A Kubko má dnes jeden mesiac

Náš malý chlap má dnes jeden mesiac. A rastie ako burina. Len na porovnanie:

pri narodení 4450g
1. deň 4220g
4. deň 4540g
11. deň 5100g
18. deň 5600g

Nemáme doma váhu, ale teraz je už určite nad 6 kilo a robia sa mu parádne jamky v lícach, keď sa usmeje. Cez deň pije teraz naozaj veľa, ale je to určite aj kvôli smädu, lebo tu máme teraz besné teplo (dôsledok je, že aj ja potom pijem ako dúha, aby som dopĺňala chýbajúce tekutiny a jem ako… čo? nejako ma nenapadá vhodné prirovnanie).

V noci má väčšinou jeden dlhší spánok (cca od 9 večer do 1 ráno), potom sa budí zhruba každé dve hodiny (aj keď sú noci, keď je to každú hodinu) a nad ránom zväčša skončí u nás v posteli. Dobré však je, že v noci nepotrebuje prakticky žiadne uspávanie – napije sa a spí ďalej (pokiaľ necítim nálož v plienke, tak ho ani neprebaľujem).

Dávame ho spať aj na bruško (Kiku sme nedávali vôbec – aj keď teraz väčšinou spí práve na bruchu – ale zjavne pri druhom dieťati berie človek všeliaké odporúčania s rezervou) a celkom sa mu to páči. A veľmi rád spí na niekom. Mišo sa bojí, aby si na to nezvykol, ale podľa mňa 4týždňové bábo sa nedá rozmaznať a okrem toho, tiež sa mi páči, keď na mne spí (len keby nebolo také teplo, lebo Kubo je ako radiátor).

Zatiaľ (klop klop klop na drevo) sme nespozorovali známky “koliky”, ktorou nás strašili, že je u chlapcov bežná. Celkovo by som povedala, že je to veľmi spokojné dieťa, pokiaľ má plné brucho a prázdnu plienku (aj keď to je dosť spôsobené aj tým, že momentálne máme na návšteve svokrovcov, takže sa vždy nájdu ruky ochotné ho držať, keď sa mu niečo nepáči).

A tu je zopár obrázkov:

Kika má dnes dva roky

Zatiaľ síce nevie, čo to znamená, ale koláč/tortu* a darčeky ocenila. Oslavovali sme spolu so starými rodičmi, ktorí nás prišli na pár týždňov pozrieť a pomôcť, kým si zvykáme na nového člena rodiny (ten mimochodom aj pečenie aj jedenie torty prespal).

Keď sa na ňu dnes pozerám, pripadá mi veľmi veľká. Aj fyzicky a hlavne to už vôbec nie je bábo. Je tvrdohlavá (po kom asi?), ukecaná (tu by ma ale naozaj zaujímalo, po kom asi, lebo ani obidvaja rodičia dokopy toho za týždeň nenahovoria toľko, čo ona za jeden deň), veľmi prítulná (pusinky síce nedáva, ale objatia rozdáva štedro) a krásne sa usmieva.

Rada číta/pozerá knižky, “pomáha” v kuchyni a obzerá vonku kvety. Stále veľa padá (aj teraz má rozbité kolená) a je mi to až ľúto, lebo už ani neplače aj keď si ich oškrie do krvi – padanie berie ako bežnú vec. Často nás prekvapí tým, čo si pamätá.

A sme zvedaví, ako sa zmení tento nasledujúci rok.

* Cieľ bol spraviť niečo Kikine obľúbené a rýchle. Vyšiel z toho makový koláč, ktorý som prekrojila na polovicu, naplnila plnkou z cream cheesu, masla a cukru a navrch dala černice a maliny. Potravinárske farby mi ostali ešte z výroby plastelíny a tak som si povedala, že nebudem zdobiť bielym krémom…

Vaginálny pôrod po cisárskom reze (VBAC)

Nebola som v situácii, keď by sa takéto niečo týkalo priamo mňa, ale mám dve kamarátky na Slovensku a jednu známu tu v New Jersey, ktoré sú momentálne tehotné s druhým bábom a prvé sa narodilo cisárskym rezom. Takže na pretras prišlo aj to, akým spôsobom sa dostaví to druhé. Jedna plánuje normálny pôrod, jedna asi skôr operáciu a tej tretej rovno povedali, že keď to prvé bol cisársky, tak rovnako budú aj všetky ďalšie. Veď hádam by nechcela riskovať prasknutú maternicu a mŕtve dieťa…

Takéto niečo ma vie poriadne vytočiť. Ani nie tak kvôli mojej zaujatosti voči cisárskym rezom (áno, priznávam, som zaujatá, ale zároveň som som veľmi rada, že takáto procedúra je možná a dostupná v prípadoch, keď ju treba a budem obhajovať právo každej ženy si ju zvoliť, pokiaľ tak robí informovaná o jej benefitoch a rizikách ako aj o benefitoch a rizikách alternatívy), ako kvôli tomu, že tu je doktor, ktorý namiesto toho, aby informoval, prezentoval fakty a zdieľal rozhodovanie s mamičkou, sa rovno uchýli k zastrašovaniu (explodujúca maternica a mŕtve bábo). Tým, že žena otehotnie, nestráca mozgové bunky ani právo rozhodovať, čo sa bude diať s jej telom a jej dieťaťom.

Takže…

Ako je to s tými prasknutými maternicami? Podľa štúdie z roku 2004, toto riziko je približne 0.7% (trochu nižšie, ak pôrod začne spontánne, trochu vyššie, ak je vyvolávaný alebo urýchľovaný pitocínom; toto je pre prípady, keď je jazva po cisárskom reze vodorovná, čo je v súčasnosti takmer vždy).

A ako je to s tými mŕtvymi bábätkami? Podľa štúdie z minulého roku, “6% of uterine ruptures were associated with perinatal death.” To znamená, že úmrtnosť detí z dôvodu prasknutia maternice je približne 0.04%.

Tieto čísla treba porovnať s rizikami opakovaného cisárskeho rezu.

Pre matku tieto zahŕňajú možné poranenie močového mechúra alebo iných orgánov, zvýšené riziko komplikácií v ďalších tehotenstvách (placenta previa – placenta umiestnená cez krčok maternice, placenta accreta – placenta sa vrastie príliš hlboko do stien maternice, placenta percreta – placenta prerastie cez stenu maternice), zvýšené riziko popôrodného krvácania a zvýšené riziko úmrtia matky. Napríklad v číslach, úmrtnosť matiek po plánovamom opakovanom cisárskom reze (približne 13.4 z 100,000 pôrodov) je viac než trikrát taká ako po VBAC (približne 3.8 z 100,000 pôrodov).

Pre dieťa plánovaný operačný pôrod v porovnaní s VBAC znamená zvýšené riziko problémov s dýchaním, väčšiu pravdepodobnosť, že bude potrebovať jednotku intenzívnej starostlivosti a celkovo dlhší pobyt v nemocnici.

Netvrdím, že je to jednoznačné rozhodnutie v prospech vaginálneho pôrodu, každý jeden prípad treba zvážiť osobitne. Ale tvrdím, že VBAC je tiež rozumná alternatíva, ktorá by mala byť pre matky dostupná a o ktorej by mali byť informované.

Bez komentára

7 vecí, ktoré som nevedela o bábätkách, kým som nemala svoje vlastné

Ako rýchlo (a hlasno) dýchajú

Keď sa narodila Kika, tak sme si spočiatku mysleli, že niečo nie je v poriadku, lebo sa nám zdalo, že dýcha príliš rýchlo. Potom sme zistili, že na novorodenca má úplne normálnych 30-40 nádychov za minútu (na porovnanie, dospelý človek má 12-18). Teraz u Kuba nás to už neprekvapilo, ale sme si pripomenuli aj to, ako “nahlas” dýchajú a funia. Mišo to okomentoval, že by malý mohol dabovať nejaké čerstvo vyliahnuté mláďa z nejakej disneyovky.

Ako voňajú

A tým nemyslím, keď majú naložené v plienke… Ale “čerstvé” bábätká voňajú po mlieku a spánku (tak ako keď sa človek mierne spotený zobudí potom, čo si cez deň schuti zdriemol). Nosenie v šatke je ideálne na ovoniavanie, lebo vtedy majú hlavu presne v tej správnej výške, že sa stačí len zhlboka nadýchnuť. Nanešťastie, s príchodom tuhej stravy sa táto vôňa nenávratne stratí, takže si to budem musieť poriadne vychutnať najbližších pár mesiacov.

Moja reakcia na plač

Presnejšie povedané, dve reakcie. Jedna je fyzická a nedá sa vôbec ovládať – keď začne drobec plakať po tom, čo už chvíľu nejedol, spustí sa mi mlieko. Tá druhá je skôr psychologická a Kika ju má tiež – keď plače a momentálne nemôžem za ním ísť (napríklad som v sprche, šoférujem a podobne), tak mám z toho zlý pocit. Zlý do tej miery, že je to tiež takmer fyzická reakcia sa hneď pobrať a utíšiť ho. U Kiky sa to prejavuje tak, že keď malý plače, tak ma upozorňuje a očakáva, že s tým niečo urobím. Ľudia sú asi naprogramovaní, aby im bol plač bábätka nepríjemný.

Opuchnuté pery od pitia mlieka

Toto tiež… Kika mala dva dni a aj horná aj dolná pera boli jeden veľký pľuzgier. Ustarostená sa pýtam sestričky, že čo sa deje (vystrašená, že moja malá hneď v nemocnici niečo chytila) a tá mi pokojne odpovedá, že to je len od toho, ako intenzívne sa snaží piť. Do týždňa pľuzgiere spľasli a po čase sa stratili úplne (pery si asi zvykli na “namáhavú prácu”). Teraz nás to už neprekvapilo, pery malému opuchli tiež zhruba po dvoch dňoch a ešte stále si celkom nezvykli.

Moro reflex

Bábätká si ho vraj pamätajú ešte z čias opíc, keď padajúce mláďa rozhodilo ruky, roztiahlo naširoko prsty, čo zvýšilo šance, že sa mu podarí zachytiť maminho kožucha. Bol to dôležitý reflex, lebo neúspech s veľkou pravdepodobnosťou znamenal, že mláďa neprežije. Ľudské mláďatá sa s týmto reflexom narodia a strácajú ho okolo 4. až 5. mesiaca. Prejavuje sa, keď majú pocit, že padajú (napríklad ich príliš rýchlo niekam položíte, keď ich podopierate iba pod krkom a pod zadkom) alebo keď ich niečo naľaká (hlasný zvuk). Vyzerá to trochu strašidelne.

Vedia jesť aj keď spia

Jedna vec je že začnú cucať a popri tom zaspia. Ale funguje to aj naopak. Keď sa chystáme spať a viem, že malý už zo dve hodiny nejedol, čo znamená, že sa (a mňa) zobudí o nejakú pol hodinu až hodinu, tak ho zoberiem a dám mu napiť. Väčšinou ani neotvorí oči – zato ústa dokorán – naje sa a spí ďalej dve až tri hodiny. Voláme to dream feed.

Grganie a prdenie

Bábätká sa neokúňajú. Keď to na nich príde, tak si uľavia a ostatní prítomní sa len s pobavením čudujú, aké zvuky môžu vychádzať z takého malého človeka.

Boli aj pre vás toto novinky? Alebo niečo iné?

Ďalšie bábo na ceste?

Nie, nie moje.

Kým som bola tehotná, tak Kika mi chodila ťapkať brucho a pýtala sa, či kope. Keď sa Kubko narodil, tak v tom plynule pokračovala – napriek tomu, že videla, čo sa stalo, akosi si to celé nepospájala. Tak som jej hovorila, že už tam nie je bábo. Že tam bol Kubko schovaný a že už prišiel von. Teraz keď mi potľapká brucho, tak hovorí, že už tam bábo nie je, takže asi sme sa čiastočne pochopili (čiastočne preto, že stále jej podľa mňa nie je jasné, že to bábo, čo tam bolo, je to isté, čo s nami teraz býva).

Ale… v posledných dňoch si hocikedy zoberie kuchynské utierky alebo svoje pyžamo alebo niečo iné a schová si to pod tričko a hovorí, že tam má bábo. Keď sa jej spýtam, či kope, tak sa len usmeje a keď sa spýtam, že kedy pôjde von, tak povie, že trinásteho (trinásť je aj jej štandardná odpoveď na akúkoľvek otázku začínajúcu slovom koľko… nepýtajte sa ma prečo, neviem).

Takže vyzerá, že trinásteho budem mať vnúča.

Dve videá

Dnes je prvý deň, čo sa Mišo vrátil do práce, odkedy sa narodil Kubko, takže som s obidvoma trpaslíkmi sama doma. Čo znamená, že pri počítači sedím momentálne len preto, že Kika má svoj poobedňajší spánok a Kubko zaspal pricucnutý u mňa. Takže žiadne dlhé vykecávačky, len niečo, čo ma nedávno poriadne rozosmialo (treba dopozerať až do konca):

A toto je z úplne iného súdka ale tiež veľmi zaujímavé. Ako sa formuje tvár (tu vidno, aj prečo sa niektoré deti narodia s rázštepom pery – keď sa tento proces z nejakého dôvodu naruší):

Doma vyrobená plastelína

Včera som potrebovala nejakú aktivitu pre Kiku, ktorá by odpútala jej pozornosť od počítača a iPadu (závislé, závislé… po kom to dieťa je?), a tak sme sa pustili do výroby plastelíny. Už dávnejšie som to chcela vyskúšať, len akosi sme sa k tomu doteraz nedostali.

Takže čo na takú plastelínu treba?

3 šálky (polohrubej/all-purpose) múky
1 a 1/2 šálky soli
6 čajových lyžičiek vínneho kameňa (cream of tartar)*
3 polievkové lyžice oleja
3 šálky vody
potravinárske farby (nemusia byť)

Všetky ingrediencie okrem farieb dáme do veľkého hrnca a za stáleho miešania varíme na miernom ohni, kým masa nezhustne. Potom miesime (cca 2 minúty), kým hmota nadobudne konzistenciu pastelíny. Pokiaľ chceme, počas miesenia môžeme pridať aj farby.

Pár komentárov:

  • Toto bol prvý raz, čo som niečo robila s potravinárskymi farbami (ale zrejme nie posledný, keďže mi ich dosť ostalo). Nebola som veľmi opatrná, a tak keď som skončila, celé ruky som mala zafarbené (ale do druhého dňa to z veľkej časti zišlo dolu). Takže pokiaľ sa podobnému zafarbeniu chcete vyhnúť, treba asi miesiť buď nejakým nástrojom alebo v rukaviciach. Plastelína samotná už nefarbí.
  • Aj keď do nej išli iba jedlé ingrediencie, výsledok nie je na jedenie. (Poznať, že už sme príliš dlho v Amerike, keď dávam takéto upozornenia.)
  • Keď práve nie je v používaní, plastelínu treba uskladniť v uzavretej nádobe. Mala by vydržať niekoľko mesiacov.

* Tu som ho kúpila normálne v potravinách. Mali ho medzi koreninami. (A v živote som o ňom predtým nepočula.)

Druhý týždeň s Kubkom

Mišova dovolenka sa končí a spolu s ňou aj môj “babymoon”. Ale tento druhý týždeň, čo sme boli všetci spolu spolu doma, sme si tiež vychutnali.

Drobec nám rastie, čo nie je nič prekvapujúce, lebo papá statočne. Kúpanie ho zatiaľ veľmi nebaví (to ani Kiku spočiatku nebavilo… teraz je schopná hrať sa vo vode neobmedzene dlho). Má trochu “prevrátené” spanie, lebo lepšie sa mu spí cez deň ako v noci. Asi sa budeme snažiť ho trošičku držať hore, keď sa cez deň zobudí, aby si postupne nastavil biorytmus podľa svetla. Ale pozitívne je, že nám spí aj v autosedačke aj v šatke, tak sme sa už dvakrát boli prejsť aj do najbližšieho lesa.

Kika nevyzerá, že by žiarlila – aspoň nie nejako navonok. Ale so zaspávaním je to stále ťažké a s nočníkovaním sme sa vrátili úplne na začiatok (v zmysle, že všetko ide teraz do plienok). Nerobíme z toho veľkú vedu, tak hádam sa to časom zase spraví. (Nemôžem si pomôcť, ale fakt sa už teším na deň, keď jediný zadok, za ktorého utieranie budem zodpovedná, bude môj vlastný.) Pred dvoma dňami dorazil iPad, ktorý Mišo objednal a teraz má Kika novú závislosť – pexeso a kreslenie prstami sú dva favoriti. Len je pomerne náročné ju od nich potom dostať.

Ja som začala nosiť svoje netehotenské oblečenie a po počiatočných extra nafúknutých prsiach sa teraz už zmestím aj do svojich štandardných podprseniek. Konečne po bruchatých mesiacoch a prsatých dňoch som si včera prvý raz vychutnala spánok na bruchu. Stále smrdím/voniam mliekom, lebo stačí, aby malý cucal na jednej strane, mne tečie aj z tej druhej (o hodne viac ako stíhajú látkové kolieska v podprsenke absorbovať), alebo aby zaplakal, keď už pár hodín nejedol a vtedy sa mi mlieko iniciatávne spustí na obidvoch stranách. A keďže sa mi nechce tričko vymieňať každé dve hodiny, tak tu chodím taká mlieková…

Kto nájde dva rozdiely?

Situation Room 1

Situation Room 2

Na tej prvej fotke je Situation Room v Bielom dome, kde v priamom prenose beží zásah Američanov v Pakistane, keď dostali Bin Ladina. Ten obrázok je pozoruhodný hneď niekoľkými vecami. Situation Room je zjavne pomerne malá miestnosť (na rozdiel od podobných miestností vo filmoch), keďže veľa ľudí tam musí namačkane stáť. Zaujímavé je aj to, kde sedí prezident Obama. Nie je v najväčšom kresle za vrchstolom – tam sedí Air Force Brigadier General Marshall Webb (pravdepodobne mu Obama uvoľnil miesto, keď potreboval komunikovať so svojimi podriadenými v akcii, a obsadil stoličku niekoho, kto teraz stojí). A zaujímavé je aj to, že toto určite nie je jediná fotka, ktorú v tom čase spravili, ale napriek tomu sa Biely dom rozhodol uverejniť práve túto, kde si Clintonová zakrýva ústa.

Ale dosť úvah o prvej fotke. Čo tá druhá? Na tej Clintonová chýba. Chýba aj Audrey Tomason (Director for Counterterrorism) stojaca v pozadí. Tento obrázok zverejnili v Židovských Hasidských novinách Di Tzeitung. Ženy z neho boli Photoshopom odstránené, lebo podľa ich viery “zobrazovanie žien môže vyvolať nemorálne myšlienky”.

Odhliadnuc od faktu, že Biely dom zverejnil fotku s tým, že nemôže byť nijako menená (“This official White House photograph is being made available only for publication by news organizations and/or for personal use printing by the subject(s) of the photograph. The photograph may not be manipulated in any way and may not be used in commercial or political materials, advertisements, emails, products, promotions that in any way suggests approval or endorsement of the President, the First Family, or the White House.”), toto je jednak prepisovanie histórie* a druhak čistý sexizmus.

Istým spôsobom je to horšie ako schovávanie žien pod burky, lebo tu ženy jednoducho neexistujú. Tým nehovorím, že by bolo v poriadku, keby cez ňe dali čierne obdĺžniky a napísali na ne mená, ale aspoň by tým pripustili, že áno, existujú ženy vo vysokých funkciách a podieľajú sa na svetových udalostiach.

Je fakt, že toto nie je názor celej Židovskej komunity, ale iba jednej veľmi ortodoxnej vetvy. Je fakt, že noviny sa dodatočne ospravedlnili (aj keď spôsobom, ktorý podľa mňa nie celkom obstojí – v zmysle, že ak to bolo urobené “zo slušnosti” voči daným ženám, tak prečo sa ich na to nikto neopýtal? A nie je to problém mužov, keď v nich pohľad na obrázky žien vyvoláva nevhodné myšlienky, ktorý by sa radšej mali snažiť odstrániť – ak im to vadí – namiesto žien z tých obrázkov?). Ale to nič nemení na tom, že kým sa dejú takéto veci, ženy stále nie sú rovnocenné s mužmi.

* Irónia je aj samotné slovo history (his story = jeho príbeh). Kedy sa bude písať herstory?

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...