Polročné vysvedčenie

V októbri som napísala zoznam vecí, ktoré by som chcela stihnúť, kým budem mať 30. Prešlo pol roka a tak sa mi zdá, že je čas na malú kontrolu, ako to ide.

1. ísť sa konečne po štyroch rokoch zase lyžovať – Najprv tehotná, potom s malým bábom, potom zase tehotná, to boli moje posledné tri zimy. Teraz budú síce naokolo dvaja drobci, ale s trochou plánovania to zvládneme. Podarilo sa cez Vianoce. Na pol dňa vo Vrátnej. Ešte som to úplne nezabudla.

2. začať zase chodiť pravidelne plávať – Neviem kde, neviem kedy (viem, buď brutálne zavčasu ráno alebo po večeroch…), ale chcem sa vrátiť k vymývaniu mozgu aspoň raz za týždeň. Tu v Jersey som sa prihlásila do lokálnej YMCA a začala chodiť raz týždenne večer plávať a raz cez víkend ráno na zumbu. Aj keď bola zumba celkom fajn, preferovala by som dve plávania, akurát bazén majú krátky (20 yardov?) a vodu príliš teplú (30 stupňov?), takže ma to tam až tak nenadchýňalo. Odhlásila som sa pred mesiacom v rámci príprav na sťahovanie. Ale! Jeden z benefitov Mišovej novej práce je permanentka na žilinskú plaváreň. Keď ma budete hľadať, skúste tam.

3. skúsiť profesionálnu masáž – Toto ma láka už nejakú chvíľu, ale akosi som sa na to nikdy neodhodlala. Bolo na to treba síce návštevu z Chicaga a ich odporúčanie, ale išla som na masáž chrbta a nôh do Foot Heaven. Masáž chrbta bola fajn, ale neoznačila by som ju ako výnimočnú – podobná sa mi občas pritrafí aj vo vlastnej posteli. Na druhú stranu tá masáž nôh bola perfektná a také sa mi doteraz nepritrafilo. Škoda akurát, že som sa na takéto niečo nedala skôr.

4. začať sa školiť na poradkyňu pri dojčení/doulu/inštruktorku predpôrodnej prípravy – Píšem začať, lebo mi je jasné, že toto sa mi za rok nepodarí, tak ale aspoň stiahnuť prihlášku a potrebné materiály… a aj keď tu píšem všetky tri, budem ich pravdepodobne robiť postupne od najjednoduchšieho. Z tohto nič. Jednu absolvovanú prednášku nepočítam. Platonicky pokukujem po kurze pre duly na Slovensku. Ale. Katka sa pýtala, či som zanevrela na matematiku. Nezanevrela. Idem sa (opäť raz) prihlásiť na doktorandské štúdium.

5. napísať príbeh, ktorý mi chodí po rozume – Poslať ho vydavateľovi. Zarámovať si zamietací list. Stiahla a nainštalovala som Scrivener, napísala asi dve strany nesúvislých myšlienok a pre nedostatok času to nechávam ďalej kvasiť.

6. namaľovať obraz – Na plátno. Ten mi zataľ po rozume nechodí, ale odkedy som robila odtlačky placenty, mám chuť maľovať. Len musím zase nájsť nejakú akciu na to plátno. Tiež nič. Občas si s Kikou síce maľujeme, ale naše výtvory potom putujú do krabice na recyklovanie papiera.

7. zbaviť sa aspoň 100 vecí – Predať, darovať, zrecyklovať, vyhodiť… nerátajú sa veci, ktoré vyhadzujeme bežne. Pripravila som sa o náskok, keď som pred asi dvoma týždňami darovala vrece oblečenia (môj maturitný kostým, extra zimný fusak, …), o ktorom mi bolo jasné, že nám už len zaberá miesto. Ale na druhú stranu, keď sa nám podarí #8, tak by toto vôbec nemal byť problém. Ani nebol. Na tomto mi dosť záležalo a 100 vecí bolo preč hneď prvý mesiac. A to sme sa ešte ani nesťahovali. Teraz som to už ani nepočítala, ale predali, darovali a zahodili sme toho celkom dosť – ostali nám 4 kubické metre a 2 kufre, plus nejaké drobné.

8. odsťahovať sa z Ameriky – Takto pred rokom som dúfala, že tu už dnes nebudeme. Snáď to už teraz vyjde. Vyšlo, dnes sme vyprázdnili byt a o pár dní poletíme.

9. používať (kupovať) menej plastiku – Tým nemyslím platenie kreditkou, ale menej igelitiek, menej jednotlivo balených vecí… snažím sa už teraz, ale aj tak sa mi zdá, že je toho veľmi veľa. Trochu progress ale málo. Prestala som kupovať mydielka do umývačky a namiesto nich si vybrala prášok v kartónovej krabici. Prestala som kupovať tekuté mydlo v náhradných sáčkoch, ale tuhé mydlo v krabičkách bez celofánu. Do obchodu nosíme svoje tašky a bavlnené vrecká na ovocie (ale ešte nie dosť, lebo aj tak väčšinou potrebujeme ešte nejakú igelitku alebo sáčok – tie potom používame na smeti). Ale stále sa mi toho zdá veľa.

10. naučiť sa manuálne fotiť – Naše fotky sa trochu vylepšili odkedy sme si kúpili zrkadlovku, ale väčšina z nich je ešte stále fotená v automatickom alebo poloautomatickom režime. Chcela by som viac fotiť a hlavne fotiť manuálne, lebo si myslím, že by mohli byť ešte o kus lepšie. Manuálne zatiaľ nie, ale fotím asi trochu viac. Musím naštudovať ten program mode, čo spomínala Zuz.

11. spraviť rodinný fotoalbum – Taký fyzický s vytlačenými obrázkami. Ten album samotný už mám, teraz len začať vyberať a tlačiť tie obrázky. Hotovo. Ani nie tak album, ale fotokniha. Začína našou svadbou a končí v decembri 2011. Album ešte stále mám, tak z neho možno spravím pokračovanie.

12. zobrať Kiku do American Museum of Natural History – (podľa možnosti predtým, ako sa nám podarí #8). Toto je jedno z mojich najobľúbenejších miest v New Yorku a myslím, že aj jej by sa už mohlo páčiť. Aj sa jej páčilo. Najväčší úspech mali slony a veleryba.

13. okúpať sa vo vani pri sviečkach – Už si ani nepamätám, kedy som sa naposledy kúpala vo vani (párkrát s deťmi nerátam). Teraz som rada, keď sa mi podarí osprchovať sa bez toho, aby niekto počas toho nezačal vykrikovať. Ani raz. (A to som mala v decembri parádnu príležitosť v kúpeľni s vysokým stropom a strešným oknom na diaľkové ovládanie.) Akosi sa vždy nájde niečo iné, čo je práve dôležitejšie/zaujímavejšie a sprcha to istí.

14. bozkávať sa v daždi – Keď už romantika so sviečkami, prečo nie aj s dažďom… Tiež ani raz. Ale zase treba priznať, že bola zima a takejto romantike skôr prospeje letný dážď, takže ešte nič nie je stratené.

15. urobiť fondue – Podľa možnosti nie z krabiceTak takto. Urobila som. Aj bez špeciálneho fondue hrnca. Bolo to moje tretie fondue v živote. Prvé som jedla v Chamonix, druhé v New Yorku. Toto tretie sa síce zjedlo, ale s tými dvoma sa nedalo porovnať. Lesson learned. Ďalšie bude zase v reštaurácii.

16. naučiť sa paralelne parkovať – Auto máme už rok a pol, moje šoférovanie sa o kus zlepšilo (aj keď stále mám dosť rešpekt), ale paralelne som zatiaľ zaparkovala 2 (slovom dva) razy. (Nenapíšem na koľko pokusov.) Verím, že toto je riešiteľný problém. Auto už nemáme, ale bolo zopár ďalších príležitostí. Zatiaľ by som však nepovedala, že to už viem. Vedľajší účinok sťahovania sa do Európy je, že pravdepodobne budem viac nútená na tejto zručnosti popracovať. A nielen na tejto, ale pravdepodobne aj na používaní manuálnej prevodovky.

17. zobrať Kuba plávať – Niekam inam ako do vane. Vo vode sa mu zjavne páči, tak nech si zapláva. Niekoľkokrát. Malo to úspech. Pokračujeme plávaním pre deti na Slovensku.

18. xxxxxxxxxxxxxxx – Toto si vybavím so svojím chlapom. Zatiaľ nie. Ale som optimista.

19. kúpiť si ‘little black dress’ – Niečo v tomto duchu. Podľa možnosti nie za takú cenu… Hotovo.

20. pri nejakej príležitosti ten little black dress aj použiť – Poslednú spoločenskú akciu, na ktorú sme boli pozvaní, som musela odmietnuť, keďže to bolo 4 dni po predpokladanom Kubovom termíne (dva dni predtým, ako sa narodil), ale tento rok sa snáď tiež vyskytne niečo, kam by sme si mohli ísť zatancovať. (Možno niektorý z mojich bratov niečo vymyslí…?) Zatiaľ o ničom neviem, ale už som pripravená.

21. ísť s deťmi kempovať – Je síce ešte len jeseň, ale už tu dumáme o nejakom cestovaní na budúce leto (v dvoch paralelných verziách – jedna americká, jedna európska). Malo by zahŕňať aj trochu stanovaniaTak je už jasné, že verzia bude európska, pravdepodobne slovenská. Uvidíme.

22. spať vonku – Keď už pôjdeme stanovať, tak zase raz prespať pod holým nebom. viď 21. Keby nie, trávnik pred domom to v lete istí…

23. kričať tak nahlas, ako len vládzem – Niekde na opustenom mieste, z plných pľúc. Toto je náročnejšie, ako by sa zdalo. Sama na opustenom mieste som už nebola ani nepamätám.

Kindle24. prečítať 50 kníh – To bolo moje (jediné) tohtoročné predsavzatie. Štandardne si žiadne nedávam, ale na goodreads mali výzvu a mne aj tak treba niečo robiť s mojím zoznamom kníh na prečítanie… a zdalo sa mi, že jedna za týždeň je celkom dobré tempo. To mi celkom fungovalo prvého pol roka, ale potom akosi začal Kubo menej cez deň spať, bolo pekne a trávili sme viac času vonku… a momentálne som 6 kníh “pozadu”. Ale tempo sa mi stále zdá dobré, tak v tom chcem pokračovať. Málo času, tak málo času. Ale od Vianoc som hrdou majiteľkou Kindle (ďakujem) a môjmu čítaniu to pomohlo (napríklad aj tak, že stále bolo čo čítať, aj keď už krabice s knihami odišli na Slovensko a bez auta bol problém sa dostať do knižnice). Za posledných pár mesiacov to boli:

The No-Cry Discipline Solution
The Book Thief
The Left Hand of Darkness
The Redbreast
44
Divergent
Buchty švabachom
Monstrous Regiment
A Game of Thrones (prvé dve knihy)
The God Delusion
A Clockwork Orange
The War of Art
Lament

25. zohnať (nie nutne nový) crockpot a aj ho používať – Páči sa mi myšlienka, že všetko doňho nahádžem, zapnem, odtrepem sa na pol dňa preč a keď sa vrátim, mám teplé hotové jedlo. Nielenže mi nepribudol crockpot, ale nemám už ani jeden svoj hrniec. V tomto bode negatívny pokrok.

26. trochu dobrovoľníčiť – Niečo s deťmi. Ešte neviem čo. Ešte stále neviem čo. (Čo, nanešťastie, asi samo o sebe dosť hovorí o mojej snahe…)

27. plávať v mori – Na toto som mala posledné roky celkom šťastie, ale zase sa hádzať trochu do vĺn stojí za zahrnutie do zoznamu, aby sa na to nezabudlo… Toto bude asi dosť závisieť od toho, ako sa nám zadarí s bodom 29.

28. vyliezť na kopec – Ráta sa aj Straník. Ale dúfam, že to bude niečo iné. Na Straníku sme boli na Silvestra. Tatry to istia v lete.

29. vybrať sa niekam na spontánny víkend – Taký, že v piatok poobede si povieme, že ideme. Zatiaľ nič. Ale pri tom, ako postupujeme s našimi plánmi na dovolenku v apríli, sa nám môže stať, že to nebude víkend ale aspoň týždeň.

30. zasadiť strom – Len tak. Tak toto asi nevyjde… miesto by aj bolo, ale na jar som to zmeškala a na jeseň bude do mojich narodenín (asi?) ešte zavčasu. Ráta sa kvietok do kvetináča?

Uvidíme o pol roka, ako tento experiment dopadol.

Rozlúčka s New Yorkom

Ešte celkom neletíme, ale sobota bola posledný deň, keď dávalo zmysel ísť sa túlať na Manhattan. Kika bola nadšená z jazdy autobusom a metrom. Central Park ju bavil, pokiaľ sme boli na detskom ihrisku, ale samotnú prechádzku sme si užili viac my. Ale keď sme po obede zakotvili vo veľkom hračkárstve FAO Schwarz (v ktorom sme boli vôbec prvýkrát), tak hneď ožila. A povedala, že tých veľkých plyšákov ešte niekedy pôjdeme pozrieť. Tak neviem…

Bravčové mäso na šťave

Poznáte tých ľudí, čo napríklad zjedia pizzu, ale nechajú kôrky? A pritom tie sú podľa mňa z nej najlepšie. (Aj keď to možno hovorí len moja láska k chlebu). Ale podobným spôsobom sa ja staviam k mäsu na šťave – naberám si ho v zásade bez šťavy (viď ilustračné foto). Ale varím ho – pekne po správnosti – so šťavou.

Bravčové mäso na šťave s hráškom a kukuricou(približne) 1kg bravčového mäsa*
(olivový) olej
2 cibuľe
mrazený hrášok, kukurica, čerstvé šampióny
soľ
čierne korenie
sladká červená paprika
bujón/vegeta/kari korenie

Mäso nakrájame na malé plátky a zľahka naklepeme. Na oleji opečieme nadrobno nakrájanú cibuľu. Potom vložíme plátky mäsa a poopekáme z obidvoch strán. Štedro posypeme červenou paprikou, posolíme, pokoreníme, premiešame a trošku podlejeme vodou. Pridáme kocku bujónu alebo vegetu alebo kari korenie.

Ja väčšinou používam aspoň dve prísady z trojice hrach/kukurica/huby a v tomto momente jednu z nich pridám do hrnca. Ak mám huby a niečo, tak pridám huby. Ak mám kukuricu a hrach, tak je to asi jedno, ale väčšinou ide hrach. To, čo pridám takto na začiatku, sa totiž uvarí úplne domäkka, lebo nasleduje približne hodinové dusenie, a dodá chuť šťave. Počas tej hodiny treba mäso občas pomiešať a prípadne doliať vodu.

Ale v snahe mať tam niečo, čo aspoň trochu pripomína živú zeleninu, keď už je mäso úplne mäkké, pridám tú zvyšnú prísadu – kukuricu alebo hrach alebo oboje. Povarím pár minút, aby len trošku zmäkli (zatiaľ ešte dochutím, ak treba) a vypnem.

Najlepšia je k tomu zemiaková kaša.

* Tu kupujem boneless roast, čo je po slovensky karé bez kosti? Sviečkovica? Do tajov umenia, ako sa krája prasa, sa mi zatiaľ nepodarilo preniknúť.

Víkendové surfovanie

Bloom

živé kvety v bývalom centre duševného zdravia

quants for the rest of us

The way I see it, there’s this whole revolution of data and technology and modeling going on right now, but only people with enough dough to pay for the quants are actually actively benefiting from the revolution. So people in finance, obviously, but also internet advertising companies. The problem with this, besides the lopsidedness of it all, is that the actual models being used are for the most part predatory rather than helpful to the average person.

otroctvo v roku 2012

Mauritania’s endless sea of sand dunes hides an open secret: An estimated 10% to 20% of the population lives in slavery.

pohrajte sa s neurónmi (chce to asi skôr myš ako trackpad na laptope)

500 rokov ženských portrétov v západnom umení:

Zvláštne sa mi zdá, že okrem tých ku koncu, sú predchádzajúce istým spôsobom “rovnaké”. Čiastočne je to asi výberom portrétov, aby vyšlo pekne prelínajúce sa video. Ale koľko z toho spadá do škatuľky “toto je tá krása, ktorá stojí za maľovanie”? Málo rôznorodosti – len toľko som chcela povedať.

10 dôvodov, prečo si zvyšok sveta myslí, že USA sú šiši (h/t Zuz)

dal by sa postaviť Lego model Death Star v správnej mierke k Lego panáčikom?

čo robiť, keď si budúci alebo súčasný zamestnávateľ vypýta užívateľské meno alebo prístupové heslo k vášmu facebook kontu?

turnaj kníh

Prezident Obama: “Keby som mal syna, vyzeral by ako Trayvon”

alebo rasizmus v roku 2012

Pred mesiacom (26. februára) na Floride George Zimmerman zastrelil Trayvona Martina. Pretože tento 17-ročný chlapec s kapucňou na hlave (mimochodom, pršalo) sa mu zdal podozrivý. Zimmerman doteraz nie je vo väzbe, napriek tomu, že Martin nikomu nič neurobil, nebol ozbrojený a od Zimmermana utekal. Zimmerman sa cítil ohrozený a to je podľa floridského “Stand your ground” práva dosť na sebaobranu, ktorá môže skončiť smrťou protivníka. Popri tom volal 911, kde oznamoval, že naháňa niekoho podozrivého a kúsok predtým, než vystrelil, povedal “fucking coons”.

Keď požiadali prezidenta Obamu o vyjadrenie, povedal toto:

Stručné zhrnutie – že musí byť opatrný vo svojich vyhláseniach, aby neovplyvňoval vyšetrovanie a že v prvom rade myslí na rodičov tohto chlapca. Že keby mal syna, tak ten by vyzeral ako Trayvon. A že všetci by sa mali zamyslieť, ako je možné, že sa takéto niečo mohlo stať.

Problém je v zákone, podľa ktorého vraj majú obyvatelia právo cítiť sa bezpečne. Prízvuk na slovo cítiť. Takže ozbrojený Zimmerman, od ktorého Martin utekal, sa necítil bezpečne, a preto ho zastrelil. A čo majú teraz povedať všetci čierni obyvatelia Floridy? Kedy sa oni budú môcť cítiť bezpečne? Keby čierny muž zastrelil bieleho/latino teenegera, bol by ešte stále na slobode?

Na záver ešte linka.

Move it, move it

Kubo v košiAko nám to ide s tým sťahovaním? S potešením oznamujem, že finišujeme. Našťastie, lebo I don’t like to move it, move it. Jediné, na čo je to celé dobré (okrem odsťahovania sa odtiaľto), je, že sa zbavíme kopu všeličoho, čo sme za tie roky naškrečkovali. (Podľa mňa to, aký je človek škrečok – a keď sme už pri tom, tak aj prasa – nikdy tak krásne nevidno, ako pri sťahovaní.)

Honda CRV

Rozlúčili sme sa s naším prvým autom. Najprv sme rozmýšľali, že ho zoberieme so sebou a začali zisťovať, čo by to obnášalo. Ale potom zvážiac možné komplikácie (ani nie tak s prevozom, ale skôr s prihlasovaním v cieli) a cenu benzínu, sme si povedali, že ho necháme tu a na Slovensku sa poobzeráme po nejakom inom. Najprv sme skúšali dealerov Hondy v nádeji, že vediac, akého dobrého tátoša to vlastníme, nám dajú rozumnú cenu. Ukázalo sa, že to bola chyba, veľká chyba. Takáto nebúraná dvojročná Honda s približne rovnakým počtom najazdených míľ sa predáva okolo $22-23,000. Nám ponúkli $17-18. V niekoľkých dealershipoch, so slizkým úsmevom na tvári. Že oni to musia skontrolovať, certifikovať a trošku na tom zarobiť.

Tak sme vyvesili inzerát na craigslist, cars.com a papier do okna. Začali sa ozývať ľudia, pár sa prišlo aj pozrieť, našli sa vtipálci, ktorí ponúkli $15 tisíc a nakoniec auto kúpil nejaký ostrovan, ktorému takmer nebolo rozumieť a ktorý si dokonca ani neskontroloval VIN číslo. A my postupujeme v grafe z Básnikov (prvá dovolenka, prvé dieťa, prvé auto, druhé dieťa, samé sociálne istoty, … či ako to bolo?)

Kočík. Pred a po:

 Icoo Targo  

Myslím, že kočík sme celkom “vynosili”. Mali sme ho dva a trištvrte roka, odvozil dve deti a predala som ho za štvrtinu pôvodnej ceny. Kubo teraz jazdí v našej letiskovej haraburde (a v nosiči, samozrejme), trochu začína chodiť (zatiaľ iba za ruky), tak uvidíme. Celkom by sa mi páčilo, keby sme na Slovensku ďalší kočík nekupovali. Skúsime to najprv bez – ak to pôjde tak ako posledných pár týždňov, tak by to nemusel byť problém – a ak sa ukáže, že nové bejby-vozidlo predsalen potrebujeme, tak pohľadáme nejaký ojazdený športový.

Kubova postieľka pred a po:

 Kubova postieľka   

Postieľka (a spolu s ňou aj prebaľovací pultík) bola jeden z prvých kusov nábytku, ktorý si našiel nový domov. Už čoskoro sa v nej bude vyvaľovať štvrté bábo. Áno, počítate správne, ani my sme ju nemali novú. Bola od Mišovho šéfa (nespal v nej samozrejme šéf, ale jeho dcéra), potom naši dvaja krpci a minimálne jedno ďalšie dieťa ešte zvládne. Noví majitelia matrac nechceli (ani sa nedivím), takže Kubo ho má teraz na zemi vedľa našej postele.

Kikina izba pred a po:

 Kikina izba pred   Kikin matrac

S Kikinou postieľkou to bolo veľmi zvláštne. Prišiel taký Ind, zobral ju aj s matracom, balil ju, akoby bola z mahagónu. A na druhý deň mi poslal sms, že jeho dcéra prichádza do štátov až o dva týždne a že mu je Kiky ľúto, že nemá kde spať, že ak chcem, tak mi postieľku ešte na dva týždne požičia. Odpísala som, nech si nerobí starosti.

Kike sa spanie na matraci (z nášho prvého gauča/lavičky) páči. Z jej izby nám ešte ostáva nočný stolík, ktorý vidno na obrázku. O ten akosi nikto nemá záujem. Písmená na zemi a hračky sú už na ceste na Slovensko (o tom o chvíľu). Z hračiek a detských knižiek som nechala len tie, ktoré so sebou berieme do lietadla. Ale deň predtým, ako som to všetko zbalila, sme dostali od kamarátov pôžičku – dve tašky ich hračiek a kníh, ktoré pred odletom vrátime – takže detská izba nie je úplne prázdna a krpci sa vytešujú z neokukaných vecí.

Obývačka pred a po:

 Obývačka pred   Obývačka po

So sedačkou to tiež bolo pozoruhodné. Už nejaký čas dozadu sa totiž Kike na nej pritrafila nehoda. Ostal po nej fľak, ktorý sa mi podarilo vyčistiť (rozumej – skôr rovnomerne rozmazať), takže ho nebolo vidno. Ale vediac o ňom, dala som inzerát na sedačku za štvrtinu cenu, za ktorú sme ju kúpili (a musela si párkrát vypočuť inštruktáž, že danú nehodu nebudem pred záujemcami spomínať). Do 12 hodín 10 odpovedí. Prvý sa prišiel pozrieť nejaký Ind (iný ako na Kikinu postieľku) s celou rodinou. Cenu o kus podstrelil, poslali sme ho do hája. Druhá prišla pani, ktorá mala s touto značkou už dobré skúsenosti, hodila dva letmé pohľady a hneď povedala, že berie, len si musí dohodnúť odvoz a dala bez jednania polovicu ceny ako zálohu.

A potom zavolala, že si to rozmyslela, lebo že v daný týždeň sa jej to s odvozom nepodarí a že chce naspäť peniaze. A ja na to, že to neponáhľa, gauč ju tu počká, nech príde neskôr. Nie, ona to ruší. A ja panika – že si to tu okukla, videla ženu doma s dvoma malými deťmi, po peniaze príde s troma svalnáčmi, worst case scenario… Ale akurát keď som jej išla dať vedieť, že si po peniaze má prísť, až keď už bude Mišo doma, tak sa ozvala ona, že ju mrzí ten chaos, ale ak by mi to nevadilo, tak naša dohoda platí, po sedačku príde neskôr. Ja som si vydýchla a dopadlo to dobre.

A na záver ešte porovnanie balenia v roku 2006 a v roku 2012:

 Balenie 2006   Balenie 2012

Na prvej fotke my ešte mladí a pekní, balíme 5 krabíc, ktoré s nami poputovali do USA. Na druhej Steve a Giacomo (spelling neistý) dobaľujú druhú polovicu nášho fyzického majetku (prvú som balila priebežne v posledných týždňoch ja). Výsledkom bolo vyše 20 krabíc – 300kg, niečo cez 4 kubické metre – ktoré sme poslali cez túto firmu. (V zásade len knihy, počítače, oblečenie, osobné veci a hračky.) Dúfam, že sa s nimi o 6-7 týždňov uvidíme na druhej strane Atlantiku.

Čo ešte treba?

  • predať/darovať posledných pár vecí – nočný stolík, kuchynský stôl so stoličkami a detskú stoličku, šuflíky a poličky z Kikinej izby, závesy, pár hračiek
  • zrušiť elektrinu a plyn
  • zrušiť poslednú kreditnú kartu a bežný účet
  • vyhodiť všetky matrace
  • dostať naspäť security deposit za byt
  • vrátiť požičané hračky a detské knižky a pribaliť kuchynské náčinie a hospodárske prebytky (okrem troch kýblov zmrzliny v mraziaku)

A poletíme, poletíme.

Kubkove prvé strihanie

pred:

Neostrihaný

striháme:

Striháme

po:

Ostrihaný

Orechovo-brusnicový koláč (tart)

Moja misia – vyhubiť brusnice, ktoré mám v mraziaku, skôr ako sa presťahujeme – je v plnom prúde. A v stredu bol Pi Day, ktorý by sa po správnosti mal oslavovať s pie-om. (Na objasnenie pre tých, ktorým angličtina veľmi nevonia – konštanta pi a koláč pie sa po anglicky vyslovujú rovnako.) Takže v pláne bolo napiecť nejaký pie s brusnicami. Inšpiráciou mi bol pecan pie, aj keď ten podľa mňa celkom definíciu pie-a (cesto-plnka-cesto) nespĺňa. Takže preto tart (ten má definíciu cesto-plnka).

Odhliadnuc od celej tento terminológie, tu je výborný orechovo-brusnicový koláč.

(Ešte sa stala taká vec, že sme predali moju najobľúbenejšiu foto-plochu – drevený stolík na kolieskach, ktorý sa dal podľa potreby presúvať po kuchyni, kde som zvykla miesiť cesto, vaľkať… a vôbec, 80% mojich kuchynských aktivít sa odohrávalo tam. Po bezradnom pohľade na beznádejne malý použiteľný priestor na kuchynskej linke, som si to teda namierila na jedálenský stôl a vytešovala sa zo slniečka, ktoré mi naň svietilo. Toľko odbočka ohľadom fotiek.)

na cesto:
1 a 1/2 šálky múky
1/2 šálky cukru
1/4 čajovej lyžičky soli
110g (1 stick) masla
1 vajce

na orechovú plnku:
1 šálka mletých orechov (ja som dala pekanové, môžu byť aj vlašské)
1 a 1/2 polievkovej lyžice múky
1/2 šálky cukru
110g (1 stick) masla
1 vajce
nastrúhaná kôra z jedného biocitróna

navrch:
čerstvé alebo mrazené brusnice
práškový cukor (nemusí byť)

Vymiesime cesto. Ak sa vám chce, môžete ho vyvaľkať na kruh, ak sa voláte Iva, tak ho len prstami uťapkáte tak, aby zakrylo celú formu. Potom formu aj s cestom dáme do mraziaka a zapneme rúru na 350F/180C.

Vymiešame maslo s cukrom a citrónovou kôrou. Primiešame vajce, orechy a múku. Naplníme vymrazené cesto. Potom doň naukladáme brusnice. (Aby som uviedla veci na pravú mieru, moje brusnicové pí bolo len kvôli fotke, potom som koláč celý ešte husto “dobrusnicovala” – hovorila som, že som na misii… – akurát som ho už potom akosi neodfotila.) Pečieme asi 50 minút.

Ak sa vám zdá výsledok príliš trpký (mne nie, povedala by som, že cukru je aj v ceste, aj v plnke dosť), môžete koláč ešte posypať práškovým cukrom.

—————————
Poznámka pod čiarou: Na tomto blogu nenájdete rumové koláče. Nemám nič proti rumu, pijem ho (v koktailoch), ale rumové koláče mi nechutia. Ani punčové. Ani s likérmi. Ale donieslo sa ku mne, že sú ľudia, ktorí takéto majú celkom radi. Nechápem síce, ale uznávam, že je to možné, každý máme nejaké muchy. A tak si dovolím hypotézu, že pre takto orientovaných, by sa tento recept dal trochu vylepšiť pridaním nejakej brandy alebo likéru do orechovej plnky. Ale tam už idete na vlastné riziko, mimo mojej záruky.

Víkendové surfovanie

matematické preklady známych fráz

ako bude vyzerať križovatka v dobe áut bez šoférov (video)

“There would be an intersection manager,” Stone says, “an autonomous agent directing traffic at a much finer-grain scale than just a red light for one direction and a green light for another direction.”

Because of this, we won’t need traffic lights at all (or stop signs, for that matter). Traffic will constantly flow, and at a rate that would probably unnerve the average human driver.

chaty a prístrešky a tá adresa 🙂 (fotky)

tisíc dôvodov

povinné čítanie na tento týždeň – o mamách a o deťoch

… what Hrdy finds is that a supportive network of caregivers is an evolutionarily stable strategy, ensuring children have many attachment figures. Patriarchal society isolated mothers by creating an environment that immured them from the social support that has long been the hallmark of our species. The image of the mother as “an all-giving, totally dedicated creature who turns herself over to her children”, says Hrdy, is not one that “takes into account the woman’s perspective”.

aké ľahké je ukradnúť (vlastný) bicykel v New Yorku

Meryl Streepová uvádza Hillary Clintonovú (video)

xkcd: Pickup Artist

Pick-up artist

 

Pár dní a 25C rozdiel

Pred dvoma týždňami to bolo na bundy a na čiapky:

 Kolotoč   Šmýkačka   Aj Kubo sa už šmýka   Ide žaba po rebríku

Potom sme mali pár dní na sukňu a tričko s krátkym rukávom:

Kreslí hadíky

A dnes zase čiapky. (Asi ich pre istotu nezbalím do krabice…)

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...