36 týždňov a kúsok

Tak sa nám to pomaly blíži. Z môjho zoznamu, čo ešte treba urobiť, tiež už veľa neostalo, akurát:

  • oprať všetky bejby veci
  • bazén už máme v obývačke postavený, ale hadica dorazí až v piatok, tak to treba celé ešte vyskúšať (či hadica pasuje na vodovodný kohútik, na pumpu a či nevytopíme susedov)
  • zajtra si ideme vybaviť nové vodičáky, lebo tie čo máme teraz majú ešte starú adresu (resp, na druhej strane majú aj oficiálnu nálepku s novou, čo postačuje na šoférovanie, ale nechceme si komplikovať papierovačky s vybavovaním rodného listu, kde treba okrem iného preukázať trvalé bydlisko rodičov a tak či tak by nám o pár mesiacov vypršali)
  • mraziak, ó mraziak – moja predstava, ako ho postupne zaplním doma pripravenými hotovými jedlami na konzumáciu v prvých týždňoch po pôrode akosi začína pokrivkávať. Naša chladnička s mrazničkou má totiž evidentne nejaký problém, len nevieme, aký. A absolútne sa mi nechce po tom pátrať. A tak si nie som stále istá, či ich nebudeme v najbližšej budúcnosti meniť. A v prípade, že áno, ako rýchly proces to bude – čiže či je dobrý nápad mať naprataný mraziak…

Bábo sa má dobre, po večeroch hráva futbal. Dôkazový materiál v nasledujúcom videu (ale varovanie pre slabšie povahy: miestami to vyzerá tak, ako si predstavujem scény z filmu Votrelec, ktorý som síce nikdy nevidela, ale pokiaľ si nie ste istí, či to je váš žáner, tak video púšťajte len na vlastné riziko):

Ja sa mám tiež fajn, spanie sa mi trochu v poslednej dobe polepšilo (nebudím sa tak často a tým pádom nie som potom taká unavená cez deň), ale na druhú stranu pribudla nová sťažnosť. Je mi veľmi nepohodlné stáť. Chodenie je ok (aj dnes sme s Kikou prešli asi 3 km – teda ona sa kus z toho previezla v kočíku), ale státie na mieste začne byť veľmi rýchlo na nevydržanie – nepríjemný pocit na bruchu, na chrbte, v slabinách… bŕŕ. Takže varenie momentálne nie je veľká zábava – palacinky som včera piekla sediac na barovej stoličke, čistenie a krájanie zeleniny do polievky dnes doobeda detto…

Pijem ráno taký bylinkový extrakt s obsahom železa, lebo pri nedávnej kontrole sa ukázalo, že mám trochu málo. Je to síce normálne, lebo ku konci tehotenstva sa objem krvi značne zvyšuje, čím sa železo “rozriedi”, ale predsalen moje čísla boli trošičku nižšie, ako by mali byť. Tak preto tie doplnky (možno aj to bolo súčasťou tej spomínanej únavy). A som s nimi veľmi spokoná, lebo na rozdiel od klasických tabletiek na železo, nemajú neželané vedľajšie účinky (pre nazasvätených – zápchu – čo je niečo, čo tehotným naozaj netreba).

Potešilo ma, že GBS test (ktorý priniesli pri minulotýždňovej návšteve pôrodné asistentky, ale robila som si ho sama – výrazne lepšia skúsenosť ako minule u obgyn-a) vyšiel negatívny. Čo znamená, že si nemusím robiť starosti s antibiotikami teraz alebo počas pôrodu, aj keď som nebola rozhodnutá, či by som ich brala. Prečo som si teda ten test vôbec robila? Lebo takto, aj keby sme potrebovali transfer do nemocnice, tak so záznamom v karte, že výsledok je negatívny mám o starosť menej.

Meno máme pripravené pre chlapca (to, čo sme mali už keď sa išla narodiť Kika), ale na dievča akosi stále nevieme prísť. Vidím to tak, že asi počkáme, že kto sa nakoniec dostaví a ak to bude dievčatko, tak budeme brainstormovať prvé dva dni :).

Keď som si začala myslieť, že konečne prišla jar…

… tak dnes ráno začalo snežiť.

A to sme ešte v piatok mali 20 stupňov (C). Je pravda, že cez víkend sa trochu ochladilo, ale stále bolo veľmi pekne a kamaráti nás vytiahli do neďalekej zoo (u Kiky mala najväčší úspech “oveška”). Ale keď sme sa dnes ráno zberali do telocvične a rukou som zhŕňala z bočných okien auta mokrý sneh (akosi ma nenapadlo zobrať si so sebou metličku – už som fakt naprogramovaná na jar, našťastie ho nebolo veľa a s predným a zadným oknom si poradili stierače), tak som si hovorila, že fakt dúfam, že túto zimu už naposledy.

Ale ako sa tak pozerám na predpoveď, tak v stredu si to možno zopakujem… Na porazenie. A to je podľa kalendára už oficiálne jar!

Závislá

Od nedele som bez laptopu. A znášam to ťažšie, než by som čakala.

Jedna vec je, keď sme niekde na dovolenke a odstrihnutie od internetu a elektroniky je akosi súčasťou celého toho oddychu, ale úplne iná vec, keď sme doma a ja zrazu nemám svoj kalendár; správy, e-maily a blogy si chodím čítať na desktop, na ktorý som si doteraz celkom nezvykla a odložené recepty si nemôžem zobrať so sebou do kuchyne, keď idem variť… To si človek vtedy uvedomí, že naozaj sa jedná o závislosť. A ako poriadny závislák, nemám ani túžbu sa toho zbaviť, akurát sa teším na víkend alebo začiatok budúceho týždňa, keď sa mi môj počítač vráti naspäť.

V nedeľu mu totiž z ničoho nič sčernela obrazovka. Všetko ostatné vyzeralo, že funguje, bola som pripojená na internet napríklad, len som jednoducho prišla o všetok vizuálny output. Môj osobný administrátor po malej konzultácii s googlom zahlásil, že problém je v grafickej karte a že napriek tomu, že laptop je takmer štyri roky starý (teda bez záruky), by sme ho mali zobrať do apple obchodu, lebo sa možno jedná o známu chybu nvidie. V tom prípade by sme za opravu nemuseli platiť (keďže grafická karta je integrovaná na základovej doske, oprava v tomto prípade znamená jej výmenu – čiže “nový” počítač).

A tak sme včera išli sme do obchodu, s ktorým sme mali už predtým dobré skúsenosti (keď som si potrebovala kúpiť napájací kábel – $80, tak mi jednoducho zobrali môj pokazený a nový som dostala zadarmo). Po chvíľke testovania nám povedali, že je to naozaj chyba grafickej karty a za 3-5 dní (zavolajú kedy) si mám prísť pre opravený počítač. Jedna vec sa applu nedá uprieť – počiatočná investícia je síce vysoká, ale to, čo človek za to dostane a príslušný zákaznícky servis stoja za to.

Ešte na okraj… do obchodu sme išli všetci traja napriek tomu, že by bohate stačilo, keby to môj drahý vybavil sám. Ale zobral to ako nenápadnú (?) príležitosť nechať mňa a Kiku si obchytkať nový iPad (pre zvedavcov, Kika si naň prstom kreslila a celkom sa jej to páčilo), asi v nádeji, že ma ukecá na novú hračku… tak uvidíme.

Bleskový makový koláč

Tento recept sa pôvodne išiel volať makový koláč pre lenivých, ale v záujme pozitívnej motivácie 🙂 som ho premenovala. Nech už sa však volá akokoľvek, je veľmi jednoduchý a rýchly a výsledok je nad očakávanie chutný. Takže bez ďalších rečí.

Makový koláč

2 šálky polohrubej múky
1 šálka nemletého maku
3/4 šálky krupicového cukru
1/2 šálky roztopeného masla
2 vajcia
1 prášok do pečiva
1 šálka mlieka
1 vanilkový cukor
trochu hrozienok
lekvár (ja som mala marhuľový)
kokos

Všetko okrem lekváru a kokosu spolu vymiešame a vylejeme na vymastený a múkou vysypaný plech. Pečieme na 180C asi pol hodinu (keď sa cesto nelepí na špáratko zapichnuté do stredu, tak by už mal byť hotový), potom štedro natrieme lekvárom a posypeme kokosom.

34 týždňov

Tento týždeň som mala hneď dve tehotenské kontroly – aj keď len jedna z nich bola “ozajstná”. Vo štvrtok sme boli s Kikou u našich pôrodných asistentiek. Kika sa tam už cíti skoro ako doma, rovno si ide zobrať kôš s hračkami a usadí sa pri nás na koberec (keď sme potom prešli do vyšetrovne, hľadala puzzle, ktoré tam zvyčajne býva, ale tentokrát ho mali inde).

Bábo nám za posledné dve týždne kus narástlo (aj keď na váhu som pribrala len pol kila), ale aj podľa merania aj subjektívne som sa kus “nafúkla”. Otočené je hlavou dolu a zjavne má stále dosť miesta, lebo je veľmi aktívne. Aj počas kontroly mi po bruchu rôznymi smermi tancovali hrbolčeky. Toto je môj najobľúbenejší prejav tehotenstva (okrem toho, že na konci bude bábo), napriek tomu, že ma to niekedy budí aj v noci a občas až zabolí, keď sa drobcovi podarí niečo citlivé trafiť. Ale vychutnávam si to (a je možné, že to už bude naposledy…).

Na nasledujúcu kontrolu (o dva týždne) prídu Sabine a Vicki k nám – jednak, aby si mohli “nasucho” vyskúšať, kadiaľ sa k nám ide, kde zaparkovať a kde presne bývame a jednak dovezú nejaké veci a skontrolujú tie, čo už máme doma nachystané.

Druhá kontrola bola o deň na to u doktora, ktorý s našimi pôrodnými asistentkami spolupracuje v prípadoch, keď je potrebný transfer do nemocnice. Preto som sa s ním aj stretla – aj keď transfer nie je pravdepodobný, je fajn sa aspoň raz dopredu porozprávať s človekom, ktorý by v takom prípade bol “primárnym poskytovateľom starostlivosti”.

Pôvodom je z Poľska, jeho mama tam pracovala ako pôrodná asistentka pri pôrodoch doma a keď emigrovali do štátov, pracovala ako gynekologička-pôrodníčka. Syn sa pobral v jej šľapajách a zastáva filozofiu, že lekár by sa mal starať len o komplikované tehotenstvá a pôrody a tie “normálne” prenecháva pôrodným asistentkám (nielen tie doma, ale aj v nemocnici – tak ako niektorí doktori zdieľajú prax s inými doktormi, on ju zdieľa s pôrodnými asistentkami, ktoré majú nemocničné privilégia a pacientky si delia podľa rizikovosti tehotenstva).

Zhodnotil, že som dobrý kandidát na pôrod doma, “poučil ma o rizikách” a poprial, nech sa už neuvidíme. Pozoruhodné boli akurát dve veci. Keď si v mojich papieroch všimol, aká veľká bola Kika, keď sa narodila, pýtal sa, ku ktorému doktorovi som chodila predtým (v zmysle, ktorý doktor v dnešnej dobe “dovoľuje” porodiť také veľké dieťa vaginálne) a ponúkol, že ak budem chcieť, tak môžem v apríli prísť ešte na jeden ultrazvuk na odhad pôrodnej veľkosti tohto bába (nepôjdem – nechce sa mi vyvaliť tri stovky za meranie, ktorého odchýlky sú nezriedka aj kilo ľubovoľným smerom – ale poďakovala som sa za ponuku).

A druhá poznámka, ktorá ma zaskočila, ale nechcelo sa mi s ním púšťať do tejto debaty, bola, že Kikin pôrod, trvajúci 15 hodín, bol pomerne dlhý. Áno, 15 hodín je dlhá doba, ale na prvý, medicínsky neurýchľovaný, pôrod to ani zďaleka nie je veľa – podľa toho, čo som čítala, taký zdravý priemer…

Akurát som sa ho zo zvedavosti spýtala, či bol niekedy pri domácom pôrode (myslela som ako “pozorovateľ” toho, ako vyzerá pôrod s takýmito midwives) a na to odpovedal, že párkrát hej, ale vždy ako pôrodník, keď si ho vyžiadali (a primerane zaplatili) známe a dobre situované mamičky.

Takže celkový dojem ok, oceňujem jeho prístup k pôrodným asistentkám, ale stále som rada, že som si vybrala iný druh predpôrodnej (a pôrodnej… a popôrodnej..) starostlivosti (a to som ešte nespomenula klasické cca hodinové čakanie v preplnenej čakárni na párminútový rozhovor…).

Ale dosť o kontrolách, máme sa fajn.

Teším sa na jar, okrem iného aj preto, že sa mi nechce/lo kupovať teplé tehotenské veci (kabát, bundu), ale tie netehotenské už neoblečiem.

Párkrát sme sa snažili bábo natočiť, ako kope a prevaľuje sa (najaktívnejšie je večer), ale ako keby malo nejaký senzor, keď vytiahneme foťák, tak sa ukľudní.

Nové strie (zatiaľ) nemám (poctivo natierame), ale trochu sa mi zväčšili tie Kikine počas týchto posledných týždňov, tak som zvedavá, ako to pôjde ďalej.

A na záver na porovnanie fotky:

 

Nekrič hop, kým…

Dnes sa mi podarilo mierne vytopiť susedov pod nami – dôsledok umývania okien… Som si myslela, že už to mám úspešne za sebou, vrátane monitorovania mláďaťa, aby mi nespadlo do kýbla niekedy uprostred celej akcie (často sa vôbec nedíva, kam ide). Ale keď som potom už spomínaný kýbel išla vyliať v kúpeľni, tak kombinácia posunutého ťažiska a nemenovanej osoby zrazu zavesenej na mojej nohe, mala za náskedok špinavú potopu. Celá mokrá som sa tam rovno vyzliekla a začala utierať dlážku, keď niekto zazvonil pri dverách. Tak som nahodila rýchlo niečo na seba a ospravedlňovala sa susede, že ma to mrzí. Našťastie to zobrala celkom v pohode.

Keď odišla, tak som rovno spustila aj práčku (načo sušiť špinavé veci a koberček v kúpeľni?) a keď sa dokrútila, tak som prehodila všetko do sušičky. Medzitým sme sa s Kikou naobedovali a išla som ju dať spať uisťujúc, že prádlo sa ešte suší a že ho spolu poskladáme, keď sa zobudí (obchytkávanie čerstvo opratého a vysušeného prádla ju nesmierne baví). Ale ako som jej zatvárala dvere na izbe (to už zaspávala), tak sušička skončila. Kika, uši ako radary, bola v momente hore, oči doširoka otvorené, že ide skladať prádlo.

Nepomohli opakované návraty do postieľky, nepomohlo ani poskladanie prádla. Už bola v stave, že si podľa mňa ani nepamätala, prečo sa ešte snaží byť hore, len bojovala, aby nezaspala. Nakoniec (asi po hodine) únava zvíťazila… Ale ja som mala tiež dosť.

Taký divný deň…

PS Ešte zopár fotiek a video:

Prípravy na nové bábo – II diel

Po prvom dieli, ktorý s prípravami na pôrod doma súvisel len nepriamo, je tu druhý (a ako to vidím, tak časom pribudne ešte tretí). Tentokrát o tom, aké veci budeme (alebo by sme mohli) doma potrebovať (okrem tých, ktoré so sebou nosia pôrodné asistentky).

Čo už máme:

  • oblečenie – jednoducho použijeme Kikine veci, len ich predtým ešte raz operiem
  • uteráky – kúpila som 4 veľké a 10 malých (spolu $12), ktorých mi nebude ľúto, ak skončia ako jednorazové
  • peroxid vodíka – na čistenie prípadných krvavých škvŕn
  • misa – na placentu; tú som tiež kúpila novú ($1), lebo akosi sa mi nepozdávalo použiť niektorú z tých, ktoré mám na varenie
  • nepremokavé obrusy (z jednej strany umelá hmota, z druhej flanel; 3 za $4) – jeden pôjde do postele pod plachtu, jeden ku bazénu a tretí podľa potreby
  • nepremokavé podložky
  • sterilné rukavice
  • iód na dezinfekciu
  • alkoholové obrúsky a gáza
  • svorka na pupočník
  • popôrodné vložky – vrátane dvoch “ľadových”, aké som mala pred dvoma rokmi s Kikou a ktoré pomohli proti opuchnutiu
  • lubrikačný gel
  • malá sieťka na ryby – tu som na pochybách, či mám písať, že na čo, alebo nechať to na predstavivosť čitateľa… (nápoveda: má to niečo do činenia s bazénom)
  • witch hazel – neviem, čo je to po slovensky (výťažok z nejakej rastliny), ale používala som to po Kike a zdalo sa mi, že to pomáha na hojenie delikátnych dámskych partií
  • 2 zatvárateľné sáčky – na placentu
  • 2 veľké vrecia – jedno na to, čo pôjde časom do práčky, a druhé na to, čo pôjde do koša

Čo nám ešte chýba:

  • autosedačka – ale tu sa novú chystáme kúpiť pre Kiku a bábo zdedí tú, v ktorej sa teraz vozí ona (dá sa otočiť aj na opačnú stranu, sklopiť a použiť aj pre úplne čerstvé bábätká; nevýhoda je akurát, že to nie je “vajce”, takže sa nevyberá von aj s bábom)
  • bazén – ten nekupujeme, iba si ho požičiame a dovezú ho Vicki a Sabine o tri týždne. Naša vaňa je pomerne malá, plytká a celkovo je v kúpeľni málo miesta
  • popôrodné bylinky – na kúpele a na pitie – tie tiež donesú Vicki a Sabine, keď najbližšie prídu.
  • plienky – chystám sa na druhý pokus s látkovými plienkami (rozdiel bude, že tentokrát máme práčku priamo v byte, tak snáď to dopadne lepšie ako naposledy), ale napriek tomu sa mi nechce prať lepkavú smolku (meconium), ktorú bábätká produkujú, kým sa zmení na ľahkočistiteľný, horčicový produkt z materského mlieka. A plus sa mi pravdepodobne vtedy nebude chcieť prať čokoľvek, takže začneme s jednorazovými plienkami
  • ak sa mi podarí nájsť, tak chcem ešte kúpiť také jednorazové nohavičky, ako mi dali minule v nemocnici
  • uložiť do GPS adresy a vytlačiť inštrukcie do najbližšej nemocnice (urgentný transfer) a nemocnice, v ktorej pracuje záložný doktor (nie urgentný transfer)
  • papiere potrebné na vybavenie rodného listu
  • naplniť mraziak – toto nie je na samotný pôrod, ako na pár týždňov potom, keď vareniu zrejme veľmi neublížim… nejaké polotovary, ale hlavne sa chystám začať variť vo väčších množstvách s tým, že polovicu zamrazím v nejakej ľahko pripraviteľnej forme

Čo som zabudla?

Čo odo mňa chceš?

Skladba dnešného dňa:

Keď sa na to tak teraz pozerám, tak to nebolo až také hrozné (ako inak), ale v tom momente…

Takže po poriadku. Naše koše na recyklovanie sú asi 100 metrov od vchodových dverí (trpezlivosť, prosím, začínam síce zoširoka, ale k pointe sa dostanem rýchlo). A ako zvyčajne, sme sa dnes poobede vybrali s Kikou na prechádzku. Zobrala som aj to, čo bolo treba zrecyklovať, že to cestou vyhodím a vyšli sme von.

Neprešli sme ani polovicu cesty ku košom, keď Kika zahlásila “Tutút, vymemime.” (Len na vysvetlenie – tutút od Vianoc znamená pocikala som sa, lebo na Slovensku sme mali nočník, ktorý po úspešnom sedení zahral melódiu, takže Kika odvtedy robí tutút. A v poslednej dobe si už pýta výmenu plienok.) Hovorím si no fajn, nebudeme dlho (polhodinu nám trvalo len kým sme sa vymotali a fakt sa mi nechcelo celú procedúru zopakovať ešte raz), ale možno sme sa mali otočiť hneď tam.

Povedala som jej, že so sebou plienku nemáme a že vymeníme, keď prídeme domov. A na to réééév a zavesila sa mi na nohu. Tak hovorím, že ideme len zahodiť, čo máme do koša a potom pojdeme domov vymeniť. Dva kroky, rev, Kika zavesená na mojej nohe, “vymemime, vymemime”. A potom od začiatku. Cesta ku košom a naspäť takýmto štýlom trvá asi pol hodinu a našťastie sme nikoho nestretli, lebo dobroprajní Američania, by mali hneď starosti, že kto to tu týra dieťa.

Konečne sme doma, vyzujem jej topánky, sama mi pomáha vymotať sa zo šálu, bundy a mikiny, ale keď príde na sťahovanie nohavíc, tak zase rev a uteká preč. Ukecávanie nepomohlo, nasilu sa nedá, ani keby som chcela, tak sme sa na pocikanú plienku dočasne vykašlali. Do hodiny sa ukľudnila, plienku sme vymenili, ale dnešná prechádzka tým pádom zmizla z programu a pustili sme sa do výroby palaciniek na večeru.

Neviem, čo to chcelo byť. Predpokladám, že to je nejaká nová “funkcia”, ktorá sa aktivuje s vekom približujúcim sa k dvom rokom (alebo len moje tehotenské hormóny trochu preháňajú), ale chcelo to dosť sebaovládania, aby som na ňu nenakričala, že čo teda vlastne odo mňa chce…

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...