10 vecí, ktoré mám na Tebe najradšej (Kika, 2 a 3/4)

hlášky, ktoré hovoríš – krtečko, toto je perfektná piškótka, Kika je v balíku (= zabalená v uteráku po kúpaní)… Už si ich naozaj musím zapisovať, lebo ich rýchlo zabúdam a je to veľká škoda.

výslovnosť – Už to nie je len baby talk, lebo používaš aj “veľké slová”, ale stále je to ešte veľmi detské a nejdú Ti niektoré hlásky (hlavne l a r), čo v kombinácii znamená úžasnú výslovnosť. Keď sa k tomu pridajú občasné anglické slová, je to veľká zábava počúvať Tvoj svojský prízvuk. (tam su bauony, idem intu d bed…)

oči – Si krásna. Nechcem, aby si sa tým nejako extra zaoberala alebo tomu prikladala nejakú váhu a snažím sa neobdivovať Tvoje črty zakaždým, keď sa na Teba pozriem, ale si jednoducho krásna. A najviac vynikajú Tvoje oči. Veľké, hnedé, mäkkučké.

zaujíma Ťa, ako všetko funguje – kam ide obsah záchodu po spláchnutí, čo vezie ten kamión, ako rastú tie paličky, čo sú na zemi pod stromami, kde býva veverička, kam odišiel sneh, kedy bude jar… Veľa si pamätáš a dávaš si veci do súvislostí. Myslím, že ma tak skoro neprestane fascinovať sledovať, ako sa učíš. (Jáj, najnovšia mánia, “upratovanie” – zoradiť pastelky podľa veľkosti alebo zarovnávať domino.)

začala si spievať – Donedávna to boli len riekanky, ale v poslednej dobe občas počujeme aj melódie. Dúfam, že sa nenecháš odradiť mojím hudobným hluchom a chabými ukážkami spievania a budeš v tom pokračovať.

niekedy naozaj pomáhaš – A tu myslím pomáhaš a nie ‘pomáhaš’. Poupratuješ topánky alebo pozbieraš, čo treba. Tlačíš Kuba v kočíku na prechádzke, odnášaš poskladané prádlo tam, kam patrí. Vyberáš v obchode potraviny, ktoré už poznáš.

nezáleží Ti na tom, čo si o Tebe myslia ostatní – Toto nech Ti vydrží, čo najdlhšie. Neskazenosť, žiadna sebacenzúra, veľmi Ti to závidím.

veľké emócie – Toto je opak tých spomínaných meltdowns. Všetky Tvoje pocity sú akoby zveličené, nielen frustrácia, hnev a vzdor, ktoré nám dosť lezú na nervy, ale aj radosť a zábava, výbuchy prítulnosti a láska.

to, ako Ťa potešia úplne jednoduché veci – Napríklad nožničky + reklamné letáky = zábava na 30 minút.

začala si si vymýšľať – Výlety, na ktoré chodia Tvoje hračky, čo tam robia, čo jedia. Kniha na hlave je klobúk. Strúhatko nastoknuté na ceruzke stetoskop, ktorým treba popočúvať, či sú všetci zdraví…

veľká sestra – Občas sa parádne hráš s Kubom. A aj keď sa s ním priamo nehráš, tak mu často donesieš niečo na hranie. Keď začuješ, že sa zobudil, tak ho hneď ideš skontrolovať. Minule si mi síce povedala, že Kubka dáme nejakej tete (teraz k nám chodia všeliake tety a ujovia nakupovať), ale keď som sa spýtala, že akej tete, tak si povedala, že nedáme a zoberieme si ho so sebou lietadlom za babkou.

(ostatné články z tejto série)

10 vecí, ktoré mám na Tebe najmenej rada (Kika, 2 a 3/4)

(ďalší príspevok do tejto už pravidelnej štvrťročnej rubriky)

boje – Je to boj, keď sa treba nachystať, aby sme išli von. Je to boj, keď už zase máme ísť domov. Je to boj, keď máš ísť na nočník. Je to boj, keď Ťa idem učesať… Je pravda, že súčasť problému je už samotné meno. Ak to (nech už je to čokoľvek) beriem ako boj, tak je veľká šanca, že to naozaj bude problém. Ak naopak mám dostatok chuti a energie na to, aby sme nebojovali, tak je pomerne slušná pravdepodobnosť, že to bude celé jednoduchšie. Táto vedomosť samotná ešte nie je riešenie. Hlavne preto, že zjavne zatiaľ nerozumieš precedenčnému právu – dnes sa naťahujeme o to isté ako včera, ako pred týždňom a nanešťastie ako zajtra. Takže keď sa nenechám zatiahnuť do boja jeden deň, nasledujúci si ma to počká. Alebo niečo iné ešte v ten istý deň. Moja jediná útecha je, že je to vraj presne veku primerané správanie, a tak sa už teraz teším, keď z toho vyrastieš.

škreky, výskoty a kňučanie – Tvoj zvukový repertoár sa rýchlo rozrastá. Prišla si na to, čo vyvolá reakciu. A niekedy to zámerne využívaš.

nechceš jesť rybyNa jeseň som Ťa pochválila, aký si všežravec, ale okrem kreviet nám vodné živočíchy nechávaš na tanieri. A ryby sa u nás podávajú raz do týždňa. Čo ma potom privádza k vymýšľaniu takých perál, ako sú rybacie fašírky. (Recept bude budúci pondelok. Chutia lepšie, ako to možno na prvý pohľad vyzerá.)

vieš vytiahnuť umelohmotnú krytku zo zástrčky – Irónia je, že doteraz sme ich ani nepoužívali. Buď sme zástrčky strategicky zablokovali nábytkom alebo v nich niečo bolo zapnuté. Ale nábytok a zapnuté veci postupne miznú, a tak som objavujúce sa zástrčky musela “zneškodniť”, lebo aj Ty aj Kubo ste ich chceli podrobne skúmať. Proti Kubovi sú krytky dostatočná ochrana, proti Tebe už nie.

meltdowns – Niekedy príde meltdown bez akéhokoľvek zjavného dôvodu. Minule sme v knižnici počúvali rozprávku o prasiatku Olivii, potom sme vyrábali tematickú magnetku na chladničku a na záver prišlo maľovanie na tvár. A zrazu z ničoho nič rev. Alebo na prechádzke s kamarátkou z Brooklynu a jej malým synom. Ďaleko sme nedošli. Kľúč je asi v tom ‘bez zjavného dôvodu’. On ten dôvod tam (zrejme) vždy je – hlad, smäd, únava, nuda, čo ja viem, čo ešte… a Ty ho nevieš identifikovať a upozorniť priamo naň, a často je to nespojitý jav – v jednu chvíľu je všetko v poriadku a v nasledujúcu už je zle.

stále ešte často padáš – Je to výrazne lepšie, ako to bolo, keď si sa učila chodiť. Ale nedívaš sa pod nohy a zriedkavé sú dni, kedy vonku nespadneš.

opakuješ blbosti po Kubovi – Kubo má mániu zapínať práčku. Je tam veľký gombík, ktorý sa dá krútiť a robí svetielka a vydáva zvuky. A on naň akurát dočiahne. (A detská poistka tam síce zablokuje dvere, aby sa nedali otvoriť, ale spusteniu prania nezabráni.) Takže keď má cestu okolo, tak vždy testuje, či si všimnem, čo práve robí. A všímam si ho nielen ja, ale aj Ty a ide ma poraziť, keď v momente ako ho odnesiem preč, už s výskotom krútiš gombíkom Ty. Táto konkrétna práčka už o mesiac nebude problém, ale opakuješ po ňom aj kadečo iné a je ťažké Ti vysvetliť, že sa to nerobí, keď Kubo to zjavne robí.

vlasy – Nech robím, čo robím, stále vyzeráš strapatá a čo je horšie, stále Ti idú vlasy do očí. Nechcem Ťa ostrihať úplne na krátko a snažím sa česať vrkoče a sponkami chytať ofinu v nádeji, že jedného dňa budeš mať vlasy dostatočne dlhé na to, že to všetko bude držať tak, ako má. Ale ten deň sa akosi stále vzďaľuje.

opakuješ, po nás hlášky, čo by si naozaj nemusela – Napríklad ‘Ty trúba!’ (Táto konkrétne nie je moja.) A bude to len horšie.

mánia na telefóny – ‘hauó, hauó’ – Telefóny Ťa veľmi pokúšajú (a počítače, a ipody, … a vôbec všetko, čoho vieš, že sa nemáš chytať). A pritom nás takmer ani nevidíš telefonovať. Ale mágia tohto zariadenia je zjavne pôsobivá. Akurát ten látkový telefón, ktorý som Ti vyrobila, má na Tvoj vkus nejako málo funkcií.

Little black dress

Minulý týždeň priniesol toto:Little black dress

… a zároveň zakončil 10. rok, čo sa poznám so svojím chlapom.

Brusnicové (alebo čučoriedkové) muffiny

Nábytok a haraburdy nám z bytu utešene miznú a v rámci príprav na sťahovanie sa postupne zbavujeme aj obsahu mraziaka. Ešte stále tam je zo šesť balíkov brusníc, takže keď som vymýšľala, čo upiecť tento víkend, z receptu na čučoriedkové muffiny mi vyšli brusnicové.

Z tohto množstva ich bude 15.

1 stick (110g) masla
3/4 šálky (150g) cukru
2 vajíčka
1 a 1/4 šálky plnotučného bieleho jogurtu (alebo kyslej smotany)
2 a 1/4 šálky (300g) múky
2 a 1/2 čajovej lyžičky prášku do pečiva
1/2 čajovej lyžičky sódy bikarbóny
1/2 čajovej lyžičky soli
1 a 1/2 šálky brusníc alebo čučoriedok (čerstvých alebo mrazených)

Vyhrejeme rúru na 375°F/190°C. Vystelieme plech na muffiny papierovými košíčkami. Vymiešame maslo s cukom, po jednom primiešame vajcia a potom jogurt (smotanu). Pridáme múku, prášok do pečiva, sódu bikarbónu a soľ. (Cesto bude dosť husté.) Na záver veľmi zľahka vmiešame brusnice alebo čučoriedky (mrazené netreba ani rozmrazovať) a naložíme cesto do košíčkov tak, aby boli plné zhruba do troch štvrtín. Pečieme asi 30 minút.

Dve poznámky:
– Pre veľký úspech týchto jablkových celozrnných muffinov, asi nabudúce skúsim aj v tomto recepte dať časť múky celozrnnej.
– Množstvo cukru je myslené na čučoriedkovú verziu. Ja som síce nepridala ani do tejto, lebo mi kyslosť/trpkosť brusníc nieleže nevadí, ale naopak chutí, ale povedala by som, že na brusnicovú verziu by patrila 1 šálka cukru.

Víkendové surfovanie

o histórii manželstva

In the first Christian centuries marriage had been a strictly private arrangement. As late as the 10th century, the essential part of the wedding itself took place outside the church door. It was not until the 12th century that a priest became part of the wedding ceremony, and not until the 13th century that he actually took charge of the proceedings.

TrekEarth – učenie sa o svete cez fotky

mathematician’s survival guide

takéto a takéto tričko si musím spraviť

pohrajte sa s reklamami pre deti

zaujímavý projekt – fotky mužov a žien, ktorí si vymenili šaty a postoje

Ani DiFranco: Amendment

burka vs bikini (aj diskusia stojí za prečítanie):

Burka a bikini

ako veľké spoločnosti zisťujú vaše tajomstvá a komentár Felixa Salmona

Andrew Pole had just started working as a statistician for Target in 2002, when two colleagues from the marketing department stopped by his desk to ask an odd question: “If we wanted to figure out if a customer is pregnant, even if she didn’t want us to know, can you do that?”

galéria obrázkov, ako sa vyvíjali balenia antikoncepčných tabletiek

ženy nie sú dobytok

Rep. Deborah Mell, a Chicago Democrat, was one of the two members voting against the bills and criticized the assignment to a committee that generally handles farming issues. “We’re not talking about abortions for cows and pigs, right? We’re talking about women?” she said.

The Agriculture Committee is dominated by downstate conservatives, and by assigning the bills there Democratic House Speaker Michael Madigan assured the measures would be heard by sympathetic legislators.

Čo by som chcela, aby všetky moje kamarátky vedeli

Tento článok bol inšpirovaný týmto komentárom.

Jeden z dôvodov, prečo tento blog je trochu iný, ako ten prvý, ktorý som písala, je to, že som sa často vracala k témam okolo tehotenstva, pôrodu, kojenia, výchovy detí a feminizmu. Nebol to už len osobný “denníček”, ale aj rozmýšľanie o takýchto “spoločenských” veciach.

A s tým trochu súvisí to, že som dúfala a stále dúfam, že moje kamarátky budú tieto úvahy čítať, časom možno pritiahnu svoje kamarátky/príbuzné/spolupracovníčky a ja sa takýmto spôsobom budem môcť podeliť o to, čo sa učím a nad čím dumám. Nechcem byť tá otrava, ktorá v rozhovore zakaždým poukáže na sexistické poznámky alebo vyťahuje tému pôrodu. Alebo ešte horšie, nechcem byť tá otrava, ktorá začne sypať nevyžiadané informácie tehotnej známej. Istým spôsobom sa už “bojím” aj na takéto veci (napríklad, aký mala daná osoba pôrod) opýtať, lebo ľudia vedia, že ma tieto veci veľmi zaujímajú a možno majú obavy, že ich budem súdiť (to sú tie odpovede typu “Ja viem, že Ty si za prirodzené pôrody, ale pre mňa bol najlepší epidurál, lebo som mala pocit, že veci mám pod kontrolou”).

Ak je nejaká kamarátka tehotná, tak ponúknem, nech sa kľudne ozve, ak sa bude chcieť porozprávať a potom sa snažím byť ticho, pokiaľ sa sama na niečo neopýta. (Dobre, nie úplne vždy sa mi to podarí, ale snažím sa.) Naozaj nechcem, aby niekto mal pocit, že ju súdim, keď chcem len ponúknuť informácie alebo sa zo zvedavosti spýtať. Blog je fajn spôsob, ako informácie ponúknuť bez toho, aby som ich niekomu násilne tlačila dolu hrdlom.

Takže, aby bolo jasno, tu sú veci, na ktorých mi nezáleží:
– nezáleží mi na tom, či budeš rodiť doma alebo v nemocnici
– nezáleží mi na tom, či budeš rodiť s doktorkou, pôrodnou asistentkou alebo sama
– nezáleží mi na tom, či budeš alebo nebudeš mať epidurál
– nezáleží mi na tom, či budeš mať vaginálny pôrod alebo cisársky rez
– nezáleží mi na tom, či budeš kojiť dva dni, dva mesiace alebo dva roky

Áno, budem Ťa podporovať v tom, aby si sa naučila o pôrode, čo najviac (či už sama alebo na hodinách predpôrodnej prípravy), aby si si starostlivo vybrala doktora alebo pôrodnú asistentku, aby si sa snažila vyhnúť zbytočným intervenciám, vyvolávaniam pôrodu, cisárskym rezom, aby si rodila v baby-friendly prostredí, aby si kojila, čo najdlhšie.

Ale nebude to preto, že si myslím, že ak budeš robiť tie veci, tak budeš lepšia žena alebo lepšia mama. Bude to preto, že mi na Tebe záleží a myslím si, či už z osobnej skúsenosti alebo z toho, čo som sa naučila, že to je najlepšia cesta, ako mať dobrý a “zdravý” pôrod a ako mať spokojné a zdravé dieťa.  Ak sa rozhodneš, že niektoré z tých vecí nie sú pre Teba, v poriadku. Je to Tvoje telo, Tvoje dieťa, Tvoje rozhodnutie. Ale chcem, aby si vedela, aké sú riziká (napríklad epidurálu alebo umelého mlieka).

Čo ma privádza k veciam, na ktorých mi záleží:

– Záleží mi na tom, aby si vedela o tehotenstve, o pôrode, o kojení a o tom aké sú Tvoje možnosti a práva, aby si mohla robiť informované rozhodnutia. Záleží mi na tom, aby si nikdy nepovedala “Keby som vtedy bola vedela, že…” alebo “Nikto mi nepovedal, že…”

Čajíček– Záleží mi na tom, aby si vedela o tehotenstve, o pôrode, o kojení, a postavení žien v spoločnosti, aby si bola odolná voči nepravdivým informáciám a prípadne ich sama nešírila – Napríklad, ak by nejaká moja kamarátka povedala, že nemôže kojiť na verejnosti, lebo je to obscénne a preto sa radšej za týmto účelom odoberá na verejné toalety – nuž, asi sa pozvem na čajíček, či už virtuálne alebo naživo, a budeme si musieť trochu pokecať.

– A záleží mi na tom, aby si sa nebála pôrodu a kojenia, aby si bola s tými svojimi spokojná a aby si vedela, že som tu, ak sa chceš o týchto veciach porozprávať.

obrázok odtiaľto

Ako veľmi bolí pôrod?

Z e-mailovej konverzácie s kamarátkou (s jej súhlasom), ktorej sa pred pár mesiacmi narodilo prvé bábo.

Ona:

Po čase som začala kričať a divne sa hmýriť vo vode. Bolo zle. Aj som myslela na nejakú chemickú relieve, ale zatiaľ iba myslela. Vydržala som a k činom nedošlo. Keď som mala kontrakcie, tak mi sestrička hovorila, že mám myslieť na to, že každou kontrakciou je moje bábätko bližšie, ale mne to pripadalo absurdné. Keď som mala kontrakcie, tak nebolo nič iné ako bolesť, obrovská bolesť, žiadne bábo neexistovalo. Iba tá kontrakcia.

Keď som začala tlačiť, tak som musela vyliezť z bazéna, lebo v tejto pôrodnici sa nesmie rodiť do vody. Začala som tlačiť zavesená na [manželovi], postupne som sa prepracovala na zem na všetky štyri. Tlačiace kontrakcie neboli také bolestivé ako tie v bazéne, ale ja už som bola dosť unavená a ubolená a tlačenie bolo strašne unavujúce. Proste som už nechcela, ale to nešlo, proste som musela tlačiť. Veď vieš. Časom ma midwives presviedčali, že toto je síce super poloha, ale mohla by som ju skúsiť na posteli. Som sa odmietla pohnúť. Časom, ani neviem ako, som sa predsa len dostala na posteľ. Najprv na štyroch, potom na boku, som hodinu a pol aktívne rodila a tlačila, …

Celkovo, pôrod bolel. Strašne. Ono je asi dobre, že človek si fyzicky nepamätá bolesť. Pamätám si len, čo som si myslela, keď to bolelo a na základe tých spomienok viem, ale nie cítim, že to muselo byť strašné.
Ja:

Hej, myslím, že rozumiem. Na jednej strane to pre mna nebola “patologická” bolesť, lebo medzi kontrakciami, som to bola ja, mala som chvíľku na zotavenie a čistú hlavu, ale si pamätám jeden moment s Kubom – v sprche, na všetkých štyroch, krátko predtým, ako som začala tlačiť, keď som si myslela, že “toto nedokážem a chcem zomrieť, lebo vtedy to už nebude bolieť”. A vtedy som to myslela vážne (a nemyslím si, že by to bolelo viac ako s Kikou, ale skôr tým, že to šlo tak rýchlo, tak sa tá intenzita vystupňovala bez toho, aby som si na to mohla postupne “zvyknúť”). Tú bolesť samotnú si už teraz nepamätám, ale pamätajúc si na tú myšlienku mi je jasné, že bola hrozná. Neviem, či tie Tvoje myšlienky boli podobné, ale vraj to v transition nie je zriedkavé (akurát v danom stave mysle ani nevieš, že to je transition a že o chvíľu bude lepšie…)

Somewhat related – keď som vtedy, keď sa narodila Kika hovorila Mišovi, že druhé dieťa si adoptujeme, bol to iba polovtip. Ale zjavne aj tú bolesť som do roka zabudla natoľko, že som bola ochotná porodiť druhé.

Zoznamy a rutina

Neviem, ako to robia iné mamy, ale toto sú moje dve stratégie, ako sa z chaosu, ktorým je život s dvoma malými deťmi, celkom nezblázniť. A aspoň navonok pôsobiť, že mám veci trochu pod kontrolou.

Rutina znamená, že naše dni majú pomerne stabilnú štruktúru. Nepíšem rozvrh, lebo to ani zďaleka nie je až taká “pevná” štruktúra. Skôr by som to nazvala rámec. Ráno sa zobudíme, poľudštíme, naraňajkujeme a všetci spolu trochu pohráme. Potom si ide Kubo zdriemnuť a ja robím buď niečo také s Kikou, čo vyžaduje Kubovu neprítomnosť (maľovanie, skladanie puzzle, …) alebo ju nechám hrať sa samu a varím, upratujem,… Keď sa Kubo zobudí, ideme von a keď sa vrátime, tak sa naobedujeme a ide spať Kika. Ak mám šťastie, tak plus-mínus vtedy si pôjde ešte raz schrupnúť aj Kubo a mám chvíľu pokoj. Ak nie, tak sa zabávame s Kubom, kým to nezalomí. Keď sa potom Kika zobudí, pozrie si nejakú rozprávku, príde ďalší čas na hranie a potom začneme chystať večeru. Zjeme ju, keď dorazí tato, a potom s nimi trávi chvíľu on. Aj všetkých okúpe a ja ich dám spať.

To, že štruktúra nie je až taká pevná znamená, že sa prispôsobuje okolnostiam – keď má napríklad niekto prísť, alebo sa s niekým stretávame vonku, alebo keď kvôli počasiu nejdeme von doobeda ale poobede. Ale prečo som vôbec fanúšikom takejto rutiny? Lebo to výrazne uľahčuje každodenné veci. Nebojujeme napríklad po obede, keď má Kika ísť spať (a spať ešte potrebuje – to si z času na čas máme príležitosť overiť, keď z nejakého dôvodu spánok nevydá), lebo to považuje za normál – po obede sa jednoducho chodí spať. A pred kúpaním sa umývajú zuby. A tak.

Rutina znamená aj to, že malé deti potrebujú vedieť, že rovnaké veci majú rovnaké následky. Keď začne vyhadzovať v knižnici knihy z poličiek, ide sa domov. Keď má rozložené jedno puzzle a chce skladať iné, treba najprv to prvé upratať. Niekedy sa nám síce vôbec nechce byť dôslední, ale ukazuje sa, že je to jednoduchšie, ako potom bojovať s reakciami, keď už existuje precedens.

A zoznamy? Prv než napíšem o zoznamoch, tak dávam do pozornosti toto video (ukázal mi ho pred vianocami Andrej):

Aj keď mám výhrady voči stereotypom, ktoré chlapík (a obecenstvo) berie ako samozrejmosť, musím sama sebe priznať, že má pravdu v tom, že v mojej hlave stále “niečo beží”. A drvivú väčšnu času viacero vecí praralelne. Takže je síce pravda, že “myslím na všetko”, ale je veľmi jednoduché tu a tam na niečo zabudnúť. Moja záchrana sú zoznamy, lebo uvoľnujú mozgovú bandwidth iným procesom. Jeden na chladničke – potraviny, ktoré treba kúpiť. Iný, kam si dávam nápady na to, čo budem variť/piecť. Excelovský súbor s vecami, čo treba spraviť, kým sa odsťahujeme. Už veľakrát tu na blogu spomínaný zoznam kníh na prečítanie. Iný excelovský súbor, kde každá záložka sú jedny vianoce a značím si tam (ak sa zadarí, tak už počas roka) naplánované darčeky. V kalendári taký všeobecný to-do zoznam…

Táto moja mánia sa prejavuje aj na blogu, zoznamových článkov mám nemálo:
30 vecí, ktoré by som chcela stihnúť (čo mi pripomína, že onedlho bude čas na polročné vysvedčenie)
10 vecí o deťoch (čo mi pripomína, že koncom mesiaca bude čas na ďalšie do zbierky)
7 vecí, ktoré som nevedela o bábätkách, kým som nemala svoje vlastné
zoznam receptov, ktorý na seba síce nechal pomerne dlho čakať, ale bola to len otázka času, kedy sa zjaví
A nájdu sa aj ďalšie.

Asi to súvisí s tým, že keď na niečo neviem prestať myslieť a napíšem o tom, či už na blog, alebo niekomu do e-mailu alebo len tak pre seba, tak mi to pomôže sa tejto veci “zbaviť”. Čiastočne je to možno tým, že pri písaní som donútená poriadnejšie naformulovať myšlienky a niekedy sa už len tým dostanem na koreň problému a čiastočne asi tým, že mi to umožní dať si “prestávku” bez toho, aby som stále robila “refresh” a viem, že sa k tým istým myšlienkam môžem znovu vrátiť. (Going on a tangent – existuje fóbia zo zabúdania? Lebo ak hej, tak je dosť možné, že mám nejakú ľahkú(?) verziu… hmm, tak kamarát google povedal, že áno…)

A moje zoznamy fungujú podobným spôsobom. Keď sa to dostane z hlavy na papier alebo do počítača, môžem na to prestať myslieť a venovať sa niečomu inému. Kým som nemala tých dvoch malých krpcov, tak mi to až také nutné neprišlo, ale teraz, keď je každá aktivita a každá myšlienka aspoň dva, tri alebo dvestotridsaťpäťkrát prerušená, je to na nezaplatenie. Okrem toho je to trochu “dôchodcovské”, ale čo na tom? Hlavne, že to funguje.

Aké sú vaše stratégie?

PS A lúčim sa radou, ktorá sa rovnako dobre hodí pre rodičov ako pre stopárov po galaxii a je užitočná obzvlášť v prípade, keď nepomôžu ani zoznamy ani rutina – nepanikárte a nezabudnite si pribaliť uterák.

Slané chrumky

Vyzerá to na novú tradíciu. Vianoce 2010 som sa naučila piecť grilážky, Vianoce 2011 tieto slané “štvorčeky”. Krása receptu spočíva v tom, že obsahuje len 4 ingrediencie (no dobre, 6 ak rátam aj ozdobu navrch) a je to síce trochu prekvapivé, ale nepatrí medzi ne prášok do pečiva alebo sóda bikarbóna. A aj tak sa celkom pekne nafúknu.

350g hladkej múky
250g masla
1 a 1/2 čajovej lyžičky soli
150g kyslej smotany
1 žĺtko
sezamové semiačka, ľanové semiačka, polovičky lúpaných mandlí

Z múky, masla, soli a smotany vymiesime cesto. Necháme ho odstáť aspoň pol hodinu v chladničke. Vyvaľkáme (stačí aj trochu hrubšie, ako sa to zadarilo mne na týchto obrázkoch), potrieme žĺtkom, posypeme semiačkami a nakrájame na štvorčeky (alebo najprv nakrájame a potom na ne naukladáme polovice mandlí). Pečieme na 180C/350F do zlatista.

A potom dávame pozor, aby sme ich nezjedli príliš veľa naraz.

Víkendové surfovanie

odsávanie mlieka v práci

As unappealing as the public bathroom was, I still preferred it to my other option of checking in with the managing editor every morning to find an empty office. Everything about the plan horrified me — involving another human being in my private business on a daily basis, posting a sign on the door informing passers-by that I was expressing milk from my breasts. Please knock.

na tú istú tému, ale už nie s tak pozitívnym výsledkom (vďaka Táni za linku) – ak je kojenie alebo odsávanie mlieka v práci dôvodom na výpoveď, nie je to diskriminácia

Judge Hughes ultimately sided with Houston Funding by declaring that “lactation is not pregnancy, childbirth or a related medical condition,” which are the requirements for substantiating a sex discrimination claim.

opäť raz o work-life balance

Why are we so invested in saying that there are some careers that are incompatible with having a family, and trying to find that subset of “big” careers that just won’t work for mothers? I’ve heard people say that my schedule is all well and good for the sort of work that I do, but it wouldn’t fly at a start up (shhh… don’t tell, but I’ve worked at start ups, too, and kept essentially the same hours), or in XYZ industry.

Well, to be blunt, I think that is bullshit. If people have work limits, then they will have interests outside of work. Why should it matter so much if those interests are children? I do acknowledge that some companies and industries have cultures that do not accept that people have work limits- but I think that is short-sighted and frankly counter-productive. And there is nothing inevitable about those cultures. They are not dictated by some sort of natural law, like gravity. People made those cultures. We could change them if we wanted to, and I suspect that if we did, we’d actually get more done. So why don’t we want to?

The Girl with a Dragon Tattoo – rozdiel medzi švédskymi a americkými plagátmi

magická hlbočina trochu inak

Are Women People?

Feminism

“Mother, what is a Feminist?”
“A Feminist, my daughter,
Is any woman now who cares
To think about her own affairs
As men don’t think she oughter.”

sexizmus v literatúre

It took me years to realise that I had been educated to privilege men’s writing over women’s. Like a lot of girls educated in the ’70s and ’80s, I grew up reading a canon of ‘great literature’ written by men (and, primarily, for men) … At school we read almost exclusively male writers … our one woman author was Jane Austen.”

The trend continued at university, though more women authors were studied.

“Without realising it, I was being educated into the view that ‘good’ writing focused on something other than [what were then primarily] women’s interests and concerns — relationships, domesticity, ‘feelings’, the woman’s point of view (except as rendered by ‘masters’ like Henry James and D.H. Lawrence).  Subject matter concerning women was regarded as trivial, ephemeral, sloppy and sentimental,” Luehde writes…

Where would J.K.Rowling have got to, I wonder, if she’d written as Joan Rowling about the wizard heroine called Hermione?

k debate o tom, či bude zdravotné poistenie plne pokrývať cenu antikoncepcie – napriek tomu, že postoj žien je jasný, muži o tom rozhodujú, hlavne muži o tom hovoria v správach, muži, ktorí sľúbili dodržiavať celibát, lobujú za výnimky a telesná autonómia žien sa stáva politickým nástrojom… choré

Novinky z Virgínie – povinný ultrazvuk pred ukončením tehotenstva a keďže väčšina plánovaných ukončení tehotenstva sa udeje v prvých týždňoch, nejedná sa o ten klasický ultrazvuk, ktorý si väčšina ľudí predstaví – keď sa sondou behá po nagelovanom bruchu – ale o vaginálny ultrazvuk. Aj keď s tým, žena nesúhlasí. Aj keď vloženie hocičoho do ženinej vagíny proti jej vôli, či už je to penis, ruka alebo lekársky inštrument, je znásilnenie.

This week, the Virginia state Legislature passed a bill that would require women to have an ultrasound before they may have an abortion. Because the great majority of abortions occur during the first 12 weeks, that means most women will be forced to have a transvaginal procedure, in which a probe is inserted into the vagina, and then moved around until an ultrasound image is produced. Since a proposed amendment to the bill—a provision that would have had the patient consent to this bodily intrusion or allowed the physician to opt not to do the vaginal ultrasound—failed on 64-34 votethe law provides that women seeking an abortion in Virginia will be forcibly penetrated for no medical reason. I am not the first person to note that under any other set of facts, that would constitute rape under state law.

…During the floor debate on Tuesday, Del. C. Todd Gilbert announced that “in the vast majority of these cases, these [abortions] are matters of lifestyle convenience.” (He has since apologized.) Virginia Democrat Rep. David Englin, who opposes the bill, has said Gilbert’s statement “is in line with previous Republican comments on the issue,” recalling one conversation with a GOP lawmaker who told him that women had already made the decision to be “vaginally penetrated when they got pregnant.” (I confirmed with Englin that this quote was accurate.)

That’s the same logic that animates the bill’s sponsor in the House of Delegates, Del. Kathy J. Byron, who insisted this week that, “if we want to talk about invasiveness, there’s nothing more invasive than the procedure that she is about to have.” Decoded, that means that if you are willing to submit to sex and/or an abortion, the state should be allowed to penetrate your body as well.)

Novinky z Oklahomy – aby senátorka poukázala na absurditu navrhovaného zákona, ktorý hovorí, že nenarodené dieťa v každom štádiu vývoja – vrátane práve oplodneného vajíčka v ženskom tele – je už občanom so všetkými právami (Personhood Bill, o ktorom som už trochu písala tu, aj keď vtedy sa jednalo o štát Mississippi), navrhla dodatok, podľa ktorého budú z tohto pohľadu posudzované aj mužské spermie:

provided, however, any action in which a man ejaculates or otherwise deposits semen anywhere but in a woman’s vagina shall be interpreted and construed as an action against an unborn child.

nuž a na záver:

Život pred internetom

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...