Raz to muselo prísť

ŽilinaPerthMilí moji,

po skoro šiestich rokoch sa konečne ideme sťahovať. Na rodnú hrudu.

Mišo bol síce pred Vianocami na pohovore v Austrálii, aj ponuka prišla, ale nakoniec sme sa ju rozhodli neprijať. Okrem toho sa vyvrbilo aj niečo v Žiline, takže do konca marca sme tu a od mája tam. Na apríl vymýšľame ešte výlet a samozrejme sťahovanie.

Teším sa, veľmi sa teším. Nebude to ideál, to viem už teraz, ale o tom niekedy inokedy, lebo si momentálne nechcem kaziť radosť.

Pre zaujímavosť niečo, čo som písala v decembri, keď bol preč, s pracovným nadpisom Going Down Under:

Najprv sa nervózne prechádzam po byte, potom sadám ku počítaču a začínam pomaly ťukať. Som unavená, ale taký ten blbý druh únavy, ktorému ľahnutie do postele nepomôže. Pomohlo by ísť si zaplávať. Alebo sa aspoň poprechádzať – vonku je spln. Ale nejde to, lebo mi tu spia dvaja škriatkovia a ich druhý strážca je momentálne hlavou dolu, veľmi ďaleko.

Tento post možno nikdy neuzrie svetlo internetu, ale aj tak mi ho treba napísať (a možno o pár dní aj zverejniť). Uvidíme. Ak aj nie, tak v koši bude v dobrej spoločnosti.

Že či sa odsťahujeme do Austrálie? Keď som mu povedala, že nie na viac ako na dva roky, nie bez pracovného povolenia aj pre mňa a nie bez prísľubu výletu na Nový Zéland, tak som si myslela, že žartujem a že na ozajstné rozhodovanie nepríde.

Ale prišlo.

A mne sa nechce písať stĺpčeky výhod a nevýhod, ktoré bude treba potom vážiť a sčitovať a porovnávať. Lebo to nie je celý obraz. Hej, Perth vyzerá byť pekné mesto s výbornou klímou, nežili by sme si zle, bolo by to iba na dva roky. Je to ďaleko, boli by sme sami a bolo by to zase dočasné. Ako mi to už kamarátka “sčítala”, on bude mať prácu a Ty dve deti v novom meste bez známych s vyhliadkou na ďalšie sťahovanie.

Ale nie je to celý obraz.

Aj mňa to láka. Láka ma skúsiť si niečo nové, niečo úplne iné, niečo, kam sa pravdepodobne inak nedostanem. A radšej by som brala nie úplne ideálny pobyt tam, ako po pár rokoch ľutovať premárnenú šancu. A výčitky typu, že kvôli mne sme nešli.

Ale okrem toho sa aj veľmi bojím. Už tu som sama. A už dlho sa chcem vrátiť niekam, kde poznám miesto, poznám ľudí. Kde, keď potrebujem vyvetrať hlavu a niečo si premyslieť, tak sa nájde strážca spiacich detí. Fuck. Kde, keď potrebujem ísť k zubárke, tak sa nájde strážca detí a nemusím sa starostlivo tri mesiace dopredu objednávať na deň vianočného odletu, lebo to už má chlap dovolenku. Už sa ani nevládzem zasmiať na tom, že sa teším k zubárke.

Bojím sa, že spraví rozhodnutie bezo mňa. Že našu diskusiu bude považovať za ukončenú a povie im na mieste, že ideme. Že im nestojí ani za to, aby ho poslali domov sa na to so ženou vyspať (pun, oh, so intended!). Za to by som ho chvíľu nenávidela.

Bojím sa, že tam to rozhodnutie nespraví. Že príde domov a bude to na mne. Že si ja budem musieť vybrať.

Tak strašne unavená.

Tak tu to máte – the good, the bad and the ugly.

PS zdroj obrázku – a je to Žilina, koho nemám vo svojom počítači…

7 comments

    1. dakujeme!
      inak dokonca sme aj chvilku rozmyslali, ze by sme v tom aprili prisli prepadnut vas, ale safari si asi nechame na neskor, ked si aj Kubo bude moct uzit zirafy 😉

  1. Hm! Netesi ma to, ale rozhodli ste sa myslim spravne – aj tak v aprili ma prsat. Dokopem sa k nejakemu mailu snad este pred letnym slnovratom, a budem zvedava na podrobnosti! 🙂

Leave a Reply to Iva Cancel reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.