Sandy

My sme v Amerike minulý rok zažili hurikán Irene, ale oproti Sandy, ktorá sa tadiaľ prehnala včera, to bol len slabý odvar. Som rada, že tam práve nie sme, a dúfam, že kamaráti, ktorí tam sú, to preskákali v pohode. Tu je zopár obrázkov (fascinujúcich a hrozných zároveň), na ktoré som natrafila pri čítaní správ:

zatopená stanica metra v Brooklyne:

Zatopená stanica metra v Brooklyne

do “našej” Hobokenskej stanice Pathu voda natiekla cez výťahovú šachtu:

Do Hoboken Path station voda natiekla cez výťahovú šachtu

parkovisko taxíkov v Hobokene:

Parkovisko taxíkov v Hobokene

takúto tmavú panorámu sme nevideli:

Dark skyline

letisko La Guardia:

La Guardia

zatopený podchod na juhu Manhattanu:

Flooded underpass

tanker kotviaci míľu od Staten Islandu hodilo na pobrežie:

tanker

WTC:

WTC

no comment:

no comment

zo satelitu:

Satelitna snimka

Víkendové surfovanie

mojich 6128 najobľúbenejších kníh – o zaujímavom čitateľovi

My reading habits sometimes get a bit loopy. I often read dozens of books simultaneously. I start a book in 1978 and finish it 34 years later, without enjoying a single minute of the enterprise. I absolutely refuse to read books that critics describe as “luminous” or “incandescent.” I never read books in which the hero went to private school or roots for the New York Yankees. I once spent a year reading nothing but short books. I spent another year vowing to read nothing but books I picked off the library shelves with my eyes closed. The results were not pretty.

I even tried to spend an entire year reading books I had always suspected I would hate: “Middlemarch,” “Look Homeward, Angel,” “Babbitt.” Luckily, that project ran out of gas quickly, if only because I already had a 14-year-old daughter when I took a crack at “Lolita.”

posledné interview s Richardom Feynmanom

http://www.youtube.com/watch?v=Mn4_40hAAr0

prišpendlite strany na stenu a pozrite sa na ne ďalekohľadom – ako rôzni autori písali svoje diela

Truman Capote wrote lying down, as did Marcel Proust, Mark Twain and Woody Allen. Charles Dickens, Winston Churchill, Virginia Woolf, Ernest Hemingway, Philip Roth, Lewis Carroll, Thomas Jefferson, Fernando Pessoa and George Sand all wrote standing up. Roth also “walks half a mile for every page”. Roald Dahl wrote in a shed. Philip Pullman used to write in a shed, but eventually gave it to an illustrator friend. Ray Bradbury wrote an early version on Fahrenheit 451 in nine days on a rented typewriter in the UCLA library basement.

prečo si deti pri schovávaní zakrývajú oči?

Now things get a little complicated. In both studies so far, when the children thought they were invisible by virtue of their eyes being covered, they nonetheless agreed that their head and their body were visible. They seemed to be making a distinction between their “self” that was hidden, and their body, which was still visible. Taken together with the fact that it was the concealment of the eyes that seemed to be the crucial factor for feeling hidden, the researchers wondered if their invisibility beliefs were based around the idea that there must be eye contact between two people – a meeting of gazes – for them to see each other (or at least, to see their “selves”).

Prvý sneh tejto zimy

Dnes ráno sme sa zobudili a vonku bielo. Kika to zobrala bez nejakého väčšieho prekvapenia, lebo už sme debatovali o farebných padajúcich listoch a jeseni a zime a snehu… Ale Kubko zmätený vykukoval a ukazoval cez okno na terasu, že čo sa to tam vonku stalo a musel to ísť hneď po raňajkách preskúmať (z minulej zimy si nepamätá nič). Chvíľu mal rešpekt, ale potom sa mu sneh zapáčil, vydupával v ňom cestičky a snažil sa ho chytať. Toto zbožňujem – pozorovať, ako sa učia a spoznávajú nové veci.

O železe

ŽelezoAby som sa nesťažovala len na deti a len abstraktne, tak dnes jedno konkrétne sťažovanie o železe.

Na gymnáziu som raz na vysvedčení mala samé jednotky a jednu trojku. Tá trojka bola z telesnej výchovy. Je pravda, že mi športy a fyzické aktivity nikdy nejako extra dobre nešli, ale pod tú trojku sa okrem mojej neohrabanosti a slabej výdrže podpísalo to, že som strávila skoro tri týždne v nemocnici, následne dva mesiace bez aktívnej účasti na telesnej výchove a prísny prístup telocvikára.

Do nemocnice ma zobrali krátko po vianociach po tom, ako som nevládala vyjsť na druhé poschodie u babičky a takmer odpadla. Vyblednutej mi zobrali krv a zistili, že hemoglobín, ktorý má byť u zdravých žien niekde medzi 120-150g/l, som mala okolo 60. Pár rokov som potom pravidelne chodila na hematológiu a jedla železné tabletky.

Fast forward, vysoká škola, chlap, hormonálna antikoncepcia. Tá okrem primárnej funkcie mala pre mňa aj dva priaznivé vedľajšie účinky – vyčistila mi pleť a zmiernila menštruáciu. Potom tehotenstvo, pôrod, kojenie, pár cyklov (z ktorých prvý bol brutálny), tehotenstvo, pôrod s nadmerným krvácaním, kojenie. A ďalšie silné menštruácie (okolo 200ml krvi mesačne). Nemohlo to skončiť inak, ako stále väčšou únavou. Keď sa mi už zadýchanej začala krútiť hlava na korčuliach na hrádzi, som sa konečne odhodlala ísť si zase raz nechať zobrať krv. Hemoglobín opäť v háji. Železo a návšteva gynekológa naordinované okamžite, hadička do žalúdka perspektívne (lebo problém vraj nemusí byť len v strácaní krvi ale aj v nedostatočnom vstrebávaní železa).

Ten gynekológ, to je historka sama o sebe, ale záver bol, že podľa jeho názoru sa to bez hormónov nespraví. Ja neochotne súhlasím, ale celé to trochu komplikuje fakt, že ešte stále kojím, takže ich výber bolo treba tomu prispôsobiť. Jednu várku som si nechala predpísať na skúšku. Výsledok?

Hormóny nezabrali. Menštruácia rovnako dlhá, rovnako silná. Zato železo sa prejavilo. Do schodov vybehnem, akurát z tých tabletiek mi nie je práve dobre, obzvlášť, keď si ich dám na lačno (starý zlatý Floradix, ktorý som brala v tehotenstve s Kubom). A okrem toho mám akné ako nikdy predtým – a to som naň vždy bola náchylná. Na tvári, na krku, na chrbte… (Máte šťastie, pri výbere ilustračného obrázku k tomuto článku zavážilo moje estetické cítenie a nad pleťovými sopkami tesne vyhrali železné tabletky.) Je pravda, že oproti takým 10 rokom dozadu, tento problém je dnes v mojom rebríčku pomerne nízko, ale aj tak je to nepríjemné. A je aj možné, že to je agresívna reakcia na niečo iné, ale tá korelácia je pomerne slušná.

Stále však nemám poriešenú príčinu. A tak to vyzerá na iné hormóny, akurát si musím predtým vyjasniť otázku Kubovho mlieka.

O sťažovaní sa na deti

Najprv malá príručka.

Keď sa chcete sťažovať na deti, treba v prvom rade brať do úvahy obecenstvo. Ak sa rozprávate so slobodnou bezdetnou osobou, tak na to rovno zabudnite. Kým vysvetlíte, o čo vlastne ide a prečo si zaslúžite ich sympatie, to váhavé prikývnutie nebude stáť za vynaloženú námahu. Ak sa rozprávate so zadanou bezdetnou osobou, postupujte opatrne. Môžte sa trochu vyventilovať, treba ich varovať, ale zároveň pamätajte na to, že možno sa aj oni niekedy budú chcieť množiť. Ak sa rozprávate s niekým, kto má rovnako veľa detí ako vy, do toho! Táto jama je takmer bezodná a môžete do nej nakladať, koľko vládzete. Ak sa rozprávate s niekým, kto má viac detí, ako vy, tak sa len usmievajte a tíško prikyvujte.

Čo sa týka sťažností samotných, nech sú podľa možnosti vtipné a neškodné. Nikto nechce počúvať, ako to skutočne je. Celé to potom zakončite frázou “Ale aj tak som rád/rada, že ich mám”. Tá akoby čarovným prútikom negovala všetko, čo bolo pred ňou. (Vyskúšajte si to.) A treba to ešte prešpikovať historkami o tom, akí sú zlatí, aby ste trafili tú správnu skulinku, kedy je sťažovanie sa ešte prijateľné a aby nikto nepochyboval, ako máte radi svoje ratolesti.

A teraz vážne.

Nie sme pripravení na to, aké to bude. Povedia vám, že pôrod bolí, ale neviete ako, kým to neskúsite. Povedia vám, že s kojením niekedy bývajú problémy, ale neviete, aké to je, keď dieťa vyhlási štrajk, alebo keď máte bradavky vyťahané a do krvi rozhryzené od tlačiacich sa zubov, alebo keď trvá mesiace, kým sa bábo prvýkrát prisaje. Tušíte, že nebudete mať veľa voľného času, ale netušíte, aký prerušovaný bude zrazu celý život, ako strácate kus seba samej, ako je prvé roky váš denný rozvrh nepredvídateľný a plánovanie náročné, lebo závisí na veľa predpokladoch, na ktoré sa nedá spoľahnúť. Týmto sa ani tak nesťažujem, ako snažím vysvetliť, prečo sa rodičia a obzvlášť mamy sťažujú.

A popri tom všetkom je tu taký ten mýtus milujúcej, oddanej matky, bez nejakých vážnych vnútornych konfliktov. Materstvo ako základná črta nášho pohlavia. (V zmysle, že keď nejakú starostlivosť deťom poskytujem ja, berie sa to ako samozrejmosť, na to som predurčená. Keď presne takú istú starostlivosť poskytne on, berie sa to ako obdivuhodná pozitívna záležitosť.) A keď sa príliš nahlas posťažujem, keď veci nejdú ideálne, tak hneď tesne pod povrchom bublú pochybosti, či som dobrá mama a čo robím zle.

A aj keď rozumovo viem, že celý tento 20-alebo-koľko-ročný projekt je plný protichodných emócií, hormónov (na začiatku mojich, časom ich… áno, ešte nie sú ani v škole a ja sa už bojím puberty) a zmien, tak som nebola pripravená ani na to, že namiesto jednej osoby sú tu zrazu dve. Som tu ja, tá, čo tu bola aj predtým. A som tu ja, niečia mama. A odhliadnuc od toho, že niektorí akoby na tú prvú zabudli, vnímajú ma už “len” cez deti, tak tá druhá je trochu strašidelná v tom, že miluje ľudí, ktorí ju využívajú, napínajú jej trpezlivosť do krajnosti (a niekedy aj za hranice a potom to naozaj nedopadá dobre) a vyžadujú viac výdrže a pozornosti, než je niekedy schopná poskytnúť. Keby sme toto povedali o vzťahu s dospelou osobou, jediná rada by bola utekaj a neobzeraj sa. Keď sa jedná o deti, jediná rada, ktorá ma napadá, je záchranná sieť – rodičia, svokrovci, súrodenci, priatelia, susedia, opatrovateľky… ktokoľvek, kto je ochotný pomáhať, keď vy práve nevládzete. A ideálne je, ak ju máte vybudovanú ešte predtým, ako sa do tohto podnikania pustíte.

Som si takmer úplne istá, že to takto nemá byť. Že sa mi to nemá zdať také ťažké, že by som sa nemala tak často cítiť tak neschopne. Že možno, trochu viac spánku, pár dobrých rád, teplá večera, ktorú nemusím nachystať ja a občasný voľný čas mimo domu bez detí problémy síce neporiešia, ale aspoň dodajú síl sa na ne znovu pozrieť a znovu sa s nimi popasovať. A uberú chuť sa toľko sťažovať.

Lebo ja sa v poslednej dobe sťažujem dosť, akurát je to väčšinou osobne a nie tu. Je to tým, že to nie je len môj príbeh. Je to aj príbeh mojich malých a aj keď je moje sťažovanie právoplatné, stále sú to oni, kto je v celej situácii najzraniteľnejší. Ale zároveň sa mi zdá, že aj to sťažovanie samotné má svoj zmysel. Keď sa s niekým podelím aj o tie škaredé pravdy, je tu šanca, že zistím, že nie som jediná, kto nejaké má. Že zase na oplátku si vypočujem tie, ktoré má niekto iný, a že s tým vedomím to bude ľahšie. Možno.

Ale aj tak som rada, že ich mám.

Hubová polievka

V sobotu sme boli na hubách a tu je sľúbený recept. Je to pokus o vyčarovanie hubovej polievky, ako si ju pamätám u starých rodičov v Banskej Štiavnici. Nie je to úplne ono a nanešťastie už sa ich nemôžem opýtať na tajomstvo šéfkuchára, ale inak je veľmi dobrá a tak som si aj dnes dala na večeru dva taniere.

čerstvé huby (ja som dala 3krát plné dlane suchohríbov)
2 stredne veľké cibule
olej alebo masť
zelerová vňať
3-4 zemiaky
soľ
2 (hubové) bujóny alebo 1l vývaru
1 kopcovitá čajová lyžička sladkej červenej papriky
1 polievková lyžica hladkej múky

Cibuľu nadrobno nakrájame a do zlatista opražíme na oleji alebo masti. Vsypeme očistené a nakrájané huby, posolíme a poriadne miešame. Huby trochu pustia šťavu, ale stále sa budú chcieť lepiť, takže sa im treba aktívne venovať. Miešame, až kým nebudú slizké. Potom pridáme červenú papriku a múku, premiešame a podlejeme vodou. Pridáme nadrobno nakrájanú zelerovú vňať a na kocky nakrájané zemiaky. Zalejeme vývarom alebo vodou s bujónom a necháme variť asi 20-30 minút. Ak treba dosolíme a podávame s chlebom.

Víkendové surfovanie

ako prevážali raketoplán Endeavour ulicami Los Angeles – fotky; miestami to bolo tesné

najstarší odkaz vo fľaši – alebo staronové oceánografické metódy

hra o tróny (Fay Helfer) – ručná práca; tie portréty sú dobré

kreativita nie je talent ale spôsob myslenia

Existuje historka o starověkém učiteli umění, který provedl zajímavý sociální experiment. Na začátku školního roku řekl polovině třídy: “Vy se budete soustředit na kvalitu, budete se snažit vytvořit pár věcí co nejlépe a jen ty mi budete prezentovat.” Potom přišel k druhé skupině a řekl jim: “Vy se budete soustředit především na množství. Budete se snažit vytvořit co nejvíce bez ohledu na kvalitu výrobku. ”

Výsledek? Skupina zaměřená na kvantitu byla plně zaměstnána vlastní prací a produktivitou. Kvalitativní skupina seděla na zadku, hloubala o dokonalosti a na konci mohla ukázat akorát tak velkolepé teorie.

Zatímco “kvantitativní” skupina se učila z chyb a za pochodu pokračovala, druhá stála na místě, stagnovala. Tuto strategii potvrzují i současné výzkumy zaměřené na kreativitu ze Stanfordské univerzity (Dow a kol., 2010) – design studentů zaměřených na množství měl mnohem lepší výsledky.

Co z toho vyplývá? Soustřeďte se v první řadě na kvantitu, nehodnoťte. Kvalita přijde časem.

Paul Erdős – N is a number – The man made of maths (dokumentárny film):

http://www.youtube.com/watch?v=pnCrUroeVlI

kedy posielať e-maily, aby ich adresát otvoril

minimalistické “portréty” slávnych žien – páčia sa mi všetky okrem toho posledného

o New Yorských policajtoch, ktorí zachraňujú samovrahov – Jumper Squad

Hubáky

V utorok pršalo, potom bolo tri dni pekne, tak sme si dnes privstali a išli sme hľadať huby. Chvíľu sme síce debatovali, či sa aj na huby nemá chodiť tak ako niektorí na ryby – že to, čo chytíte, pustíte zase naspäť – ale nakoniec sme sa dohodli, že si donesieme aj domov. Rástlo tam plno všeliakej hávede, ale my sme zbierali len dubáky a suchohríby. To, čo vidno na obrázkoch sme našli štyria za dve hodiny.

A už sme ich dali sušiť (hlavne dubáky), mraziť (malé dubáky v celku a suchohríby predpražené), spravila som polievku (recept bude) a hubovicu (= praženicu s hubami, ktorou sme nakŕmili aj návštevu).

Ak zajtra budeme všetci priotrávení, tak tu je dokumentácia, že z čoho.

Bravčová krkovička na horčici

Po tvarohovo-čučoriedkovom koláči je tu ďalší recept od Lenky, tentokrát na hlavné jedlo, ktoré nám raz cez víkend spravila. (Ďakujeme.) Ak to takto pôjde ďalej, tak jej asi zriadim vlastnú rubriku…

Bravčová krkovička na horčicibravčová krkovička
horčica
(červená) cibuľa
(dobre mäsom prerastená) slanina
1 kocka bujónu alebo 1/2 l vývaru
1 polievková lyžica masti
1 polievková lyžica hladkej múky
3 strúčky cesnaku
soľ
mleté čierne korenie

Mäso pred pečenímMäso nakrájame na plátky, kazdy plátok osolíme a okoreníme z oboch strán a z jednej strany natrieme horčicou. Nakrájame si cibuľu na kolieska. Misu z varného skla zľahka vymastíme a postupne do nej vkladáme mäsko, slaninu, cibuľu (nehanbíme sa, mala by takmer pokryť mäsko), mäso, slaninu, cibuľu… Dáme do vyhriatej rúry na 10 minút pripiecť, potom prilejeme pol litra vývaru alebo bujón rozpustený vo vode, zakryjeme a necháme dusiť. Keď už je mäso takmer hotové (po asi 40tich minútach), vačšinu tekutiny odlejeme a mäso necháme odkryté dopiecť.

Kým sa dopečie mäso, pripravíme omáčku. Na masti opražíme múku, potom postupne pridávame odložený výpek a miešame, aby sa nezhrudkovatela. Nakoniec pridame prelisovaný cesnak a necháme prevrieť. Polievame ňou upečené mäso.

Nám sa k nemu výborne hodili varené nové zemiaky.

Šarkaniáda

Najprv sme boli párkrát trénovať  a dnes poobede sme sa vybrali na oficiálnu škôlkársku šarkaniádu na dedinskom letisku.

Budúci rok dáme vyšší level a šarkana skúsime postaviť sami. (Tohto Kike kúpila babka v Senci – ďakujeme – a mal veľký úspech, lebo Spidermana nám prišla obzerať kopa Kkiných spolužiakov.)

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...