Víkendové surfovanie

prečo boli raketoplány neúspech

Najdôležitejšiu vec, ktorú si treba uvedomiť o raketoplánoch, je, že celý projekt bol objektívne neúspešný. Raketoplány boli myslené ako opakovane použiteľné plavidlá, ktoré mali často, bezpečne a lacno privážať ľudí a náklad na obežnú dráhu. NASA pôvodne povedala, že raketoplány zvládnu 65 štartov za rok; v skutočnosti ich najviac za rok spravili 9; a za celé trvanie projektu to vychádza v priemere 5 za rok. NASA očakávala, že jeden štart bude stáť 50 miliónov dolárov; v skutočnosti to bolo v priemere $450 miliónov. Predstavitelia NASA povedali, že riziko katastrofálneho zlyhania je okolo 1 ku 100000; NASA inžinieri udávali číslo okolo 1 ku 100; nedávna správa z NASA hovorí, že riziko pri prvých letoch bolo 1 ku 9. Skutočné zlyhania boli 2 zo 135…

… pravdepodobnosť, že prvých 25 letov prebehne úspešne (25. let bol posledný let Challengera) bola iba 6%, a pravdepodobnosť 88 bezpečných letov medzi nešťastiami Challengera a Columbie bola iba 7%. Pokiaľ sú tieto čísla spoľahlivé, tak Challenger a Columbia neboli nešťastné nehody – ale tie lety medzi nimi boli šťastné náhody.

vizualizácia amerických daní – najsmutnejšia mi príde veľkosť položky National Defense

sme, čo jeme – nakuknite do rôznych chladničiek v USA (kto nájde hada?)

o tehotenstvách v sci-fi filmoch:

keď už je Photoshopu príliš – v Anglicku zakázali dve reklamy na kozmetiku, ktoré zavádzajú (pretože Julia Roberts a Christy Turlington na nich boli príliš upravené). Dve lastovičky ešte nerobia leto, ale aj tak je to dobrá správa.

tajná ingrediencia v pomarančovom džúse – v poslednej dobe pijeme oveľa menej džúsov, ako sme kedysi zvykli, ale zdá sa, že toto množstvo sa ešte zmenší

oblečenie, ktoré pasuje

…odpoveď bola, že všetko, čo celebrity nosia, vrátane toho, čo majú na sebe, keď sú len tak vonku a zachytí ich nejaký snaživý fotograf, bolo upravené na mieru… rifle, bundy, šaty – všetko vrátane tričiek… historicky, až donedávna si väčšina ľudí buď šila vlastné oblečenie alebo si ho nechali ušiť u krajčíra. Oblečenie pasovalo na vaše individuálne miery… nič z toho, čo vidíte v People časopise nie je priamo z obchodu a neupravené. Čo robia je, že ignorujú skutočné číslo na visačke, nájdu niečo, čo danej osobe pasuje na tom najširšom mieste, a potom to kompletne upravia. To je aj dôvod prečo celebritám rifle pasujú všade a my ostatní máme problém nájsť jedny, ktoré neodstávajú tu alebo netlačia tam alebo nemajú asi 4 metre látky navyše…

A ako som tam tak sedela a počúvala, tak som rozmýšľala nad tým, ako som sa musela snažiť, aby mi nezáležalo na čísle alebo písmene na visačke môjho oblečenia, ako som sa snažila mať rada svoje telo také, aké je a kde som bola úspešná a kde nie. Rozmýšľala som o všetkých tých skúšacích kabínkach, kde som uprene hľadela na svetlo a hrýzla si peru do krvi, aby som neplakala, keď mi nič nepasovalo. Nikto mi nepovedal, že ani nemalo. A ja som na to akosi neprišla. Bola som príliš zaneprázdnená rozmýšľaním o tom, že ja som tá, čo nepasuje.

a na záver povinné čítanie: ako sa rozprávať s malým dievčatami

takmer polovica 3-až-6-ročných dievčat má starosti, či nie sú tučné… a 25% mladých Američaniek by radšej vyhralo America’s Next Top Model ako Nobelovu cenu mieru… učiť dievčatá, že výzor je to prvé, čo si na nich všimnete, im hovorí, že výzor je dôležitejší ako čokoľvek iné…

A dosť

Kika má dnes dva roky a dva mesiace a za ten čas sme s ňou boli u všeliakých doktorov. Kombinácia toho, že je prvé dieťa a toho, že sa narodila s niekoľkými zvláštnosťami, mala za následok, že nás jeden lekár odporučil k ďalšiemu, ten k ďalšiemu,… Okrem štandardných návštev u detskej lekárky sme boli

u genetičky – tá si ju poobzerala, porozprávali sme sa, ale netestovala nič, lebo že testy, ktoré sú k dispozícii, sú na potvrdenie alebo vyvrátenie konkrétnej diagnózy, ale nie je všeobecný test, ktorého výsledkom by bola odpoveď “o toto sa jedná”; a podozrenie nemala na nič

u detského kardiológa – tam nás poslali kvôli šelestu na srdci pri narodení; povedal, že to je úplne normálne a že sa to do roka stratí; stratilo sa

u maxilofaciálneho chiruga (tvár a sánka) – kvôli dvom zárezom v dolných ďasnách a rozštiepenému jazyku

u detského plastického chirurga – pracuje spolu s tým predchádzajúcim

u ušno-nosno-krčného doktora – šéfuje tým predchádzajúcim dvom chirurgom a kontroloval, či okrem jazyka a ďasien nie je problém aj inde; nie je

v cranio technologies – kam nás poslali kvôli šišatej hlave; nakoniec sme sa rozhodli prilbu Kike nedať a hlava je v poriadku

u detskej zubárky – tam majú chodiť všetky deti, ale nám kázali dávať hlavne pozor na zuby v/pri zárezoch v ďasnách

u detského ortopéda – keď Kika nie a nie chodiť; skonštatoval, že z jeho pohľadu všetko ok a ak nezačne chodiť do 18 mesiacov, tak máme ísť k neurológovi; začala kúsok po 18tich

chodila k nám fyzioterapeutka – po pár týždňoch sme ju zrušili, lebo sa nám zdalo, že nepomáha a začali sme radšej chodiť do telocvične

u dvoch rôznych detských očných lekárov – ten prvý bol špecialista na dermoidy (Kika jeden má v ľavom oku, ale zrak má v poriadku); Pri druhej návšteve som ho upozornila, ako jej oči spomalene reagujú, keď prudko pohne hlavou (obvlášť výrazné je to, keď beží a snaží sa zmeniť smer). Povedal, že to sa časom stratí. Ale na cez vianoce na to poukázalo niekoľko rodinných príslušníkov a známych a tým mi nasadili chrobáka do hlavy. Takže keď sme sa vrátili naspäť, tak som ju objednala k inému očnému, že čo si o tom bude myslieť on. Povedal to isté, že sa to časom spraví samo, ale že pre istotu máme ísť k neurológovi.

u neurologičky (pred dvoma týždňami; po troch mesiacoch čakania) – keď odporúčal ortopéd aj očný, tak naša detská lekárka nás vyslala, aj napriek pochybnostiam, ktoré sme vyslovili; bolo to síce jedno z najpríjemnejších vyšetrení, aké sme absolvovali, ale namiesto výsledkov prinieslo len ďalšie dve odporúčania – aby sme išli k inej genetičke a k neuro-očnému špecialistovi… do Philadelphie…

Toto je moment, kedy sme si povedali že dosť. (Aj vám sa zdá, že sa tie odporúčania začali akosi zacyklovať?) Možno niekto iný by to zabalil o kus skôr. Možno niekto iný by si povedal, že dve hoďky autom k špecialistom do Philadelphie nie je až tak veľa a čo keď práve títo povedia niečo zmysluplné? My sme striedavo oscilovali medzi túžbou nebyť tí rodičia, ktorí sa snažia za každú cenu dieťaťu niečo “prišiť”, a snahou dozvedieť sa o všetkom čo najviac, aby sme mohli čo najskôr pomôcť, ak treba. Tieto dve veci sú pomerne dosť nezlúčiteľné. A momentálne nás to preklopilo k tej prvej. Máme dosť chodenia po ambulanciách, kde každý pokýve hlavou, aké zaujímavé, povie že z jeho pohľadu všetko v poriadku, nech sa ideme ukázať ešte inde a necháme mu poslať výsledky.

Kika je zdravé dieťa. Možno všetky tie malé veci spolu súvisia, možno nie. Možno na ne nejaký lekár má meno, možno nie. Nám sa to za tie dva roky nepodarilo zistiť. Akurát sme u nej vybudovali nechuť (ja viem, eufemizmus) k návštevám u doktorov. A tak s tým končíme. (Pravdepodobne nie definitívne, lebo očakávame, že časom ona sama bude chcieť nejaké úpravy v ústach, ale nateraz.)

PS S Kubkom sme okrem detskej doktorky boli iba na vyšetrení uší (jeden zo štandardných testov, ktoré robia v nemocnici po narodení, aby v prípade potreby mohli začať intervencie, čo najskôr, aby dieťa nemalo problémy naučiť sa hovoriť). Všetko ok, ale keď nám prišli domov výsledky, tak som sa dozvedala, že Kubo je “produkt pôrodu doma”. Nevyšetrili dieťa, ktoré sa narodilo doma, ale “product of a home birth who did not receive hearing screening at the time of birth”. Ak nič iné, tak toto podľa mňa ilustruje, tunajší prístup k pacientom. Nie sú to ľudia, ale objekty, na ktorých si každá špecializácia pozrie to svoje a nikto sa nezamyslí nad celkovým obrazom.

“Muži by mali mať právo veta ohľadom potratov a ženy by mali byť trestne stíhané, ak ho odmietnu rešpektovať”

Toto je tak choré, že ani neviem ako začať. (A nie, Fox News nie je moje pravielné čítanie, ale na jednom blogu som natrafila na linku na tento článok. Možno som radšej ani nemala kliknúť…)

Vlastne asi viem… právo muža rozhodnúť o tom, či bude mať dieťa alebo nebude, končí momentom počatia. Pokiaľ dieťa nechcel, mal použiť ochranu, pokiaľ dieťa chcel, mal o tom diskutovať s partnerkou (a asi nemusím písať, že následne nepoužiť ochranu…) Avšak od momentu počatia je jeho hlas iba poradný. Má právo vyjadriť svoj názor, ale za žiadnych okolností nemá právo veta, ak sa žena rozhodne pre potrat*.

Psychiater Keith Ablow si myslí niečo iné:

Ak sa muž podieľal na tvorbe nového života a je plne ochotný byť otcom (aj bez matky, ak to inak nepôjde), prečo by nemal mať žiadnu kontrolu nad tým, či bude tento život ukončený?

Pretože je to jej telo. Bodka.

Ignorujeme tiché posolstvo, ktoré súčasný postoj k potratom dáva každému americkému mužovi: na vašom hlase nezáleží a preto nemáte zodpovednosť za tehotenstvá, ktoré spôsobíte. Vaši potomkovia sú na jedno použitie; vydaní na pospas ženám, s ktorými sa rozhodnete mať intímny vzťah.

Pretože chudáci americkí muži nemôžu byť zodpovední za svoje telesné chúťky a nevedia si rozmyslieť, s kým budú mať ten intímny vzťah a s kým budú mať deti.

Uvedomujem si, že prijatie opatrení, ktoré by dali otcom právo vetovať potraty by viedlo k v súčasnosti neznámym psychologickým následkom pre ženy donútené donosiť deti, ktoré nechcú. Ale nevieme, či sú tieto následky vážnejšie ako tie, ktoré postihnú mužov, ktorých nenarodené deti musia umrieť.

Neznáme? Psychologické? Tie následky sú známe a sú hlavne fyzické. V minulosti, keď ženy nemali prístup k legálnym potratom, prekvitali tie nelegálne. A ženy umierali.

A som si absolútne istý, že žiadna žena, ktorá nechce otehotnieť, nemusí otehotnieť. Keby ženy prijali plnú zodpovednosť za svoje sexuálne aktivity a svoje telá, tak žiadna žena by nemusela byť prinútená donosiť dieťa, ktoré nechce.

Takže ono je to nakoniec aj tak všetko chyba žien…

Je načase dať mužom, čo im patrí ako otcom – od momentu počatia. Dovoľme mužom, ktorí chcú byť otcami a ktorí by mohli byť dobrými rodičmi, aby prinútili ženy, ktoré oplodnili, aby donosili ich deti.

Ak chcú byť otcami, nech nájdu ženu, ktorá s nimi chce byť matkou. Dobrovoľne.

* Zámerne používam slovo potrat a nie interupcia. Pretože interupcia je prerušenie. Prerušenie v mojom ponímaní znamená, že niečo sa dialo, potom to bolo prerušené a potom to zase pokračovalo. Ale to pokračovanie sa v prípade “prerušeného” tehotenstva akosi nekoná…

Vtáka po perí, človeka po reči poznáš?

LupaMilí moji, dnes to bude o vás, ktorí sem chodíte čítať. Aj keď ani nie tak o vás verných ako skôr o tých, ktorí sem zablúdia z vyhľadávača. Ono totiž keď pozerám na kľúčové slová a frázy, ktoré ľudia hľadajú a ktoré ich nasmerujú na môj blog, tak niekedy žasnem. Sú tam také očakávané – tie čo sa týkajú tehotenstva a pôrodu (vedú rôzne variácie na prasknutú maternicu a kontrakcie), recepty (koláče, zapekaný karfiol a mäsové guľky),…

Ale potom sú tam perly. Za posledné dva mesiace ma zaujali najmä tieto:

spatny ludia fotku nepotrebuju – nerozumiem, ale tento mesiac už trikrát
tazka praca zien a porody – pôrod je ťažká práca, ale to asi nie je to, čo daná osoba mala na mysli
sparatka s prichutou vyroba – hmm, veru si nepamätám, kedy som naposledy vyrábala špáratká, nieto ešte s príchuťou
komplikovany porod video so zlym koncom – také našťastie na stránke nemám
pohlavny akt v tehotenstve video – takéto u mňa tiež nenájdete (ale priznávam, v písanej forme som to spomenula)
nemam ziadnu schopnu fotku – to mi je ľúto, ale v tom prípade by viac ako surfovanie po internete pomohla návšteva fotoslužby
karfiol s kokosom – niekto má besné chute
male opice a ich vychova – žeby toto bolo na článok, ktorý som ešte nenapísala?
dají se kontrakce zaspat ? – pokiaľ si ich zaspala, tak ešte nešlo do tuhého
niečo o pôrode – nuž hej, aj takto sa dá hľadať
ako travia den deti v mongolsku – to naozaj neviem
liek proti natrhnutiu hradze pri pohlavnom styku – napadá ma len jeden: urýchlene zmeň partnera
pudel a pôrod – plánovala som niekedy napísať čo si myslím o tom, že buldogy musia rodiť cisárskym rezom, ale o pudloch neviem nič
tehotná žena prdí video – všetci prdíme, ale pozerať to na videu?
už rodím – ak ešte visíš na internete, tak Ťa môžem uistiť, že ešte nerodíš
ako dlho ma oddychovat zakladova doska? 28 dni – ???

Pečené mäsové guľky s brusnicovou omáčkou

Ukazuje sa, že cestoviny s mäsovými guľkami majú veľký úspech, tak tu je ešte jeden recept na guľky (tentokrát z kuracieho mäsa), ktoré u nás rýchlo miznú.

1 veľká biela žemľa nakrájaná na kocky
1 nadrobno nakrájaná stredne veľká cibuľa
2 popučené strúčky cesnaku
2 polievkové lyžice (olivového) oleja
1 vajce
1/2 kg mletého kuracieho mäsa
3-4 polievkové lyžice paradajkovej omáčky (nie je nutná; ja som ju použila, pretože mi ostala z predchádzajúceho dňa)
nadrobno nakrájaná petržlenová vňať (ja som dala mrazenú)
1/2 čajovej lyžičky soli
1/2 čajovej lyžičky čierneho korenia

Na oleji opečieme do zlatista cibuľu a cesnak. Osolíme, okoreníme a necháme trochu vychladnúť. V mise zmiešame vajce, mäso, 2 lyžice paradajkovej omáčky, žemľové kocky, petržlenovú vňať a opečenú cibuľu s cesnakom. Potom, ako hovorí Kika, zagulíme – formujeme guľky s priemerom 2-3cm. Dáme ich na papierom vystlatý plech a ak máme ešte paradajkovú omáčku, urobíme im čiapočky. Pečieme, kým začnú zľahka hnednúť – asi 20 minút.

Mne sa k nim chuťovo hodí brusnicová omáčka – áno, tá istá, čo sa podáva na Deň vďakyvzdania spolu s moriakom. Spraviť ju je jednoduchšie a rýchlejšie, ako sa môže zdať. Potrebujeme:

250g čerstvých alebo mrazených brusníc
1/2 šálky pomarančového džúsu
1/3 šálky cukru

Na miernom ohni rozpustíme cukor v džúse. Vsypeme brusnice a varíme, kým nezačnú pukať a vyzerať ako lekvár (približne 10 minút).

PS Zdá sa to len mne, alebo je tu v poslednej dobe nejako veľa guliek? Okrem tých predchádzajúcich z hovädzieho mäsa, sú tu tieto a tieto.

Víkendové surfovanie

– ako sa zmenšuje rozmanitosť plodín, ktoré sa pestujú (obrázok z national geographic)

séria kníh o Hermione Grangerovej (berte s humorom)

– veľmi zlá reklama na mlieko (tu ani humor nepomôže)

– zdá sa, že aj niekto iný okrem mňa sa zamyslel nad šmolkami… je lenivý šmolko, šmolko mudrlant, šmolko záhradník, šmolko maliar, potom 95 ďalších šmolkov a potom šmolinka. Každý z nich je niečím výnimočný a šmolinka tým, že je dievča/žena. Lebo byť mužského pohlavia je default? Lebo exituje 100 druhov mužov, ale iba jeden druh ženy? Detní či nedetní, všetci čítajte, prosím.

– Kikin obľúbený seriál (obľúbený… jediný, čo pozerá) je Dora, the Explorer. A v dnešnom dieli sa ponáhľala domov, lebo jej telefonovali, že bude veľká sestra a že jej mama bude mať bábo. Pôrod doma v kreslenom seriáli! (Teda samotný pôrod sme nevideli, lebo keď Dora a Boots dorazili, tak už bolo po “akcii”, ale aj tak…). Ešte keby tak namiesto fľašky ukázali bábo cucať u mamy…

Strom života… alebo placenta opustila mrazničku

… takže toto tričko už pre mňa nie je aktuálne.

Čo sa robí s placentou po pôrode? V nemocnici poputuje spolu s ostatným bioodpadom na spálenie. Tú “Kikinu” (v úvodzovkách preto, že je to podľa mňa fascinujúci orgán – napoly matkin, napoly dieťaťa) som ani nevidela.

“Kubovu” nám Vicki poukazovala pár hodín po tom, ako sa narodil. A možností bolo niekoľko. Mohla ju odniesť so sebou a zbaviť sa jej. Mohla ju odniesť so sebou a vrátiť mi kapsule (placenta encapsulation je proces, keď sa placenta vysuší, pomelie na prášok a naplní do kapsúl, ktoré matka potom užíva). A mohla mi ju nechať v mraziaku, nech si s ňou spravím, čo chcem. Vybrala som si tretiu možnosť.

Keby sme niekde mali svoj dom, svoju záhradu, tak by som ju zakopala a nasadila na to miesto strom. Lenže nemáme. A aj keď je šanca, že možno niekedy budeme, nie je šanca, že by som dovtedy placentu opatrovala a sťahovala (celkom zábavná predstava, ako idem na letisku cez kontroly s placentou v príručnej batožine…). Zasadiť ju len tak niekde v blízkom lese sa mi tiež nepozdáva – jednak to stratí čaro tým, že daný strom už neuvidím, keď sa odsťahujeme, a druhak aj z praktického dôvodu: ak ju tam vyhrabe nejaký okoloidúci pes a dobroprajný majiteľ pošle políciu pátrať, kde je to bábo, ktoré patrí k tejto placente…

Ale niečo som s ňou urobiť chcela a aj keď sadenie neprichádzalo do úvahy, malo to mať niečo spoločné so stromami.

A tak som kúpila farby, plátno a keďže dnes je vonku 40 stupňov v tieni, tak sme namiesto prechádzky mali s Kikou výtvarnú výchovu (kým Kubo spal). My sme vo výtvarnej nosievali plášte, ale u Kiky som použila opačný prístup – vyzliekla som ju (a po skončení posadila do vane). Vyrobila som jej aj 4 pečiatky zo zemiakov, lebo som si myslela, že to ju zaujme, kým sa ja budem zaoberať placentou, ale ukázalo sa, že ona predsa nebude pečiatkovať zemiakmi, keď môže máchať štetcom tak ako ja.

Ale naspäť k stromom. Povedala som si, že spravím zopár odtlačkov s placentou ako korunou stromu a pupočnou šnúrou ako kmeňom. Celkom som s nimi spokojná (aj keď možno vyzerajú trochu viac ako balóny a nie ako stromy… šnúra bola na kratšej strane normálu – asi 40cm). Niekto si možno pomyslí, že to je dosť nechutné, ale na druhú stranu, nezasvätení by podľa mňa neuhádli metódu výroby, keby si jedného dňa pozreli tri obrazy zavesené niekde u mňa doma, a ja budem mať pamiatku. (Aj keď je ďaleko väčšia pravdepodobnosť, že budú zavesené v spálni alebo v master bathroom ako niekde v obývačke).

Zopár technických poznámok (ktovie, možno sa nájde aj niekto iný, kto sa dá na takéto umenie?):

  • Rozmýšľala som, či spraviť aj jeden krvavý odtlačok – ešte pred použtím farieb. Nakoniec som sa rozhodla, že nie, lebo ma nelákala predstava zaschnutej oxidujúcej krvi. Ale bolo by možno zaujímavé spraviť taký odtlačok a hneď ho sprejom zalakovať…
  • Spravila som tri na papier a tri na plátno. Tie na plátne majú detailnejšiu štruktúru, na papieri sa mi viac “rozpili”. Ale zase na druhú stranu, na plátne sa mi šnúra neotlačila veľmi dobre, lebo placenta bola hrubšia ako šnúra a napnuté plátno sa nedalo ohnúť tak ako papier.
  • Keď sa teraz pozerám na hotové výtvory, tak keby som to robila znovu, asi by som ešte viac placentu “poutierala” pred nafarbením. Po umytí som síce trochu papierovými utierkami odsala vodu, ale nechcela som úplne do sucha, lebo som sa bála, že budem mať slabé odtlačky. Opak bol pravdou a boli by ešte zaujímavejšie, keby boli detailnejšie.
  • Použila som akrylové farby (po zaschnutí sú vodeodolné).

Piate výročie svadby

Len na pripomenutie, tu je to nulté. Prvé sme oslávili na výlete po národných parkoch na juhozápade USA. Druhé na Hawaii. Tretie sme sedeli doma, lebo sme mali čerstvé bábo. A štvrté sme strávili hľadaním nového bývania.

Piate sa nám zdalo dostatočne okrúhle na to, aby sme sa zase niekam vybrali. Kritériá boli, aby to bolo dostatočne nenáročné na zvládnutie s dvoma trpaslíkmi, maximálne v hodinovej vzdialenosti autom, aby tam bol hotel, ktorý berie naše vernostné body a má bazén a aby sa bolo v okolí, kde prechádzať. Všetky ich splnil Allamuchy Mountain State Park.

Kika má smolu (šťastie?), že odkedy sa v kočíku vozí Kubo, ona musí šlapať pešo. Tým sú naše prechádzky síce limitované, ale aspoň trénuje. A tak sme sa v sobotu doobeda prešli popri jazere a poobede strávili v bazéne. Moje tajné prianie, že keď večer všetci zaľahnú, tak si pôjdem ešte zaplávať a vyhriať sa do vírivky, sa neuskutočnili, lebo kým sa nám všetkých podarilo uspať, tak ma už plávanie vôbec nelákalo. Detskú postieľku sme si pýtať ani nemuseli, lebo sme všetci skončili vo veľkej posteli. V noci nás zobudili vracajúci sa svadobčania, ale my sme im to vrátili o pol šiestej ráno, keď začal buntošiť Kubo.

Doobeda ešte jedno kolo v bazéne (Kuba ranné vstávanie natoľko zmohlo, že dospával na lehátku) a prechádzka po Waterloo Village. Tá nás trochu sklamala, lebo bola síce otvorená, ale úplne opustená a v dosť zlom stave (od rangera sme sa dozvedeli, že by ju radi rekonštruovali, ale nie je za čo). Pôvodne to bola Indiánska osada a neskôr prosperujúca dedina so systémom kanálov, ktoré slúžili ako obchodná cesta.

Fajn víkend. Kde to bude o rok?

Limetkovo-kokosové cookies

Ako by som vám to…? Keby som bola jedlový kritik, tak vám budem rozprávať niečo v duchu, aké sú šťavnaté a zároveň sa rozplývajú na jazyku a ako sa kyselkavá chuť limetky výborne dopĺňa s kokosom… Ale nie som. Tak vám len poviem, že neváhajte a určite si ich spravte. Neoľutujete.

Pred pečením (tieto sú príliš blízko)(Pokiaľ však máte chuť na trochu zdravšie cookies, vyskúšajte radšej tieto banánovo-ovsené.)

2 a 3/4 šálky múky (zmes hladkej a polohrubej/all-purpose flour)
1 prášok do pečiva (1 teaspoon baking soda + 1/2 teaspoon baking powder)
1/2 čajovej lyžičky soli
1 šálka masla (2 sticks)
1 a 1/4 šálky cukru
1 vajce
1 vanilkový cukor (1/2 teaspoon vanilla extract)
kôra z jednej limetky
šťava z jednej limetky
Upečené limetkovo-kokosové cookies1/2 šálky nesladeného kokosu
1/2 šálky cukru na obaľovanie

Dohladka vymiešame cukor a zmäknuté maslo. Pridáme vajce, vanilku, limetkovú šťavu a limetkovú kôru. Vmiešame múku, prášok do pečiva, soľ a kokos. Necháme vyhriať rúru na 180C a vystelieme plechy papierom na pečenie. Z cesta robíme guľky s priemerom asi 2cm a zľahka ich obalíme v cukre. Na plech ich treba dávať asi 4-5cm od seba (na mojom obrázku sú príliš blízko, lebo väčšina sa pri prečení pospájala). Pečieme približne 10 minút (kým nezačnú na okrajoch mierne hnednúť). Necháme pár minút vychladnúť a až potom vyberáme z plechu.

… nepoviem vám, koľko som ich zjedla.

Víkendové surfovanie

Budúcnosť je tu, pozrite si 3D tlačiareň:

http://www.youtube.com/watch?v=pQHnMj6dxj4

Keby ste chceli mať vodičák s fotkou, kde máte na hlave sitko, tak ako tento Rakúšan, tak sa pripravte, že to môže chvíľku trvať. (Na vysvetlenie: sitko na hlave je na znak príslušnosti ku viere vo Flying Spagetti Monster a keďže sú na oficiálnych dokumentoch povolené pokrývky hlavy z náboženských dôvodov, mladý muž sa rozhodol upozorniť na túto ideológiou a na to, prečo existuje.) Čo stojí za povšimnutie je to, že od neho chceli lekárske potvrdenie, že je duševne spôsobilý viesť motorové vozidlo. Na jeho mieste by som sa určite zaujímala, že prečo ho nepýtajú aj od mníšok alebo židov, ktorí nosia jarmulku.

Na podobnú nôtu, ale z iného uhla. Čo by presvedčilo ateistu, že existuje Boh?

Najnovšia krajina na svete je Južný Sudán. Vznikla pred pár dňami odtrhnutím od Sudánu. Problémov má veľa, ale jeden z najdôležitejších: je pravdepodobnejšie, že 15-ročné dievča zomrie pri pôrode ako to, že dokončí základnú školu. Podľa správy OSN z roku 2007, úmrtnosť rodičiek v južnom Sudáne bola 2030/100000 (pre porovnanie v USA je toto číslo 17/100000) s tým, že iba pri necelých 5% pôrodov bola odborná pôrodná asistencia.

Ľutujem, že som na toto vysvetlenie privilegovanosti nenatrafila skôr. Presne vystihnuté, čo som sa už párkrát snažila povedať sama, ale nepodarilo sa mi to ani zďaleka takto naformulovať.

Kto by vyhral svetový šampionát rovnosti pohlaví?

(nové) štatistiky o postavení žien vo svete (z OSN) – neskutočné mi pripadajú hlavne čísla o tom, koľko ľudí si myslí, že je niekedy v poriadku, ak muž bije manželku (aj v Európe) a tie, ktoré sa týkajú znásilnení

múzeum menštruácie – nenechajte sa odradiť kopou reklám a besným formátom tejto stránky; je tam veľa pozoruhodného čítania (napríklad o tom, ako sa s krvácaním vysporiadavali ženy pred nástupom jednorazových produktov)

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...