sú časy, keď som vážila každé z 36tich okienok na filme. A to už ani nehovorím o čase, keď ľudia nosili so sebou celý život jednu zažltnutú fotografiu alebo keď jediný spôsob, ako zachytiť okamih, bol štetcom na plátno/ceruzkou na papier/farebnou hlinou na stenu jaskyne.
A tak fotím, aby som si pamätala. (V rámci možností.)
PS Úplne mimo témy: Ak existuje úchylka na používanie zátvoriek, tak ja ju zrejme mám…
Môj chlap hovorí, že toto nie je jedlo. Keď som sa ho spýtala, že aká je teda jeho definícia jedla, povedal, že názov nemôže byť len vymenovanie všetkých surovín vrátane postupu. Nuž, z tohto pohľadu varený karfiol so strúhankou, šunkou a smotanou naozaj nie je jedlo (nebuďme detailisti, tá troška masla a soli to nezachránia), ale to mňa a Kiku neodrádza od toho, aby sme si ho robievali na obed (alebo aj na večeru, keď on nie je doma – ako napríklad teraz.)
Umytý karfiol uvaríme v osolenej vode (mne viac chutí, keď nie je úplne domäkka). Nakrájame na tanier a hneď dáme navrch zopár tenkých plátkov masla, aby sa roztopili (ak ste to nestihli, pomôže mikrovnka). Keď sa vám chce, môžete strúhanku dozlatista opiecť na troške masla. Mne sa väčšinou nechce, tak karfiol ňou len posypem. Navrch ešte nakrájanú šunku a kyslú smotanu.