Kojenie a sex

Toto je jedna z tých vecí, ktoré vám nikto nepovie. Ale mali by. Lebo aj keď možno tak nejako očakávame, že si veľa sexu neužijeme ku koncu tehotenstva (aj keď… nebudem vám rozprávať, čo sme robili 8 hodín predtým, ako sa Kubo narodil…) a prvých pár týždňov po ňom, čo keď sa z tých týždňov stávajú mesiace?

Ono totiž existuje nepriama úmera medzi tým, ako veľa matka kojí s tým, ako často má náladu na sex. Veľká časť z toho je jasná – keď veľa/často kojí, tak je dosť pravdepodobné, že až tak veľa nespí a aj to, čo spí, je prerušované. Z toho vyplýva únava a prirodzená preferencia radšej sa vyspať. A aj keď práve nespí, tak má väčšinou dosť práce s novým malým človekom a všetkým tým, čo robila aj predtým. Takže menej času na seba. Menej času na kontaktovanie sexy ženy v sebe.

Ale je tam aj zopár iných faktorov. Napríklad hormóny. Dva z nich, ktoré pomáhajú tvorbe mlieka, prolaktín a progesterón, sú známe aj tým, že znižujú chuť na sex. Každá sme iná, ale vo všeobecnosti platí, že kým sa ako-tak neutrasú, v spálni to veľmi vzrušujúce nebude. Súvislosť medzi tým, kedy sa kojacej žene po pôrode vráti menštruácia a plodnosť a tým, kedy sa jej vráti chuť na sex, nie je vôbec náhodná. Možno to tak na prvý pohľad nevyzerá, ale toto je potešujúce.

Preťaženie hmatovými vnemami. Inak to neviem nazvať. Ale keď kojím každé dve-tri hodiny, keď držím/nosím bábätko často aj vtedy, keď práve necucá (lebo som veľkým fanúšikom skin-to-skin kontaktu nielen v prvých hodinách po pôrode), keď okrem toho každú chvíľu buď chytám staršie dieťa alebo chytá ono mňa, a potom príde chlap s nádejou v očiach a pohladí ma rukou po chrbte, tak idem vyskočiť z kože. Obzvlášť, keď je to zhodou okolností ten istý chlap, ktorý dnes nevyniesol smeti.

Sopka domáca

Tento týždeň sme tu už mali zemetrasenie a tesne nás minul hurikán. V rámci kompletizácie prírodných katastrof sme si doma spravili ešte sopku.

Pred pár mesiacmi som totiž Kike uvarila plastelínu. Používanie a horúce leto mali za následok, že plastelína postupne stratila tú správnu konzistenciu, a tak prišiel čas sa jej zbaviť. Ale aby to nebolo len také zahodenie do koša, spravili sme najprv zopár výbuchov. Na sopku potrebujeme:

kartónovú rolku z toaletného papiera (alebo papierových obrúskov)
plastelínu na vyhodenie (alebo nejakú inú hmotu, ktorej vám nebude ľúto)
sódu bikarbónu
ocot
malý plech

Postavíme papierovú rolku na plech a z plastelíny vyrobíme sopku. Potom do rolky nasypeme sódu bikarbónu a pomáhame dieťaťu liať dovnútra ocot. Opakujeme, kým ho/ju to baví. Nie sú to také výbuchy, ako spravia Coca-cola a Mentos, skôr také vytekanie lávy, ale aspoň netreba maľovať potom kuchyňu.

PS Kvalita obrázkov nič moc, ale to bola kombinácia málo svetla, rýchlych výbuchov a fascinovaného dieťaťa, takže lepšie sa mi nepodarili.

PS2 Pre chemicky orientovaných, tu sú detaily.

Šošovicová, fazuľová, hrachová polievka

Táto polievka – lepšie povedané tri polievky – sa u nás varia často. Líšia sa akurát tým, aké strukoviny do nich dám. Kika ich má všetky veľmi rada, a preto vždy mám zopár porcií pre ňu aj zamrazených a ohrievam jej ich, keď niekedy prídeme domov len krátko predtým, ako má ísť spať, a nemáme nič navarené.

1/2 kg sušeného hrachu, šošovice alebo fazule (fazuľu kupujem zmes*)
1 liter kuracieho vývaru (alebo liter vody a dva kuracie bujóny)
2 litre vody
3 mrkvy (nemusia byť)
2 zemiaky (nemusia byť)
3 bobkové listy
2 polievkove lyžice masla
2 čajové lyžičky sladkej červenej papriky
2 polievkové lyžice múky
3-4 strúčky cesnaku
majoránka
soľ

Večer vopred treba hrach/šošovicu/fazuľu namočiť do vody.

Na druhý deň dáme strukovinu variť do hrnca s kuracím vývarom, vodou a bobkovými listami (a prípadnou zeleninou nakrájanou na kocky). Ale pozor – treba to variť bez soli, lebo inak hrach/šošovica/fazuľa nezmäkne.

Keď je všetko mäkké (asi 30 minút), urobíme zápražku. V malom hrnci rozpustíme maslo, dáme tam múku a červenú papriku. Miešame, aby sa nerobili hrudky. Vypneme, zalejeme trochou studenej vody, rozmiešame a vlejeme do polievky. Ak sa spravili hrudky (mne sa spravia tak v 75% prípadov; zápražka nikdy nebola moja silná stránka), tak to nalejeme do polievky cez sitko. Necháme polievku bublať ešte zo dve minúty a potom vypneme. Pridáme rozotretý cesnak, majoránku (tej dávam veľa) a soľ (tej dávam málo) podla chuti.

Ak robím hrachovú, tak vyberiem bobkové listy, rozmixujem ju ponorným mixérom a podávam s opečenými chlebovými kockami.

* Nemôžem si pomôcť, ale tá fazuľová zmes sa mi veľmi páči, takže preto rovno tri fotky. Raz keď som potrebovala na chvíľu zabaviť Kiku v kuchyni, tak som jej dala fazule a pokúsila sa vysvetliť, ako sa hrá na Popolušku. Ale nejako sme sa nepochopili a ona potom presýpala fazule odmerkou z jednej misky do druhej. Aj tak dobre.

Irena nás minula

Našťastie.

V rámci príprav sme boli v piatok dotankovať plnú nádrž a nakúpiť v potravinách. Na benzínke rada, parkovisko pri potravinách plné do posledného miesta (normálne je tak do polovice v piatok podvečer alebo v sobotu doobeda, keď majú špičku). A v sobotu poobede, keď začalo pršať, som napustila vodu do veľkých hrncov a pár fliaš.

Irena nakoniec prefrčala (aj keď to asi nie je presný opis, keďže sa posúvala asi 30km/h) na východ od nás a mali sme tu akurát veľký lejak a trochu vetra. Keď včera poobede vyliezlo slnko a išli sme sa prejsť, tak sme videli kopu popadaných konárov, ľudí pumpujúcich vodu z pivníc a jeden strom, ktorý spadol na elektrické vedenie. Čoho bolo u nás na zemi najviac, sú žalude. Aj sme si s Kikou zopár nazbierali a vymýšľam, čo s nimi spravíme.

V New York City to až také ružové nie je, lebo je zaplavených veľa tunelov metra a aj keď z nich pumpujú vodu, ako sa dá, nie je jasné, kedy bude kompletne obnovená prevádzka (zastavili ju v sobotu na obed; po prvýkrát v histórii).

Veľa ľudí je bez elektriny, čo je spôsobené najmä miestnym zvykom elektrické káble zo zásady ťahať po stĺpoch a nezakopávať do zeme. Keď potom padajú stromy, je skôr náhoda, ak kábel netrafia.

Zomrelo 24 ľudí. S ohľadom na to vyznie viac než smiešne otázka, či naozaj potrebujeme National Weather Service? Koľko ľudí by zomrelo, keby nevedeli, že hurikán je na ceste k nim?

Ešte video – čo robia ateisti v čase krízy (keďže sa neuchyľujú k motlidbe ako úteche) a pár obrázkov:

Víkendové surfovanie

Povinné video. Nancy Folbre prednáša na tému Ženská práca a limity kapitalizmu (@Schwartz Center for Economic Policy Analysis). Je dlhé, ale môžete preskočiť prvých 8 minút, keď ju predstavujú, a samotná prednáška končí okolo 53. minúty.

Zopár voľných citátov:

Deti zvyčajne oslabujú pozíciu ženy vyjednávať a historicky ženy manželstvom získali viac reprodukčnej výhody ako muži…

Jediný problém s touto revolúciou je, že kapitalizmus je strašne závislý na neplatenej práci žien. Mzda chlebodarcu predpokladala, že má doma zázemie v podobe manželky, ktorá robí neplatenú prácu. Je to novodobá dilema – kapitalizmus porebuje rodiny, ale nechce za ne platiť…

Nepriraďujeme žiadnu hodnotu neplatenej starostlivosti (o deti, starých, chorých). Presviedčame sami seba, že je to príliš posvätná činnosť a že počítaním by stratila na hodnote – akosi zlacnela. Ekonómovia a iní uznávajú, že takáto práca existuje a že nie je započítaná, ale zároveň predpokladajú, že dôsledky tohto nepočítania nie sú veľmi veľké. A to je chyba. Pokiaľ nás zaujíma skutočná životná úroveň, tak by sme mali zarátať aj neplatenú starostlivosť. Prečo? Pretože je to práca, pretože ju niekto robí a pretože to niečo stojí…

Polovica práce v tejto ekonomike v kapitalistickom systéme neexistuje (používa dáta z American Time Use Survey)…

Je problém zjednotiť ženy okolo spoločnej agendy, keď v krajinách ako sú USA, stále veľkú úlohu hrá trieda, rasa a typ rodiny. Zvýšená nerovnosť medzi ženami prispela ku strachu pred spoločným cieľom. Ľudia sa snažia skôr vyhnúť tomu, aby si o nich ostatní mysleli, že sa venujú neplatenej starostlivosti. Mýtus sebestačnosti je veľmi populárny…

Potrebujeme lepšiu organizáciu produkcie a sociálnej reprodukcie.

keby som rodila doma, zomrela by som – midwife píše o tom, prečo sa nemožno na okolnosti, ktoré sa stali v nemocnici, dívať bez toho, aby sme vzali do úvahy aj nemocnicu samotnú

davová psychológia a analýza nepokojov v UK

chcete dostať pohľadnicu z náhodného kúta sveta?

práva detí – dumanie o tom, prečo USA (ako jedna z dvoch krajín na svete) ešte stále nepodpísali dohodu o právach dieťaťa

prečo sú malé izolované rodiny problém – dobrý článok, dobré komentáre (drahý môj manžel, toto je presne to, čím Ti pílim uši už nejakú dobu)

zamilovať sa do bábätka nie je vždy ľahké – tento článok bol inšpiráciou pre ešte jeden, ktorý stojí za prečítanie

Namiesto dvoch detí iba jedno?

Už dva dni dumám nad týmto článokom z New York Times. Je o rodičoch, ktorí absolvovali umelé oplodnenie a keď zistili, že čakajú dvojičky, rozhodli sa jedno z nich “ukončiť”. Z lekárskeho hľadiska je takéto rozhodnutie obzvlášť zmysluplné, pokiaľ sa ujme veľa embrií (tri, štyri, päť alebo viac*), lebo tie zostávajúce majú oveľa väčšiu šancu prežiť tehotenstvo a narodiť sa v poriadku. Avšak pri dvojičkách lekári už váhajú, lebo dve deti zdieľajúce maternicu majú v dnešnej dobe (vo vyspelých krajinách) veľmi dobré vyhliadky.

Samozrejme, toto rozhodnutie sa nerobí iba z lekárskeho hľadiska, ako vidno v článku (a komentároch). Rodičia pripravení privítať do rodiny (ešte) jedno dieťa nemusia byť nutne pripravení privítať dve.

Ja sa netajím tým, že som veľkým zástancom telesnej autonómie. Žena má právo rozhodnúť sa, či a koľko detí donosí a porodí. Prečo ma potom ten článok tak znepokojuje a neviem o ňom prestať rozmýšľať? Keď súhlasím s tým, že žena má právo ukončiť tehotenstvo, či už sú jej dôvody zdravotné, finančné, rodinné alebo iné**, prečo mi potom vadí predstava “zredukovania” dvoch plodov na jeden? Ako v článku píšu, výsledok je rovnaký – o jedno narodené dieťa menej.

Ale akosi ma znepokojuje, že tam je ten výber, ktoré dieťa ostane. Lebo pokiaľ sú na tom zdravotne rovnako dobre, tak ihla pôjde za tým, ktoré je ľahšie dostupné? Že by to bolo ono? Neviem.

Pre rodiny to je neľahké rozhodnutie. A aj napriek tomu, ako je to naformulované v článku, si myslím, že oveľa častejšie sa robí práve zo zdravotných dôvodov ako z hocijakých iných. Ale zjavne s pokrokom v medicíne prichádzajú aj nové etické dilemy.

…mať viac možností na výber je istým spôsobom pre ženy väčšie bremeno, lebo sa stávame tvorcami svojich okolností, zatiaľčo predtým sme boli ich príjímateľmi. Nehovorím, že by sme nemali mať možnosť rozhodovania; hovorím, že možnosť rozhodnúť sa nie je vždy taká oslobodzujúca a silu-dodávajúca, ako dúfame, že bude.

* Aj keď rozumiem tomu, že rodičia a lekári chcú maximalizovať pravdepodobnosť úspechu, stále sa mi zdá, že osobne by som si nenechala implantovať viac, ako som reálne ochotná vychovávať.

** Pokiaľ by sa tak rozhodla napríklad preto, že čaká chlapca, ale chce dievčatko alebo preto, že (v hypotetickej situácii) vie, že dieťa bude modrooké, ale ona chce hnedooké, tak by som síce škrípala zubami, ale stále by mala moju podporu v tom, že nikto od nej nemôže žiadať, aby pokračovala v tehotenstve proti svojej vôli.

10 vecí, ktoré mám na Tebe najradšej (Kubo, štyri mesiace)

Ako sa celý rozžiariš, keď ráno uvidíš mňa alebo tata alebo Kiku. Je to dobrý pocit, keď ma ešte rozospatú, strapatú privítaš v duchu “rád Ťa vidím, to bude zase skvelý deň”. Aj keď sa niekedy zobúdzam unavená, toto ma dokáže naštartovať. Nech Ti to vydrží, čo najdlhšie.

KuboTvoj smiech. Je nákazlivý a smeješ sa veľmi rád.

Ako ma chytáš za prst, keď piješ mlieko. A keď Ti ho náhodou zabudnem dať, tak sa zakvačíš o moje tričko. A ešte ako s otvorenými ústami mykáš hlavou zo strany na stranu hľadajúc bradavku, keď si hladný.

V noci len čo sa napiješ, hneď zase zaspávaš. A často zaspávame spolu. Ja sa potom niekedy časom zobudím a v šere sa dívam, ako ešte stále pricucnutý spíš. Toto a pohyby bábätka v bruchu sú dva pocity, ktoré dúfam nikdy nezabudnem.

Podobáš na mojich bratov Mira a Didiho. (Zdá sa mi, že možno trochu viac na Mira, ale jeho si ako bábätko nepamätám.)

Rád sa nosíš v nosiči. Keď si sa naučil držať hlavu, tak sme presedlali zo šatky na Ergo nosič, lebo je tu ešte stále teplo a šatka je pomerne hrubá. Máš odtiaľ výhľad a keď Ťa tam dám, ani nepípneš, iba kukáš na obidve strany alebo si oprieš o mňa hlavu a spíš.

Objavil si ruky. Ešte Ťa celkom neposlúchajú, ale už si nimi vieš trafiť do úst, keď zaspávaš, vieš nimi plácať do drevenej hrazdy, na ktorej Ti visia hrkálky, do knižiek, ktoré Ti porozkladáme okolo, keď trénuješ na bruchu, do hocičoho, čo sa ocitne v dosahu, keď Ťa položím na zem v Kikinej izbe. Tam chodíš veľmi rád a pozorne ju sleduješ, čo porába. Teším sa na čas, keď sa budete hrať spolu.

Ako vyzeráš v červených kraťasoch. Netuším, prečo som Ťa tak zatiaľ neodfotila, lebo si v nich neodolateľný.

Ako sa s nami “rozprávaš”. Veľmi to baví to aj nás aj Teba.

Ako niekedy pučíš oči. Vyzerá to, akoby si hovoril “Fíha, to fakt?”

A tu sú tie veci, ktoré nemám až tak rada.

10 vecí, ktoré mám na Tebe najmenej rada (Kubo, štyri mesiace)

Zápal močových ciest, lebo si musel brať antibiotiká (hnusný sladký sliz z kvapátka; Nechápte ma zle, za antibiotiká som veľmi vďačná. Čo by za ne matky pred sto rokmi dali?). Ale z nich si dostal hnačku, lebo okrem e. coli vyhubili aj všetky priateľské baktérie v črevách. Doktorka povedala, že nič jogurtovité, probiotické, acidofilné Ti nemáme dávať, takže návrat k oranžovej horčici v plienkach je veľmi pozvoľný (ani nejdem opisovať, čo tam máš teraz).

Hlad. Toto buď s Kikou nebolo alebo som na to už úspešne zabudla, ale tým, že Ťa kojím, tak som stále hladná. Za štyri mesiace si zdvojnásobil svoju váhu (na úctyhodných takmer 9kg) plus to, čo z teba vylezie, plus to, čo minieš na prevádzku. A to všetko máš odo mňa. Keď to takto napíšem, tak to znie cool a stojí za odloženie do priečinku “ženské telo je úžasné”. Ale ten hlad. Ten HLAD.

Večerné uspávanie. Je niečo upokojujúce na tom, keď človek zoberie vreštiace bábo a uhojdá ho na pleci tak, že rev prejde do “sťažovania”, potom do spokojného vrnenia a potom do spánku. Pokiaľ to nie je každý večer šesťkrát.

Viac nemám. (Ale tu sú tie druhé.)

Dosť silné na to, aby mi bolo jasné, čo to je, ale nie tak silné, aby som sa bála

ja 2:04pm:
subject: trochu odveci otázka
text: nebolo pred chvíľou zemetrasenie?

Mišo 2:06pm:
neviem, mne sa trochu triasla stolicka ..a pri tom som sa ani nepohol…sa mi zdalo, ze uz blbnem..ale teoreticky to mohlo byt aj zemetrasenie. ty si mala co?

ja 2:08pm:
hmm, tak internet tvrdi, ze to bolo vo virginii, 5.8 stupna
mne sa triaslo kreslo v spalni a som sa divala, ako sa vesiaky kyvu v tvojom satniku

Veľmi zaujímavý pocit. Ak ste to ešte nečítali/nevideli v správach, tak nejaké info tu.

Obrázok je odtiaľto.

PS Cez víkend čakáme Irenu.

10 vecí, ktoré mám na Tebe najradšej (Kika, dva a štvrť)

Tvoje objatia. Tie sú úplne najlepšie. A to, ako pritom hovoríš “Moja, moja.”

Zdá sa mi, že si po mne zdedila zdedila úchylku – čítanie. Vždy sa tešíš, keď ideme do knižnice alebo keď Ti doma poviem, aby si si išla vybrať knižku, že si ideme niečo prečítať.

Veľa rozprávaš. Pravdupovediac, neviem, koľko rozpráva priemerné dieťa Tvojho veku, ale tých pár, čo poznáme, nerozpráva toľko. Obzvlášť skvelé sú Tvoje monológy pred spaním. Ešte si celkom neprišla na to, že rozmýšľať sa dá aj v hlave a tak si pred spaním nahlas rozprávaš, čo sa cez deň stalo, alebo čo na Teba urobilo dojem. Neraz s tatom chichotajúc počúvame pri dverách.

Že nežiarliš na Kuba. Áno, občas si netrpezlivá, kým ho prebalím alebo nakŕmim, ale ani raz som nevidela, že by si mu vedome chcela spraviť zle. Trochu sme sa toho báli, lebo predsalen to pre Teba bola veľká zmena, ale sme radi, že si to zobrala v pohode.

Keď ma prekvapíš niečím novým, čo si sa naučila. Preč sú tie časy, keď sme nejaký pohyb alebo slovo veľakrát trénovali, Teraz to vyzerá, akoby si sa nové veci učila úplne mimochodom. Hovoríš mi v správnom kontexte slová, ktoré si nepamätám, že by som Ti niekedy povedala – zrejme si ich pochytila z rozhovorov, ktoré si počula.

Zvedavosť. Možno príde čas, keď si budem priať, aby si bola menej zvedavá. Ale som veľmi rada, že si.

Ako opakuješ detské riekanky. Či už anglické alebo slovenské, je to veľmi zlaté.

Tvoju jemnú kožu. Nie je už úplne dokonale hladká ako Kubova, lebo predsalen už sa Ti pritrafilo pár škrabancov a odrenín, ale stále je to paráda sa o ňu lícom pošúchať.

Že si už vieš niekedy sama pomôcť – dotlačiť stoličku, keď nedočiahneš; ukázať mi, kde Ťa tlačí topánka; povedať niečo opisom, keď Ti na prvý pokus nerozumiem; …

Oči. Tie máš po tatovi.

… ale nie je to všetko takéto ružové.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...