30. apríl, 2011, o 6tej ráno, v rodičovskej posteli, 4.45kg, 53.5cm, Jakub Jančiga… detaily časom
|
||||
30. apríl, 2011, o 6tej ráno, v rodičovskej posteli, 4.45kg, 53.5cm, Jakub Jančiga… detaily časom Renča sa pýtala, ako pociťujem kontrakcie? Nuž, ako ktoré… Tie “prípravné” väčšinou (k tomu sa ešte vrátim) nie sú bolestivé. Len mi postupne stvrdne brucho a trošku sa akoby vysunie smerom von. Chvíľku tak ostane a potom zase zmäkne a vráti sa naspäť. Tým stvrdne myslím naozaj stvrdne – nedá sa napríklad rukou stlačiť. Keď potom prišli tie “ozajstné” kontrakcie, keď sa Kika pýtala na svet, tak boli bolestivé. Intenzita sa postupne zvyšovala. A boli ako keby ma niekto zozadu silno objal. Začínali na chrbte a postupne sa rozšírili okolo bokov a na bruchu sa tie dve “ruky” spojili. A to objatie/bolesť postupne silnelo, chvíľu tam podržalo a potom začalo slabnúť. Počas toho som mala brucho tvrdé ako kameň. Čo je iné teraz, je že skoro každý deň mám okrem tých “prípravných” aj zopár tých bolestivých kontrakcií začínajúcich od chrbta (preto to presvedčenie, že už to každú chvíľu začne). Takže moje delenie na prípravné a ozajstné, ako som si ho pamätala spred dvoch rokov, tak celkom neplatí. A keď už to tu takto popisujem, tak ešte stručne k pôrodnému tlačeniu – nemôžem si pomôcť, ale najlepšie prirovnanie, ktoré ma napadá, je veľká potreba. Predstavte si najhoršiu veľkú potrebu, ktorú ste zažili, vynásobte desiatimi a výsledok tomu tak zhruba bude zodpovedať… keď to prišlo, tak som nemohla netlačiť, jednoducho, telo si robilo, čo chcelo… bolo to trochu ako vracanie, cítite, že to ide, a nemôžete to zastavit a ani nejako veľmi ovládať (akurát to nejde smerom hore, ale smerom dolu…) Toľko moje pocity ohľadom kontrakcií. Podelí sa aj niekto iný o tie svoje? Okrem veľkej noci tu máme 40tku a pri tej príležitosti môj drahý poznamenal, že naše druhé bábo asi zdedilo po ňom orientačný nezmysel, lebo sa snaží prekopať von cez môj pravý bok. V snahe ukázať mu správnu cestu sme sa včera odobrali do spálne kus predtým, než bol čas ísť spať. Ukazuje sa, že z prirodzených metód na naštartovanie pôrodu na mňa štipľavé jedlo nezaberá* (keď som prvý raz ochutnala to kari, čo som navarila minulý týždeň, tak mi vyhŕkli slzy, ale bábo nijako nezareagovalo… a nie, Kike sme ho nedávali…), ale spálňová metóda mala za výsledok, že drahý sa vyspal za nás oboch, ale ja som až do piatej rána bola presvedčená, že sme pôrod naštartovali. V rámci šetrenia energie som sa snažila spať podľa možnosti medzi kontrakciami a o piatej som zaspala poriadne. Keď nám ráno Kika dobehla oznámiť, že už je “vybúvaná”, tak po kontrakciách nebolo ani chýru ani slychu. Nie že by som chcela bábo nejako urýchlene vyháňať. 40 týždňov znamená len odhadovaný termín a nie dátum spotreby – a moju maternicu má prenajatú ešte aspoň na dva týždne dopredu, ale čoho začínam mať plné zuby, sú tie “falošné” štarty. Chcela by som, aby to bolo všetko alebo nič a nie také chvíľku áno, chvíľku nie. Mišo tvrdí, že ešte si počkáme do štvrtku, lebo to bude presne taký istý čas, v aký sa narodila Kika (a zhodou okolností aj rovnaký deň v mesiaci, čo by mu uľahčilo pamätanie si narodenín). Ja ani netipujem… A inak… potím sa neskutočne. Keď sa narodila Kika, tak nejaký čas som spávala tak, že som za noc vystriedala aj tri tričká (dali sa žmýkať) – to je tak keď sa telo zbavuje nahromadených prebytočných tekutín. Teraz sa porovnateľne potím napriek tomu, že bábo je ešte vo vnútri, lebo jedna zo záhadných čŕt tohto bytu je, že teplota sa tu dá regulovať iba otváraním okien (nedostatočne). A napriek tomu, že je koniec apríla a vonku cez deň aj 20 stupňov, tak nám stále kúria. Stále lepšie ako keby sme mrzli, ale nie je to ideál. Okrem toho sa dostávam do podobného stavu ako krátko predtým, než sa narodila Kika, že mi je skoro v každej polohe nepohodlne (obzvlášť keď mám stáť na jednom mieste, takže aj varenie v kuchyni prebieha z väčšej časti posediačky). Stále si myslím, že to príroda tak vymyslela naschvál, aby pre maminy predstava prichádzajúceho pôrodu bola lákavejšia ako predstava pokračujúceho tehotenstva so všetkými jeho sprievodnými efektami. S Kikou sme to na 41 týždňov nedotiahli, tak uvidíme, ako to bude s týmto bábom… * Toto treba brať s rezervou a hlavne si uvedomiť, že žiadna s uvedených metód nezaberie, ak už bábo nie je pripravené sa ukázať aj samo od seba… 🙂 Včera som mala zaujímavú debatu s kamarátkou o oteckoch pri pôrode. Bolo to pomerne stručné, lebo aj ja, aj ona sme potrebovali rýchlo končiť, ale mne debata v hlave pokračovala ešte aj na poobednej prechádzke s Kikou, takže v rámci zbavenia sa jej, tu sú moje postrehy: Nuansy prídu za chvíľu, ale dve základné otázky by si mali vyjasniť rodičia hneď na začiatku (v tomto poradí). Tá prvá je, či tam mamička partnera chce. Pôrod je veľmi citlivá záležitosť a pokiaľ by jej partner – z akéhokoľvek dôvodu – prekážal, môže to negatívnym spôsobom ovplyvniť priebeh pôrodu. V takom prípade ako jedinú možnosť vidím ani nie tak presviedčanie matky, ako snaha partnera zistiť a odstrániť, čo je tou prekážkou (pokiaľ je to možné). Druhá otázka je tiež prirodzená – či partner chce byť prítomný. Pokiaľ nie, tak opäť sa mi zdá, že presviedčanie celej veci nepomôže, ba naopak, môže spôsobiť zbytočné stresy pre obidve strany. A teraz k tým nuansám (nie nutne v poradí podľa dôležitosti), ktoré podľa mňa treba zvážiť, aj keď sa obom myšlienka prítomnosti otecka pri pôrode pozdáva.
U nás sme mali v prvých dvoch otázkach jasno hneď od začiatku už keď sme čakali Kiku. Keď mohol otecko dostať bábo dnu, nech ho pomôže dostať aj von. Spätne to hodnotíme obidvaja tiež pozitívne a okrem zážitku preňho a pomoci pre mňa to bola pre nás “rodinná udalosť”. V tomto duchu, k tomu pristupujeme aj teraz – takže určite ho nenájdete nervózne pochodovať pred domom po tom, ako zovrie veľké hrnce vody… Na záver jedna malá odbočka, ktorá však predsalen trochu súvisí. Už som to spomínala viackrát, ale tu je príležitosť sa k tomu opäť vrátiť. Zdá sa mi, že by bolo veľmi dobre, keby pri pôrodoch bývalo viac ľudí. Okrem otecka a starších žien (matka rodiacej ženy a/alebo svokra a/alebo teta …), ktoré by boli morálnou oporou ako niekto, kto už má takúto skúsenosť za sebou, aj mladšie ženy (sestra, sesternica, neter, kamarátka…), ktoré ešte deti nemali, ale dostali by takto príležitosť vidieť ako pôrod vyzerá (že to nie je nutne uvrieskaná, strašne nebezpečná trojminútová záležitosť, ako často vidíme v telke). Nehovorím, aby tam boli davy ľudí, len toľko, že pôrody by mohli byť o kus osobnejšie a “rodinnejšie”. Samozrejme, prítomnosť každej ďalšej osoby treba zvážiť aspoň tak starostlivo ako tú oteckovu. Pre nedočkavých hneď stručne na úvod – stále sme tu dva v jednom. Od minulého týždňa žiadne veľké zmeny, akurát bábo sa natočilo chrbtom dopredu (čo je pozitívna správa), ale jednu (asi) pätu má presne pod mojimi pravými rebrami, čo pre mňa až také pozitívne nie je, lebo veľakrát denne nadskočím od bolesti, keď ma kopne. Celkovo tak akosi “spomaľujem”. Spím koľko sa dá – skoro každý deň aj cez obed keď si ide Kika ľahnúť. Mišo sa mi smeje, ale ja len odpovedám, že výroba nového človeka je tiež práca a nepretržité nosenie batohu na bruchu je trochu únavné (na to on hovorí, že predsa športovci, ktorí dlhodobo trénujú s určitou záťažou, si na ňu po čase zvyknú, ale ja som sa ešte do tohto bodu zjavne nedostala…). Pozitívne je, že teraz sa už až toľko nebudím a keď aj hej, tak nemám veľký problém zase zaspať, takže všetok ten spánok je naozaj “produktívny” v zmysle, že sa budím odpočinutá. Chodíme sa s Kikou každý deň venčiť (teda pokiaľ dovolí počasie – mali sme zopár takých upršaných dní, že sme ani nos nevystrčili). Dnes si na prechádzke všimla vlastný tieň a snažila sa chytiť svoj tieňový vrkôčik, len akosi jej stále utekal. Stálo by to za video, ale nemali sme so sebou foťák. Vtipné bolo ešte ako na okoloidúceho čierneho pudla povedala “black sheep” a ja som dúfala, že majiteľ buď nepočul alebo nerozumel… Spravili sa mi nové strie – aj keď teda takmer všetky sú pokračovaním tých, čo som už mala. Brucho si natieram každý deň aspoň raz a tentokrát som veľmi spokojná nielen s konzistenciou ale aj s vôňou krému (tie, ktoré som mala pred dvoma rokmi s Kikou mi veľmi nevoňali), ale zjavne na tvorbu nových jaziev to vplyv nemá. Ale jazvy-nejazvy, nemôžem si pomôcť, ale takáto bruchatá sa sama sebe veľmi páčim. 🙂 Na rozdiel od kúpeľne v predchádzajúcom byte, kde som si v zrkadle mohla obzerať tak akurát tvár, tu sa vidím od hlavy tak do pol stehien. A keďže tehotné ženské telo je podľa mňa naozaj pekné, tak si nenechám ujsť príležitosť vždy, keď idem okolo. (Dobiedzala som do svojho drahého dovtedy, kým mi nenafotil aspoň zopár takýchto bruchatých obrázkov… a to ešte nevie, že pokiaľ sa bábo nedostaví do víkendu, tak si dáme ešte jedno kolo, podľa možnosti za svetla…) Na dnes len zopár obrázkov. Najprv, ako tancujú matematici? (vďaka patrí môjmu Mirečkovi):
Perfektné telo športovca? Záleží od športu… Dvaja Poliaci a ich cesta okolo sveta (pozrite aspoň video, ale tých top 200 fotiek nižšie tiež stojí za to). Keď s Kikou raz do týždňa ideme do knižnice na riekanky pre deti, tak si aj vymieňame knižky na čítanie – ja spravím bleskový nálet v dospeláckej sekcii, väčšinou dopredu vediac čo chcem, lebo aj keď sa už Kika naučila, že tam sú knižky pre mamu a tie ona nevyťahuje, predsalen pokušenie je veľké, takže to netreba preháňať. A potom ideme o poschodie vyššie, kde sú knižky pre deti. Pre Kiku požičiavame dve – jednu vyberá ona, jednu ja. A zdá sa, že minulý týždeň som sa jej obzvlášť trafila. Knižka sa volá No, no, Yes, yes. Na každej dvojstránke je najprv dieťa, čo robí niečo, čo nemá a potom vedľa, keď robí, to čo má. Kiku veľmi pobavili hlavne tie prvé a takto ich číta: A tu je ešte bonus, kde vám povie, čo má na stene: Tak sme o ďalší týždeň bližšie. Vo štvrtok sme boli s Kikou u Sabine a Vicki na kontrole – teraz už chodíme každý týždeň a dozvedali sa, že bábo sa má stále fajn. Podľa ich odhadu má teraz okolo 7lb, čo je približne 3.2kg. Samozrejme, je to len odhad, ale pokiaľ je aspoň trochu presný, tak je to dôvod na radosť, lebo za tie dva-tri týždne, čo nám ešte ostávajú, sa na Kikiných 5 kilo nedostaneme. Dokonca to včera trochu vyzeralo, že možno žiadne dva-tri ďalšie bruchaté týždne nebudú, lebo od rána začali prichádzať kontrakcie. Nič pravidelné alebo približujúce sa, ale dostatočne často a itenzívne na to, aby som si ich všímala. Potom sme sa vybrali s Kikou na prechádzku do lesa a kontrakcie sa stratili, takže planý poplach. Dnes tu a tam tiež nejaká bola, ale nič také ako včera. Na jednej strane si hovorím, že to možno znamená, že bábo sa už chystá a príde čoskoro, ale na druhú stranu sa snažím tomu neprikladať veľkú dôležitosť, lebo to nemusí znamenať vôbec nič. Trochu to celé môže súvisieť s tým, ako je bábo otočené. Je hlavou dolu ale nie v úplne optimálnej polohe. To by bolo, keby malo chrbát opretý o môj pupok a dívalo sa mi “do zadku”. Namiesto toho sa opiera chrbtom o môj bok a do druhého boku ma kope (alebo robí tie votrelecké pohyby, ktoré sme minule natáčali na video). Tým pádom hlavička netlačí priamo na krčok maternice. Takáto poloha (alebo keď má bábo chrbát opretý o chrbticu matky – čiže sa díva dopredu) má často za následok “rozťahané” pôrody. Veľká väčšina detí, aj keď nezačnú v tej “správnej” polohe, do nej počas pôrodu postupne “dorotujú”, ale dá sa im aj trošku pomôcť dopredu. A tak párkrát za deň trávim chvíľu na všetkých štyroch a spolieham na gravitáciu, že tiež urobí svoj diel práce. Ale tiež to beriem trochu s rezervou, lebo aj keď to možno dočasne zafunguje, dnes bolo bejby opreté chrbtom o môj druhý bok, takže zjavne priestor na manévrovanie ešte má… Toľko tohtotýždňový update. (Keby náhodou niekomu ušiel môj pokus o humorný nadpis, tak nápoveda je Hriešny tanec… nutkanie vysvetľovať asi znamená, že nebol veľmi vydarený, ale lepší momentálne nemám, takže bude musieť poslúžiť). Najprv pozadie. Keď sme kúpili Kike novú postieľku, tak sme sa trochu zabávali na tom, ako v nej čaká, keď sa zobudí, kým ju prídeme zobrať (pozostatok zo zamrežovanej postieľky, z ktorej sama vyliezť nemohla). Netrvalo dlho, kým si uvedomila, že jej vlastne nič nebráni v tom, aby z nej zliezla a tak nám ráno zhruba o siedmej chodí povedať, že už je vybúvana. Večer (okolo 7:30) to prebiehalo tak, že jeden z nás ju uložil, chvíľu ostal buď niečo rozprávať alebo spievať, potom povedal dobrú noc a odišiel. Kika si tam ešte pre seba (pre bábiky? pre Elma zaveseného na stene?) pár minút rozprávala sama a potom zaspala. Malá odbočka – tie jej monológy boli perfektné. Akási dekompresia z celého dňa, typu… “v teocični, catch bubbles, obahok dali, pondelok pojdeme, tutut nie na zem, do nočnika, poutierať tueba, big tuee pobuchali, bejby ozpauať, tento nevie, duhy vie, keď sa zobudiš…”.
(Ešte jedna malá odbočka – začínam rozvíjať teóriu, že deti sú také zlaté preto, aby sme ich vo chvíľach ako je táto neprizabili.) Dnes sme to skúsili len asi trikrát a potom rovno pristúpili k včerajšiemu riešeniu. Ono to v zásade netrvá dlho a nevyžaduje nejakú extra snahu – len si tam s ňou posedieť, spievať uspávanky na želanie a počkať, kým zaspí. Len mi zdá škoda, že sme prišli o to “samozaspávanie”. National Sleep Foundation hovorí, že jedným z dôvodov, prečo sa deťom Kikinho veku môže zhoršiť spánok, je rozvoj pohybových, kognitívnych a sociálnych schopností a túžba po nezávislosti. To by vcelku sedelo. Ale tipy, ktoré ponúkajú na lepší spánok, nie sú veľmi nápomocné. Tak som zvedavá, ako to bude pokračovať. A všetky skúsenosti s danou problematikou sú vrelo vítané v komentároch. Tak v Číne to vraj dokázali. Vyvinuli geneticky modifikované kravy, ktorých mlieko má niektoré komponenty spoločné s tým ľudským. Tu je článok, ktorý sa ku mne dostal ako prvý, a – ako inak – pobúril ma tvrdeniami, že o pár rokov by sme tu mohli mať ďalšiu alternatívu k umelému mlieku pre dojčatá. Tu je originál článok, ktorý Číňania publikovali, kde krásne vidno, ako novinári ohýbajú fakty. V každom prípade, aj keby sa jedného dňa naozaj dala v supermarkete kúpiť krabica “ľudského” mlieka od kravy, kojenie to nenahradí, lebo materské mlieko je malý zázrak (čo sa týka výberu medzi umelým mliekom a mliekom od geneticky modifikovanej kravy, to je úplne iná otázka…). Materské mlieko
… a určite som ešte na niečo zabudla. Ale aj tak mi nedá nedodať prianie, keby tak radšej tie peniaze (a čas a energia), ktoré išli na tento výskum, išli na podporu kojenia… |