10 thoughts on “Little black dress

  1. Dakujeme (obidvaja).

    Len k tej postave v satach – take gratulacie by som radsej nedostavala. Jedna vec je, ze to nie je velmi mojou zasluhou (z casti za to moze Kubo, ktory vela z toho, co zjem, vycuca), ale hlavne: keby som mala o 15 kil viac tak co? Alebo “ziadne prsia” a namiesto nich rovnaky objem na zadku? Tak uz to nie je postava hodna gratulacie? Preco sa nemozme tesit z toho, ako vyzerame, bez toho aby gratulacie hodne boli tie postavy, ktore pripominaju jeden vseobecne vnucovany a vseobecne akceptovany standard?

  2. hmmm, čo tak si to užiť, a nehľadať za tým problém? (tu dávam toho smajlíka, čo vyplazuje jazyk)
    písala som to tak, že obdivujem, že aj po druhom tehotenstve si sa vrátila do “pôvodného” stavu. pretože si myslím, že to nie je samozrejmosť (minimálne nie pre mňa). A asi aj trochu závidím, bo mne zostalo ešte stále 10kg navyše, čo pri mojej výške robí celkom dosť. A áno, nie je to nič strašné, ale kilá navyše predstavujú aj zdravotný problém a moje genetické predispozície nie sú ružové a navyše ma môj chlap odmieta nosiť na rukách, kedže mám viac kíl ako on. A stále na mňa v skrini čakajú super nohavice, čo som už viac ako 4 roky nemala na sebe.
    A plne súhlasím, že treba sa mať rád takých akí sme, ale …
    U seba sa hnevám na seba, lebo mne by stačilo (dufám) trošku sa kontrolovať, o desiatej večer už nejesť koláčiky, viac sa hýbať.
    Takže suma sumárum, ten môj komentár mal znieť asi takto:
    a ja blahoželám k tomu, že popri všetkých tvojich aktivitách si nájdeš čas a prostriedky a chuť a motiváciu a ešte neviem čo, že sa staráš aj o seba. Obdivujem ťa, čo všetko stíhaš. Úprimne.

    1. Ved ja viem. Kompliment mi dost lichoti. A klamala by som, keby som tvrdila, ze mi je jedno, ako vyzeram.

      Len nie je to zvlastne, ze v tehotenstve sa nam telo meni 9 mesiacov, potom este x mesiacov toho skriatka, ktoreho vyprodukovalo, krmi, potom si to cele (aspon v mojom a Tvojom pripade) pre velky uspech zopakuje este raz (s mensimi ci vacsimi komplikaciami) a este pred tym, nez s celym tymto businessom skonci, sa tu bavime o nejakom “vracani sa do povodneho stavu”? Povodny stav to nebude nikdy. Ale preco by mal byt? Pokial je zena zdrava a vo svojom tele spokojna, tak potom je jedno kolko ma kil. Z toho, co pises, vyzera, ze v Tvojom pripade tam nejaka nespokojnost je, ale nebolo by ferove nechat si na postupne zmeny minimalne tolko casu, kolko trvalo, kym sa telo zmenilo na to dnesne? A zacat ten cas pocitat az vtedy, ked si na nase telo uz ziadny trpaslik nebude robit narok?

      (A na okraj, vsetky tie celebrity, ktore sa v casopisoch po par tyzdnoch po porode pysia “povodnym” telom v plavkach, maju okrem opatrovatelky pre babo aj osobneho trenera, osobneho kuchara, priatelskeho fotografa a redaktora, ktoremu to celkom ide s photoshopom. A normalne poporodne tela velmi publikovane nie su. O to vacsi vyznam maju potom stranky ako je tato: http://theshapeofamother.com/)

      Netvrdim, ze treba na seba kaslat, ale pokial mas aspon nejaky pohyb (a ten pri dvoch detoch 100%ne mas), tak robit si vycitky kvoli nejakym kolacikom o 10tej, na ktore sa pravdepodobne cez den pri celom zhone ani nenajde cas, sa mi zda krute.

      Tak ale dost teoretizovania. Konkretny navrh: od polky aprila, raz do tyzdna, Ty, ja a zilinska plavaren. Co Ty na to?

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.