Halloween trochu inak

Namiesto strašenia sme si dnes išli kúpiť pomaranče. Kike sa totiž veľmi páčili svetielka, ktoré sme mali zapálené, keď nám v sobotu nešla elektrina, a tak som rozmýšľala, či nevyrezať tekvicu. Ale potom som si povedala, že radšej niečo, s čím nebude toľko neporiadku. A pomaranče okrem toho, že zachovajú farebnú schému a voňajú, sa dajú rovno aj zjesť.

pomaranče
čajové sviečky
malý nožík
lyžica
malá misa

Prekrojíme pomaranče na polovice. Lyžicou vydlabeme dužinu nad malou misou a buď zjeme, alebo zavoláme na pomoc malého veľkého hladoša. Z vrchnej polovice každého pomaranča odkrojíme čiapočku tak, aby navrchu bola diera. Potom povyrezávame oči, zuby, čokoľvek a vložíme dovnútra sviečku. Zapálime a zakryjeme hornou polovicou. A pomarančové strašidlo je hotové.

Pečené hranolky

Priznanie. Mám veľmi rada hranolky. Nechodím za nimi síce do fast-foodov, ani si ich nedávam ako prílohu, keď ideme do reštaurácie, ale je možné (oficiálne všetko popriem), že som pekávala kupované mrazené hranolky na plechu v rúre. (Moja láska nie je až tak hlboká, aby som ich vyprážala.) Potom ma však napadla úžasná myšlienka – prečo tie hranolky posypané ktovie čím a zabalené v plastovom sáčku kupovať, keď máme “živé” zemiaky?

A tak sa zrodil tento jednoduchý recept.

Istým spôsobom sa uzavrel kruh, lebo si ešte zo Slovenska pamätám bežnú prílohu v reštauráciách “americké zemiaky”. Ale ani počas môjho ročného výmenného pobytu na strednej škole, ani na Work and Travel počas výšky, ani za 5 rokov tu som na “americké zemiaky” nenatrafila. Až kým som si ich nezačala vyrábať doma.

8 stredne veľkých zemiakov
1 polievková lyžica olivoveho oleja
2 čajové lyžičky soli
oregano alebo provensálske bylinky

Zemiaky poriadne poumývame, vykrojíme prípadné nepeknosti a nakrájame na hranolky. V mise ich polejeme olejom, posypeme soľou a bylinkami a poriadne premiešame. Rovnomerne rozprestrieme na papierom vystlaný plech a pečieme na 420F/220C. Približne po 20tich minútach ich trochu poprevraciame a pečieme ešte ďalších 20 minút, kým sa im začnú robiť hnedé pľuzgiere. Podávame ako prílohu, alebo ak máte podobnú úchylku ako ja, len tak s kyslou smotanou.

Víkendové surfovanie

trochu o láske a trochu o kojení cudzieho dieťaťa

vtipne opísaný pôrod

zachránili mu život:

Dýchanie z úst do úst

Požiarnici Jared Thompson a Jamie Giese dávajú umelé dýchanie psovi, ktorého zachránili pri požiari vo Wausau, Wis., Oct. 18, 2011. (Dan Young/Wausau Daily Herald/AP Photo)

Milé dámy, prichádza produkt, o ktorom ste ani nevedeli, že ho potrebujete na odstránenie problému, ktorý ste ani nevedeli, že máte. Nie dosť, že máte prsia a treba si dávať pozor, aby náhodou pod tričkom neboli badateľné bradavky, máte aj vulvu a treba si dávať pozor, aby…

pre koho sú najlepšie knihy?

zdá sa, že po deviatich rokoch, sa Američania sťahujú z Iraku (akurát ma fascinuje, že tých posledných 150, ktorí tam ostanú, budú pomáhať predávať zbrane???)

malý krok správnym smerom

Occupy Weather

Čo sa nepodarilo Irene, to sa včera podarilo predčasnej zimnej nádielke (o ktorej sme my v blaženej nevedomosti ani netušili, že sa chystá).

Išli sme na návštevu ku kamarátom do Jersey City. Okolo obeda začalo snežiť, ale to sme brali ako momentálnu zvlášnosť. Nuž len potom mi pripadla tá milá povinnosť došoférovať nás domov, lebo chlapi stihli ešte “Octoberfest”. Padal ťažký mokrý sneh, išli sme pomaličky, pomaly a už po ceste sme videli kopu popadaných konárov.

Kika bola trochu prekvapená (aj keď si zatiaľ nespomenula, že naposledy, keď sa pýtala, že kedy pôjdeme za babkou, som jej povedala, že keď napadne sneh) a pobavilo ju, že ju tato nosil aj do auta aj z auta (lebo mala obuté premokavé tenisky).

Ako sme prichádzali domov, tak nám už vchodové dvere otváral zvedavý sused (to je prezývka, ktorú sme mu dali už pár týždňov po nasťahovaní sa sem) a hneď nás informoval, že sme bez elektriny. A bez teplej vody. A bez kúrenia. (A my aj bez telefónov, lebo ako to už podľa Murphyho zákonov býva, obidva boli vybité.) Na mojom laptope (náš domáci internet síce nešiel, ale máme ešte usb “modem”) sme teda prvýkrát pozreli počasie, zistili, že do večera sa to má ešte trochu zhoršiť a oznámili výpadok prúdu (do rána to PSEG mala aj od pár stotísíc ďalších zákazníkov).

Večeru sme navarili a zjedli pri sviečkach, Kika chvíľu s nadšením pobehovala po byte s baterkou, potom sme malých naobliekali a dali spať a o pol deviatej sme zaľahli aj my. Odvtedy už elektrina trikrát bola a zase nebola. Tunajšie presvedčenie, že elektrické káble treba zásadne ťahať po stĺpoch a v žiadnom prípade nezakopávať by teoreticky malo uľahčovať opravy, ale keď padajú mokré ťažké konáre, tak to nie je úplne ideálne.

Ráno sme skončili všetci v našej posteli a po vykuknutí z okna našli 3 centimetre snehu a slniečko. Vychladený byt sa nám pomaly začal vyhrievať. A ja som si hovorila, že musím niekde nájsť tie správne poistky a takéto romantické večery nenápadne zorganizovať tak zhruba každé dva týždne.

Len momentálne tu zase sedíme bez elektriny a v zime (ale zase nie až takej, aby tým štyrom kýblom zmrzliny, ktoré má môj chlap v mraziaku nebolo z toho smutno). A predstava ďalšej noci bez kúrenia sa mi vôbec nepozdáva.

Pôrod, vec verejná? Kiežby

Pred necelými dvoma týždňami som spomínala plánovaný pôrod v galérii. Bábo sa v utorok narodilo.

Aj keď prvá reakcia je ?!?, tak jediné, čo mi na tom trochu vadí je to, že dieťa je prezentované ako umenie (bez jeho súhlasu).

Tento pôrod bol komornejší, ako niektoré pôrody v nemocnici. Bolo to síce “verejné prestavenie”, ale bolo tam okolo 15 ľudí, ktorých si matka sama vybrala (z tých, ktorí prejavili záujem). Pre porovnanie, mamičky v nemocniciach (obzvlášť tých veľkých/univerzitných) často hovoria, koľko rôznych ľudí (z ktorých väčšinu nikdy predtým nestretli) sa premlelo okolo nich počas pôrodu. Nie je to tiež verejné predstavenie? A na rozdiel od toho v galérii, neplánované?

Môj názor je, že pôrod je rodinná udalosť a že by pri ňom malo byť viac ľudí, než len rodičia a odborná pomoc. Nemyslím práve na návštevníkov galérie, ale skôr na sestry, mamy, sesternice, kamarátky, susedky, netere alebo iné blízke osoby. Aj také, ktoré už majú deti a môžu byť oporou, aj také, ktoré ešte nemajú, ale môžu stále pomôcť a takýmto spôsobom asimilovať pôrod ako niečo normálne, aby potom, keď raz príde ich čas, nešli úplne do neznáma. Toto nutne neznamená, že pôrod by mal prebehnúť doma (aj keď tam je prítomnosť viacerých ľudí pravdepodobnejšia a jednoduchšie zariaditeľná).

Keby som mala príležitosť byť pri pôrode predtým, než som išla na svoj prvý, určite by som ju využila. Príležitosť nebola, ale našťastie žijeme v dobe internetu, takže niečo som mala napozerané aspoň online. Dnes už ľudia pôrody dokonca blogujú alebo vysielajú naživo, takže keď niekto dodatočne zverejní pôrodné video (toto bol pôrod doma, ktorý prebehol rýchlejšie, ako stihli prísť pôrodné asistentky a bábo potrebovalo trochu pomôcť s dýchaním), tak je to už dokonca istým spôsobom menej “otvorené” (určitá časová medzera a možnosť rozhodnúť sa presne, čo bude uverejnené).

Neberiem to ako exhibicionizmus, aj keď to vyžaduje zbavenie sa veľkej časti ostychu. Je to normalizácia pôrodu. Ľudia sa učia napodobňovaním. Tak sa naučíme chodiť, bicyklovať, plávať. Predtým, ako šoférujeme, tiež sa najprv pozeráme, ako to robí niekto iný. Ale z nejakého záhadného dôvodu sa v dnešnej dobe pôrody (a často aj kojenie) dejú za zatvorenými dverami. A pritom ženám hovoríme, že sú dôležité a často náročné. Niet divu, že potom vzbudzujú obavy.

Pôrody, ktoré vidno vo filmoch alebo v televízii, sú väčšinou rýchle, hlučné, nebezpečné a viac či menej nechutné. Je síce pravda, že naše predstavy o pôrode viac formuju rodina a blízki známi, ale títo ľudia pozerajú tie isté filmy, tú istú televíziu. A pozerajú ich aj ľudia, ktorí pracujú v nemocnici. Áno, tí majú okrem toho za sebou aj roky školy a roky praxe, ale stále to má vplyv na ich “pôrodnú kultúru”. A ako Henci Goer hovorí vo svojej knihe The Thinking Woman’s Guide to a Better Birth:

To, či budete mať cisársky rez, nejakú inú procedúru alebo medikamenty počas pôrodu, má pomerne málo do činenia s tým, v akom stave sa vy alebo bábätko nachádzate. Čo sa vám stane takmer úplne závisí na filozofii a štýle tých, ktorí sa o vás starajú.

Tu je video, kde mladá žena hovorí, aké to bolo, byť pri pôrode a ako to zmenilo jej pohľad:

Keby takáto skúsenosť bola bežná, zmenilo by sa to, ako všetci pôrod vnímame (a možno by potom tieto štatistiky nemali taký trend, aký majú). Namiesto toho, aby vzbudzoval len obavy, ženy by mohli byť pokojnešie, pripravenejšie a sebavedomejšie, lebo by vedeli, že je to síce náročné, že to (pravdepodobne) bude bolieť, ale že to zvládnu.

Na Slovensku každé štvrté dieťa, v USA každé tretie

OECD Health Data 2011 ponúka dáta na porovnanie zdravia a zdravotníctva v krajinách OECD. Mňa zaujímalo toto:

Pôrody cisárskym rezom v krajinách OECD, 1990-2009 (% zo živo narodených detí; zdroj dát; klik pre väčší obrázok):

OECD

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ešte raz v bledomodrom:
Pôrody cisárskym rezom na Slovensku, 1990-2009 (% zo živo narodených detí; zdroj dát):

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

A ešte raz – čísla za rok 2009 (posledný dostupný):

2009
Austrália
Rakúsko 28.6
Belgicko
Kanada
Česká Rep 21.2
Dánsko 20.6
Estónsko 20.7
Fínsko 15.7
Francúzsko 20.0
Nemecko 30.3
Maďarsko 32.5
Island 15.8
Írsko 26.0
Izrael 18.8
Taliansko 38.4
Kórea 35.1
Luxembursko 29.7
Mexiko 42.0
Holandsko
Nový Zéland 24.0
Nórsko
Poľsko 22.8
Portugalsko 33.0
Slovensko 27.0
Slovinsko 17.8
Španielsko 24.9
Švédsko 17.1
Švajčiarsko 32.4
Turecko 42.7
Veľká Británia 23.7
USA

V USA sú za rok 2009 zatiaľ dostupné len predbežné dáta (National Vital Statistics System), ktoré hovoria 32.9%. V štáte New Jersey je to 39.4%. V nemocnici, kde sa narodila Kika, 42.8%.

Popôrodná depresia

Nie si sama. Nie si na vine. S pomocou sa to zlepší. Si dobrá matka. Si dobrý človek. 

Bola som na prednáške pre poradkyne pri dojčení a duly o popôrodnej depresii. Aj keď som vedela, že tento druh depresie nie je zriedkavý, prekvapili ma niektoré z vecí, ktoré som sa dozvedela:

Každá štvrtá žena v nejakom období svojho života trpí depresiou. Najčastejšie je to počas tehotenstva a/alebo krátko po pôrode – každá ôsma žena (toto je dôvod, prečo by každý mal mať aspoň základné informácie o popôrodnej depresii).

Rizikové faktory:
– predchádzajúci psychický problém (depresia, PTSD, OCD, …)
– citlivosť na hormonálne zmeny (počas menštruačného cyklu, tehotenstva, pôrodu),
– nedostatočné sociálne zázemie
– manželské/partnerské problémy
– chudoba alebo finančné problémy
– zneužívanie (verbálne, emocionálne, sexuálne, …)
– traumatický pôrod
– dieťa narodené s postihnutím alebo mŕtve
– dlhodobé liečenie neplodnosti
– kŕmenie bábätka umelým mliekom
– fajčenie

Prejavy (pokiaľ trvajú viac ako dva týždne; môžu sa objaviť až približne do roka po pôrode):
– plačlivosť
– problémy so spánkom
– veľmi nízke sebavedomie
– zmeny v chuti do jedla
– pocity opustenosti
– hnev, zúrivosť
– nepokoj

Čo matke povedať:
– Nie si sama. Nie si na vine. S pomocou sa to zlepší. Si dobrá matka. Si dobrý človek. 
– Požiadať o pomoc nie je prejav slabosti, nesnaž sa to pretrpieť. 

Čo robiť:
– Veľmi dôležitý je spánok. Postarať sa, aby rodinní príslušníci alebo popôrodná doula pomohli s bábätkom v noci.
– Návšteva primárneho lekára a terapeuta alebo psychiatra.
– Emocionálna podpora.

Viac informácií:
– kniha A Deeper Shade of Blue: A Woman’s Guide to Recognizing and Treating Depression in Her Childbearing Years
Postpartum Support International

Hubové lasagne

Keď robím lasagne s mletým mäsom, tak idem plus mínus podľa tohto Ajkinho receptu, ale dostala som chuť na bezmäsitú verziu, a tak som veľmi mierne upravila tento recept z foodnetwork. Ukazuje sa, že hubové lasagne nie sú až také hutné a okrem toho v nich viac vynikne taká tá syrová krémovosť omáčky, takže to vyzerá, že k nám asi odteraz zavítajú častejšie ako ich mäsité sesternice. Jediné mínus je počet nádob potrebných na prípravu.

Z tohto množstva sa my (dvaja dospelí + jedno dieťa) najeme trikrát, takže by som povedala, že asi 7 dospeláckych porcií.

soľ
(olivový) olej
15 ks lasagne (u mňa 5 vrstiev po 3)
1 veľký rozotretý strúčik cesnaku
4 šálky (1 liter) mlieka
170g (1 a 1/2 stick) masla
1/2 šálky (60g) múky
1 čajová lyžička mletého čierneho korenia
majoránka
700g (baby bella/cremini) húb
1 šálka čerstvo nastrúhaného (parmesan) syra

Najprv uvaríme cestoviny. Do veľkého hrnca dáme vodu, soľ a pár kvapiek oleja. Olej z lenivosti obyčajne do cestovín nedávam, ale tu je dôležitý, aby sa lasagne pri cedení nepolepili. Varíme asi 10 minút (= 2/3 času uvedeného na krabici), aby neboli úplne do mäkka. Zlejeme vodu a zatiaľ necháme tak.

Huby poumývame a nakrájame na plátky. Roztopíme 50g masla, pridáme rovnaké množstvo oleja, huby a trošku posolíme. Miešame asi 5 minút, kým huby zmenia farbu, “zvláčnejú” a pustia trochu šťavy. Vypneme a zatiaľ necháme tak.

Bešamelová omáčka. Mlieko s cesnakom zohrejeme buď v mikrovlnke alebo na sporáku do horúca. V inej nádobe rozpustíme zvyšné maslo. Vsypeme múku a minútu svedomito miešame. Teraz zatajíme dych a postupne pridávame horúce mlieko, najprv len po troškách za usilovného miešania, aby sa nerobili hrudky. Keď už je tam úspešne asi polovica, tú druhú môžeme vliať naraz. Pridáme 1 a pol čajovej lyžičky soli, čierne korenie a majoránku podľa chuti. Na malom ohni varíme asi 3-4 minúty, kým omáčka nadobudne konzistenciu redšieho pudingu. Vypneme.

Nuž a teraz dáme vyhriať rúru na 375°F/190°C a poskladáme všetko dohromady. Potrebujeme malý plech (taký, čo sa tu volá 9×13) alebo keramický hrniec s plochým dnom. Ja som ten môj vystlala alobalom, ale to len preto, že mi začína hrdzavieť (ak sa náhodou voláte Iva, tak si na nákupný zoznam na chladničke dopíšte malý plech), inak netreba. Dno trošku potrieme bielou omáčkou. Dáme 3 lasagne vedľa seba. Ja som ich ukladala tak, že sa neprekrývali, čo neskôr uľahčuje servírovanie a mne akurát pokryje malý plech. Natrieme omáčkou (asi pätina toho, čo ešte máme), posypeme štvrtinou húb (bez šťavy, ktorú pustili) a štvrtinou syra. Toto opakujeme ešte trikrát, zakončíme tak, že poslednú vrstvu cestovín potrieme zvyškom omáčky.

Pečieme približne 40 minút, alebo kým začnú na vrchu zľahka hnednúť a chrumkavieť. Pred servírovaním necháme 15 minút chladnúť.

Víkendové surfovanie

malinký banán (obrázok)

vtáčie masky, ktoré nosili doktori v čase moru (obrázky)… brrr

otvorený list tomu 53%-nému chlapíkovi (re: Occupy Wall Street)

Naozaj chceme, aby toto bol štandard? Naozaj chceš žiť v spoločnosti, kde len na prežitie treba, aby človek mal dve práce a pracoval 60 až 70 hodín týždenne? Je toto tvoja predstava amerického sna?

A bol by si pripravený pracovať 80 hodín za týždeň? 100 hodín? Zvládneš mať naraz štyri práce? A zvládneš to, keď budeš mať 40? Keď budeš mať 50? Keď budeš mať 60? A zvládneš to, ak budeš mať artritídu? A zvládneš to, ak budeš mať iba jednu ruku? Zvládneš to, keď sa budeš popri tom liečiť na rakovinu prostaty? Naozaj sa Ti zdá, že takto by mal vyzerať život v naj krajine na svete?

dokumentárny film stanice BBC hovorí o stotisícoch bábätiek v Španielsku ukradnutých rodičom a predaných na adopciu:

Ale ženy, často mladé a slobodné, nemohli deti ani vidieť, ani pochovať. V skutočnosti boli bábätká predané bezdetným párom, ktorých náboženské presvedčenie a finančné zabezpečenie boli vnímané ako záruka toho, že budú lepší rodičia.

Experti sa domnievajú, že tieto prípady môžu tvoriť až do 15% všetkých adopcií v Španielsku v rokoch 1960-1989.

aká ťažká je doba? rodičia kupujú menej plienok a viac krémov na zadok (Wall Street Journal) – alebo ako sa dá hľadať senzácia aj tam, kde nemusí byť… Áno, jedno vysvetlenie je také, že bábätká sú dlhšie v mokrých plienkach. Ale možno rodičia nakupujú plienky vo veľkom práve v obchodoch, ktoré do tejto štatistiky neboli zahrnuté. Alebo viacerí skúšajú látkové plienky. Alebo je celkovo menej detí momentálne v plienkach. Alebo ich vymieňajú menej preto, že plienky viac sajú ako kedysi a nie preto, že si nemôžu dovoliť kúpiť viac.

približne 925 milliónov ľudí na svete je hladných

Rockefeller State Park

Vonku vybuchla jeseň. A my sme išli loviť farby.

Do Rockefeller State Parku sa ide cez dedinu s romantickým názvom Sleepy Hollow (Ospalá diera) a na rozdiel od našich lokálnych parkov v Jersey, kam majitelia chodia venčiť psy, do tohto bohatí New Yorčania chodia venčiť kone (naozaj – je tam extra parkovisko pre autá s konskými prívesmi a nejakých sme aj stretli). A vraj si tam chodieva(l?) zabehať aj bývalý prezident Clinton.

Pekné miesto s chodníkmi vhodnými aj pre kočíky (A koče! Jeden sme stretli.)

PS Ten prvý obrázok je panoráma a je trochu väčší ako zvyčajne dávam, tak to môže chvíľu trvať, kým sa vám načíta.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...