Tento chalan bude mať asi veľké nohy

… alebo Kubko má dnes 5 mesiacov.

Prsty sa derú vonJa teda neviem. Ale v poslednej dobe je jedno, aké veľké dupačky mu oblečiem (zvyčajne je na lístku na krku napísané niečo okolo roka), za chvíľu mu z nich trčia palce na nohách. Aj som mu skontrolovala nechty, že či mu tam náhodou nejako potajomky nanarástli žiletky, ale nie, stále tie papierovo-mäkké bábätkovké nechtíky, ktoré by sa dali v pohode krátiť aj bez nožničiek. Jednoducho tie jeho bejby laby sa do ťapiek na dupačkách nezmestia a tlačia sa von (už teraz sa “teším”, aká to bude zábava o 15 rokov, keď mu budeme zháňať topánky o 3 čísla väčšie, ako sa bežne predávajú).

A objavil ich aj on. Ruky má v ústach pomerne často (hlavne keď zaspáva), ale potom jedného dňa pri prebaľovaní sa zrazu v jeho zornom poli mihla noha a keďže koordinácia očí a rúk už celkom funguje, tak ju schytil a namieril si s ňou (štandardne) do úst. Výraz v očiach niečo v duchu “Tak ja mám aj tretiu ruku a vy ste mi jej existenciu takmer päť mesiacov tajili? Čo všetko ste mi ešte nepovedali?” A potom klik, klik, klik v hlave a pomaly sa rozlievajúci úsmev na tvári “Počkať, počkať, ak je tam tretia, je možné, že by tam niekde bola ďalšia?”

Keď už sme pri končatinách… je zábava pozorovať ho pri kúpaní. V momente, ako ho položíme do vody, tak sa menia na štyri veterné mlyny. Keď sme kúpali zhruba rovnako starú Kiku, tak som si mohla popri tom umyť zuby a uštrikovať sveter. Teraz musím dávať pozor, aby sa mi dieťa neutopilo vo vode, ktorú si nadšene našpliecha do tváre. Dva razy som už vliezla do vane s ním, nech má trochu viac vody k dispozícii, ale to sme si museli zatiahnuť záves, lebo inak by sa pani pod nami prišla zase sťažovať, že jej vytápame kúpeľňu.

A hýbe sa aj na suchu. Už nejaký čas sa odtláča rukami dozadu a krúti sa ako hodinky, keď sa chce k niečomu dostať. Ale najnovšie sa dvíha na kolená a na ruky a kníše sa dopredu a dozadu. A prevracia sa z bruška na chrbát (potom začne nešťastne vykrikovať, aby sme ho prišli vrátiť naspäť).

Nedávno som si uvedomila, že sme mu vlastne zatiaľ nič nekúpili (nepremokavé nohavičky na plienky namiesto tých, ktoré niekto – nebudem ukazovať prstom – omylom dal sušiť do sušičky, nerátam). Oblečenie nosí Kikine, hračky tiež zdedil po nej, nosič, kočík, autosedačka… všetko nám ostalo. Má zopár nových vecí, čo sme dostali, ale od nás nič. Možno na vianoce…

A stále nám čosi vysvetľuje v posledných dňoch, ale neviem presne čo, lebo to všetko znie bababa-ba-baba-bá-bam.

Skoro som zabudla – pas. Sme boli podať žiadosť minulú sobotu. Bola to trochu grand prix, lebo lokálne pošty neberú informácie, ktoré majú vyvesené na internete, veľmi záväzne, ale nakoniec nás zachránil “krajský úrad”. (Sobota je pre nás jediný deň, kedy sa toto dalo podniknúť, lebo autogram musia dať na mieste obidvaja rodičia.) Dve letenky už má kúpené, tak počkáme ešte na ten pas a poletíme, poletíme.

Pokuty, súdy, zákazy a urážky nie sú riešenie

Z českých novín: Pôrod doma skončil tragédiou, štát chce viac chrániť deti.

Odhliadnuc od toho, že v záujme vyvolania emócií, je hneď na úvod vložený obrázok predčasne narodeného bábätka… (Pôrody pred ukončeným 37. týždňom tehotenstva nepatria domov, pretože hrozí, že dieťa ešte nemá dostatočne vyvinuté pľúca; o to v článku vôbec nešlo.)

Odhliadnuc od toho, že moja prvá reakcia, keď si prečítam takýto článok, je súcit a predstava, aké hrozné to muselo byť pre matku, pod článkom sa nachádza vyše 2000 komentárov v duchu “tak jej treba, krave sprostej”… (Nie, nečítala som všetky, ale námatkovo vybraté boli takéto.)

Odhliadnuc od toho, že v ňom boli nepresnosti… Opravte ma, ak sa mýlim, ale pokiaľ viem, tak nie je štandard, aby rodiaca matka, ktorá príde do nemocnice, išla automaticky na ultrazvuk. Napoja ju na dva monitory – jeden na sledovanie kontrakcií a druhý na sledovanie srdečných oziev bábätka. (Tieto pôrodná asistentka doma sleduje pomocou ručného prístroja, ktorý je bežný aj pri tehotenských kontrolách.) Na ani jednom z týchto dvoch nevidno šnúru omotanú okolo krku. A “ak je pôrod už v pokročilom štádiu, dieťatku pomôžu na svet pomocou prístrojov”? Akých? Myslia sa tým pôrodné kliešte? Alebo vákuový extraktor? Alebo aké prístroje?

Odhliadnuc od toho, že asi štvrtina detí sa rodí so šnúrou okolo krku, niekedy omotanou aj viackrát a riešenie tejto situácie je najčastejšie to, čo aj laika napadne ako prvé – prevliecť šnúru cez hlavu…

… ak chce niekto viac chrániť deti, nech sa v prvom rade postará o to, aby podmienky a praktiky v pôrodniciach boli také, že nebudú mamičky odrádzať. Tým nemyslím nové závesy, dobrú stravu a jacuzzi (aj keď to by tiež neuškodilo), ale nedávanie rutinných nástrihov, možnosť vybrať si polohu na tlačenie aj inú ako “mŕtvy chrobák”, nepodsúvanie umelého mlieka namiesto odbornej pomoci pri prvých problémoch s dojčením a iné veci, ktoré sa v nemocniciach robia bežne.

… ak chce niekto viac chrániť deti, nech skúsi zabezpečiť, aby matky, ktoré sa aj tak rozhodnú rodiť doma, neboli vnímané, akoby mali lepru, keď sa ukážu v nemocnici v prípade komplikácie. Keby transfer z domu bol prijatý s rešpektom a nie s prístupom “zase musíme zachraňovať spackaný pôrod doma”, pôrodné asistentky a rodičia by možno skôr zvolili transfer v nejasnej situácii namiesto čakania, ako sa to vyvinie. Niektoré z nich by sa v konečnom dôsledku ukázali ako zbytočné, ale tie ostatné, by pomohli.

Pôrod doma nie je pre každého. Ale pokiaľ je plánovaný, je prítomná skúsená a vybavená odborná pomoc a jedná sa o nízkorizikové tehotenstvo, je porovnateľne riskantný ako pôrod v nemocnici (jedna zo štúdií), akurát zloženie rizík je iné. Je to rozumná alternatíva pre matky, ktoré sa tak rozhodnú a pripravia sa naň. Démonizovať ich nepresnými článkami, ktorých jediným účelom je vyvolať senzáciu, nikomu nepomôže. Obzvlášť nie matkám a deťom.

Mliečko pijú teliatka… my rastieme na Sunare

Svetová zdravotnícka organizácia odporúča, aby deti boli výlučne dojčené počas prvých šiestich mesiacov (vrátane iniciovania prvého kojenia do hodiny po pôrode), potom postupne začať pridávať tuhú stravu a popri tom kojiť do dvoch rokov alebo aj dlhšie.

Podobne sa vyjadruje aj Ministerstvo zdravotníctva SR a IBFAN.

Nanešťastie, kojenie nejde vždy ideálne, najlepšia alternatíva – mlieko inej matky – nie je zatiaľ veľmi rožšírená (aj keď okrem klasických milk-banks už začínajú vyrastať aj iné modely – napríklad Human Milk for Human Babies), a preto má na svete svoje miesto aj umelé mlieko. Toto nie je článok proti nemu.

Do približne jedného roka je umelé mlieko jednoznačne vhodnejšie ako kravské. Aj keď je založené na kravskom mlieku, je upravené tak, aby sa viac podobalo na ľudské (aj keď od toho má ešte stále ďaleko) a aby ho bábätká vedeli lepšie stráviť (v porovnaní s kravským).

Ale táto reklama zjavne nie je na produkt pre túto vekovú skupinu:

Sú to omaľovánky a z toho mi vychádza, že sa jedná o deti staršie ako jeden rok. Čítanie malých písmenok potvrdzuje, že tento konkrétny výrobok je určený pre deti od ukončeného 24. mesiaca do 6.(!) roku, ktorý obsahuje všeliaké dobroty (vitamíny, minerály, stopové prvky, omega-3 a omega-6 nenasýtené mastné kyseliny), ktoré by “mali byť prijímané v strave”. Prečo potom, aj keby sme prijali to, že kravské mlieko je len pre teliatka*, nedať deťom tieto zdraviu prospešné veci z čerstvej, rozmanitej stravy ale radšej z prášku? (Lebo z toho by výrobcovia prášku veľmi nezbohatli?**)

Odhliadnuc od toho, aj keby som v nejakom pominutí mysle zvažovala, že ktorý prášok začnem svojmu dieťaťu staršiemu ako dva roky dávať, “vtipným” prirovnaním k teliatku (a mňa ku krave?), by Sunar dostal mínusové body hneď pri prečítaní sloganu.

* Na okraj, ukazuje sa, že napríklad kozie mlieko sa na ľudské podobá viac ako kravské.

** Áno, cieľom podnikania je zarobiť peniaze. A asi nie je jednoduché predávať v zásade nepotrebný výrobok (aj keď, človek by sa mohol hádať, že takých sa úspešne predávajú tony… ). Ale práve preto by som si ako výrobca dala extra veľký pozor, aby mi reklama naň nepoškodila meno.

Krémová kuracia polievka s ryžou (chicken wild rice soup)

Keď som bola malá, mliečna polievka bola jedno z jedál, ktoré neprekročili prah mojich úst. Našťastie, u nás doma sa nevarievala a v školskej jedálni sa jej od druhého stupňa na základnej dalo v pohode vyhnúť (na prvom nás vychovávateľky kontrolovali a vyžadovalo to trochu kreativity). Preto ma mierne prekvapuje, že táto polievka mi celkom chutí (jediné, čo mi na nej vadí, je, že je dosť “ťažká”). Mišovi chutí veľmi.

Recept a “divá” ryža, ktorú obsahuje, pochádzajú z Minnesoty (Táňa, ďakujem).

4 mrkvy
4 zelerové “steblá” (stalk, anyone?)
1 liter kuracieho vývaru
1 liter vody
2 kuracie prsia
1 balíček long grain & wild rice with seasoning*
1/2 čajovej lyžičky soli
1/2 čajovej lyžičky mletého čierneho korenia
60g (= 1/2 cup) múky
110 g (= 1 stick) masla
470 ml (= 2 cups) sladkej smotany/heavy cream

Nakrájame mrkvu, zeler, kuracie prsia a dáme ich variť do kuracieho vývaru s vodou. Prisypeme tam aj balíček ryže. Keď je zelenina mäkká a mäso uvarené, urobíme zápražku (ha!): rozpustíme maslo, pridáme múku, soľ, čierne korenie. Za stáleho miešania vlejeme sladkú smotanu. Celé to pridáme do polievky, prevaríme a je to.

* Pár slov k ryži: už sa mi stalo, že som nemala takýto balíček, tak som namiesto toho použila zmes dlhozrnnej a divej ryže (bulk z whole foods) plus lyžicu vegety (v tom balíčku je totiž už aj korenie). Neviem, či sa dá divá ryža zohnať aj na Slovensku, ale ak nie, tak by som skúsila tých 130g normálenj ryže (plus vegetu).

Víkendové surfovanie

unexpectedly crazy

not staying mum

why ruin your life

teenage brains

allergic to algebra

of course, this is a war on birth control

v Austrálii:

Čo robiť, keď si o vás ľudia myslia, že ste na hlavu?

Am I nuts?Každý sme nejaký a máme svoje hodnoty. Máme rôzne skúsenosti, ktoré nás doviedli na miesta, kde dnes sme. Robíme rôzne rozhodnutia. Niektoré z tých mojich sú iné, ako robí väčšina ľudí v mojom okolí (aj fyzickom, aj virtuálnom) – kojila som dieťa takmer do dvoch rokov, používam látkové plienky, porodila som dieťa doma

Aj mne sa zdajú niektoré rozhodnutia iných ľudí čudné (= iné, ako by som urobila ja na ich mieste), ale snažím sa ich rešpektovať. Pomyslím si svoje, porozprávame sa o tom doma, ale nevyšplechnem len tak z ničoho nič na niekoho, o kom až tak veľa neviem, že je hlúpy a robí hovadiny.

Keď potom niekto mne nie príliš zaobalene povie, že som zlá matka a hazardujem so životom svojho dieťaťa, tak ak mám dobrý deň, tak sa mi spraví pena okolo úst, keby bol/a pri mne, tak sa asi pohádame, takto mám len chuť napísať štvorstranový e-mail (prítomnosť potreby obhájiť sa je zvláštna, ale neodbytná). Keď pár hodín počkám, táto chuť ma prejde a väčšinou nenapíšem vôbec nič. Ak môj deň bol už predtým nanič, tak sa rozplačem a vážne zvažujem, že z tohto tu spravím blog o varení (čo je podľa štatistík za posledné mesiace jednoznačne cesta, ktorou by som sa aj tak mala uberať). Potom najhoršie, čo sa mi môže stať je, že niekomu uvarené jedlo nebude chutiť, alebo sa počuduje, prečo ešte zapekať hotové palacinky.

A nie je to tým, že by som nemala rada diskusiu alebo nezniesla niekoho, kto má iný názor ako ja. Práve naopak, veľmi oceňujem, že ľudia sú ochotní dať mi spätnú väzbu na moje rozmýšľanie nahlas (napríklad tu). Ale odsúdiť niečo, čo robím, bez toho, aby ma človek poznal a vedel, čo ma k tomu viedlo, je pre mňa v úplne inej kategórii.

Hovorím si, že majú právo si myslieť, čo chcú. Je to ich problém. Nie môj. Ale väčšinou to nefunguje a aj tak ma to mrzí. A o kus viac, ak to nie je pre mňa neznámy človek.

Ono je to zrejme prirodzený vedľajší účinok toho, že tu takto vypisujem online, ale momentálne (ešte) nie som v stave úplne prestať. Keby sme po Irene ostali tri týždne bez elektriny, ako sa nám vyhrážali, tak by som zrejme zase začala písať ceruzkou na papier, taká je to závislosť (aj keď na to by sa mi veru ťažko znovu zvykalo, lebo dnes už málokedy píšem “lineárne”).

Takže, čo robiť, keď si o vás ľudia myslia, že ste na hlavu?

Látkové plienky

PlienkyLátkové plienky som kúpila ešte predtým, ako sa Kika narodila. Aj sme ich trochu používali, ale bolo to dosť komplikované, lebo náš predchádzajúci byt nemal práčku, prvé dva mesiace jej držal pupok, v ôsmych mesiacoch začala trochu chodiť do jaslí… a ja som to vzdala.

Fast-forward dva roky.

Teraz mám práčku asi 5 krokov od prebaľovacieho pultíka, Kubovi pupok odpadol na štvrtý deň, jasle sú v nedohľadne, a tak veselo látkujeme. Toto je článok o tom, ako to vyzerá v praxi. Vhodný čas prestať čítať, ak vás vylučovanie bábätiek a veci okolo toho (momentálne) nezaujímajú.

Okrem toho, že látkové plienky sú pekné a nejdú do peňazí a objemu v skládkach, tak ako jednorazové, nie sú ani také náročné na používanie, ako sa môže na prvý pohľad zdať (a hovorí sa, že je jednoduchšie z nich deti odplienkovať).

Ja som kúpila (tu; na Slovensku odporúčam tu) fitované a obdĺžnikové plienky s nepremokavými nohavičkami (kvôli sušeniu som nechcela all-in-one). A kúpila som ich veľa, keďže sme nemali práčku a nerátala som s každodenným praním. Ani s praním každý druhý deň. Viac sa nám osvedčili tie fitované, takže teraz, keď už práčku máme, som obdĺžnikové predala (nechala som si akurát pár na iné účely) a zostalo mi 15 fitovaných, čo by v pohode stačilo na pranie každý druhý deň. Okrem toho, na noc dávame papierovú plienku (takúto; kupujem ich s 30% zľavou cez Amazon Subscribe and Save + Amazon Mom program). Takže by to vychádzalo na pranie tak každý druhý-tretí deň.

Ale periem skoro každodenne, lebo máme aj dieťa, ktoré už je síce bez plienok, ale predsalen sa ešte občas pritrafí niečo do nohavíc (a občas aj do postele), tak radšej nech sa to všetko spolu operie, ako to skladovať.

Keď som už pri skladovaní. Začala som s nepremokavým vrecom (z rovnakého materiálu, ako tie nepremokavé nohavičky na plienky), do ktorého som plienky hádzala a potom to všetko vysypala do práčky (vrátane vreca). Ale leto bolo horúce a aj pri častom praní to v spálni práve nevoňalo a nechcelo sa mi zakladať na to ešte nejakú extra nádobu, tak to teraz hádžem rovno do práčky. Aj tie čo sú len mokré, aj tie… druhé. Pokiaľ sú príliš špinavé, trochu ich predtým opláchnem silným prúdom studenej vody.

Periem s bio-práškom (týmto; a nielen plienky ale aj všetko ostatné), bez aviváže, ale občas prisypem sódu bikarbónu, keď sa mi zdá, že mám obzvlášť zaváňajúcu várku. Okrem jedného razu, keď bolo niečo cítiť aj po opraní (spustila som to vtedy ešte raz), vychádzajú čisté. Nevoňajú – ako sa píše na prášku, ak chcete kvety, choďte si ich natrhať – ale ani nesmrdia. Sú jednoducho bez vône. A toto zvláda americká práčka, ktorá perie hodinu na max 54C (dlhší alebo teplejší cyklus sa na tejto mojej nedá nastaviť). Plienky potom suším v sušičke a nohavičky voľne v kúpeľni.

Občas sa stane, že na plienke ostane žlto-oranžový fľak (pre tých, čo nevedia, bábätká, ktoré sú čisto kojené, produkujú oranžový! “jogurt”). Tú potom nedám do sušičky (aby sa tam fľak “nezapiekol”), ale nechám usušiť voľne niekde pri okne. Ak mám šťastie a svieti slnko, tak zmizne. Tá predchádzajúca veta nie je vtip, je to mágia a skutočne to funguje.

Kike sme natierali zadok skoro pri každej výmene plienky. Kubovi vôbec. Zatiaľ nemal žiadne vyrážky, červené, nič. Mali sme jeden zápal močových ciest, ale myslím (a aj doktorka myslí), že to s plienkami nesúvisí (a keby sme nepoužívali látkové, tak sa naň ani nepríde).

Čo sa týka výbuchov, látkové jednoznačne v Kubovom prípade menej pretekajú ako papierové. Vo vnútri je to síce plné, ale aspoň netreba (väčšinou) meniť aj oblečenie.

Prečo teda dávame papierovú na noc? Lebo v nej necíti vlhkosť a netreba ho potom v noci prebaľovať. Papierovú dávame aj keď ideme na dlhšie von, lebo sme príliš pohodlní na to, aby sme so sebou nosili použité látkové plienky. Ale ak idem len na dve hodiny na prechádzku, dám mu látkovú.

Tieto naše plienky sú nastaviteľné, takže “rastú” s dieťaťom, ale sama som zvedavá, či nám vydržia až do odplienkovania, keďže Kubo je už teraz veľký ako priemerné ročné dieťa.

Toľko moja óda na látkové plienky.

Imagine that!

Volajú to detské múzeum, ale je to skôr taká herňa. V podobnej, len trochu väčšej, sme boli pred rokom v Severnej Karolíne, ale teraz je Kika už predsalen staršia, tak si to ešte viac užila.

Pozerali sme vláčikovú dráhu, nakupovali potraviny (vrátane platenia, to malo úspech*), umývali veľké zuby, jazdili na motorke a Kika poobjímala všetkých plyšákov, ktorých tam mali…

* Toto je inak zaujímavé, lebo Kika nás takmer nevidí používať papierové peniaze a v potravinách vôbec nikdy (cash platíme akurát mýto na cestách a občas niečo malé na jedenie alebo pitie, keď sme vonku), ale aj tak jej bolo jasné, čo treba robiť s tými zelenými papierikmi. Neviem, či si niečo myslí o kartách.

Zapekané palacinky s kakaovou polevou

Jedna vec je istá. Palacinky sa u nás do stavu zapekaného nedostávajú hlavne preto, že ich zjeme skôr, ako to stihnú. Ale tieto som ubránila.

Jedno leto rekonštruovali kúpeľne na našich vysokoškolských internátoch (kto ste ich videli pred rekonštrukciou, viete, že im bolo treba). Ale potom prišiel september, s ním nový semester a intráky ešte neboli hotové. Nikoho nezaujímalo, kde budú študenti bývať, nech si nájdu na tri týždne prechodné bydlisko, kde chcú. Ja s bratom sme mali šťastie, že máme pratetu, ktorá býva v Bratislave, a bola taká milá, že nás na ten čas prichýlila. A aj keď to vôbec nebolo súčasťou dohody, veľmi dobre sa postarala aj o naše žalúdky a raz sme dostali na večeru takéto zapekané palacinky.

Čo mi je záhadou, strážcom receptu na polevu sa stal môj druhý brat, ktorý tam vtedy ani nebol…

na palacinky:
1 liter mlieka
450 g múky
2 celé vajcia + 1 bielko
štipka soli
1 polievková lyžica cukru

na tvaroh:
1 žĺtko
3 polievkové lyžice cukru (plus mínus, podľa chuti)
50g masla + trošku na pečenie
450 g tvarohu*
1 čajová lyžička vanilkového extraktu alebo 1 vanilkový cukor
hrozienka (tak za hrsť)

na polevu:
2 dcl mlieka
125 g masla
1 vajce
3 čajové lyžičky (kukuričného) škrobu
3 polievkové lyžice cukru (opäť plus mínus)
1 kopcovitá polievková lyžica kakaa

Palacinky. Všetko spolu vymiešame, najlepšie ponorným mixérom. Je ideálne, ak cesto trochu postojí, ale ak na to nemáme čas, nevadí. Z tohto množstva vyjde tak 16-18 palaciniek. Doma sme ich pekávali každú na štipke masti, ale ja ich teraz pečiem len tak na sucho na panvici. Keď v nich nie je veľa cukru, tak sa nelepia. A málo cukru dávam aj preto, že väčšinou spravím zopár aj na slano (to som odkukala od Peťa Bellu) – opečiem z jednej strany, prevrátim, dám tam plátok šunky a plátok syra, preložím, vznikne polmesiac a ten opečiem z oboch strán. Ale naspäť k tým sladkým.

Tvaroh. Vymiešame žĺtko s maslom a cukrom. Pridáme tvaroh, vanilku a umyté hrozienka. Toto množstvo akurát naplní tých 16-18 palaciniek. Zatočené ich poukladáme na papierom vystlaný plech, dáme na ne zopár tenkých plátkov masla, aby sa nevysušili. Zapekáme na 150C/300F asi 25-30 minút (kým trošku zhnednú, v strede by mali byť stále mäkké, ale končeky by už mali začať chrumkavieť).

Poleva. V malom hrnci rozmiešame maslo, cukor a vajíčko. Pridáme kakao a postavíme na mierny oheň. V hrnčeku rozmiešame mlieko a škrob a vlejeme to do maslovej zmesi. Miešame, kým to nadobudne takú medovú konzistenciu. Štedro polievame upečené palacinky.

* Dokonca aj v tejto zemi americkej dostať tvaroh! (lepšie povedané twaróg)

Víkendové surfovanie

cena materstva – tri zaujímavé porovnania

gender gap v cestovaní – niekoľko postrehov a tipov pre ženy cestujúce samé

antikoncepcia ako pro-life cause (Kongo) – niektorí odporcovia umelých ukončení tehotenstva (a niektorí náboženskí predstavitelia) idú do takých extrémov, že odsudzujú aj antikoncepciu. A pritom práve antikoncepcia by mala byť súčasťou stratégie ako znížiť množstvo umelých potratov a pomôcť zdraviu žien.

5 dôvodov, prečo deťom nehovoriť ‘good job‘ – tu je to bežné. Deti chvália aj za úplne samozrejmé veci. Mne to spočiatku prišlo veľmi neprirodzené, ale teraz sa niekedy pristihnem, že to robím tiež.

the google puzzle – ak máte chvíľu čas na hádanky

na usmiatie a zamyslenie:

Kedysi a dnes

Rím síce nepostavili za jeden deň, ale nakresliť sa dá za tri:

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...