Víkendové surfovanie

Paríž vs New York:

http://www.youtube.com/watch?v=ji1iIRwl0W0

my, introverti

o paparazzi kultúre a Kate Middleton opaľujúcej sa hore bez

The story prompts questions about why there is such a market, and therefore audience, for these pictures. As others have pointed out, it is not as though there is any dearth of bare breasts, consensually exposed and shared, on the internet. The answer involves a familiar combination of desire and humiliation. There is an interest in seeing not just any breasts, but all breasts, a sense that female bodies are public property, fair game – to be claimed, admired and mocked.

the argument goes: “‘You shouldn’t have given those pictures to that person’, or ‘You shouldn’t have been sunbathing in a private residence’, or ‘You should never, as a woman, take off your clothes in any context where anybody could possibly ever have a camera’. That’s been shocking to me, that people aren’t just outraged and furious about this, but they’re actually making excuses for this behaviour, and blaming women for ever being sexual any time, at all.

“Even in a completely private setting, within a marriage – it couldn’t be any more innocuous than the Middleton situation – and yet people are still saying things like: what was she expecting, she’s famous and she’s got breasts, and therefore she’s got to keep them covered up all the time. I do think it’s a rage against women being sexual on their own terms. We’re perfectly fine with women being sexual, as long as they are objects and they’re passive, and we can turn them on, turn them off, download them, delete them, whatever it is. But as soon as it’s women who want to have any kind of exclusionary rights about their intimacy, we hate that. We say, ‘No, we’re going to make a whore out of you’.”

milkmother

Douglas uses ‘milkmother’ to ‘denote the pregnant, birthing, and physiologically, or metaphorically lactating woman’. She argues that ‘lactating’ not only incorporates its literal meaning — secreting breast milk for the consumption of an infant — but also a metaphorical meaning  – ‘offering the particular minute-by-minute physical nurturance that very young children require, regardless of feeding method’. Lactating in this metaphorical meaning, therefore, involves the giving of the self to one’s child in the myriad of ways that is demanded of mothers: touching, cleaning, holding, cuddling, stroking, feeding, dealing with illness, rocking to sleep, constantly thinking about and meeting the child’s needs.

The concept of the milkmother for me encapsulates the blurring of the boundaries of the body/self a woman experiences during pregnancy, childbirth and caring for infants and young children.

Keď stretnete nových ľudí a poviete im, čo robíte (aké je vaše zamestnanie), aké sú najbežnejšie reakcie?

denník malého decka – smiala som sa až mi tiekli slzy

rodič nie je animátor (h/t Katke za linku)

tento obrázok

dobrá reklama:

http://www.youtube.com/watch?v=ZgmbJso-2-o

Včera na dedinskom ihrisku

Melónová loptaVčera som bola s obidvoma krpcami doma (že prečo, to je iná story a momentálne sa mi do nej nechce púšťať) a doobeda sme išli prevetrať našu melónovú loptu a zahrať sa to, čo sa u nás chápe pod slovom futbal. Definícia je pomerne voľná, lebo povolený je kontakt s akoukoľvek časťou tela, lopta sa môže aj nosiť, hádzať a nie všetci hráči berú ohľad na bránky.

Po chvíli sa za výskotu, vreskotu a džavotu ihrisko zaplnilo, lebo došli prváci zo školy. Asi ešte využili príjemné jesenné počasie a spravili si branné cvičenie, či aký moderný názov sa dnes pre takéto aktivity používa. Chvíľu si niečo vysvetľovali na lavičkách priľahlej (vtedy zatvorenej) krčmy a potom prišla praktická časť.

Pani učiteľka zakričala, že chlapci idú hrať futbal I.A. proti I.B. A dievčatá sa mali postaviť do kruhu na kraji ihriska a tam im vysvetlila pravidlá nejakej hry, ktorá zahŕňala tiež jednu loptu, jej občasné hodenie susedke a pomedzi to občasné držanie sa za ruky (ale teda, neviem, čo to bolo). Ledva šesťroční a už dokonale odseparovaní.

Táto historka má však “šťastný” koniec. Dievčenské koleso dlho nevydržalo. Kočky tam potom chvíľu bezradne postávali, potom sa niektoré pridali k chlapcom na futbal (aj keď si to vyžadovalo trochu vyjednávania, lebo im tam nesedeli pomery Áčkarov a Béčkarov, ale aspoň som si nevšimla žiadne protesty, že dievčatá a futbal) a ostatné si vymysleli svoju hru (trochu sofistikovanejšiu naháňačku).

A my sme šli domov na obed.

Jablková žemľovka

Jáááj, žemľovka, žemľovka. Ja som odjakživa mala radšej ryžový nákyp ako žemľovku. Ale dávať do ryžového nákypu jablká sa mi nejako nezdalo, takže som nabrala odvahu (za aktívneho povzbudzovania miestneho osadentva) a pustila sa do žemľovky.

toastový chlieb (400g)
0,5l+ mlieka
cukor
4 vajcia
250g tvarohu
50g masla
1 vanilkový cukor
3/4kg jabĺk
1 čajová lyžička škorice
hrozienka

Nakrájame chlieb na kocky. Zohrejeme mlieko s dvoma polievkovými lyžicami krupicového cukru a zalejeme chlieb. Mlieko by malo plus mínus vsiaknuť.

Nastrúhame jablká, osladíme koľko treba, primiešame škoricu a hrozienka.

Vymiešame maslo s dvoma polievkovými lyžicami cukru, vanilkovým cukrom a jedným žĺtkom – bielko si odložíme do inej misy. Pridáme k nemu ďalšie tri a žĺtka z nich primiešame do chleba v mlieku. (Áno, počítate správne, počet nádob v tomto momente dosiahol 4. Nie je to práve ideálna situácia. Ostáva veriť, že máte doma dohodu “Niekto varí, niekto umýva”.) Do toho masla s cukrom a žĺtkom ešte pridáme tvaroh.

Vymastíme kruhovú formu a vysypeme ju strúhankou. Na spodok dáme polovicu namočeného chleba. Potom dáme rovnomerne tvaroh, naň jablká a navrch druhú polovicu chleba. Ak na spodku misy ostane nejaké mlieko, celé to zalejeme. Dáme piecť do rúry vyhriatej na 170C asi na 45 minút. (Ja dávam tú formu ešte na plech a až tak to vložím do rúry, keby náhodou niečo potieklo z tej tortovej formy. Iná možnosť je piecť to celé v sklenenej mise, alebo ako sa ma tu snažili presvedčiť – rovno z dvojnásobnej dávky na plechu.)

Vyšľaháme sneh z bielkov a natrieme ho navch žemľovky. Necháme ešte pár minút piecť – kým sneh začne hnednúť.

Víkendové surfovanie

socha_koji

Aj som sa tento týždeň chystala niečo napísať o profesorke, ktorá kojila na prednáške, ale natrafila som na tento výborný článok (aj obrázok je odtiaľ), ktorý zahŕňa nielen moje komentáre ale aj postrehy, ktoré ma nenapadli, tak vám ponúkam rovno ten.

In short, it seems to me that Pine did absolutely everything she could reasonably do to prevent the baby from interfering with her class. To ask more of her than that is unreasonable. What we should do, instead, is realize that it’s not a big deal to have to be in the same room as a baby once in a while. It might not be ideal. If the baby screams or cries, that’s annoying. But we’re grown-ups (or at least, we’re college students learning to become grown-ups). We should be able to deal with it graciously and then forget about it. That’s what life is like in a society in which women – even mothers with babies — are equal members of society. That’s what life is like in a society which accepts that babies are part of life.

86-ročná gymnastka

pre koho má zmysel predlžovať povinnú koncipientskú prax? (video, od Mirečka)

príbeh v dvadsiatich dvoch obrázkoch

1000 rokov vojny v piatich minútach

fotografická súťaž National Geographic-u 2012

Ježišova manželka alebo Dan Brown loboval?

Male Scientist Balancing Act – začala som čítať s nádejou, ale tá sa rozplynula hneď pri prvom odstavci… Idú zisťovať, ako ženy v akadémii hľadajú rovnováhu medzi kariérou a rodinou. Ako? Opýtajú sa mužov.

Tri výlety za týždeň

Tento týždeň sa nám podarilo ísť hneď na tri výlety – to máme zatiaľ asi rekord – a všetky tri boli výborné.

Chata na GrúniPrvý bol v utorok poobede, keď sa katedrová guláška nekonala na katedre, ale na Chate na Grúni. Prišli všetci, ktorým sa zdalo, že lepšie ako variť guláš v bojových podmienkach niekde v knižnici, je vychutnať si jesennú prechádzku lesom a guláš si dať na chate.

Vyrážali sme okolo jednej spred fakulty, ja som zobrala aj drobcov a tí našťastie prespali aspoň tú cestu do Vrátnej. Zaparkovali sme pri Chate Vrátna a odtiaľ išli po žltej značke. Je to 2 a pol kilometra, prevýšenie 220m, takže zvládnuteľné aj pre trojročné nohy. Akurát tie naše boli druhú polovicu cesty už dosť ukňučané a posledný úsek sa nechali odniesť. Kuba som niesla na chrbte celý čas a vypustila až na posledný kúsok pod chatou. Na chate sme zjedli polievku, koláče a potom sa malí trochu vyšantili na trampolíne a detských preliezačkách, čo tam mali. Veľkí klebetili pri stoloch, alebo vylihovali na drevených lehátkach. Vracali sme sa ešte za svetla.

Nenafotila som nič (obrázok je odtiaľto), lebo som dopredu vedela, že budem mať čo robiť aj bez foťáka, ale boli tam dva iné, tak dúfam, že sa časom k nejakým fotkám dopracujem.

V Malej Fatre a obzvlášť Vrátnej Doline som už síce bola veľkrát, ale toto bolo prvý raz, čo som išla po tomto chodníku. Zopakujeme si to určite zase na jar, lebo sa mi veľmi páčilo, aký to bol kid-friendly výlet.

V piatok sme potom išli do Ovčiarska za kamarátmi. Vrátili sme sa o kus naloženejší, ako sme odišli, lebo sme si požičali kopu podedeného oblečenia, ktoré je pre nich ešte veľké. Pre mňa by to bol fajn pokec aj bez takejto výslužky, ale vzhľadom na moju nechuť k nakupovaniu, to viac než stálo za to. (Ešte raz ďakujem.)

A v sobotu do Turčianskych Teplíc do aquaparku. Akurát tentokrát nám to so spaním nevyšlo úplne ideálne, takže ku koncu a cestou naspäť to už bolo náročné. Ale užili sme si teplú vodu, s Kikou šmýkačku, “centrifúgu” a ja aj horúci bazén nakoniec. Tam si to tiež budeme musieť ešte zopakovať. Akurát dúfam, že Kubo nebude chorý, lebo dnes mal trochu teplotu a ja sa chystám na dva dni do Rakúska (utorok-stredu).

(Po Seneckom aquaparku toto bolo druhé miesto, na ktorom som bola, kde majú páni a dámy spoločné šatne. Je to síce nezvyk, ale pre rodiny s malými deťmi veľmi nápomocné. To sa všetky nové šatne už stavajú takto?)

Závery sa mi síce páčia, ale tie dáta… Tie dáta!

Cochrane Reviews sú nezávislým zdrojom informácií, ktoré majú lekárom a pacientom pomôcť pri zdravotných rozhodnutiach. Snažia sa sledovať štúdie, ktoré vychádzajú, a na ich základe dávať odporúčania pre “evidence based care” – zdravotnú starostlivosť založenú na objektívnych faktoch.

Pred pár dňami vydali novú správu, ktorá hovorí o pôrodoch doma. Píše sa v nej

Väčšina tehotenstiev u zdravých žien je normálnych a väčšina pôrodov by mohla prebehnúť bez nepotrebných lekárskych zásahov. Avšak nie je môžné s absolútnou istotou predvídať, že sa pri pôrode žiadne komplikácie nevyskytnú. Preto v  mnohých krajinách prevláda názor, že najbezpečnejšie je, aby všetky ženy rodili v nemocniciach. V niekoľkých krajinách zastávajú názor, že pokiaľ je žena sledovaná počas tehotenstva a pri pôrode jej pomáhajú pôrodné asistentky, transfer medzi domovom a nemocnicou (ak je potrebný) môže byť bez problémov. V týchto krajinách je pôrod doma integrovanou časťou zdravotného systému. Čoraz viac sa ukazuje, že netrpezlivosť a ľahký prístup k rôznym procedúram v nemocnici môže viesť k zvýšenej miere intervencií, ktoré môžu viesť k ďalším intervenciám a následne k zbytočným komplikáciám. Pri plánovanom pôrode doma, pri ktorom je prítomná skúsená pôrodná asistentka a je pripravený náhradný plán pre prípad transferu, tieto nevýhody nehrozia, zatiaľ čo prístup k lekárskym intervenciám v prípade potreby je zachovaný. Čoraz lepšie pozorovateľské študie (observational studies) naznačujú, že plánovaný pôrod v nemocnici nie je o nič bezpečnejší ako plánovaný pôrod doma za prítomnosti skúsenej pôrodnej asistentky s transferom k lekárovi v prípade potreby, dokonca [pôrod v nemocnici] môže viesť k väčšiemu množstvu intervencií a komplikácií. 

Toto je podľa mňa výborné. Je to presne jeden z dôvodov, ktoré aj mňa viedli k pôrodu doma. A potom je tu tento kúsok:

Avšak nie sú silné dôkazy z randomised trials, ktoré by pre ženy s nerizikovým tehotenstvom odporúčali buď plánovaný pôrod v nemocnici alebo plánovaný pôrod doma. V tejto správe sme zohľadnili dáta iba z jednej štúdie (ktorá zahŕňa 11 žien). To nám nedovolilo vyvodiť závery…

Problém je práve v tých randomised trials. Tie sú zlatým štandardom overovania efektivity nových liekov a postupov. Pacienti sú náhodne rozdelení do skupín, pričom jedna skupina dostane jeden liek/liečebnú metódu a druhá druhý liek/metódu, resp. placebo. Všetka ostatná starostlivosť a liečba je pre obidve skupiny identická, aby sa minimalizoval vplyv iných faktorov na výsledok.

Urobiť takéto niečo pre pôrod by znamenalo náhodne rozdeliť tehotné ženy na skupinu, ktorá bude rodiť doma, a na skupinu, ktorá bude rodiť v nemocnici. Kľúčové slovo je rozdeliť, lebo keby sa tak rozhodli samy, to už nie je randomised trial, ale observational study spomínaná vyššie.

A to je práve tá hlava XXII. Pri pôrode záleží vo veľkej miere aj na psychike rodiacej ženy. Pokiaľ sa v danom prostredí necíti dobre, bojí sa, radšej by bola niekde inde, už tento samotný fakt môže mať na priebeh a výsledok pôrodu negatívny dopad. A myslím, že nie je veľa takých, ktorým by bolo úplne jedno, kde budú. Ak sa rodička cíti bezpečnejšie v nemocnici a je pridelená do skupiny, ktorá má rodiť doma, alebo naopak, žena s preferenciou domáceho pôrodu je poslaná do nemocnice, už toto samotné môže ovplyvniť výsledky štúdie. A to ani nehovoriac o fakte, že nie je práve etické niekomu určiť miesto pôrodu. (Európsky súd pre ľudské práva to naformuloval takto: “právo na súkromný život zahŕňa právo vybrať si okolnosti pôrodu”.)

Takže niet divu, že takýchto štúdií nie je veľa (tak skoro zrejme ani nebude) a počet zúčastnených je veľmi malý. Z 11tich pôrodov sa spoľahlivé závery naozaj robiť nedajú.

Mne z toho ostávajú dve otázky.

– Čo teda robiť v takom prípade, kde je veľmi ťažké eticky nadizajnovať randomised trial? (Na osobnej úrovni mám túto otázku aj zodpovedanú, mne výsledky observational studies stačili. Ale čo to hovorí o odporúčaniach pre tehotné ženy všeobecne?)

– Bola tam láska? Ono nejde o to miesto – nemocnica, pôrodný dom, doma – ide o ten prístup, o to, či bola rešpektovaná telesná autonómia matky, či mala priestor súhlasiť alebo odmietnuť intervencie, či mala skutočnú možnosť výberu (oproti výberu obmedzenému napríklad procedúrami), či k nej bolo pristupované s úctou a rešpektom. To sú podľa mňa základné potreby rodiacej ženy. A keď chce niekto zlepšovať situáciu v pôrodníctve, v týchto oblastiach je priestoru dosť. (A na to randomised trials netreba.)

Naozaj paradajková polievka

Po paradajkovej polievke som pátrala dlho. Nakoniec som sa ustálila na tejto. Ale raz sa tu zjavila bednička paradajok, nestíhali sme ich jesť a tak som si povedala, že vyskúšam polievku z takýchto “živých”. Inšpiráciou mi boli Fire roasted dices tomatoes, ktoré som zvykla kupovať ešte v Amerike.

kopa paradajok (ja som mala asi 1 a 1/2 kg)
soľ
2 polievkové lyžice olivového oleja
4 strúčky cesnaku
sušená alebo čerstvá bazalka
1l zeleninového vývaru, alebo bujón rozpustený vo vode

Vyhrejeme rúru na 220C. Vystelieme plech alobalom. Paradajky umyjeme, nakrájame na polovice, ak treba, tak vykrojíme škaredosti a poukladáme na plech. Cesnakové strúčky ešte v šupke zabalíme do alobalu a pridáme tiež na plech. Paradajky posolíme a pokvapkáme olivovým olejom a dáme piecť na asi 3/4 hodinu (ideálne by bolo ich asi grilovať, vtedy by boli fire roasted, ale keď to nejde, tak aspoň podobný výsledok skúsime dosiahnuť v rúre).

Potom rozmixujeme aj s ošúpeným cesnakom, ale nie úplne do hladka, aby tam ostali ešte kúsky paradajok, a dáme variť spolu s vývarom. Pridáme bazalku a povalíme ešte 20 minút.

Viac paradajková polievka už asi nie je.

Víkendové surfovanie

pozri, nedržím sa – o autách bez šoférov; vyzerá, že akurát, keď mi šoférovanie začne naozaj ísť, už ho nebudem potrebovať

hádžeš ako dievča?

Janet Hyde, a professor of psychology and women’s studies at the University of Wisconsin at Madison, has studied the gender gap across a broad spectrum of skills. She believes that men and women aren’t as different as they are often portrayed, and she has mined data on social, psychological, communication and physical traits, skills and behaviors to quantify the gap. After looking at 46 meta-analyses, Hyde found what she defined as a “very large” difference in only two skills: throwing velocity and throwing distance.

To understand why a girl “throws like a girl,” it’s necessary to define just what throwing like a girl is. According to Thomas, a girl throwing overhand looks more like she’s throwing a dart than a ball. It’s a slow, weak, forearm motion, with a short step on the same side as the throwing hand. A boy’s throw, by contrast, involves the entire body. Thomas describes a skillful overhand throw as an uncoiling in three phases: step (with the foot opposite the throwing hand), rotate (with hips first, then shoulders) and whip (with the arm and hand).

o tom, prečo tak veľa filmov neprejde Bechdelovej testom

Only to learn there was still something wrong with my writing, something unanticipated by my professors. My scripts had multiple women with names. Talking to each other. About something other than men. That, they explained nervously, was not okay. I asked why. Well, it would be more accurate to say I politely demanded a thorough, logical explanation that made sense for a change (I’d found the “audience won’t watch women!” argument pretty questionable, with its ever-shifting reasons and parameters).

At first I got several tentative murmurings about how it distracted from the flow or point of the story. I went through this with more than one professor, more than one industry professional. Finally, I got one blessedly telling explanation from an industry pro: “The audience doesn’t want to listen to a bunch of women talking about whatever it is women talk about.”

ako zabíjame sny

Dôsledok našich vzdelávacích postupov môžeme vidieť pri jednoduchej úlohe: kým u detí funguje vo veľkej časti predstavivosť a absentuje strach z omylu, s pribúdajúcim vekom môžeme pozorovať zvýšenú tendenciu o popísanie niečoho, čo sa reálne (podľa nás) popísať nedá a bojíme sa toho, že to popíšeme zle. Nakreslite šťastie. Pre deti na základnej škole hračka, rovnaká úloha môže na humanitnej fakulte pokojne zaznieť aj v rámci štátnic a oblek dotyčného sa prepotí v rádoch milisekúnd.

Trestáme chyby (viac omylov = horšia známka = pomalší postup vzdelávacím systémom, niekedy aj vylúčenie z procesu), potláčame predstavivosť (piamočiarym nastavovaním mantinelov = osvojenie všeobecne uznaného názoru na vec sa považuje za dobré = strach vystúpiť proti davu a poukázať na nezrovnalosti) a čo je najviac podstatné, zabúdame na to, že aj my sme boli kedysi v koži detí, ktoré sa chceli hrať, objavovať a nebáť sa.

otec si obliekol sukňu, aby sa syn nehanbil za šaty

čo účes prezrádza o dievčati (1944)

fraktály na google earth

Fraktály

slepí matematici

z tohto mi behajú zimomriavky po chrbte

ten čas mesiaca

I need a tampon. Why am I apologizing for that? I’m a woman. My body makes babies. This is part of how it happens. I don’t understand.… Like those tampon ads where they show you how it’s small enough that no one will know. We’re supposed to hide itWhy?

Brave

páčilo sa mi:

– Film prejde Bechdelovej testom (sú v ňom aspoň dve ženské postavy, ktoré sa rozprávajú o niečom inom, ako o mužoch). A nielenže sa rozprávajú, ale ich (ne)komunikácia je jednou z hlavných zápletiek. A že výsledkom je, že sa obidve naučili aj počúvať, čo tá druhá hovorí a aj keď navzájom nesúhlasia, poznanie druhého názoru im obom prospelo. Tento odkaz nanešťastie kopa ľudí neprijme ani do dospelosti, takže nikdy nie je príliš skoro ho začať drobcom vštepovať, pokojne aj v rozprávkach.

– Vlasy. Keď už pre nič iné, oplatí sa to pozrieť pre medené kučeravé vlasy. Také chcem.

– Pixaru sa zadarilo aj iné okrem vlasov. Už tradične sme zvyknutí, že Pixar produkuje veľmi vizuálne príťažlivé filmy a ani tentoraz nesklamali. Animácia je výborná.

– Žiadna svadba na konci. Rozprávka o princeznej, ktorá sa nekončí svadbou a žitím šťastne, až kým nepomreli. Je dobré, že sú aj rozprávky, kde je princezná tá akčná a nie len krehký kvietok čakajúci, kým ju zachráni princ.

La Luna. To je krátky film z dielne Pixaru, ktorý premietali na začiatku. Malý chlapček sa učí remeslo upratovania mesiaca od svojho (asi) otca a (asi) starého otca. Každý z tých dvoch chce, aby to robil presne ako on. Jeden s čiapkou dohora a krátkou metlou, druhý s čiapkou dole a s dlhou metlou. Chlapec nerozhodne opakuje po obidvoch. Ale potom nastane situácia, s ktorou sa ani jeden z nich ešte nestretol, a ich metódy nefungujú. A tak si mladý dá čiapku naopak a vymyslí niečo nové. Nakonci všetci traja pracujú spolu, každý po svojom. Takže sme vlastne pozerali dva filmy s tým istým odkazom – že príde čas, keď treba deti nechať ísť si po svojom.

nepáčilo sa mi:

– Chceli sme ho vidieť na veľkom plátne, tak sme sa vybrali do kina. Ale v ponuke bola iba dabovaná verzia (viem, viem, rozprávky sa musia dabovať). Ale kus radšej by som išla pôvodnú verziu s titulkami.

– Preklad názvu – Neskrotná. Je pravda, že to možno dokonca kúštik lepšie vystihuje hlavnú myšlienku filmu ako pôvodný názov. Ale ako niekto, kto už čo-to naprekladal a často sa pasoval s tým, ako najvernejšie zachovať to, čo autor chcel povedať, bez pridávania vlastného pochopenia/názoru/výkladu, mi to celkom nesedí.

– Princovia ťulpasi. Ten odkaz, ktorý rozprávka dáva, mohol byť ešte kúsok lepšie podaný, keby princovia neboli vykreslení ako takí ťuťkovia. Takto to trochu vyzerá, že to je dôvod, prečo ich princezná nechce. Keby to boli rovnako dobre “vyvinuté” postavy ako Merida, tak ten odkaz, že svoj osud držíme vo vlastných rukách, by nebol schovaný pod záclonou vyhýbania sa nevhodným ctiteľom. Na konci to aj princovia trochu sami povedali, ale podľa mňa sa s nimi dalo viac vyhrať.

– Stále málo ženských postáv. Áno, máme hlavnú hrdinku Meridu, máme jej mamu, máme pestúnku/chyžnú, o ktorej nevieme, ako sa volá a ktorá toho veľa nenahovorí. A potom ešte máme čarodejnicu, ktorá na plátne veľa času nestrávi. Ešte aj vo filme, ktorý je o dievčati, je svet plný iba chlapov.

zvláštne:

– V záverečnom Meridinom monológu, sú slová “[…niektorí si môžu myslieť,] že nám vlastný osud nepatrí.”  Ale tak, ako je to povedané, to trochu znie ako “[…niektorí si môžu myslieť,] ženám vlastný osud nepatrí.” Zachytili to nielen moje uši, ale úplne samostatne aj k podobným veciam takmer hluché uši môjho brata. V pôvodnom znení takáto slovná hračka určite nebola a povedala by som, že aj ten preklad sa dal spraviť bez nej. Takto to znie trochu ako nevydarený pokus o nie dobrý vtip. Aj keď to bolo zrejme úplne neúmyselné.

Kto ste ešte videli Brave? Ako sa vám páčilo?

Prvé dni v jasliach, škôlke, škole

Takto sme oddychovali po prvom týždni škôlky a jaslíNenadarmo sa hovorí, že začiatky bývajú ťažké. Tak aj u nás. Prišiel september a s ním sa nám doma objavili traja prváčikovia. A každého niečo trápi.

Kubko začal chodiť do jaslí. Prvý týždeň tam bol každý deň približne od ôsmej zhruba do pol tretej. Povedali mi, že ho tam mám nechať hneď od začiatku aj na spanie a ak bude spať, že nemá zmysel prísť skôr ako o tej pol tretej, lebo že do druhej spávajú a potom majú olovrant. Že keby bola veľká kríza, tak zavolajú. Nevolali. Prvý deň mal poobede dosť opuchnuté oči, takže plaču zrejme nebolo málo. Vo štvrtok mi však už povedali, že sa na nich aj usmieval. Stále však protestoval ráno, keď som odchádzala.

V nedeľu ho zrejme premohli miestne bacily, lebo mu vyskočila teplota a rádovo sa zvýšil faktor kňučavosti, tak som s ním v pondelok ostala doma, že počkám, ako sa to vyvinie. S dvoma čerstvými zubami v ústach ale vyzerajúceho celkom spokojne som ho v utorok ráno doviezla do jaslí. V škole som akurát prečítala maily, keď mi volali, že si poňho mám prísť. Tak sme z jaslí išli rovno k doktorke, tá pozrela a povedala, že bez antibiotík to nepôjde a odvtedy sme doma. Na katedrovú schôdzu som sa síce dostavila, ale keďže Mišo bol tento týždeň v Bukurešti (obrázky budú) a ocino v Prahe, musela ma zachrániť mladá kočka s ktorou som vybartrovala babysitting za bianco šek na doučovanie z matiky.

Dnes sme boli na kontrole a lekárka odporučila, že do jaslí až od stredy, tak dúfam, že sa mladý poriadne vylieči a že chvíľku to zase potiahneme bez chorôb. Ak nerátam ten kvázi zápal močových ciest, na ktorý ho liečili ešte v Amerike, tak toto je prvý raz, čo bol chorý. A keď je chorý, tak s ním vôbec nie je zábava.

S jaslami ako takými to tiež nie je úplne ideálne. Sú opačnom konci mesta, jedna známa mi porozpravála nedobré skúsenosti, ktoré s nimi mala, ukázalo sa, že je šanca dostať sa aj do štátnych, ale nevieme, či máme robiť Kubovi chaos skôr, ako sme týmto dali šancu (v cene rozdiel nie je). Takže nad týmto ešte dumáme.

Škôlka. Škôlka vyzerá dobre. Kika sa do nej prvé dva dni tešila. Potom prišla kríza, keď jej docvaklo, že to už je teraz “nafurt”. Tú minulú stredu v ich triede ráno všetci revali. Okrem pani učiteľky teda, tá hovorila, že sa to časom spraví a snažila sa ich zaujať. Odvtedy Kika síce protestuje každé ráno, ale už sa nehádže o zem, ako v tú stredu, pomôže keď ju nechám zazvoniť, aby nám otvorili a prečítam na jedálnom lístku, čo bude na obed. Keď po ňu okolo tretej prídem, vykrikuje, aby som sa tam s ňou ešte 5 minút hrala. (To má frázu odo mňa. Keď viem, že niečo, čo má rada bude za chvíľu končiť – napríklad má sa prestať hrať, alebo vyliezť z vane – tak jej dopredu poviem, že ešte 5 minút, aby bola pripravená a nebojovala, keď už naozaj treba.) Doma potom zarecituje básničku alebo ukáže, čo cvičili na rozcvičke, alebo porozpráva, ako Adamko skočil zo stola. A zatiaľ je aj napriek chorému bratovi doma zdravá. Takže toto síce tiež chce ešte trochu času, ale myslím, že škôlka je fajn.

Akurát dve veci, s ktorými sme sa stretli, sú pocikávanie a štrajk. Majú tam detské záchody, s ktorými si vie sama poradiť, ale pár dní trvalo, kým si na to zvykla. To som chodila domov s balíčkami vecí na opranie. Jeden deň dokonca nestačili náhradné veci, ktoré som jej ja nechala v skrinke, a okrem našich teplákov a nohavičiek som prala ešte aj dvoje cudzie. Vtedy som sa uchýlila k úplatkom a dohodla som sa s Kikou, že keď pre ňu prídem a nebudú ma tam čakať žiadne pocikané veci, pôjdeme potom na zmrzlinu do stánku, ktorý je kúsok od škôlky. Zdá sa, že to zafungovalo a hovorím si, že stánok čoskoro aj tak na zimu zavrú.

A štrajk, ako vieme, bol včera. Pridala sa k nemu aj naša škôlka. Mne to až tak nevadilo, lebo Kubo bol aj tak doma a keby aj nebol chorý, tak by som ho na ten deň jednoducho odhlásila z jaslí, ale rodičom, ktorí nemajú takú flexibilitu ako ja, nezávidím. Keby to celé aspoň malo nejaký zmysel, ale situácia učiteľov sa tým nijako neporiešila, len sa tým skomplikoval život kope ľudí.

Nuž a moja škola. Pôvodne som si myslela, že budem na fakultu chodiť na bicykli, dokonca som si vybavila aj kľúčik od bicyklárne. Ale vzhľadom na to, že robím aj ranný rozvoz aj poobedné zvážanie, zatiaľ som bola iba autom a asi si vypýtam na kartu aj prístup na oficiálne fakultné parkovisko (zatiaľ parkujem krížom cez cestu). A keď už o karte – keď sa mi ju na tretí pokus podarilo vybaviť (prvýkrát tam bola rada na tri hodiny, v ktorej som odmietla stáť, druhýkrát ma nemali v databáze a museli to vytelefonovať a ja počkať do druhého dňa, kým sa to preleje cez databázy), zaplatila som za ňu 35 euro a dostala ISIC napriek tomu, že onedlho budem mať 30, lebo na Slovensku platí zákon, že každý študent denného štúdia ju má mať. Na dopravu mi nepomôže, ale na zľavu pri nákupe som ju už použila.

V kancelárii sedíme štyria, aj keď sme sa tam zatiaľ ešte nevyskytli všetci naraz. Čo sa týka dochádzky, pravidlá hovoria, že 18 hodín za týždeň. Tie som tento týždeň nacvakala tak všelijako, ale pomáha, že mám školiteľku, ktorej nejde o prezenčku ale o výsledky (teraz sa len postarať, aby časom boli). Už som zistila, ako si objednať obed v jedálni, ako sa (teoreticky, ešte to musím v pondelok vyskúšať) dostať do wifi siete a s pomocou rozbehala simulačný program, v ktorom budem robiť.

Okrem toho som čas, kedy nemám na starosti krpcov, využila na návštevu doktorky a ukazuje sa, že predsalen to fučanie cestou na Gerlach, krútenie sa hlavy pri korčuľovaní na hrádzi a celková únava majú aj objektívnu príčinu. Zase vystrkuje rožky môj starý problém s nedostatkom železa, takže znovu dopujem a chystám sa na pár ďalších, nie práve príjemných vyšetrení. Keď si predstavím, že by som teraz namiesto doktorandského štúdia začínala prácu niekde v súkromnej sfére, tak naozaj neviem, ako. Oneskorený začiatok semestra (v porovnaní so začiatkom škôlky a jaslí) a časová flexibilita sú na nezaplatenie.

Taký bol teda náš začiatok školského roka.

PS Jedna vec, ktorú sme nezvládli: ani jeden z našich prváčikov nedoniesol v prvý deň pani opatrovateľke/učiteľke/školiteľke kvetiny. To budeme musieť niekedy napraviť…

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...