Losos s citrónovou omáčkou

Za tohto lososa môže pre zmenu môj brat. Prišiel raz na víkend s tým, že jeden obed varí on s Lenkou. A ja že ako dobre.

LososLosos s citrónovou omáčkoulosos
citrón
maslo
bazalka alebo oregano
soľ
hladká múka
mlieko
olivový olej

Lososa umyjeme, naporcujeme, zľahka posolíme a posypeme bazalkou alebo oreganom. Opečieme ho na olivovom oleji.

Potom rozpustíme maslo, pridáme hladkú múku v pomere tak jedna k jednej a jemne ju opražíme. Potom za stáleho miešania, aby sa nepsravili hrudky, pomaly pridávame mlieko, kým omáčka nenadobudne požadovanú hustotu. Nakoniec pridáme vyžmýkanú šťavu z citróna. My sme dali aj citrónovú kôru, lebo som mala ešte z pečenia odloženú sušenú, ale ak nemáte biocitróny alebo podobné hospodárske prebytky, tak by som ju nestrúhala.

A príloha? Podľa Mirečka, ako inak, pečené zemiaky.

Víkendové surfovanie

aj mama ostane na fotke

But we really need to make an effort to get in the picture. Our sons need to see how young and beautiful and human their mamas were. Our daughters need to see us vulnerable and open and just being ourselves — women, mamas, people living lives. Avoiding the camera because we don’t like to see our own pictures? How can that be okay?

Halloween status

Jednu zimu sme tak platonicky rozmýšľali nad výletom do Fairbanks (na Aljaške). Nakoniec sme nešli (príliš drahé letenky), ale stále platí, že by som sa tam niekedy chcela ísť pozrieť. (Problém bude v rozhodovaní, či v zime – kvôli polárnej žiare – alebo v lete – aby sme mohli aj trochu turistikovať po národných parkoch.) Zatiaľ iba zaujímavé čítanie o tom, aké je to tam s malými deťmi.

ďakovný list konzervatívnym politikom

výborný článok o mozgu – od chladiaceho systému k zariadeniu na rozmýšľanie

zdá sa, že tu (Introducing ‘The Sexes’) možno bude zaujímavé čítanie

childrearing vs parenting – tento článok by som sem najradšej vložila celý (nie je ani dlhý), ale predsalen iba kúsok vystrihnem a pošlem vás ísť si prečítať zvyšok tam

Childrearing can be tedious, or easy, or challenging — usually each or all in turns. But the kicker is, the key and secret that those who denigrate childrearing never acknowledge, is that what children most need, more than organized playrooms or clean tables or even getting to schools, is to have adults who love them so deeply and broadly and fiercely that we’ll do the reflexive work of parenting. They need us not merely to be centered, but to center ourselves: they need to see how we wobble and return and be broken and yet thrive and be triggered and move on. They need us, us, whole and human and damaged and glorious, they need us bodies and breasts and arms and laps and minds and souls and they will eat us down and leave us drained and that is what they are supposed to do. It is what we did, what I did, what you did, and we can see this as a horror, or we can see it as a gift, or we can see it, we can know it, as life. Life. Just life.

pri príležitosti nadchádzajúcich amerických prezidentských volieb 

Lord of the Dance

Na narodeniny som dostala dva lístky. Svokrovci prišli pomôcť krpcov navečerať a dať spať a my sme s Mišom išli minulú sobotu na zimný štadión, kde bolo ich žilinské vystúpenie. Prišli sme nepripravení (= bez deky alebo vankúšov), odišli (v priemere) mierne sklamaní.

Mišo povedal, že je rád, že to videl, lebo bol zvedavý, ale až tak ho to nenadchlo a nerozumie, prečo sú takí slávni. Lúčnica by s lepším marketingom mohla byť rovnako populárna.

Ja…  no takto. Nemôžem povedať, že by som niekedy stepovala. Ale mala som už obuté topánky s plieškami, vedela som pár krokov, videla som dobrý step zblízka. A okrem toho mám jednu hmlistú nostalgickú spomienku na neskorú noc/skoré ráno v Amerike ešte ako výmenná študentka na strednej škole, keď som pozerala na videu pôvodnú verziu Lord of the Dance s Michaelom Flatleym. To len na vysvetlenie odkiaľ sa vôbec vzal môj záujem a s akými očakávaniami som išla.

A minulý víkend som potom videla túto show:

http://www.youtube.com/watch?v=m7P28_3pWX4

Stepovanie sa mi páčilo. Sedeli sme blízko, mohla som sa im dívať priamo na nohy a nie na veľkoplošné obrazovky.

Ale tá show samotná? Tá sa mi nepáčila. Dobre, rozumiem, nemôžu dlhé roky po sebe vystupovať stále s tým istým. A nové programy musia robiť tak, aby sa páčili širokým masám. Ale oni navliekli chlapov do vojenských mundúrov, dali im na hlavy masky a la Darth Vader. Ja som neprišla pozerať pochodovanie, ale tanec. A ženy? No skúste hádať. Tie kostýmy na stepovanie nikdy nemali dlhé sukne a aj ja sa rada pozeriem na pekné nohy (a pekné telá)… Ale keď si v rámci jedného čísla strhli šaty a ďalej stepovali (za hvizdov z hľadiska) v podprsenkách a nohavičkách, to mi vadilo. A obtiahnuté lesklé trikoty s odtlačkami dlaní na prsníku a zadku… Aby sme sa nebodaj nesústredili na to, ako vedia kočky dobre tancovať a stepovať.

A ešte huslistky (v lesklých minišatách, ako inak) boli dobré.

Turčianska Štiavnička

V rámci dušičkových aktivít sa od nás vybralo jedno auto do Banskej Štiavnice. Mňa to tiež lákalo, už som tam veľmi dlho nebola, ale nechcelo sa mi ísť s drobcami na otočku (dve hodiny jedným smerom), keď by ich čas na spanie vyšiel práve na čas, kedy by sme boli tam. A tak sme si spravili iný program.

Dostala som za úlohu nájsť niečo podobné ako tento park, kde sme minulý rok boli obzerať jeseň. Našla som Turčiansku Štiavničku.

10 vecí, ktoré mám na Tebe najradšej (Kubko, rok a pol)

Kubkože si si zvykol na jasle – Ráno mi pomáhaš, keď Ťa tam prezúvam a prezliekam, potom spokojne ideš s tetou vychovávateľkou do herne. Poobede, keď pre Teba prídem, ku mne s výskotom bežíš. A učíš sa tam nové veci. Už si povedal pár slov, ktoré zrejme nemáš od nás. Tancuješ. Chceš sa kŕmiť len sám. (V jasliach už takých veľkých, ako si Ty, nechajú začať samých a potom pomôžu len dokončiť).

hranie sa s lienkami – Tie lienky nechápem. Teraz na jeseň sú ich tu strašné množstvá. Hromadia sa v zhlukoch (aj po 30) v rohoch okien a dvier. Keď sme ich odtiaľ vyhadzovali, tak si vždy nejakú dostal a bol si z toho nadšený. Veľká zábava Ťa s nimi pozorovať.

hranie sa s mačkou – Kričíš na ňu “cica” a rehoceš sa, keď sa príde o Teba obtrieť.

ako tancuješ – Založíš si ruky, začneš ta krútiť a kývať a hovoríš do toho “vykucaj, vykucaj”. Musím to už konečne nafilmovať.

Obelix v pyžame – Máš ešte stále také to nafúknuté detské bruško. A keď Ti oblečiem modré pyžamo a Ty si ho vytiahneš až kus nad pupok, naozaj vyzeráš ako taký malý Obelix. Na zožranie.

že si sa (znovu)naučil sám zaspávať – Aspoň večer a na obed. Keď Ti to pôjde aj v noci, to bude paráda.

ako Ťa fascinujú nové veci – Napríklad sneh.

ako komentuješ, čo vidíš z okna auta – Ukazuješ na autobusy, bagre, motorky, zvieratá… Minule si začal vykrikovať “pena, pena” a v zrkadle som videla, že ukazuješ hore na vatové oblaky.

ako hovoríš áno – Je to strašne zlaté. A ešte “chyp ma” (= chyť ma za ruku). A ešte “stalo, stalo” (= čo sa stalo?), keď sa Ti odopne príves od ťahača. A “kolajt” (= koláč). “Aj ja kolajt”.

ako kreslíš – Pokiaľ je to na papier alebo magnetickú tabuľku.

ako sa chodíš prilíškať – Už si (väčšinou) neobtieraš hlavu, ale sa celý primáčkneš. A občas dávaš pusinky.

ako sa vždy pýtaš na Kiku – Hneď ako sa zobudíš, hneď ako vyjdeme z jaslí, prvý, koho hľadáš, je Kika. A už ju tak aj voláš.

trpezlivosť a nezávislosť – Tá trpezlivosť za predpokladu, že nie si hladný. Tá nezávislosť v tom, že si často vymýšľaš vlastné zábavky.

že veľa rozumieš – Tento rok a pol je vďačný vek. Ešte stále také zlaté bábo, ale už aj spolupracujúci spoločník, ktorý toho síce veľa nenahovorí, ale bez problémov sa dohodne a často prekvapí tým, čo všetko pochopil z rozhovoru.

ostatné z tejto pravidelnej série

10 vecí, ktoré mám na Tebe najmenej rada (Kubko, rok a pol)

Toto je ďalší príspevok do pravidelnej štvrťročnej rubriky, kde píšem o tom, čo mám na drobcoch v ich momentálnom veku najradšej a najmenej rada. Viem, že v poslednom čase tu pribudlo čitateľov (čo ma veľmi teší), ktorí možno nevedia, o čo ide, a preto by som chcela poprosiť všetkých, ktorí pri čítaní tohto článku dostanú chuť napísať mi, aká som frustrovaná a nešťastná matka, aby si najprv prečítali túto diskusiu. Ďakujem. 

nočné budenie – Áno, obohratá gramoplatňa, ale je to každú noc minimálne raz. Asi sme už aj zvyknutí, lebo nejako fungujeme. Ale ja už chcem zase spať až do rána. A pritom už krásne (väčšinou) zaspávaš sám aj večer, aj cez obed. Nechápem, prečo to nevieš, aj keď sa v noci zobudíš. Namiesto toho sa postavíš a začneš revať z plných pľúc.

úplná ignorácia nočníka – Ja si už nepamätám, kedy si doňho naposledy niečo spravil. Sedíš na ňom zriedka a aj to rýchlo utekáš.

kreslenie – Tvoja nová mánia. Ja som všetkými desiatimi za rozvíjanie umeleckého talentu. Zásobujem Ťa papierom a pastelkami a Ty si s nadšením čmáraš každý deň… a všetko by to bolo úžasné, keby Tvoje kresby ostávali na papieri. Ale oni ako na potvoru nie. Už sme mali pokreslený stôl, obrus, kreslá, dlážku. Snažím sa, aby si kreslil len pod dozorom, ale Tebe sa vždy podarí nejakú pastelku niekam schovať a potom sa k nej vrátiť, keď práve nedávam pozor. A ešte to, ako chceš, aby som Ti dookola kreslila lietadlo a “kal” (auto). Trochu nuda, nie? Utešuje ma to, že Kika mala tiež fázu, keď chcela iba “stlomy”, a tá časom prešla.

výbuchy hnevu – Niekedy Ťa pochytí veľká zlosť. Nie je to často (našťastie!), ale vtedy nepomôže nič, len nechať to prehrmieť.

ako vystrájaš, keď si hladný – Hrozný krik. Nerozumieš slovu “počkaj” (kým natriem chlieb/zohrejem polievku/ošúpim mandarinku…) a len vrieskaš, akoby si naozaj posledné dva týždne nejedol. Hmmm, už tretíkrát spomínam rev. Ono je asi pravda, že prvý rok sa deti učia ovládať svoje telo a pohyb a druhý rok svoje emócie a prejavy.

museli sme kúpiť nové vrece – Mali sme jedno výborné. Kika nebola prvé dieťa, čo v ňom spávalo, a používala ho asi dva roky. Potom ho Kubo používal asi rok. A vrece jednoducho odišlo. Ja som rada, keď sa veci “vypoužívajú” až do konca, ale problém je, že ešte nie si celkom zrelý na spanie pod perinou. Pár týždňov sme to skúšali, ale nás prestalo baviť niekoľkokrát za noc Ťa zakrývať a aj tak Ťa ráno nájsť odkopaného a studeného. A tak sme kúpili nové vrece.

že s Kikou nie som taký pohodový rodič ako s Tebou – Toto ma štve veľmi. Tým, že je Kika staršia, tak si na nej všetko odskúšam, zistím, čo funguje, nad čím treba mávnuť rukou a pri Tebe som od začiatku bola vo väčšej pohode. A zdá sa mi, že ten rozdiel vidno.

Hm. Tentokrát ma viac nenapadá. Možno Mišo niečo pridá.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...