Rozmýšľajúca matka = feministka?

Tento článok mi dlho kvasil najprv v hlave, potom rozpísaný vo wordpresse, a tak nejako sa mi zdá, že prišiel čas ho zverejniť. Nie že by som si myslela, že je hotový (to tak skoro nebude, lebo moje názory na túto tému sú stále vo vývoji), ale skôr preto, aby som si učesala myšlienky a dostala ich do ako-tak koherentnej formy.

Takže, ja a môj feminizmus.

Feminizmus chápem ako ideu, že 1. ľudia sú si rovní bez ohľadu na pohlavie, 2. v našej súčasnej (a veľa predchádzajúcich) spoločnosti to tak nie je a 3. treba sa snažiť, aby to tak bolo. Nechápem to ako súťaženie s mužmi alebo negovanie všetkého “typicky ženského”.

Keby ste sa ma spýtali, keď som bola na vysokej škole, povedala by som, že feminizmus je už predsa “hotový”. Mám právo voliť (dokonca aj političky a to, že ich je zatiaľ málo, chce asi trochu viac času), študujem (dokonca na “typicky mužskej” fakulte), pracujem, mám vzťah, v ktorom sme si s partnerom rovnocenní, kde by ešte mohol byť problém? A hoci sa táto myšlienka úplne v mojej hlave explicitne nesformulovala, tak akosi pocitovo sa mi zdalo, že žena, ktorá ostane dlhodobo doma s deťmi, istým spôsobom mrhá svojím talentom a vzdelaním. Bolo mi jasné, že rozhodnutie mať deti ovplyvní ženin život omnoho viac ako mužov, ale myslela som si, že šikovná žena bez problémov nájde tú správnu rovnováhu medzi prácou a rodinou. Nemala som ani potuchy o tom, ako veľmi fyzicky a emocionálne je materstvo namáhavé, koľko prinesie vyčerpania a osamelosti a koľko vyžaduje trpezlivosti. A ako sa tak nejako implicitne očakáva, že keď som sa rozhodla dať sa na túto cestu, tak je to všetko môj osobný problém.

Potom som mala dcéru.

A nie, nezobudila som sa na druhý deň “osvietená”, ale postupne začalo byť jasné, ako výrazne viac to ovplyvnilo mňa ako partnera, ako ľahké je skĺznuť do zaužívaných “manželských rôl” a koľko námahy stojí proti tomu bojovať (a ako často radšej tú energiu, ktorú by som minula na boj, miniem na to, čo treba urobiť, lebo je to cesta menšieho odporu). Tehotenstvo, pôrod a kojenie ma naučili o feminizme, myzogínii, komunite (a jej absencii), súhlase a kope iných vecí, viac než som si kedy mohla predstaviť.

Feminizmus dal ženám veľa možností. Ale napríklad možnosť byť doma s deťmi je vnímaná, ako niečo menej hodnotné. Menej ako profesionálny úspech, prinajlepšom ako nevyhnutná prestávka v dôležitejšej činnosti. (Áno, viem, som biela, vzdelaná, vydatá, s manželom, ktorý ma finančne podporuje, atď a tieto vety musia pôsobiť ako facka pre niekoho, kto nie je takýmto spôsobom privilegovaný, ale to neznamená, že daný problém neexistuje.)

Už som to písala aj na inom mieste, ale zopakujem to znovu – súčasná spoločnosť je postavená na životnom cykle muža. Penalizuje (finančne, spoločensky, postavením v práci) matky a pritom materstvo je prirodzená súčasť života ženy. (Netvrdím, že každej ženy, ani to, že by každá žena mala mať deti, ale jednoducho to, že väčšina ich v určitom čase svojho života mať bude.) Feminizmus z pohľadu matky bude “hotový” až vtedy, keď rodič (nielen žena), ktorý sa rozhodne stráviť nejaký čas výchovou detí, tým neohrozí svoju kariéru alebo finančné zabezpečenie (v zmysle napríklad dôchodku v USA, alebo životnú úroveň v prípade rozvodu).

Ako by vyzerala taká spoločnosť? Ja neviem. Ale takmer určite by nebola postavená na malých izolovaných rodinách. V mysli mám obrázok starovekej dediny, kde sa dospelí na verejnom priestranstve venujú spoločnej práci, niektoré z matiek majú najmenšie deti v šatkách na chrbtoch, väčšie deti pobehujú v tlupe okolo, niektoré pomáhajú, niektoré sa niečo učia… Obrázok ťažko prenosný do dnešnej (západnej) spoločnosti. Ťažko sa môže šoférka autobusu alebo právnička na súde popri práci starať o malé dieťa. Ale zdá sa mi, že by nám prospel svet, v ktorom by rodina a práca (a škola) neboli úplne oddelené. A zároveň že by nám viac prospel svet, v ktorom je rodina centrom pozornosti a zarábanie peňazí a postavenie sa točia okolo nej, ako svet, kde je to naopak.

Okrem takéhoto teoretického snívania sú tu potom aj praktické veci. Keď sa tak pozriem to, čo robím alebo chcem robiť pre svoje deti, tak mi z toho vychádza, že áno, som matka feministka, pretože sú presne v duchu toho, čo pre mňa feminizmus znamená.

– Chcem, aby bol otec rovnocenný rodič. Nie babysitter, ktorý postráži dieťa, kým si matka potrebuje niečo vybaviť. A toto ide ďaleko za vymieňanie plienok a kúpanie.

– Je pre mňa dôležité modelovanie vzorov v rodine. Nielen, aby videli, ako vyzerá normálny vzťah (so svojimi svetlými dňami, aj s tými menej slnečnými), ale aj rozdelenie úloh. A tu ešte máme čo robiť, lebo keď sa pozriem na to naše, tak napríklad veľkú väčšinu domácich prác robím ja. A vadí mi, čo to znamená pre dcéru, lebo vyrastá s tým, že to takto má byť. A vadí mi, čo to znamená pre syna, lebo tým škodím nielen jemu, ale aj jeho budúcej (potenciálnej) partnerke. (Na druhú stranu, napríklad vidia so šróbovákom častejšie mňa ako tata a jeden z mojich “rodičovských cieľov” je, aby kým jedného dňa vypadnú z domu, si vedeli každý sám navariť. Takže úplne beznádejný prípad nie sme.)

– Zdá sa mi, že väčšiny (a bolo ich dosť) predsudkov o ľudských a obvlášť ženských telách, som sa zbavila, ale dávam si veľký pozor na to, ako pred Kikou komentujem výzor, či už svoj, jej alebo niekoho iného.

– Chcem chrániť deti pred stereotypmi a sexizmom tak dlho, ako sa len bude dať a zároveň ich naučiť ich rozpoznávať, aby keď ich už nebudem môcť chrániť, sa ubránili sami. Hračky, oblečenie, hry, knihy (keď hľadáte v knižnici dobrú knižku pre dva-a-pol ročné dieťa a knihovníčka sa spýta, či pre dievčatko alebo pre chlapca, tak niečo nie je v poriadku), …

– Toto súvisí s tým predchádzajúcim bodom a zatiaľ pre nás nie je aktuálne, ale uvedomovať si a ukazovať im, ako sú (sme!) ženy zobrazované v médiách, reklame, … Ako sú ich (naše) reprodukčné rozhodnutia spochybňované a ani zďaleka nie vždy rešpektované, ako žijeme vo svete, kde sexuálne útoky (od “nevinných” ako je pohvizdovanie na ulici po znásilnenia, o ktoré si ženy samy koledovali, lebo boli predsa opité a vyzývavo oblečené) sú stále brané ako bežná súčasť života.

Nechcem, aby to vyznelo, že som sa rozmnožila (ó, aký veľký a jedinečný úspech, všetci mi gratulujte), tým som dostala patent na rozum a odvtedy neviem rozprávať o ničom inom. Rodičia – častejšie matky – sú často obviňovaní z toho, že sú nudní. Lenže “nudný” je často označenie pre niekoho, koho záujmy sú iné ako tie naše. Materstvo je pre mňa dennodenná (a nanešťastie aj celonočná) realita a veľmi ovplyvnilo môj pohľad na svet. A zistila som, že ten svet (zatiaľ) nie je taký, aký chcem, aby pre moje deti bol. Toto sú tie dôvody, prečo o tom neviem prestať rozmýšľať (a zavrieť ústa).

9 comments

  1. Suhlasim s tym, ze zeny to maju v sucasnej spolocnosti tazke. No podla mna uz existuju cesty ako i sucasnu situaciu prisposobit svojim potrebam. Fakt je, ze som v podstate rada, ze pracujem, i ked to znamena, ze mam na seba zhruba hodinu a pol denne (ked netreba este vecer sadnut k praci). I ked ma mrzi, ze s malym netravim viac casu, viem, ze ak by som nepracovala, strasne by ma znervoznovala predstava, ze za svojimi rovesnikmi profesionalne zaostanem. To sa tyka jednak externeho pohladu – mojej atraktivity pre zamestnavatelov v buducnosti (a tento problem by mozno v tvojom idealnom svete nenastal), ale aj interneho – skrelo by ma, ze i ti povodne menej schopni odo mna sa vdaka rokom skusenosti stavaju profesne lepsi (a to po top pozicii v ziadnom pripade netuzim, po moznosti robit pracu, ktora ma bavi ale ano). Neviem, ako by iny svet vyriesil tento problem, ktory podla mna trapi nemalo matiek, ktore pracuju nie preto, ze musia, ale pretoze chcu.

    Mozno naivne si zatial myslim, ze cesta k rovnovahe by mohlo fungovat takto: Stat sa dostatocne atraktivnou pre pracovny trh na to, aby som mohla robit naozaj zaujimavu pracu na uvazok podla vlastneho uvazenia. Nemyslim si, ze je to lahke – treba dost do prace investovat na zaciatku (ziskat klientelu alebo pracu v dobrej institucii), no zda sa mi to schodnejsie nez ocakavat zmenu spolocnosti.

  2. Už pár dní sa snažím odpísať, len akosi sa mi nedarí povedať, to čo chcem, bez toho, aby to vyznelo kriticky (čo nie je zámer). Je to hlavne otázka. Takže posledný pokus:

    Som veľmi rada, že sú ženy ako Ty, ktoré nájdu tú svoju “balance” (aj keď to nie je úplne ideálne, ako píšeš).
    Len jedna z ďalších vecí, ktorá sa mi zdá pozoruhodná je, že sme ochotné platiť inej žene (či už nanny alebo daycare), aby sa postarala o naše veľmi malé deti, kým sa my venujeme tým “dôležitejším” činnostiam. Tieto ženy (vo všeobecnosti) zarábajú málo a služba, ktorú nám robia, je (väčšinou) kvalitná (toto píšem spomínajúc aj na Kikin daycare, kým som ešte chodila do školy). Ale má naozaj tá ich práca (v porovnaní s tou našou) takú malú hodnotu?

    1. Hodnotu prace (ako u vacsiny tovarov) urcuje trh. Ked som dala na web inzerat, ze hladame rodinu, s ktorou by sme sa delili o nanny, namiesto rodin som dostala kopu odpovedi od potencialnych nannies. Btw. tie beru okolo 14-15$ za hodinu ked sa staraju o jedno dieta, co sa mi nezda byt uplne malo. Nehovorim, ze robia nekvalitne, ale robia jednoduchsiu pracu (s pevnym pracovnym casom a mensimi narokmi na kvalifikaciu).

      Inak nemam pocit, ze som uz nasla idealnu rovnovahu, to skor hladam kompromis, ako z kazdej z pre mna dolezitych sucasti zivota ziskat aspon uspokojivo velky kus. Robim cca 8-9 hodin cisteho casu namiesto 11 (firemny standard), a dufam, ze mi to kolegovia neprestanu tolerovat. Necakam povysenia, ale snazim sa podielat na zaujimavych projektoch. Stankovi sa zase snazim venovat cely cas odkedy pridem domov az kym nejde spat. Mam sice pocit, ze tym flakam i pracu i rodicovstvo aj ked ma oboje bavia, no robim co mozem a dufam, ze to raz niekto oceni.

  3. Mna trochu prekvapuje, ze ti pride pozoruhodne, ze zeny su ochotne platit nanny/childcare a zaroven chodit do prace. A to, ze su zeny ochotne platit niekomu, aby im napiekol chlieb, dopestoval paradajku, alebo opravil auto, kym oni chodia do prace uz pozoruhodne nie je? Alebo to, ze posielaju deti do skoly a chodia do prace, namiesto toho, aby ich doma vzdelavali samy? Niekedy to urcite fungovalo tak, ze kazdy si musel vsetko urobit/dopestovat/naucit/vychovat sam. Dnes ale vieme, ze je delba prace, specializacia a vzajomny obchod je efektivne fungovanie spolocnosti, a tak to tak robime. Kazdy ponuka nejaku sluzbu a kupuje si od inych tie ostatne. Vratane childcare. (Ktore sluzby poskytovat a ktore kupovat a kolko je uz potom samozrejme rozhodnutie jednotlivca.)

    S efektivitou delby prace suvisi aj moja dalsia poznamka. Pises, ze bojujes proti zauzivanym manzelskym uloham. My s Jardom mame v domacnosti rozdelene ulohy a to pomerne klasicky – upratovanie, pranie, sitie, vacsinu umyvania riadu robim ja, on sa zasa stara o auto, pocitace, bicykle, platenie uctov, vybavovanie oprav, a podobne. V niektorych veciach sa striedame, napriklad varenie alebo nakupovanie. Je to super. Zivot vo dvojici je jednoduchsi aj vdaka tomu, ze nemusi kazdy jeden z nas drzat vsetko v hlave. Podla mna je dolezite, aby deti videli, ze obaja rodicia sa podielaju na chode domacnosti, ale nemyslim si, ze je dolezite, aby videli oboch pri kazdej domacej cinnosti 50-50.

    No a neodpustim si poznamku na temu zeny, prerusenie kariery a mzda. Ja to nevnimam ako penalizaciu spolocnostou. Ked zena prerusi karieru, hold prichadza o nejake skusenosti, a teda je uplne prirodzene, ze po navrate do prace zacne s nizsou mzdou alebo nizsou poziciou nez muz, ktory karieru neprerusil… Malo by to byt skor tak, ze zena, ktora nastupi po troch rokoch materskej, pojde rovno na seniorsku poziciu pretoze vychovavala deti, hoci napriklad Miso sa musi na seniorsku poziciu prepracovavat z juniorskej 3 roky pracou s danym systemom? (priklad je samozrejme vymysleny) Nebola by to zasa penalizacia muzov?

  4. Ano, bola by to penalizacia muzov a (pokial viem) nehovorim, ze toto je cesta, ktorou by sme sa mali uberat. Hovorim, ze tento system je zly, lebo sucasna situacia je pre zeny nevyhodna a neda sa upravit tak, aby vysledok bol prijatelny. Ano, je to velmi teoreticke, hovorit o nejakych zmenach systemu, ale tak sa to vsetko zacalo. Zeny neboli spokojne so systemom, v ktorom nemohli volit a zmenili ho na taky, kde volit mozu. Neboli spokojne so systemom, kde zarabali za tu istu pracu menej ako muzi a menia ho na taky, aby zarabali porovnatelne (tu sa zjavne lisime v nazore, ci sa to uz stalo alebo este nie). Nie som prorok, ale dovolim si vyslovit hypotezu, ze ak/ked pride dalsia vlna feminizmu, toto bude jedna z hlavnych tem.

    Tiez si nemyslim, ze je dolezite, aby bola kazda domaca cinnost rozdelena 50-50. A aj u nas je (nanestastie) viac-menej toto rozdelenie “muzsko-zenske”, Moj problem s tymto je, ze zatialco s autom sa ide do servisu povedzme raz za pol roka a aj to si Miso urci, ze kedy sa mu to hodi, deti treba nakrmit niekolkokrat za den a velmi to nepocka. To som zjavne vybrala extremne priklady, ale zda sa mi, ze to odzrkadluje hlavne vlastnosti tychto “muzskych” a “zenskych” prac. A zavidim, ze mate system, ktory vam dobre funguje, lebo my sme sa zatial nedopracovali do stavu, s ktorym by sme boli obaja spokojni.

    Platenie za childcare… neviem. Mne to akosi nespada do tej istej kategorie ako ostatne sluzby. Jednak preto, ze “chcem vsetko” – aj byt vela so svojimi detmi aj mat ine naplnenie mimo nich a idealne by tieto dve veci nemali byt uplne oddelene; jednak preto, ze by som chcela, aby ludia, ktori ko-vychovavaju moje deti neboli financne zainteresovani, ale robili to hlavne preto, ze chcu (viem, nie kazdy ma starych rodicov, kamaratov, susedov, etc ktori su prirodzenou sucastou komunity dietata… ja teda momentalne urcite nie – v takom kazdodennom zmysle)… specializacia a vzajomny obchod su fajn, ale toto je pre mna nieco, co by som radsej nerobila (ked rozmyslam nas tym, co este mi spada do tejto kategorie, tak ma napada len sex a to nie je zrovna vhodne prirovnanie, ale spolocne maju to, ze aj ked nijako neodsudzujem tych, ktori ho -dobrovolne- predavaju a nakupuju, je to nieco, co by v idealnom pripade nemalo byt predmetom obchodu)… asi dost zmatocna odpoved… tak ale varovanie bolo hned v uvode, mam viac otazok ako odpovedi

    ps off topic, ale chlieb si uz peciem a dufam, ze jedneho dna sa dopracujem aj k vlastnym paradajkam

  5. Katka me odkazala na tento clanek, tak jen nekolik malo poznamek.

    “jednak preto, ze by som chcela, aby ludia, ktori ko-vychovavaju moje deti neboli financne zainteresovani, ale robili to hlavne preto, ze chcu”

    To ale znamena, ze budes muset deti vzdelavat doma az do jejich dospelosti… a tim padem i zapomenout na jakoukoliv smysluplnou vlastni realizaci mimo domacnost.

    Uz staroveke a pravdepodobne i praveke spolecnosti znaly instituce pro peci o deti a jejich vychovu mimo rodinu – at uz individualni (childcare) nebo institucionalni (materske skoly, skoly,…). Samozrejme, kdo jich nechce vyuzit, nemusi – je to ciste individualni rozhodnuti. Pokud se ale nekdo svobodne rozhodne venovat vice vlastniho casu vychove deti, musi predpokladat, ze kvuli kariernimu (ne)postupu v budoucnu skonci v prumeru s nizsi mzdou a zrejme s mirne horsim zamestnanim nez clovek, ktery childcare vyuzije. Clovek nemuze mit vsechno a musi se rozhodnout, co preferuje.

    “Ano, bola by to penalizacia muzov a (pokial viem) nehovorim, ze toto je cesta, ktorou by sme sa mali uberat. Hovorim, ze tento system je zly, lebo sucasna situacia je pre zeny nevyhodna a neda sa upravit tak, aby vysledok bol prijatelny.”

    Nerozumim, jak je tohle konzistentni s tim, ze nechces platit nikomu za to, aby se staral o tvoje deti. Tim, ze clovek (at uz zena nebo muz) stravi nekolik let doma vychovou deti, zcela objektivne ztraci cast lidskeho kapitalu vyuzitelneho pro vydelavani penez. Pokud by takovy clovek chtel stejnou mzdu jako clovek, ktery se misto vychovy deti venoval praci, pak ho musi spolecnost nutne dotovat.

    To ale neni nic jineho nez placeni za to, ze rodis deti. Pokud ale nechces platit nekoho jineho za vychovu svych deti, jak muze byt v poradku pozadovat, ze bude za rozeni deti nekdo platit primo tobe?

    Vsimni si, ze ze spolecenskeho hlediska mohou byt takove dotace zcela optimalni – napr. spolecnost, kde lide rodit deti nechteji, muze shledat, ze je vhodne rozeni deti dotovat, aby populace prilis nestarla. To je ale neco zcela odlisneho nez to, o cem mluvis ty – pro tebe je to otazka osobnich hodnot. Proto nerozumim, jak mohou byt u tebe tyto dve veci (odmitat platit za childcare a zaroven pozadovat dorovnani mzdy, pokud vychovavas deti) ve vzajemnem souladu.

    Krome toho – neni vubec jasne, jestli je takove dotovani mzdy spravne i z hodnotoveho hlediska. Kdyz se podivame na lidi, ktere nemohou mit deti, vidime, ze takove pary by casto byly ochotny obetovat velmi hodne, aby deti mohly mit. Z toho lze usoudit, ze mit deti prinasi samo o sobe obrovsky uzitek, ktery neni primo vyjadren financne. Mozna ne vsem, ale vetsine lidi zcela jiste. Je ale potom vubec moralne spravne, aby lide, kteri se venovali vychove deti (a tady ziskali ten obrovsky uzitek v podobe deti), jeste navic pozadovali mzdove dotace, ktere dorovnaji jejich mzdy na uroven lidi, kteri misto vychovy deti zvysovali svoje schopnosti v praci?

    Opet – je to moralni otazka, a proto na ni neexistuje objektivni odpoved, a pokud nejakou subjektivni odpoved naleznes, pak se vubec nemusi shodovat s tim, co by spolecnost mela delat. Ale v ramci svych uvah o hodnotach materstvi treba nejakou subjektivni odpoved najdes.

    A jen na okraj – napr. Skandinavie, ktera postoupila ve vyrovnavani pozice muzu a zen na pracovisti opravdu daleko, zaroven take poskytuje siroce rozsireny system institucionalni pece o deti (skoro polovina vsech deti mladsich 3 let ve Svedsku je v jeslich nebo skolkach), coz neni nic jineho, nez statem placeny childcare. V USA, coz je dalsi zeme, kde zrovnopravnovani doslo daleko, je tento childcare soukromy, ale je to to same – platis nekoho, aby se staral o deti. Tahle souvislost neni vubec nahodna. Empiricky to vypada, ze se budes muset smirit bud s jednim, nebo s druhym.

    1. Nuž veď ja som si z dostupných možností vybrala to, čo sa mi zdá pre nás všetkých najlepšie – ostala som s deťmi doma (bez platenej materskej, bez toho, aby sa mi to rátalo do akéhokoľvek dôchodku, s perspektívou, že skončím s nižšou mzdou, …). Nie každá má tú slobodu, že to môže spraviť.

      Ale povedať, že sa to “vubec nemusi shodovat s tim, co by spolecnost mela delat” a že podpora materstva je “platenie za rodenie deti” je presne to, proti čomu tu namietam. Áno, mám zo svojich detí “úžitok”, ale zároveň aj vychovávam nových členov spoločnosti. Pokiaľ budeme hľadat, ktorá forma spoločnosti je optimálna z finančného pohľadu, tak to tá moja vysnívaná určite nebude, to píšem aj hore v článku (“by nám viac prospel svet, v ktorom je rodina centrom pozornosti a zarábanie peňazí a postavenie sa točia okolo nej, ako svet, kde je to naopak”). Ale to ešte automaticky neznamená, že to nie je tá, o ktorú by sme sa mali usilovať.

      Povedať, že materstvo nemôžme podporovať, lebo by to nebolo fér voči mužom a ženám, ktoré nie sú matkami, je súčasť problému. Pretože mať deti nie je rozhodnutie. Rozhodnutie je NEmať deti (to je to, čo nám priniesla moderná antikoncepcia). Pretože starať sa o deti nie je rozhodnutie, to je “štandard”. Rozhodnutie je outsourcovať túto starostlivoť niekomu inému*. Pokiaľ niekoho spoločnosť penalizuje za to, čo je pre túto skupinu ľudí normálne (pre čiernych farba pleti, pre gayov ich sexuálna orientácia, pre ženy to, že majú deti), tak to nie je optimálna spoločnosť.

      * Tu konkrétne narážam na daycare. Aj matka pracujúca mimo domu sa stará o svoje deti.

Leave a Reply to Pri príležitost zajtrajšieho Dňa matiek « life in progress Cancel reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.