Pomenuj svoje strachy

Namiesto predstierania, že neexistujú. Viac menej v náhodnom poradí a nie podľa veľkosti:

– Bábo nebude hlavou dolu. Taká krátka veta, ale je v tom zapletených veľa nitiek. V prvom rade, zatiaľ tomu nič nenasvedčuje, lebo bábo je hlavou dolu, Kika bola tiež, drvivá väčšina bábätiek sa kvôli gravitácii a tvaru lonových kosti a maternice správne otočí sama a existujú menej či viac invazívne techniky ako bábu pomôcť otočiť sa, ak sa “nepriaznivá” poloha zistí dopredu. Ale bojím sa toho preto, že pôrodné asistentky v New Jersey nemôžu asistovať doma pri takýchto pôrodoch a musia s klientkou transferovať do nemocnice, inak prídu o licenciu (toto je situácia, keď sa na hlavu hore príde počas pôrodu; ak sa na to príde skôr, starostlivosť preberá ich záložný doktor-pôrodník). Neznamená to nutne cisársky rez, ale je veľmi ťažké nájsť lekára, ktorý pomáha pri takýchto vaginálnych pôrodoch a bolo by veľmi nepravdepodobné, že na takého natrafíme pri neplánovanom transfere do nemocnice. A toto mláďa sa krúti ako kolotoč.

– Bábo bude príliš veľké. Tu je tiež štatistika na mojej strane, lebo len veľmi zriedka sa stáva, že bábo narastie väčšie, ako je matka schopná porodiť. Okrem toho, ako som už niekoľkokrát písala, snažím sa dávať si pozor na uhľohydráty, ktoré veľkosť bábätka ovlpyvňujú. Čo nutne neznamená, že budeme mať trpaslíka – môžno s Mišom jednoducho produkujeme veľké deti. Ale nechcela by som sa dostať do jednej z dvoch situácií:

Jedna je SD – shoulder dystocia – keď sa hlava dieťaťa narodí, ale ramená sú “zaseknuté” vo vnútri. Podľa toho, čo som čítala, poloha na všetkých štyroch v drvivej väčšine prípadov pomôže plecia dostať von, ale v tom malom množstve ostatných prípadov ide o minúty.

A druhá je veľké natrhnutie. Sabine a Vicki môžu malé rany zašiť u nás doma, ale keby sa jednalo o natrhnutie 3. (také som mala s Kikou, ale došla som k záveru, že jeho dvoma hlavnými príčinami nebola Kikina veľkosť, ale poloha na chrbte pri tlačení a nástrih hrádze) alebo 4. stupňa, tak to znamená výlet do nemocnice. Tie dva hlavné faktory – polohu (ležať neplánujem) a nástrih (nebude) môžem ovplyvniť, ale aj tak je to niečo, čo sa mi znovu a znovu vracia naspäť.

– Ako to celé vezme Kika. Áno, keby sme plánovali ísť do nemocnice, tak máme tiež problém – kam Kiku na ten čas dať. Takto môže byť doma s nami a v ideálnom prípade (keby sa jej súrodenec rozhodol k nám zavítať v noci) to celé prespí. Pokiaľ aj bude hore, tak stále jej bude lepšie doma, ako v čakárni v nemocnici alebo u niekoho na návšteve, len ja sa jej nebudem môcť venovať a Mišo pravdepodobne len s prestávkami. Tu si viem predstaviť aj situáciu, že to bude úplne v pohode, ale aj situáciu, že to bude problém.

Jedno z riešení je poprosiť niekoho, kto by sem prišiel a bol by tu “pre Kiku” – na hranie, kŕmenie, prechádzku vonku… a aj som sa na to spýtala jednej kamarátky, len tiež to má svoje háčiky – jeden je logistický (býva ďaleko a doprava sem nie je úplne priamočiara; to je tá nevýhoda bývania v ďalekom zahraničí bez rodiny a známych poblíž), druhý praktický (nakoľko to pomôže, keď Kika ju v zásade až tak nepozná a neviem, či sa nám podarí ich dovtedy dostatočne “zoznámiť”) a tretí tak akosi psychologický (mal by to byť niekto, koho prítomnosť pri pôrode mi nebude “vadiť”). Kamarátka predbežne súhlasila, ale ja si ešte nie som úplne istá…

– Transfer do nemocnice, pri ktorom budem musieť “bojovať” za to, čo chcem. Je síce pravda, že keď už budeme transferovať do nemocnice, tak to bude pre niečo, čo budem potrebovať, čo nebude doma dostupné, ale to neznamená automatický súhlas so všetkými štandardnými nemocničnými procedúrami. A keďže v amerických pôrodniciach informovaný súhlas/odmietnutie nefunguje celkom tak, ako by mal/o, výsledkom je tento strach.

– Že o toto bábo prídeme preto, že chcem porodiť doma. Napriek tomu, že, štatisticky, plánované pôrody doma po nízkorizikových tehotenstvách s pomocou zručnej a skúsenej pôrodnej asistentky dopadajú rovnako dobre alebo lepšie ako pôrody v nemocniciach, v individuálnom prípade sa môže vyskytnúť komplikácia, ktorá by v nemocnici bola riešiteľná (ale nedá mi nedodať, že naopak v nemocnici sa môže vyskytnúť komplikácia, ktorá by doma nenastala)…

– Že zomrie niekto ďalší. Tento strach je úplne iracionálny, ale stalo sa to minule a blízkych ľudí mám už aj tak málo.

Rok a trištvrte

Nie je to síce nejaké okrúhle “výročie”, ale práve také dobré ako akékoľvek iné na napísanie toho, čo má Kika nové.

Takže po poriadku…

S chodením je to fajn. Cupitá nám jedna radosť, aj keď ešte stále to nie je také klasické našlapovanie z päty na špičku, ale skôr také dup-dup-dup na celé chodidlá. A pády nie sú zriedkavosťou. Ale aj tak veľký pokrok. Raz do týždňa k nám chodila domov fyzioterapeutka Karen, ale Kikine doterajšie pokroky sú aj tak jej vlastná zásluha, lebo s Karen si veľmi nepadli do oka. Chceli sme tomu dať šancu, ale po vyše mesiaci sme sa akurát dnes rozhodli, že v tomto nebudeme pokračovať. Karen je síce ok, ale nechce sa nám vyhadzovať peniaze za niečo, čo síce neškodí, ale ani nepomáha.

Naopak, rozhodli sme sa investovať do nejakého pohybového “krúžku”. Veľmi som bola naklonená myšlienke prihlásiť sa s Kikou na plávanie, ale keďže sa nám zdalo, že potrebuje skôr trénovať rovnováhu a koordináciu, tak sme začali raz do týždňa chodiť do telocvične, kde deti naháňajú bubliny z bublifuku, jašia sa s loptami, skáču na veľkej nafukovačke a podobne. Zatiaľ si tiež na to len zvyká, ale vyzerá, že toto by mohlo byť ono.

Ústa sa jej nezastavia (a sú veru chvíle, kedy by mi nevadilo, keby mala aspoň dočasný vypínač). Slová som už dávno prestala počítať a teraz len s úžasom počúvam, ako skladá vety. Komentuje všetko, čo robí, alebo čo robíme my (Polievka je horúca. Mama pofúka. Už nepáli. Mňam, mňam… Špinka. Do koša. Nájdeme ho… Ku mne sadnúť. Knižku prečítame… Čo to obiš? Nepechu…). Niekedy sa jej podaria aj perličky ako kohutut (kohút), nikkkam nechoť, zobrať púúúôštu… a fakt si dávam záväzok, že aspoň trochu z toho natočím, lebo je to zábava počúvať.

Až na pár anglických slov je to však celé v slovenčine. To by mi samo o sebe nevadilo, len mi je ľúto, že sa tu vpodstate s nikým iným ako so mnou a s Mišom “neporozpráva”. Keď sa jej niekto prihovorí vonku, alebo decká v telocvični… angličtine nerozumie. (To, čo pochytila na jeseň v jasliach, na Slovensku úspešne zabudla.) A tak sme začali doma hovoriť aj po anglicky a chodiť do knižnice na Mother Goose Time. Je to taká polhodinová aktivita pre 1 a 1/2 až 3-ročné deti, kde na striedačku teta hovorí anglické veršovanky, ktoré zároveň hrá maňuškami alebo s obrázkami na nástenke, a veršovanky typu “Kolo, kolo mlynské”, kde sa deti aj zapájajú a pohybujú. Uvidíme, aký to bude mať efekt (ak aj žiadny, tak aspoň bude mať kontakt s inými deťmi a v knižnici sa jej veľmi páči), ale zopár nových anglických slov sme už počuli, tak hádam to pôjde.

Nejde mi o to, aby bola nejako nasilu bilinguálna, len by som bola rada, keby tu mohla reagovať aj na iných ľudí okrem rodičov. Jasle by to prirodzene riešili, ale tie tento rok neplánujeme, takže musíme hľadať iné cestičky.

Začína mi ťapkať na brucho a hovoriť “bábo schované”, lebo si zapamätala, čo som jej raz povedala. Jedného dňa chcela bábo aj nájsť, ale keď nebolo pod tričkom, tak to považovala za vybavené. Naozaj som zvedavá, ako zareaguje, keď už bábo nebude schované. Ale učiteľky v jasliach hovorili, že na bábätká bola vždy pozorná a upozorňovala ich, keď plakali. A aj teraz keď vidí plačúce dieťa, tak ho ide pohladkať (čoho sa niekedy dotyčné dieťa zľakne, ale niekedy ho to prekvapí natoľko, že prestane plakať) a veľmi ju chytilo hranie sa s bábikami.

Baví ju kreslenie (aj keď niekedy nechce pastelku ani chytiť, iba nám diktuje, čo jej máme nakresliť – najčastejšie stôm, simaka, oči okaté, palmu vysokú, ešte stôm…), knižky (ktoré podobne niekedy nechce ani otvoriť, iba prenášať z miesta na miesto), pomáhanie v kuchyni (vykladanie umývačky, podávanie zemiakov  a varenie fiktívnej polievky), hojdanie na hojdačkách a potápanie sa vo vani (je nám záhadou, ako na to prišla, lebo my sme boli príliš mäkkí na to, aby sme si trúfli ju začať ponárať).

Učíme sa piť z pohárika, len sa pritom často začne jašiť a pitie skončí na tričku. A stále aj spať vo veľkáčskej posteli. Človek by si myslel, že to sa predsa učiť netreba – ľahnem a spím, ale ukazuje sa, že aj také záležitosti ako ostať celú noc pod perinou (koniec koncov, aj ostať celú noc v posteli) treba natrénovať.

A je stráááášne zlatá. Ako si pýta učesať copíky, ako dáva pusinky, ako sa chichoce, keď sa jej niečo zdá smiešne, ako paličkami kreslila do snehu a teraz zbiera minuloročné listy a šišky, ako pobehuje v pyžame po byte, keď sa ju snažíme večer nahnať do postele…

Tak šťastné rok-a-trištvrtiny!

31/32 týždňov

Dnes sme boli s Kikou na kontrolu u našich pôrodných asistentiek Sabine a Vicki (nemôžem si pomôcť, ale to anglické slovo midwife sa mi sem oveľa lepšie hodí… ktovie, či to nebude tým, že som sa v slovenčine veľmi často s týmto slovným spojením nestretla.)

Zatiaľ všetko v poriadku. Priberám skoro presne tak isto ako s Kikou, aj keď momentálne som o kilo popredu (začala som presne na rovnakej váhe). Snažím sa dávať si pozor na cukor (občasný koláčik alebo kúsok čokolády sa síce vyskytne, ale džús pijem len zriedka a aj to zriedený vodou na stopové množstvá, chlieb a cestoviny väčšinou celozrnné…). Tak som zvedavá, ako sa to prejaví na veľkosti tohto bába.

Fetoskopom sme popočúvali srdiečko, aj keď ja len na chvíľu, lebo Kika sa všemožne snažila mi ho vytiahnuť z uší. A zobrali mi krv, lebo v rámci New Jersey predpisov musia v treťom trimestri testovať na HIV a pri tej príležitosti sme sa dohodli, že skontrolujeme aj železo (na skúmavky s krvou Kika zahlásila, že pastelky a chcela kresliť).

Doma v kuchyni

Zisťovali sme aj polohu. Vyzerá, že bábo sa nám už otočilo hlavou dolu (pri minulej návšteve bolo ešte naprieč), ale obidve boli prekvapené, ako nízko mu/jej tú hlavu nahmatali (ja už menej, lebo občas mám naozaj pocit, akoby som chodila s niečím medzi nohami… viem, viem, táto formulácia znie divne, ale pre nedostatok lepšej bude musieť poslúžiť). Bábo sa navyše po celý čas vrtelo, takže sme mali o zábavu postarané.

Keď som si vymieňala knihu (požičiavam si zakaždým niečo z ich knižnice), tak som si pýtala Baby Catcher od Peggy Vincent. Sabine a Vicki sa na seba pozreli a Vicki na to hovorí, že či mi môže odporučiť niečo iné, lebo že toto nie je čítanie na posledné týždne tehotenstva. Do takejto debaty sa mi nechcelo púšťať, tak som si nechala poradiť Red Tent a chytačku bábätiek pohľadám časom v knižnici.

Kika u nich už dávnejšie nebola (minule som bola s Mišom a Kika ostala doma s mojím ocinom a mesiac predtým som bola sama, zatiaľčo Kika bola v jasliach), takže všetky hračky boli pre ňu zase “nové” a ani sa jej nechcelo odísť. Teraz už budú kontroly častejšie, tak bude mať ešte dosť príležitostí ich všetky vyskúšať.

Okrem toho už jediné “tehotenské novinky” sú nástup takých radostí, ako pálenie záhy, keď ležím (dnes mi na to bola odporučená papaja, či už čerstvá alebo sušená – s čerstvou asi bude problém, ale sušenú vyskúšam a som zvedavá, či zaberie) a problémy so spaním – aj so zaspávaním, aj s budením v noci (na to mi bol odporučený telový vankúš, ale asi zatiaľ ostanem pri knihách)…

Prípravy na nové bábo – I diel

Toto ešte nie je článok o tom, ako sa chystáme na pôrod doma (aj keď aj ten hádam časom príde), ale o inom druhu príprav – tieto zahŕňali nakupovanie pre Kiku.

Zdalo sa nám, že jej nechceme skonfiškovať postieľku na poslednú chvíľu, a tak sme sa vybrali do Ikey a našli jej novú už teraz. Vzhľadom na naše (stále platné) plány na sťahovanie v nie príliš ďalekej budúcnosti (ktoré s veľkou pravdepodobnosťou nezahŕňajú prevoz nábytku cez Atlantik) sme hľadali niečo veľmi jednoduché (a veľmi nízke).

Kika aktívne “pomáhala” pôvodnú postieľku rozobrať (zložená by neprešla cez dvere a okrem toho, aj tak by ju bolo treba časom prerobiť do vyššej polohy), preniesť do spálne a vo svojej izbe postaviť novú. Spí v nej dnes už tretiu noc (plus tri spánky cez deň) a zatiaľ sa nesťažuje (a ani raz nespadla). Akurát ešte celkom neprišla na to, ako spať “ako veľká” a dvakrát som ju už bola zachraňovať, keď príliš aktívne v spánku cestovala a skončila namačkaná priečne pri čele postele.

Zaujímavé je aj to, že aj keď teraz už môže (a vie ako!) sama zliezť, keď sa zobudí, tak sa chvíľu hrá v posteli, potom na nás zavolá (ako predtým zo starej postieľky) a až keď niekto príde, zlezie dolu.

Okrem postieľky sme kúpili jednu skrinku so šuflíkmi (lebo prebaľovací pultík skončil tiež u nás v spálni) a zopár poličiek na hračky – jednak preto, že kopa hračiek na zemi sa nám veľmi nepozdávala a druhak preto, že to bolo jedno z odporúčaní fyzioterapeutky, ktorá k nám chodí raz do týždňa (o nej tiež niekedy nabudúce), aby sa Kika hrala nielen na zemi, ale aj po stojačky pri nejakých policiach (gauči, stoličke…).

Nuž a na záver ešte trochu dekorácie. Keď vysvitlo, že nie je tej sily, ktorá by dotlačila môjho drahého k maľovaniu tohto bytu (a aj keď to možno na fotkách tak nevyzerá, tak by zúfalo bolo treba), chcela som kúpiť niečo, čo tu volajú “wall decals” – niečo ako nalepovacie farebné obrázky na stenu na zakrytie všetkých machúľ a dier po klincoch. Smola je, že v obchode, do ktorého som sa s Kikou po ne vybrala, mali iba nemožné motívy. Ale zato mali úplne jednoduché nálepky na steny s rôznymi detskými témami. Vybrala som vodnú a s Kikinou asistenciou všetko, čo bolo treba zakryť, prelepila. K tomu ešte zopár zrkadiel (tiež z Ikey) a voila. Máme výsledok.

Chýbajú už len tri veci: Chcelo by to závesy na okno (aj z estetických dôvodov, aj preto, že mám trochu obavy o spánok v lete, keď bude dlho a zavčasu svetlo), len s tými je problém, že nemáme vŕtačku a neviem, či sa dá spraviť nejaké provizórne riešenie bez nej. Ďalej by sme chceli zavesiť takú sieťku na mäkké/ľahké hračky, ktorú sme dostali na Vianoce (vidno ju položenú na tých šuflíkoch), ale opäť to asi bez vŕtačky nepôjde. A do tretice, dúfam, že sa nám podarí “odplienkovať” Kiku, kým sa dostaví nové bábo. Toto sa síce dá aj bez vŕtačky, ale tiež to nie je úplne jednoduché (aj keď na tom už pracujeme).

Takže toľko zatiaľ k prípravám.

Dominikánska Republika

Tak sme porušili náš záväzok, že nebudeme chodiť dvakrát (tu je ten prvý) na dovolenku na to isté miesto. Zvažovali sme kadečo, ale ukázalo sa, že zima je celkom rušná sezóna a Dominikánska Republika ponúkla najlepší pomer “cena/výkon”. Aspoň hotel však bol iný.

More bolo teplé asi ako klasická plaváreň. Zažili sme už aj teplejšie, ale na to, že bol v januári, to bola paráda. Ale okrem nás v ňom plávala iba jedna pani v okuliaroch (neviem, či nerobila nič iné, ale bola tam takmer vždy keď sme si išli zaplávať – čo bolo niekoľkokrát denne). Ostatní sa akurát hádzali pri brehu do vĺn. Kiku to podobne ako v Mexiku ani tu veľmi nenadchlo a bola akurát ochotná si stavať pieskové koláčiky (ktoré volala chlebíky) na brehu alebo trochu sa čľapotať v bazéne.

S tým, že nebudem piť koktaily, som bola dopredu zmierená (aj keď virgin banana mamu som si párkrát dala… prv než mi niekto povie, že som barbar, hneď podotknem, že to mohlo byť aj horšie – viď jednu rusku, čo si pýtala virgin caipirinhu = vodu s cukrom), ale ukázalo sa, že to nie je to jediné, na čo tehtoní ľudia nemajú nárok. Keď som si chcela požičať kajak, tak chlapík sa spýtal, či som tehotná. Hovorím, že hej. A on na to, že v tom prípade mi kajak nepožičia. A ja som už len dumala, že čo by sa stalo, keby som odpovedala, že nie som tehotná, iba trochu pri tele?

Kike boli drinky a kajaky ukradnuté. Okrem pečenia pieskových chlebíkov sa jej z celej dovolenky najviac páčila palacinkáreň. A palmy. A “vláčiky”, ktoré rozvážali turistov po rezorte.

Aj keď sme sa snažili dávať si pozor, niečo sme neustriehli a jeden večer jej bolo zle. Sedeli sme práve v reštaurácii a z Kiky sa to začalo valiť aj dolným aj horným koncom. Plienka a podbradník síce niečo zachytili, ale neporiadok z toho bol dosť veľký. Nakoľko sa dalo som to trochu poutierala, nechali sme sprepitné na stole a utekali na izbu. Kika to však už považovala za vybavené a až do konca výletu bola ok.

Také štastie však nemal Mišo, na ktorého niečo podobné len v hardcore verzii prišlo v noci pred odletom. Tak sme mali možnosť si v praxi overiť ako funguje miestna pohotovostná doktorka. Celkom sme ju neposlúchli, lebo vzhľadom na to, aký bol Mišo dehydrovaný, nás chcela poslať do nemocnice a my sme ju požiadali, nech ho skúsi stabilizovať natoľko, aby sme odleteli. Podarilo sa a tak sme nasledujúci deň o pár stoviek (dolárov! poslala som to celé – v španielčine! – do poisťovne a som fakt zvedavá, čo s toho bude) ľahší odcestovali.

Poznačený takýmto zážitkom a nepríjemnosťami na letisku pred odletom môj drahý manžel zahlásil, že týmto sme s Dominikánskou Republikou skončili.

Ale inak bolo fajn.

30 týždňov s druhým bábom

30 týždňov s druhým bábom ubehlo ako voda a akosi som ani nefotila, ako sa mi zväčšuje brucho, ani nepísala, ako nám to spolu ide, vždy bolo niečo iné na práci. Ale chcem mať aj na toto tehotenstvo zopár písomných aj obrazových spomienok, tak som si dala záväzok, že aspoň tie zostávajúce týždne trochu zaznamenám.

Takže najprv v obrazoch. Toto sú fotky z 29. týždňa s bábom číslo 2 a s Kikou:

Ako sa tak na ne pozerám, tak brucho je približne rovnako veľké na obidvoch, nie?

Trochu som bola nervózna z toho, že kým bola Kika vo vnútri, tak sa jej často (aj trikrát za deň) čkalo. Nepamätala som si síce, kedy presne to začalo, ale zdalo sa mi že pomerne skoro a tento druhý nájomca, ktorý sa nasťahoval do mojej maternice, dlho, dlho nič. Ale pred pár týždňami začal/a tiež, takže už som pokojnejšia.

Okrem toho robí aj niečo, čo Kika nerobila – občas sa úplne “vypučí” hore. Ako keby normálne bol/a zalezený/á niekde napoly vovnútri a keď si zrazu zmyslí, tak “vylezie” napovrch, napne mi kožu na bruchu úplne na prasknutie a po chvíli sa schová zase naspäť (keď ho/ju trochu potľapkám po hlave? zadku?).

Začínam byť trochu nemotorná (aj keď mi je jasné, že to najrýchlejšie rastové obdobie nás ešte len čaká) a prejavuje sa to najmä pri vstávaní zo zeme, keď sa hrám s Kikou. A spánok už tiež nie je to, čo býval – na bruchu a na chrbte sa nedá a každé prevalenie sa z jedného boku na druhý znamená mierne zobudenie sa, lebo si vyžaduje vedomú snahu. Za čo som však veľmi vďačná je to, že po nočnom pálení záhy spôsobenom žalúdkom natlačeným niekam do krku (a tým pádom trom vankúšom pod hlavou) zatiaľ ani stopy (klop klop klop na drevo) a dúfam, že to tak čo najdlhšie ostane.

Ďalší update o týždeň (dúfam!).

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...