Intuícia

S hrncekomJej malé ruky ešte nie sú ani len poblíž hrnčeka s mliekom a ja už viem, že dnes rozleje.

Alebo minulú nedeľu, keď sme sa vracali z výletu, a pri Princetone minuli značku s nakresleným jeleňom a nápisom, že sa tam často vyskytujú, som si hovorila, že tieto zvery som už poriadne dávno nevidela a bolo by fajn zase nejakého stretnúť. Pol minúty na to nám takmer vbehla pod auto srnka – zabrzdila to na poslednú chvíľu.

Alebo predvčerom, keď som sa v rámci prechádzky vybrala s mláďatami na trh. Nabrala som kukuricu a kaleráb, Kika vybrala paradajky a išli sme sa zaplatiť. Pri kasičkách boli dvaja mladí chalani a ja som zrazu “vedela”, že sú to Slováci. Keď sme potom k jednému z nich prišli a pozrela som na jeho menovku, mal tam napísane Michael. Hovorím si, tak nič (veď predsa, keby to bolo Slováci, tak tam má napísané Michal), ukázala som mu, čo kupujeme a on mi začal vysvetľovať, že na kukuricu majú dnes akciu a ak zoberiem ešte jednu, tak zaplatím menej. Kika zvedavá, čo sa na pultíku deje, spustila svoje “Dívať, dívať.” A ja na to “Tak poď” a zobrala som ju na ruky. A Michael už ďalej pokračoval po slovensky. Že sú na farme na leto na brigáde…

Dá sa to vysvetliť aj tak, že možno, kým sme si s Kikou vyberali našu zeleninu, tak sa chalani (stojaci pár metrov od nás) rozprávali po slovensky a aj keď som to vedome nezachytila, mozog to už spracovával a potom mi poskytol už len výslednú informáciu.

Raz som niekde čítala, že intuícia je “len” rozpoznávanie vzorov (ako keď šachový veľmajster hrá simultánne partie bez nejakého dlhého postávania pri jednotlivých šachovniciach alebo ako niekto, kto dlhé roky učil prvácku analýzu, zvolí správnu substitúciu na integrál). Je fajn, že ju máme, že nám v hlave sedí “niekto”, kto spraví kus roboty “za nás” a ponúka odpovede na tácke. Ale je to aj trochu znepokojujúce, lebo vzory môžu zavádzať*.

A pritom sa na ňu viac či menej spoliehame všetci (áno, podľa mňa aj tí, ktorí si myslia, že robia len racionálne rozhodnutia… to, komu dôverovať, to, ako si vyberáme partnera nie je čisto “rozumová” záležitosť).

Hlboká pointa nebude. Len toľko, že keď sa mi takéto niečo prihodí, tak ma to prekvapí a poteší zároveň.

* A potom sú ešte aj smutné prípady, keď intuícia (a aj to zlá) je všetko, čo človek má k dispozícii: “Riadim sa intuíciou, spolieham na svoje inštinkty,” President George W. Bush vysvetlil Bobovi Woodwardovi z Washington Postu ohľadom svojho rozhodnutia začať vojnu v Iraku…

Chili

Prvýkrát som jedla chili po celodennej lyžovačke v Colorade, keď som bola v štátoch ako výmenná študentka na strednej škole. Bolo horúce, štipľavé, s roztopeným syrom na vrchu a krekrami. A bola to láska na prvý pohľad (na prvú chuť?). Občas som si chili niekde dala, aj keď sme sa presťahovali do štátov, ale čo sa jeho varenia týkalo, mala som pred ním veľký rešpekt. Až do včera.

Našla som totiž jednoduchý recept a výsledok prekročil očakávania. Je pravda, že nie je úplne “od začiatku” – v zmysle, že naň treba konzervy namiesto sušených fazúľ a zmes korenia namiesto jednotlivých korenín – ale to je pre mňa momentálne plus, lebo s dvoma škriatkami poblíž je okrem výslednej chuti pri výbere receptov veľmi dôležitý aj čas a zložitosť prípravy. Takže:

1 malá cibuľa
trošku oleja
1/2 kg mletého morčacieho mäsa
2 balíčky korenia na chili*
1 konzerva čiernych fazúľ
1 veľká konzerva cíceru
1 konzerva červených fazúľ
1 šálka mrazenej kukurice
1 konzerva paradajkovej omáčky
1 konzerva nakrájaných paradajok (fire roasted diced tomatoes)
1/2 l vody
1 kocka kuracieho bujónu
malé krekry (oyster crackers)

Cibuľu najemno nakrájame a opečieme na oleji do zlatista. Pridáme mleté mäso s jedným balíčkom chili korenia a za stáleho miešania uvaríme. Potom pridáme  fazule, cícer, kukuricu, nakrájané paradajky, paradajkovú omáčku a druhý balíček korenia. Podlejeme vodou, v ktorej sme rozpustili bujón (vody môžete dať viac alebo menej podľa toho, aké husté ma chili byť – to naše bolo pomerne husté). Za občasného miešania to necháme mierne bublať približne hodinu, aby sa skombinovali chute. Podávame s krekrami a prípadne posypané nastrúhaným syrom.

*Pre tých, ktorí majú čas, chuť a potrebné prísady, tu je recept na domáce korenie na chili.

Víkendové surfovanie

Najprv dve videá. V tom prvom súťažiace na Miss USA odpovedali na otázku, či by sa teória evolúcie mala vyučovať na školách:

Aj keď v zásade väčšina si myslí, že áno, hneď aj dodávajú, že zároveň s ňou treba vyučovať aj opačný názor (to je ktorý? kresťanstvo? a spolu s ním aj všetky ostatné náboženstvá? vrátane lietajúceho špagetového monštra?), nech si žiaci vyberú. Neprichádza mi na myseľ žiadna iná vedecká teória, ktorá by sa vyučovala s tým, že nech si žiaci vyberú, či sa im páči… a je tam aj zopár perál iného kalibru. Hej, viem, čo čakám? Hodnotí sa tu predsa niečo úplne iné… Ale pozitívum je, že víťazka (Miss California) je jedna z mála (asi dvoch?) súťažiacich, ktoré sa priznali, že evolúciu aj uznávajú.

Radšej poďme k druhému videu. Zdá sa, že hranice ľudských schopností sú ďalej, ako si myslíme a tí, ktorí ich ignorujú, ich dokážu prekročiť. Pripravte sa na prekvapenie:

Po videách prichádza zaujímavý obrázok.

A po minulotýždňových domoch v korunách stromov, dnes iné domy.

Nájde sa aj niečo na čítanie:

jedlo, ktoré vyhadzujeme – v našej domácnosti sa jedlo vyhadzuje veľmi zriedka, a aj keď viem, že nie sme typická vzorka, tak ma zaskočilo, že v Štátoch je to vraj v priemere 1400 kalórií na osobu denne (pre porovnanie, priemerný Američan vraj spotrebuje okolo 2600 kalórií denne).

muži preferujú chlapcov – otázka bola, že keby mohli mať len jedno dieťa, či by preferovali chlapca alebo dievča?Mne sa zdá, že už tie samotné čísla, ktoré dávajú preferencie, sú pomerne vysoké (mohli odpovedať aj, že na tom nezáleží – čo by mola moja odpoveď), ale zatiaľčo u žien boli pomerne vyrovnané, u mužov (a čím mladších, tým výraznejšie) boli naklonené v prospech chlapcov. Rovnako aj u nízko vzdelaných a republikánsky orientovaných opýtaných.

100 najdlhších článkov na wikipedii – skúste si pred kliknutím tipnúť víťaza (ja som bola úúúúplne mimo)

zázračný liek na detskú podvýživu – kúsok voľne preložím: “Najväčší problém je, že dávajú bábätkám vodu alebo mlieko od zvierat, obvlášť keď je horúco. A ďalší je, že matky pochybujú o hodnote mledziva (colostrum), prvého mlieka, ktoré sa po pôrode tvorí (je husté, žlté a nevyzerá veľmi ako mlieko), a začnú kojiť až o deň-dva. Jedna matka neďaleko mesta Dosso, Fati Halidou, ktorá stratila štyri zo svojich siedmych detí, mi povedala, že najlepšie je dať dieťaťu osladenú vodu alebo Koránovú vodu. Tá sa pripravuje tak, že na tabuľku napíšete verš z Koránu, potom ju umyjete a táto voda bude dieťa chrániť.

o psychiatrii – a rúcaní ilúzií o nej… obzvlášť znepokojujúca je časť, kde sa píše o deťoch

to, čo neočakávame, si často nevšimneme – zrejme ste už videli video, s basketbalistami, kde … (pre tých, ktorí ešte nie, nenapíšem, čo), ale ukazuje sa, že niečo podobné sa môže stať aj v reálnom živote

Ako sa reklamuje posielanie balíkov?

Ťažko. Alebo aspoň ja neviem, ako na to.

Poslala som totiž kamarátke (tu v USA) balík so zopár tehotenskými vecami, ktoré sa jej momentálne zídu viac ako mne (ak jej budú dobré; ale mohli by byť). Po pár dňoch mi písala, že zatiaľ nič nedošlo, ale mňa to neznepokojovalo, lebo doteraz sme mali s americkou poštou len pozitívne skúsenosti.

Lenže potom sa nám pred dverami zjavilo toto:

Balík sa vrátil

Krabica pomačkaná, papier, do ktorého som ju obalila, potrhaný a provizórne prichytený páskou, miestami čmárance čiernu fixkou a červené pečiatky “nedostatočná adresa”. Z cieľovej adresy totiž ostalo iba meno a smerové číslo (hlavne, že moja adresa bola kompletná).

A tak som ju dnes zobrala znovu na poštu a snažila sa ukecať pani pri prepážke, že kúpim od nej novú krabicu, ale nech ju pošle v rámci pôvodného poštovného, lebo som nedostala službu, za ktorú som zaplatila. Neúspešne. Nie je to vraj ich chyba, lebo som to zle zabalila – papier sa vraj asi zachytil v triediacom stroji a môžem byť rada, že sa mi balík vrátil a nestratil úplne. Tak to ja som, ale stále sa mi zdá, že tento balík nebol zabalený o nič horšie ako iné, ktoré som posielala (a ktoré úspešne dorazili) a ani chlapík, ktorý ho ten prvý raz prijímal, nemal žiadne výhrady. Ale táto pani bola neoblomná a tak som balík posielala úplne nanovo. Dúfam, že tentokrát už dojde.

Len by ma zaujímalo, či je možné nejako reklamovať služby pošty (bez toho, aby mal človek extra poistenie alebo posielal doporučene)? Keď sa posielaná vec stratí, tak zjavne smola. Ale v prípade ako je tento?

Dnes sa musel prezliecť aj tato

Keď som bola 4 mesiace tehotná s Kikou a boli sme na návšteve, kde mali približne 4-mesačného chlapčeka, jeho mama mi povedala, že keď sa mladý pán pototo, tak ho rovno poumýva v umývadle/sprche. Potom sa nám narodila Kika a ja som tomu celkom nerozumela, lebo Kika nakladala postupne do niekoľkých plienok denne, my sme ju priebežne utierali pri prebaľovaní a večer okúpali. Americké sprchy sú také, aké sú (bez hadice, iba hlavica trčiaca zo steny) a umývadlo sme tiež nemali nič moc, takže predstava, že by som tam manévrovala s bábom niekoľkokrát denne, sa mi veľmi nepozdávala.

No a potom prišiel Kubo.

Prvých pár týždňov to bolo ako s Kikou, ale časom sa intervaly medzi pokakanými plienkami začali predlžovať a momentálne sme na 5-6 dňoch. Asi už začína byť jasné, kam tým mierim (a toto je aj vhodný okamih prestať čítať, pokiaľ práve niečo jete). Ono keď to príde, tak Kubo to má aj za ušami – nie, toto nie je metafora. Ešte látkové plienky to ako-tak udržia vo vnútri, ale ak náhodou má práve na sebe papierovú plienku, tak sa žltá horčica valí všetkými smermi.

Situácia sa nedá riešiť inak ako v kúpeľni. V umývadle vyzlečieme, čo má na sebe, poumývame z najhoršieho a potom ho dáme ešte na druhé kolo do vane. Nie je nezvyčajné, že sa musí prezliecť aj jeden dospelý. Mláďa sa pritom tvári akože ja nič, ja muzikant a do piatich minút po kúpeli s blaženým úsmevom zaspáva.

Celé je to dosť vtipné, avšak keď ideme na ten piaty deň von, tak ja som značne nervózna. Zatiaľ nás takouto akciou neprekvapil v autosedačke alebo v kočíku alebo v šatke na prechádzke, ale predpokladám, že je to len otázka času a čo budeme robiť potom, to mi nie je celkom jasné.

V každom prípade, teraz už rozumiem tomu, že prečo niektoré deti treba celé poumývať, keď spravia nálož do plienky.

Domáca citrónová zmrzlina

Včera sme tu mali prvý letný deň (aj keď len podľa kalendára, podľa počasia tu už leto zúri pár týždňov) a ako ho lepšie osláviť ako výrobou (a jedením!) zmrzliny…

Cez náš mraziak sa premelú rôzne značky a rôzne príchute, ale zatiaľ ako najlepšiu hodnotíme citrónovú Häagen-Dazs Five. Výrobca píše, že obsahuje len päť prísad: mlieko, šľahačku, cukor, žĺtka a citrón. To vyzerá dostatočne jednoducho na pokus, ale ja som ich predsalen ešte okresala – vyhodila som žĺtka (lebo nevarené; hej, viem, podľa tejto logiky by som nemala jesť ani originál Häagen-Dazs alebo tvarohové palacinky… ale čo už) a mlieko (lebo sa mi zdalo, že s ním by to bolo dosť riedke).

Nemáme doma zmrzlinovač (chladné steny pri miešaní vraj spôsobia, že v zmrzline sa potom pri mrazení nespravia kryštáliky, ale ostane pekne hladká). Tak ale to ma neodradilo – internet poradil, že tvorbe kryštálov zabránia aj dve iné veci: veeeeľa práškového cukru a poriadne miešanie.


Takže bez ďalších okolkov, tu je recept:

šťava z troch citrónov (aj s dužinou)
450g práškového cukru
600ml šľahačkovej smotany (pre nás v štátoch 2+1/2 cups heavy cream)

Elektrickým šľahačom vyšľaháme šľahačku s cukrom, prilejeme citrón a šľaháme ďalej, kým sa znovu nezačnú tvoriť kopčeky. Presunieme do mrazuvzdornej nádoby a mrazíme, kým z toho nebude zmrzlina (my sme skúsili po 6 hodinách a už bola). A potom necháme už len rozpúšťať na jazyku.

Z týchto dávok vyjdu približne 4 šálky.

Deň otcov, google a sťažnosti na lampáreň

V nedeľu sme tu mali deň otcov, zhruba pred mesiacom deň matiek a ja som z nich obidvoch tak trochu (dosť) znechutená.

V prvom rade, čo s tým má google? V nedeľu na ich hlavnej stránke bolo toto logo (v rámci google doodles, ktoré pripomínajú špeciálne dni). Písmeno l nahrádza kravata. Ktorá má symbolizovať otca? To čo otca robí otcom? Mne to skôr symbolizuje bielu strednú triedu, kde hlava rodiny chodí do práce od deviatej do piatej. Ešte ma napadlo vysvetlenie, že možno to chce byť vtipná narážka na typický darček, ktorý otcovia od detí dostávajú (? aj keď si nespomínam, že by som ja niekedy pri tejto príležitosti darovala kravatu). Ale v tom prípade sa v ďalšom kroku dostaneme k tomu istému záveru. Prečo taký darček dostávajú? Lebo sa dá pomerne ľahko vybrať/kúpiť a je to pre otca vec dennej (alebo aspoň bežnej) spotreby? Nejaké ďalšie vysvetlenia?

A tak som si povedala, že pozriem, aké obrázky mali na predchádzajúce dni otcov. Tu sú 2010, 2009, 2008, 2007, 2006, 2005, 2004, 2003, 2002, 2001, 2000. Ďalšie kravaty; ak sú tam ľudia, tak sú bieli; ak je tam otec, tak párkrát vylihuje v hojdacej sieti (lebo byť otcom je vyčerpávajúce?), raz dokonca počas toho, ako dvaja chlapci tlačia kosačku na trávnik (opäť raz referencia na typický domček na bielom predmestí… a to sa ani nepúšťam do komentovania detí s kosačkou bez dozoru), alebo sa dieťa šnorchluje, kým otec pospáva… na pár z nich sa otec s dieťaťom hrá (na piesku, chytajú ryby, púšťajú šarkana) – tie považujem za najlepšie, aj keď stále nie ideál.


Takže, čo by som si predstavovala, že by na nich malo byť? Hmm, verím tomu, že google zamestnáva dostatočne kreatívnych ľudí, aby vedeli prísť s obrázkom, ktorý symbolizuje (rôznych) otcov (na celom svete) lepšie ako kravata. Niečo, kde sa otec stará o dieťa? (National Geographic mal pred dvoma rokmi veľmi peknú prezentáciu.) A nie je len (prinajlepšom) babysitter…

… čo ma privádza ku dňu matiek. 2011, 2010, 2009, 2008, 2007, 2006, 2005, 2004, 2003, 2002, 2001, 2000. Na každom jednom logu sú kvety. Na žiadnom nie je matka (ak nerátam kačku s dvoma káčatami – s kvetom – v roku 2008). Lebo predsa deň matiek je o tom, že matka dostane kvety za to, že je celý rok dobrá kuchárka, upratovačka, šoférka a poskytovateľka prvej pomoci… Asi nemusím písať, že by som tam rada videla matku s dieťaťom. Podľa možnosti jeden rok bielu, druhý rok čiernu, tretí rok šikmookú a štvrtý na vozíčku…

A na záver ešte také naivné snívanie, ktoré už nemá s googlom nič spoločné*… ale keby sme si (ako spoločnosť) naozaj vážili matky, tak by sme mali platenú rodičovskú (schválne nepíšem len materskú) dovolenku, pomáhali matke, aj keď sa vráti do práce (jasle na pracovisku; baby-friendly pracoviská, flexibilný pracovný čas, odstránenie diskriminácie voči matkám s malými deťmi…), prvé týždne po pôrode poskytli pomocníkov, ktorí by každý deň prišli a postarali sa o varenie, pranie, upratovanie, venčenie starších detí a vôbec, namiesto kvetov dali matkám radšej podporu, tam kde ju potrebujú.

* Práve naopak – podľa toho, čo som počula je google v tejto oblasti nadštandardne štedrý

Slovenčina moja, neopúšťaj ma

Keď sa tak pozerám na posledné články, čo som napísala, tak si nemôžem pomôcť, len zaškrípať zubami nad svojím vyjadrovaním. Kojenie druhého bába? Telesný kontakt s bábätkom? Rooming-in? Predpoklad o výchove?

Ak náhodou aj preložím nejaké anglické slovné spojenie (nie vždy, viď rooming-in), tak výsledok je prinajlepšom pochybný (napríklad kojenie druhého bába, čo pôvodne bolo breastfeeding the second baby). A to ani nehovorím o všetkých tých výplodoch, ktoré sa online nedostanú, lebo neprejdú buď mojou vlastnou alebo Mišovou cenzúrou.

V USA sme už piatym rokom (dúfam, že posledným) a doma sa rozprávame stále po slovensky. Dobre, priznávam, občas je tá slovenčina osolená anglickými výrazmi, keď vhodný preklad buď nepríde rýchlo na myseľ alebo jednoducho neexistuje. Takže človek by povedal, že príležitostí na prevetrávanie rodného jazyka mám celkom dosť, ale mne sa zdá, že problém je inde. 99% toho, čo čítam, je v angličtine, a tak nasávam skladbu viet a slovné spojenia, ktoré sú často úplne iné ako v slovenčine. Tým pádom, keď formulujem tie svoje, prvé ma napadnú anglické konštrukcie a terminológia, ktoré potom nie veľmi úspešne prekladám do slovenčiny.

Dá sa na to pozerať aj pozitívne – zlepšuje sa mi angličtina. Ale to mi je houby platné, keď sa snažím písať po slovensky. Jediné riešenie, ktoré ma napadá, je čítať aj po slovensky (čo?). A presťahovať sa. A písať, veď predsa practice makes perfect.

PS ten párok alebo tá párka?

Víkendové surfovanie

Žeby sa z tohto stávala pravidelná rubrika :)?

domy v korunách stromov – vďaka Mirečkovi za tieto obrázky

v čom je hodnota vysokých škôl – a ako sa to v minulosti menilo. Dobre napísané a na zamyslenie.

gay girl in Damascus – možno ste zachytili, že tá blogerka je v skutočnosti chlapík žijúci v Edinburgu. Tu je článok, ktorý hovorí, prečo to nie sú len nevinné písačky.

zranenia mozgu v Asterixovi – publikovať za zjavne dá všeličo. Ak sa nad výsledkami tohto článku ani neusmejete, tak s vami niečo nie je v poriadku.

najhoršie miesta na svete pre ženy – interaktívna mapa

pravé a falošné úsmevy – väčšina ľudí vraj nie je dobrá v rozoznávaní falošných úsmevov od tých pravých, ale mne sa tu z dvadsiatich podarilo správne určiť 15. Ako jedno z možných vysvetlení ponúkajú teóriu, že ľudia spolu lepšie vychádzajú, ak nie vždy vedia, čo ostatní naozaj cítia.

…a na záver: na jednom blogu som čítala, že keď si otvorím wikipediu (ja som to skúsila párkrát s anglickou a párkrát so slovenskou), zvolím náhodný článok, kliknem na prvú linku v tomto článku, ktorá nie je v zátvorke alebo napísaná kurzívou a tento postup opakujtem, tak skončím pri matematike alebo filozofii. Nestrávila som tým nejako extra veľa času (kde by som ho vzala, všakže?), ale v pár prípadoch mi to vyšlo (v tých ostatných som sa zacyklila).

Je pravda, že pokiaľ by jeden termín mal “priťahovať” všetky ostatné (väčšina článkov totiž začne definíciou, kde daný objekt, ktorý popisujú, zaradí do nejakej triedy), tak by to bolo niečo pomerne dosť všeobecné. Matematiku by som síce netipovala, ale celkom ma teší, že je tam. Akurát keď o tom príliš veľa ľudí bude písať/vedieť, tak určite sa nájdu nejakí, ktorí zeditujú zopár relevantných článkov a “presmerujú” tok niekde inde…

Telesný kontakt s bábätkom po pôrode

Skin to skinOpäť raz námet na článok, ktorý pochádza z diskusie s tehotnou kamarátkou. Voľne citujem: A čo je na tom, keď bábo hneď zoberú skontrolovať (prvoradé je uistiť sa, že je všetko ok) a potom mi ho časom vrátia okúpané a oblečené?

Telesný kontakt (skin-to-skin) hneď po pôrode odporúča Svetová zdravotnícka organizácia, Lamaze International, aj Cochrane Reviews. Uvádzajú nasledovné benefity:

  • bábätká menej plačú
  • majú nižšiu hladinu stresových hormónov a stabilnejšiu hladinu cukru
  • telesný kontakt má pozitívny vplyv na naštartovanie úspešného kojenia
  • pozitívny vplyv na citovú väzbu medzi matkou a dieťaťom
  • spoľahlivo udržuje telesnú teplotu bábätka

Adrenalín vyplavený počas pôrodu spôsobí, že dieťa je (zhruba) prvú hodinu po narodení hore, aktívne a sleduje, čo sa deje. Potom zaspáva. Pokiaľ nie je podozrenie na nejaký problém, je škoda rušiť tieto chvíle. Matke vtedy v krvi koluje najväčšia dávka oxytocínu, akú v živote dostane (áno, to je ten istý hormón, čo sa v menšej miere vyplavuje pri orgazme a nie, syntetický pitocín nemá na mozog rovnaký efekt), ktorý hrá úlohu v budovaní vzťahu k dieťaťu.

Samozrejme, aj matky, ktoré zo zdravotných alebo iných dôvodov o tento bezprostredný kontakt prídu, milujú svoje deti, ale nie je nezvyčajné od nich počuť, že si na dieťa musia najprv “zvyknúť”. (Len pre zaujímavosť, opice, ktoré porodia cisárskym rezom často odmietajú svoje mláďatá. Je možné ich na mláďatá časom navyknúť, ale o niečo, čo sa za normálnych okolností udeje spontánne, prišli.)

Telesný kontakt nie je dôležitý len v prvú hodinu/hodiny ale aj dňoch po pôrode a aj neskôr. V dnešnej dobe sa už stáva samozrejmosťou byť na izbe v nemocnici spolu s bábätkom (rooming-in). Benefity*:

  • matky majú viac mlieka a začnú ho produkovať skôr
  • koja dlhšie a s väčšou pravdepodobnosťou bez prikrmovania umelým mliekom
  • bábätká menej plačú a rýchlejšie sa upokoja
  • viac času strávia pokojným spánkom
  • lepšie priberajú
  • sú menej náchylné na novorodeneckú žltačku

Ešte pár (nesúvislých) poznámok z osobnej skúsenosti:

  • Čerstvé bábätká nie sú špinavé, ani nesmrdia, stačí ich trochu poutierať a nie je nutné ich hneď kúpať. Kuba sme celého kúpali tuším až na tretí deň…
  • Keď som v nemocnici bola po pôrode ešte zhruba dve hodiny na pozorovaní v recovery room a Mišo s Kikou v nursery, cítila som sa neskutočne sama. Unavená, šťastná a úplne sama. Áno, “bála” som sa, či sa budeme o tohto nového človeka vedieť postarať, ale zároveň som ju chcela mať stále pri sebe a namiesto toho som tam ležala sama. Toto je jedna z najvýraznejších spomienok, ktoré na prvý pôrod mám a dosť ma to mrzí…
  • Aj v nemocnici, ktorá sa chváli tým, ako podporuje kojenie, sa stane, že vám vrátia bábo nakŕmené umelým mliekom. Aj keď ste predtým povedali, že chcete výlučne kojiť…
  • Keď som si potom zobrala Kiku v noci k sebe do postele a niekedy časom ma prišla skontrolovať sestrička, tak mi povedala, že buď “musím” mať zasvietené svetlo, alebo dať bábo do postieľky. Aby som ju nezadusila? A ako tomu to svetlo zabráni?. Kubo prežil prvých pár nocí s nami v posteli aj po tme…

Takže, aby som tieto úvahy o telesnom kontakte po pôrode zhrnula: nie, nie kritický, ale je prirodzený, prospešný pre matku aj pre dieťa a veľmi príjemný. Tak prečo to nerobiť?

*Ako vo všetkom, nájdu sa výnimky. Sú situácie, keď rooming-in nie je to najlepšie pre matku-a-dieťa.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...